Prišlo ďalšie ráno, ďalší deň a on sa chystal do práce, na ďalšie nudné vpisovanie údajov do počítača. Na raňajky si ani nespomenul a na to, že by si mohol ísť zabehať už vôbec. Keď vyzrel von cez svoje jediné okno, zbadal zamračenú oblohu a úsmev na tvári mu zamrzol.
Kedy sa konečne vyčasí? Pýtal sa sám seba, nie nahnevane, ale nedočkavo.
Zatiahol záves a išiel do kúpeľne, kde si pustil sprchu a nechal ju odtiecť, aby mal aspoň trochu teplú vodu.
Klopy-klop!
Zatiahol kohútik, aby počul či sa mu to nezdalo.
Klopy-klop!
Nezdalo. Niekto klopal na vchodové dvere.
Keď otvoril, milo ho pozdravil poštár so zásielkami a listami v ruke.
„Dobré ráno," odvetil. „Idete skoro."
„Prepáčte," priznal poštár. A zo všetkých tých zásielok a listov vybral jeden, práve preňho.
„Nevadí, len som vás nečakal. Ste nový? Ešte som vás tu nevidel."
„Áno, dnes iba zaskakujem," a podal mu jeho list.
„To som zvedavý, čo mi to prišlo," sucho skonštatoval.
„No možno budete milo prekvapený."
„Ja a milo prekvapený? To asi nie, mňa nič dobré už dlho nestretlo," priznal sa mu. „A vlastne áno, včera ma moji susedia nezobudili o tretej v noci," spomenul si.
„To vážne?"
„No áno."
„Tak v tom prípade vám sľubujem, že sa všetko zmení tým, že otvoríte tento list. Uvidíte, možno nakoniec budete milo prekvapený, len musíte ešte chvíľu vydržať."
„To je nejaké nové motto zaskakujúcich poštárov?" pousmial sa naňho.
„Niečo také."
„Tak ďakujem," no neveril mu.
„Uvidíte, že váš život, po akom túžite, začne práve vtedy, keď za mnou zavriete dvere a otvoríte ten list, ktorý som vám doručil."
„Tak dobre, ďakujem a prajem pekný deň," už privieral dvere.
„Dovidenia," s tajomným úsmevom v očiach ho odzdravil.
Zavrel za ním a pomyslel si, že to je iba nejaká povzbudzujúca fráza nových poštárov. Nevenoval tomu veľkú pozornosť a radšej sa išiel osprchovať.
Aj tak už meškám, uvedomil si pri pohľade na hodinky.
List hodil na neustlanú posteľ, kde neotvorený zostal ležať, dokým sa neosprchoval a neobliekol. Keď okolo neho prešiel, ani si ho nevšimol, úplne zabudol.
Už chcel odísť a zamknúť za sebou, keď zistil, že nemá kľúče.
Skvelé, ešte toto!
Hľadal ich všade, no jeho malý byt sa akoby stonásobne zväčšil a pohltil ich.
Tak to býva, keď človek niečo hľadá a ešte k tomu sa ponáhľa, nadával.
A tak sa stalo, že začal prehľadávať i svoju posteľ. Keď sa jeho prsty dotkli listu a prešli po ňom, zbadal, že kľúče sú priamo pod ním.
To sa mi snáď zdá. Vzdávam sa.
A začal otvárať list od nového poštára.
Keď si prečítal, čo v ňom stálo, zasmial sa. Nemohol inak. Iba sa pár sekúnd smial. Nad ďalším úderom, ktorý dostal, zase. Nad úderom, ktorý si mohol nechať na večer, kebyže nie je zvedavý.
List bol iba úradným oznámením o nútenom vysťahovaní sa z bytu, ktorého bol nájomcom, pretože sa celá bytová jednotka bude búrať a namiesto nej sa postaví nový obchodný dom.
Typické, a hodil ho do koša.
V práci dostal výpoveď, pretože jeho pubertálne založený šéf na jeho miesto prijal o päť rokov mladšiu blondínku. Tak si zbalil veci a vrátil sa do bytu, v ktorom bude môcť bývať ešte dva týždne.
A jeho život si z neho znovu vystrelil, znovu mu dal pocítiť pád a dno, ktoré už tak dobre poznal. Znovu, bez milosti, bez zľutovania. Len tak.
Dnes si prispal a keď sa konečne dostal z postele, jeho brucho mu dalo pocítiť, že už vyše štrnásť hodín nejedol. Rozhodol sa ísť si niečo kúpiť, pretože jeho chladnička bola až žalostne prázdna.
Ako vychádzal z brány, pozdravil ho jeho starý poštár.
„Vitajte späť," odvetil mu.
No starý poštár nechápal, o čom to hovorí, ale pri jeho práci a po toľkých rokoch sa už naučil, že je lepšie, keď sa nad ničím nepozastavuje. A tak to urobil aj tentoraz.
Stál v rade pri pokladni a zrak mu behal po všetkých tých žuvačkách a cukríkoch, ktoré ho lákali, aby si ich kúpil, no on iba pokrútil hlavou.
Nemám z čoho, v mysli sa im ospravedlňoval.
Radšej svoj pohľad obrátil niekam inam.
A vtedy si uvedomil, že urobil dobre. Na tabuli za pokladňou bol totiž nalepený leták a na ňom stálo: Hľadáme mladého fotografa s novým pohľadom na svet, ktorý vie zachytiť pád i vzostup každého z nás.
