Leicester ponúkal celú plejádu cirkví. Zvolil som najbližší kostol, pár krokov od domu, takmer stratený medzi viktoriánskou zástavbou, akýsi ostrovček, utopený v prisťahovaleckej štvrti (býval som neďaleko obrovskej mešity). Názov Melbourne Hall Evangelical Free Church znel podozrivo, ale čo, hádam ma tam neobetujú Bálovi.
Pri vchode stáli dvaja postarší páni a každému podávali s pozdravom a úsmevom ruku. Vnútro bolo sparťanské (vnútri ani vonku nebol jediný kríž, obraz či iný artefakt) a nie príliš veľké. Sto návštevníkov (odhadom) nepôsobilo strateno. Celá bohoslužba spočívala v čítaní Biblie a kázne, prerušovanej piesňami, ktoré spievali všetci (na prekvapujúcej úrovni), ale nie freneticky, ako vidíme černochov v amerických filmoch. Vyžarujúca dôstojnosť potlačila zívanie, ktoré sa v obvyklých situáciach u mňa hlási ku slovu. Kázne spočívali zväčša v aplikovaní Písma na dnešnú dobu, zamerané na individuálne konanie, len málokedy so spoločensko-politickým kontextom. Jediný "rituál" bolo občasné vypitie kvapky vína s malinkého pohárika. Občasné, pretože to bolo len asi dva-trikrát za dva mesiace, časový mechanizmus som nepochopil.
Hneď v prvý raz sa ku mne na konci otočil môj sused, pán v stredných rokoch: "Vás som tu ešte nevidel!" Že som cudzinec (roboš) muselo byť jasné z diaľky, vďaka môjmu "poľskému" imidžu. Zviedol som s ním vcelku rozsiahly rozhovor (Slovensko poznal), skvelá (a ojedinelá) príležitosť ako hovoriť v Anglicku s Angličanom. Neskôr ma do rozhovorov zapojili ďalší. A o pár týždňov ma pozvali "po omši k pastorovi, na malé záhradné posedenie." Prakticky o mne absolútne nič nevedeli, ale bez obáv ma zobrali do auta a zaviezli. U pastora (reverenda, kazateľa, nepamätám si jeho titul) bolo na záhrade pol kostola, deti, rodičia, starci, podával sa čaj v porceláne, proste scéna ako z Agathy Christie. Dozvedel som sa, že nie sú súčasťou žiadnej cirkvi, pastor a druhý kazateľ (konvertovaný Sikh!) sú jediní predstavitelia. Kostol sa postavil zo zbierky kedysi v 19. storočí a celá prevádzka prakticky funguje na milodaroch. Kto začína cítiť zápach sekty, mýli sa. O náboženstve padlo len pár slov, rozoberalo sa Slovensko, ktosi spomínal na obchodnú cestu po Sovietskom zväze, a samozrejme počasie. Nestrkali mi do ruky žiadne tlačenkové knihy ani nevolali na vymývacie stretnutia. Za pár minút som sa tam bližšie spoznal s Angličanmi ako počas stoviek hodín v práci.
Znie to trocha utopisticky- nepolitická cirkev, transparentné majetkové vzťahy, milí ľudia, ktorí sa navzájom všetci poznajú, tolerantná (čo som ako lacný slovanský robotník videl na sebe). Iste, bol som tam krátko, možno by sa nakoniec našli nejakí kostlivci v skrini, ako v každom ľudskom spoločenstve a aj tá autonómia skrýva riziká- pevnosť názorov, dôležitosť vodcu. Ale ja som mal na chvíľu pocit, že ideál cirkvi nie je úplne nerealizovateľný.
