Prístup je hneď od začiatku zlý. Štúdium zadarma neexistuje, tak ako neexistuje zdravotníctvo zadarmo - rozdieľ je len v platení. Platím ja, alebo platia na mňa ostatní. Najčastejší argument proti školnému je, že školstvo má byť dostupné všetkým a po zavedení poplatkov by si ho "sociálne slabší" (obskúrny výraz, podľa mňa) nemohli dovoliť a takto boli odsúdení k otročine za pásom nadnárodných korporácií na večné veky. Aká je ale skutočnosť? Nielen moja študentská empíria, ale aj sociologické výskumy (viď Šulanová) jasne dokazujú, že na vysoké školy chodia najmä deti vysokoškolákov a stredoškolákov, deti učňov tvoria menej než pätinu. Čiže celá spoločnosť, vrátane robotníkov, sa skladá na štúdium detí tých bohatších.
Vporiadku, určite sú tu stovky, ba tisíce mladých ľudí s menej intelektuálnym zázemím, schpných (veľmi) úspešne sa popasovať s vysokou školou. Kto však má prospech z titulu? V prvom rade vysokoškolák sám. Rozdieľ v mediánových platoch vysokoškoláka a stredoškoláka je zhruba 8000sk (viď. Merces). Pokiaľ ostane v krajine (toto však nemožno nijak kontrolovať, hoci bratia komunisti by vedeli namietať), samozrejme, zisk má celá spoločnosť - ale podstatne menší ako absolvent sám.
A čo samotné univerzity? Povedať, že úroveň slovenského vysokého školstva je biedna, je ako povedať, že Um je alkohol. Peniaze chýbajú a školy sa snažia získať ich všemožnými okľukami. Naháňaním čo najväčšieho stáda študentov, ktorí sa potom flákajú (to nám nemôžete zazlievať, to je proste prirodzené!), alebo spoplatňovaním štúdia tam, kde to nie je dobre zákonom ošetrené. Potom vznikajú absurdnosti, že tí najschopnejší, študujúci viac škôl, sú diskriminovaní a ostatným chýba akákoľvek motivácia. Argument, že študenti by si nabrali x štúdii, len aby dostali napr. intráky a iné výhody, sa dá jednoducho vynulovať zmenou systému - napr. Masarykova Univerzita (možno je to systémový prvok v celej ČR, neviem) rieši simultánne štúdia tak, že sú zadarmo, pokiaľ jedno z nich nezrušíte - potom už musíte za zvyšné platiť. To pomáha vyfiltrovať flákačov.
Späť k samotnému financovaniu - študentské (ne?)komerčné pôžičky mi prídu ako ideálne riešenie (ja viem, ideálne riešenie neexistuje na nič). Dlh ca. 150 000 sk by išlo splatiť z ročného nástupného platu väčšiny absolventov, a ešte by ostalo aj na bublifuk. A v prípade menej žiadaných profesí by tržné tlaky prinútili školy znížiť poplatky jednoducho preto, že by tam nikto nechcel študovať. Na západe sú silnou zbraňou štipendiá pre najlepších (a dokonca často len nadpriemerných), pomocou ktorých sa školy bijú o študentov (a tým aj nepriamo o svoju povesť a kvalitu) - práve tie by mali dať šancu aj tým úplne najchudobnejším, bez toho, aby museli popri štúdiu pracovať. To tu však nefunguje.
Samozrejme, všetky predošlé postoje vyjadrujem z objektívnej pozície blaha spoločnosti. Môj subjektívny postoj by bol Nie školnému, pokiaľ ja študujem. Jednoducho preto, že momentálne patrím k tým, ktorí zo spoločnosti viac berú ako dávajú, a pretože kvalitatívna zmena by trvala niekoľko rokov a mňa by sa už nedotkla. Zdá sa, že študentský lobing je silný ako ruský drevorubač a práve to im umožňuje čerpať peniaze spoločnosti a zanechávať chudobné školy pre ďalšie generácie. Takže - jednoznačne Áno školnému. A za seba dodávam - ale až keď doštudujem!
Sociálne a ekonomické podmienky študentov denného štúdia verejných VŠ na Slovensku, RNDr. Mária Šulanová http://www.uips.sk/download/vs/SPS_2006.pdf
http://www.merces.sk/analyzy?cms_id=40755&detail=1
