Slovné pólové variácie pripomínajú svojrázneho majora z čias socializmu, ktorý vysokoškolákom, raz týždenne chodiacim na tzv. vojenskú katedru, aby si už dopredu „odkrútili" časť základnej vojenskej služby, vydal na niekdajších oráčinách petržalského Ovsišťa (dnes tu stoja paneláky) zvláštny povel: „Chlapííí, pred neprááátelóóóm sa tak schovááátééé, že vykopete vysokohlbokúúú jamúúú! Vykonajtééé, teda koptééé!!!". „Vysokohlboké" jamy čoby plytké zákopy študenti vykopali, aj sa schovali pred nepriateľom, toho však nebolo ani široko, ani ďaleko. Dá sa však „vysokohlboko" schovať pred globálnou ekonomickou krízou, keď tá je tu naozaj? Kým francúzsky prezident hovorí o zásadnej rekonštrukcii kapitalizmu, ktorý už nikdy nebude takým akým bol do krízy a volá po jeho novom sociálnejšom „usporiadaní", nový americký prezident najkapitalistickejšej krajiny sľubuje, že z nej USA vyjdú silnejšie než boli predtým. Pre Sarkozyho je ekonomická kríza zlyhaním jedného spoločenského systému, pre Obamu akoby príležitosť, za ktorú treba vari i poďakovať, keďže budú ešte silnejší, čo je skôr na obavu než na radosť, čo z takej Ameriky najbližšie pre celý svet zasa vzíde. Nuž, vyznaj sa v protivenstvách hodnotenia vecí a udalostí.
Ak sa nemýlim, sme v EÚ, v ktorej sme chceli byť, preto jej problémy sa patrí, ba až treba, vnímať ako svoje vlastné s rovnakou naliehavosťou (môžeme z nej vystúpiť...). Ak sa tiež nemýlim, z fondov EÚ v rokoch 2007 - 2013 máme možnosť čerpať 400 miliárd Sk, čiže 13,3 miliárd €, no len zlomkom z tejto sumy do nej ako členský štát za toto obdobie prispejeme (čo keď nám povedia Nemci, Francúzi, Taliani a iní, že nám odteraz nedajú žiadne euro, lebo sú to predovšetkým ich peniaze a oni si musia riešiť predsa vlastné problémy - a mali by pre seba pravdu...). Ak sa ani teraz nemýlim, tak Volkswagen sa podieľa takmer tretinou na celkovom slovenskom vývoze (a čo ešte Peugeot, Kia... sme automobilovým štátov síce bez vlastného automobilu, ale sme na prvom mieste vo svete vo výrobe na tisíc obyvateľov - 105,7 automobilov; aby sme však nezostali len najväčšou montážnou halou, cieľom je prechod z výrobných organizácii na výrobno-vývojové až výskumné organizácie, čomu je krok k vedomostnej štruktúre slovenského hospodárstva). Ak sa rovnako nemýlim, tak v EÚ sa vyrába jedna tretina všetkých osobných automobilov na svete, automobilový priemysel v EÚ vytvára 2,3 miliónov pracovných miest a ďalších 12 miliónov je s ním prepojených, no tiež sa s ním spája život 12 miliónov rodín (môže sa niekto čudovať francúzskemu prezidentovi, keď chcel stiahnuť francúzskych automobilových výrobcov zo strednej a východnej Európy, čo nás na Slovensku a v Čechách do krajnosti rozčúlilo, od čoho však Sarkozy neskôr upustil....). Ak sa v poslednom argumente nemýlim, na Slovensku na jedno auto pripadá 3,8 človeka, v Poľsku 2,6, v Česku 2,37 a v Taliansku 1,61. Priemerný vek našich automobilov je 14 rokov, až dve tretiny je vo veku nad tohto hranicou ( nové auto nie sú len lepšie jazdné vlastnosti a komfort, ale aj ochrana životného prostredia, úspora pohonných hmôt a najmä vlastná bezpečnosť a neohrozovanie iných...).
