Mám pocit, že som šťastná. Z dlhodobého hľadiska. Cítim pokoj na duši. Aj keď, samozrejme, prídu chvíle, keď na tento pocit zabudnem, stále sa snažím nachádzať rôzne dôvody a pripomínať si isté skutočnosti, ktoré mi tento pocit dokážu prinavrátiť.
Zobúdzam sa každé ráno do bežného života matky, ženy a partnerky v slobodnej krajine. Krajiny bez vojny, hladu, chorôb (zatiaľ)...Zobúdzam sa vo svojom zdravom tele. Chorobu vnímam ako pozitívum – prosba tela o pomoc, o zmenu. Snažím sa načúvať. Zobúdzam sa po boku milovaného muža, o ktorom viem, že je vynikajúcim otcom mojej dcéry. Aj keď nie je dokonalým partnerom (to nie som ani ja, ani ty) je dokonalým otcom. Som šťastná.
Denne sa stretávam s pohľadom veselých a múdrych očí svojej dcéry. Po škole a práci sa hráme, alebo varíme, niekedy sa na seba hneváme a vrháme nepekné pohľady. Večer si spolu čítame, túlime sa k sebe. Taký je už raz vzťah matky a dcéry. Vie, že ju bezhraničné ľúbim a viem, že ma bezhranične ľúbi tiež. Som šťastná.
Z prázdneho bieleho bytu som vlastnými rukami urobila domov pre nás troch. Miesto, kde nám je spolu dobre, kde si oddýchneme od uponáhľaného sveta tam vonku. Miesto, kde sa po každom výlete radi vraciame, miesto, po ktorom, po každom nie ideálnom dni v práci, túžime. Som šťastná.
Mám prácu, ktorá ma baví. Pracujem v najzaneprázdnenejšej pobočke novozélandskej pekárne v Kanade (v rámci sveta sme siedmi :). Práca je veľmi dynamická a rôznorodá, zákazníci a kolegovia tiež. Moju prácu si vážia. Ako prácu každého iného. Práca živí mňa a moju rodinu, prináša mi radosti aj starosti. Som šťastná, že mám zdravé ruky a hlavu.
Dosť často sa odmeňujem. Možno som sebecká. Poviem si „ mala som ťažký deň, prečo si nedať koláč a latte v cukrárni vedľa“. Sadnem si, nechám sa obslúžiť, a kávu si vychutnám ako nikdy. Je to jedna z tých „zaslúžených“. Vychutnávam si zvedavé pohľady mužov a žien, opätujem úsmevy. Tu je to bežné. Bez výčitiek, alebo pocitu hamby. Som šťastná.
Pred dverami bytu si nachádzam odkaz z pošty o nedoručenom balíku. Mama a babka. Usmejem sa. Myslím na nich a domov, tam v domovine, každý deň. Sms-ka, alebo hovor o tom, aký máš deň. Viem, že na nás myslia. Vedia, že na nich myslíme. Viem, že mám druhý domov, miesto, kam sa môžem kedykoľvek bez výčitiek a nevyslovených otázok vrátiť. Často s mamou žartujem, spievam jej úryvok z pesničky od Mariky Gombitovej „ mami, mami, môžem naspäť prísť, mami, mami, ty to pochopíš...“. Smejeme sa. Obe vieme, že to myslím vážne. Som šťastná, že pochopila, prečo sme s dcérou odišli. Som šťastná, že odpustila. Som šťastná, že je.
Denne varím večeru, chystám raňajky a obed pre nás troch. Po každom jedle sa dočkám obyčajného „Ďakujeme mamaňa za večeru“, ktoré ma vždy poteší. Môj čas a námaha sú ocenené. Nepotrebujem darčeky na Valentína, výročie (síce ma veľmi potešia, ale...). Stačí mi obyčajné „Ďakujem“ a „Sme radi, že Ťa máme“. V týchto slovách je obsiahnuté všetko. Som šťastná.
Prídu chvíle, keď sú tieto okamihy a momenty zatienené bežnými alebo výnimočnými situáciami, ktoré ti jednoducho bránia vidieť maličkosti, ktoré by mali robiť každého človeka aspoň trochu šťastným. U mňa je to o tom ako žijem každý deň. Carpe diem. Ako ľúbim samu seba, svoju rodinu. Aké mám hodnoty a ambície. Ako vnímam svet, problémy, choroby, ktoré prichádzajú a odchádzajú, aký mám vzťah, úctu a rešpekt k samej sebe, rodine a blízkym. Pocit šťastia možno nájsť všade. Myslím si, že záleží len od nás.