A on si povedal: „To som ja!"
Nič ho nedokázalo odradiť od naťukania si kontaktného číslo do svojho mobilu, ani predavačka pýtajúca si peniaze. Keď si ju všimol, zaplatil a rýchlo sa pobral z obchodu, aby na to číslo mohol hneď zavolať.
Tú prácu dostal. On bol presne ten človek, ktorého hľadali a oni boli presne tá firma, pre ktorú by rád pracoval.
Behom dvoch týždňov si zarobil na byt v centre mesta s výhľadom na záhradu v parku. Behom dvoch týždňov sa mu obrátil život hore nohami a on cítil, že ho drží v rukách, vo svojich vlastných. Konečne.
Sedel na svojom balkóne, vietor cítil na tvári a slnko ho ohrievalo na tele. Pracoval na notebooku, na úlohe, ktorú dostal pred dvoma dňami. A keď si tak prezeral fotky, jednu po druhej, všimol si na nich nádhernú ženu, ktorá sa naňho usmieva a v ruke drží papierik so svojim telefónnym číslom. Neváhal, hneď jej zavolal a pozval ju na večeru. A ona súhlasila.
Keď im čašník nalieval ich najlepšie víno a ona sa naňho dívala, potom ho vzala za ruku, uvedomil si, že konečne má to, čo chce, po čom vždy túžil, o čom sníval. Teraz, práve v tejto chvíli. A bol šťastný, znovu. Po dlhej dobe, veľmi dlhej dobe.
Klopy-klop!
Zobudil sa na ten zvuk. A keď videl vedľa seba tú nádhernú ženu zo včera večera, usmial sa a pobozkal ju na odhalené rameno. Nežne, aby ju nezobudil.
Klopy-klop!
Po špičkách dobehol k dverám a otvoril ich.
Pred ním stál ten nový poštár. Odvtedy čo mu doručil to oznámenie o vysťahovaní ho nevidel. Ani si naňho nespomenul.
On sa naňho usmieval a v ruke držal ďalšie listy.
„Vravel som ti, že keď otvoríš ten list a chvíľu vydržíš, všetko bude také, aké budeš chcieť a že budeš mať všetko, o čom si sníval."
A on si spomenul. Vedel, že má pravdu, hoci ničomu nerozumel.
„To nie je možné,"odmietal jeho slová, no vedel, že to nemá význam, pretože on sám bol svedkom toho, že jeho sľub sa naplnil a že jeho život sa zmenil.
„Ako si to urobil?" odmlčal sa a dodal: „Ty nie si len tak obyčajný poštár, že?"
„To nie," pousmial sa. „Som ten, kto vidí tých, ktorým život dáva jeden úder za druhým, každý deň. Ty si bol jeden z nich. A ja som ti dal iba dvojtýždňový výlet do života, o ktorom si sníval, tak dlho. Život, ktorý teraz máš. Práca, ktorá ťa napĺňa. Priatelia, ktorí ťa majú radi a nádherná žena ráno v tvojej posteli. To všetko môže byť tvoje i naďalej, len musíš otvoriť ďalší list, ktorý som ti priniesol," a podal mu ho.
On si ho obzeral vo svojich rukách a spýtal sa: „Len tak? Zadarmo?"
A poštár sa usmial, no jeho na tom úsmeve niečo znepokojilo.
„Zadarmo nie," odvetil. „Jediné, čo žiadam za život, o ktorom si sníval, je tvoj čas, po ňom, keď umrieš."
A on sa zhrozil, pretože pochopil, kto stojí pred ním.
„Odíď," povedal. „Ja ti svoju dušu nedám!"
Poštár sa prestal usmievať. Už bol vážny, v očiach nepatrná známka hnevu.
„Nie tak nerozvážne," varoval ho. „Všetko, čo si budeš priať, bude tvoje. Chceš bohatstvo? Chceš milujúcu ženu? Chceš rodinu? Všetko budeš mať, všetko bude tvoje. Prečo chceš trpieť a trápiť sa, keď môžeš byť šťastný? Jediné, čo musíš urobiť, je otvoriť ten list a všetko bude skutočné. Tvoj sen sa splní a ty budeš šťastný. Len ho musíš otvoriť."
A on sa naň pozrel, prevracal si ho v rukách.
Keď znovu zdvihol hlavu, poštár tam už nebol. A tak zavrel dvere a išiel na balkón. Zahľadel sa na nádhernú ženu vo svojej posteli, sladko spala a úsmev sa jej pohrával s perami. Díval sa na svoje fotky po stenách a pri každej na okamih prežil ten krásny pocit, ktorý mal, keď ich fotil, ten krásny nezabudnuteľný pocit. Pozrel sa na záhradu, kde začali kvitnúť kvety, až sa ich mohol dotknúť, až mohol cítiť ich vôňu.
Stále v ruke držal ten list, ani na sekundu ho nepúšťal. A pomyslel na to všetko, čo bolo, dokým neotvoril ten prvý list a na to všetko, čo bude, keď otvorí ten druhý.
A rozhodol sa.
Bolo ráno a on sa zobudil do hluku rozbíjania betónu v dome oproti. Vstal, zbalil si všetky svoje veci a odišiel do hotela, kde ho na recepcii privítala nádherná žena. A keď videla jeho tašky, úsmev sa jej pohrával na perách.
„Nový začiatok?" spýtala sa.
„To dúfam," odvetil.
Koniec