Teda: ako ďalej a čo skôr - dosiahnuť vrchol na dne, či dno na vrchole? Aktívne padať alebo pasívne stúpať? Prizerať sa, že všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu (zakaždým si pri tejto argumentácii spomeniem na „božiu" Maradonovu ruku, tá však bola viditeľná ako aj „gól", ktorý ňou dosiahol), alebo sa vzoprieť novému údelu? Keď Volkswagen najskôr skrátil pracovnú dobu a počet zmien a potom na celý týždeň pozastavil v Devínskej Novej Vsi výrobu, ako predseda Bratislavského samosprávneho kraja som dostal otázku, či neotvoríme rozpočet kraja na rok 2009. Chvíľu som váhal s odpoveďou, pretože sme ho pred koncom vlaňajšieho roka po veľkých politických kompromisoch schválili tak, aby ani jedno euro zo sumárnych 144,6 miliónov € nebolo vynaložené zbytočne. Odvetil som, že zatiaľ nie, ale nemožno to vzhľadom na konkrétne situácie, intenzitu problémov a hroziace dôsledky vopred vylúčiť. Uvedomoval som si, aké dopady na život v našom kraji - ekonomické, sociálne, dopravné ale aj psychologické - môže mať nová a nečakaná skutočnosť, keď zo dňa na deň zostane doma 8 a pol tisíc zamestnancov Volkswagenu. Nedá sa tiež nemyslieť na ďalšie firmy, ktoré sú dodávateľsky naviazané na výrobcu automobilov. Je známe, že jedno pracovné miesto automobilky generuje ďalšie štyri pracovné miesta v iných odvetviach. Situácia vo vývoji zamestnanosti, presnejšie nezamestnanosti sa na Slovensku každým dňom dramaticky zhoršuje. Sú oblasti, kde je už tretina ľudí bez roboty... A Volkswagen avizuje najbližšie odstavenie výroby na osem dní. Dodám, že v automobilovom priemysle na Slovensku je 75 tisíc pracovných miest... Aj preto vidím súčasné problémy inou optikou, než je tá, ktorá nám ukáže len okamihový dej a problém, a len na našom Slovensku, a len čo mu v tejto chvíli prospeje alebo čo ho o čo oberie či neoberie. Niektoré rozhodnutia slovenskej vlády reagujúce na ekonomickú krízu vnímam inak ako niektorí naši politici, novinári, analytici. Konkrétne tzv. šrotovné za staré auto na kúpu nového auta. Čo sa navalilo a stále valí na našu vládu, že 33 miliónmi € z rozpočtu celého Slovenska zvýhodňuje len malú skupinu obyvateľov a podnikateľov, aké je to nesystémové riešenie, ktorým podporujeme v skutočnosti výrobcov automobilov v Nemecku, a nie doma, a pod.. Som presvedčený, že ide len o parciálny krok, ktorý vykazuje znaky skôr nejakej solidarity v riešení tohto problému z pohľadu nášho členstva v EU a podpory výrobe automobilov na Slovensku. My by sme však mali hľadať aj také riešenia, ktoré budú Slovensku a Slovákom šité na mieru (a tým nemyslím štátny protekcionizmus).
Hovorí sa, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Keďže sme prinútení šetriť - začnime s tým naozaj reálne... Napríklad znížme spotrebu štátu - teraz sa ukazuje v celej svojej nahote, že je škoda, že zastala reforma verejnej správy. Ako negatívum vnímam aj vznik stále nových nezmyselných štruktúr či úradov, pričom plány s redukciou napríklad Krajských školských úradov sa nedotiahli. Tak „využime" krízu aj na to, aby sme v reforme pokračovali a aby sme konečne naozaj racionalizovali verejnú správu. Urobme zásadné zmeny, pochopí a privíta to nielen laická verejnosť ale i zainteresovaní (ministri, šéfovia úradov, starostovia, primátori, župani...). Dokážme nepadnúť na dno a šplhať sa aj k vrcholu.
