Pre tých, čo sa v televíznych kanáloch (skutočne výstižné pomenovanie) neorientujú, pripomeniem , že sa jedná o reláciu bežiacu po správach, prezentovanú heslom "Ľudia príbehy emócie." Čím mi práve táto relácia prudko zrýchľuje peristaltické pohyby? Nie je to ani tak skvelý moderátorský výkon Peťa (či Paľa či Joža či jak sa mu..) Bruchalu, ktorému pravdepodobne v detstve napevno zošili výraz tváre, ako skladba programu. A síce pevná šablóna. 1.) reportáž o (ne)známej osobnosti (?), plná štandartných otázok a ešte štandartnejších odpovedí, 2.) reportáž o bizarnej postavičke - zatiaľ všetko dobré, vcelku sranda.
To boli ľudia a príbehy- prichádzajú emócie! Máte kruto postihnuté dieťa? Natočíme! Muža vám romaširoval dvadsaťtonový panel? Prídeme! Dobre, dokážem pochopiť rodičov, možno sa im uľaví, keď sa vyrozprávajú o nezastaviteľnej chorobe, ktorá sužuje ich dieťatko. Možno dostanú aj zaplatené, neviem ako to v brandži chodí, nezávidím im, ja im to prajem, neraz práve vďaka verejnej prezentácii svojho problému ľudia získali pomoc a podporu. Ale dá sa to natočiť tak a inak. Tak- odborne a profesionálne, s jasným cieľom a posolstvom (napríklad relácia Diagnóza, keď už mám byť konkrétny). Inak- päťminútové zábery na decko, bezmocne motajúce zdeformovanými nožičkami v snahe postaviť sa. Lacná srdce zvierajúca hudba na pozadí, prestrih na uslzenú matku, opäť detail na dieťa, čím útrpnejšie vyzerá, tým lepšie. Tragédia v rodine? Desať minútový plač a zalamovanie rukami, čím viac pozostalí rumázgajú a trasú sa, tým lepšie. Niekedy mám pocit, že kameraman slintá, aké zábery zachytil. Každý deň aspoň jeden kúsok a v prime time! A slovač čučí na bedne a vyvaluje oči na panoptikum, prezentované ako v cirkuse 19.storočia.
No ale čo už, ak sú obe strany spokojné, ja môžem prepnúť kanál (škoda že v každom tečú splašky). Len ma zaujíma, čo bude redakcia Reflexu robiť, až minie všetkých postihnutých. Budú rozkopávať detské hroby a triasť mŕtvolkami pred kamerou za zvukov Vangelisa?
