Písali o sedení na dvoch stoličkách, ktorých sa nechcú vzdať poslanci, župani, primátori a starostovia v jednej osobe, vyčísľovali im kumulované platy, triafali sa do komunálnych funkcionárov koľkokrát neboli a nehlasovali na schôdzach ako poslanci parlamentu, aby napokon došli k záveru, že títo aj poslanci, aj župani, aj primátori a aj starostovia nerobia nič poriadne.
Jedenásť rokov (1992 - 2002) som bol poslancom NR SR. Počas tohto môjho poslaneckého obdobia som bol zvolený aj za starostu Petržalky. Niet jediného legislatívneho dôkazu, že by som z prvej pozície získal niečo výnimočne len pre Petržalku alebo loboval za osobitné výhody len pre jej obyvateľov. Ale viem spolu s ostatnými poslancami, ktorí v tom čase boli aj starostami či primátormi, čo sme legislatívne urobili pre všetky mestá a obce, teda pre všetkých obyvateľov Slovenska, keď mnohé kompetencie štátu prechádzali na samosprávne orgány. Keby nebolo práve takých „dvojstoličkových" funkcionárov, nebol by sa celý proces reformy verejnej správy tak rýchlo uskutočnil a už vôbec v nie v takej legislatívnej kvalite. A stále je to proces otvorený, nadlho takým ešte zostane. Parlamentný poslanec je blízko k tomu, aby sa pozeral na problémy iných - vzdialene. Tak tomu bolo kedysi a tak je to, obávam sa, i dnes. Totiž, parlament vie ovládnuť aj dovtedy obyčajných ľudí veľkosťou štátnych problémov, rozsiahlosťou straníckych záujmov, „objektivizovaním" subjektívneho názoru, t.j. vymáhaním poslušnosti stranou či koalíciou. Práve títo „dvojstoličkoví" funkcionári, ľudia z „terénu", ktorí sa musia starať o cesty druhej či tretej triedy, o kanalizáciu v obci, nedostatok miest v domovoch dôchodcov, o bezdomovcov, aby v zime nepomrzli, prinášajú do „ctenej snemovne" tie najobyčajnejšie problémy z ulíc, sídlisk, bytov a domov, domáhajú sa ich riešenia cestou novej a kvalitnejšej právnej úpravy. K téme dvoch platov len jednu poznámku - kým som bol poslancom, tak som za starostovanie v Petržalke príjem nepoberal.
