"Ahoj, je tento týždeň škola?"
"Nie, máme okupácie"
"Nevieš dokedy?"
"Nie, nikto netuší..."
Takto vyzerá bežný rozhovor gréckych študentov- okupácie sú ústrednou témou. Skupinka (záleží od fakulty, na pomerne rebelantskej fakulte práva je to ca. 200 ľudí z asi 3000) mladých aktivistov zablokuje fyzicky školu a hotovo. Ostatní čakajú kedy ich to prejde. A znova. A znova. Skúšky sa odsúvajú, presúvajú, preskupujú, čas beží. Celý rok sa poctivo pripravuješ a tešíš sa, ako si užiješ leto? Smola, skúškové odsunuté o mesiac. Chceš čo najskôr skončiť školu a začať si budovať život, nasledovať nejaký cieľ? No, počítaj, že niekedy vypadne aj pol rok, keď môžeš len pozerať na zavreté brány fakulty.
Pre pochopenie, prečo vznikajú tieto okupácie, treba najskôr pochopiť, ako výhodné je byť študentom. Platí to u nás, ale v Grécku mnohonásobne - škola zdarma, knihy zdarma, jedlo zdarma, príspevok na ubytovanie (ca 1000 euro ročne), daňové úľavy, zľavy na všetko, najmä na dopravu. A vzhľadom k tomu, že až donedávna prakticky neexistoval spôsob, ako gréckeho študenta vyhodiť z univerzity, nie je problém nájsť "študentov", ktorých ročník narodenia začína sedmičkou.
Takýto prístup sa odzrkadľuje na kvalite - nezamestnanosť gréckej mládeže dosahuje najvyššie hodnoty v Európe. Ale akákoľvek snaha zmeniť to narazí na silný odpor tej časti študentov, ktorej súčasný stav vyhovuje. Nedávny príklad - vláda chcela obmedziť učebnice zdarma (=platené pracujúcimi). Miesto neobmedzeného množstva, boli učebnice zdarma len pre napr. 41 predmetov (minimum potrebné na práve), ku každému z týchto definovaných predmetov bol počet kníh zdarma ďalej neobmedzený. Samozrejme - nasledovali okupácie.
Tie prebiehajú tak, že sa zvolá stretnutie študentov, na ktorom sa hlasuje. Tam sa zídu najmä partajčíci mládežníckych vetiev komunistických strán, ale aby bola istota, zvolajú sa ich kamaráti z iných fakúlt so sfaľšovanými preukazmi, aby si okupáciu odhlasovali. Zvyšku ostanú oči pre plač a môže rozmýšľať, ako sa v najbližších dňoch zabavia. Mladí okupanti sa zabaviť určite vedia, ale stavím posledné trenky, že na chodbách neštudjú tie ich knihy zdarma. Väčšina z nich má totiž o štúdiu len veľmi mlhavé predstavy.
Mladých boľševikov chráni azyl - inštitúcia, vzniknuvšia pred ca. 35 rokmi, na základe vtedajšieho boja študentov proti vojenskej junte. Polícia jednoducho nemôže na pôdu univerzity vstúpiť. Vzniká akýsi No Man's Land. Pred necelým rokom z okna právnickej fakulty vypadol chalan a zabil sa. Vyskočil? Vypadol? Vyhodili ho? Mladí ľavičiari rozhodne odmietli vpustiť políciu do areálu, takže - nevie sa.
Prečo sa ostatní študenti nevzoprú tejto malej časti (ca 10-15%)? Niektorí sa vzoprú - na pôde univerzít sa neraz strhnú bitky, keď sa niektorí študenti znažia nerešpektovať okupácie. Väčšina však nie je organizovaná a rozhodná - problém, vďaka ktorému komunizmus u nás vládol 40 rokov. Idú radšej do práce, domov za rodičmi, do baru, alebo proste študujú doma a pasívne čakajú, kedy táto okupácia skončí a oni sa posunú opäť o kúsok vpred, aby sa opäť zastavili o ďalšiu okupáciu.
Priateľka býva v centre Exarchie, v epicentre aktuálnych násilností. Keď sa náhodou odvážila ísť na ulicu, pomedzi podpálené autá jej susedov, tak akurát zistila, že je bez peňazí, pretože všetky banky a bankomat v okolí (Óó tie symboly útlaku! Hnusné banky! Všetci by sme mali radšej dukáty posielať v obálkach!) sú rozmlátené. Jej fakulta bola podpálená. Európska knižnica bola podpálená. Antické sochy posprejované. Tak keď sa jej minuli špagety,spakovala sa a išla domov za rodičmi. Najviac v týchto dňoch ľutuje, že nešla študovať do zahraničia od začiatku...
Takto vyzerá ten boj. Banky sa vymaľujú, politici si posilnia ochrankya a budú dávať pozor na letiace topánky a iné predmety. Áno, byť je rebel a mávať červenou vlajkou je cool, je to in. Aj ja som mal šatku s veľkým Che a kreslil som obrátené americké vlajky. Ale vyrástol som z toho dakedy v 17tich rokoch. Pretože jediní porazení v tomto boji sú obyčajní ľudia, ktorí majú svoje ciele a sny, ale nežiadajú po iných, aby im ich splnili, ale chcú zabojovať sami.
