Po Istanbul sa neudeje nič zaujímavé, klasické trávenie času v dopravných prostriedkoch preložené pre osvieženie čakaním. Preklínam sám seba, že som si moje pracne urobené rožky s arašidovým maslom nechal vo veľkej batožine a tú uvidím až v Tehráne (možno). Na palube lietadla si kupujem predražený sendvič, aby som úplne neskapal od hladu.
Let z Viedne je únavný aj preto, pretože Pegasus sú nízkonákladové aerolinky a teda o nejakom komforte cestovania nemôže byť ani reč. Nesťažuj sa - poviem si. Bez nepohodlia by sa mi cestovanie nerátalo. Pre mňa je to aj o tom - vymeniť pohodlný európsky život za neistotu, neznámo, diskomfort.
Páči sa mi pristátie v Istanbule ponad prístav s osvetlenými loďkami a mestom v pozadí. Samotné istanbulské letisko pilotky Sabihy Gokcen je malé a zóna pre čakanie na odlety ešte menšia. Hlavne ak čakáte na ďalší prípojný let 5 hodín. Píšem rodičom SMS s textom "Istanbul".
Obchody tu pochopiteľne majú strašidelné ceny, pretože tu dobre vedia, že sa odtiaľto nepohnete a keďže vám zhabú všetku vodu, tak nemáte na výber ako si kúpiť pol litra za 2 eurá. Ale čo už - o smäde tam sedieť nebudem. Čas na let mi ubieha aj vďaka dvom novým známym - muž z Iránu menšieho vzrastu okolo 30 rokov, po anglicky vie málo, ale je priateľský a žena žijúca v Nemecku (s ňou som si aspoň precvičil nemčinu). Konečne ohlasujú náš let.
Písmenká sedadiel na letenkách ma občas dopletú, neviem prečo. V mojej trojici sedadiel preto postaršieho pána s inteligentným pohľadom a okuliarmi slušne upozorňujem, že na jeho mieste pri okne by som mal sedieť ja. On mi skontroluje lístok a ja s trápnym pocitom zisťujem, že ja mám sedieť v strede. Začervenám sa, usmejem a sadnem si medzi neho a podľa vzhľadu iránske dievča. Keď už sedím, muž mi povie, že ak by som chcel, môže mi prenechať miesto pri okne. Podľa toho mi dochádza, že zrejme sedím medzi iráncami. Poďakujem sa mu po perzsky, čo ho prekvapí a dievčaťu cezo mňa po perzsky povie: "Hovorí po perzsky". Vyzerajú potešení a pýtajú sa odkiaľ som. Dievča sa potom v angličtine rozhovorí a nám rýchlo ubehne cesta. Študuje v Taliansku potravinársku chémiu a dáva mi množstvo rád, čo navštíviť, čo ochutnať, rozpráva o zvyklostiach v Iráne. Mnohé z internetu poznám, ale zdvorilo počúvam a neprerušujem. Zvyšok letu prespávame.
Pristátie v Tehráne. Stále je vonku veľká tma, veď sú len štyri ráno. Čaká ma druhá skúška - získať víza. Lebo tento článok píšem, je jasné, že som ich dostal. A podrobnejšie o tom píšem v prvej časti seriálu.
Pri čakaní na víza sa dávam do reči s párom z Českej republiky. Sú predo mnou v rade a majú na Irán len 5 dní. Patria k tým, čo ich úradník pri kontrole poistenia upozorní, že im pre tento krát uverí, že ich celosvetové poistenie platí aj v Iráne.
Konečne sa s vízami vlepenými v pase dostávam k svojej batožine, ktorá na mňa už čaká vo vozíku mimo pás (asi si chuderka urobila pekných pár koliečok). Letiskoví pracovníci strážiaci pri vozíku sa pýtajú, kde sú ostatní. Hovorím, že asi čakajú na víza. Ešte sa nenáhlim z letiska. Stále mám čas kým som sa stretnem s mojím prvým couchsurfing hostiteľom Hoomanom, ktorý o tejto hodine zrejme ešte spí. Lačne vybaľujem rožky z batožiny a zaháňam dlho trvajúci hlad. O poschodie vyššie zamieňam peniaze za iránske Rialy. Som milionár!
Vyberám sa z letiska a hneď sa na mňa vrhá podarená dvojica - plešivý muž okolo 45 v koženom kabáte s množstvom prsteňov na ruke spolu s menším zavalitým chlapíkom. Pýtajú sa: "Mister taxi? Taxi?" A ja im hovorím:"Yes, taxi to Tehran". To ale vo mne už svietia výstražné kontrolky, že toto nie sú klasickí taxikári. Vyšší hovorí: "OK, go" a kráča k taxíku, akože je vybavené. Ja ho ale zastavím s otázkou, koľko stojí jazda. V peržštine. Hovorí, že 85 000 tomanov. Ja sa pýtam, či je to fixovaná cena, lebo z internetu som poučený, že z letiska do mesta je stanovená cena. Menšiemu mužovi sa v tvári zjaví sklamanie a začnú sa jednať. Ja hovorím, že sa potrebujem opýtať naokolo a keď, tak sa vrátim. Znižujú cenu na 75 000. Idem nazad do letiskovej haly s výkrikmi "Mister, mister!" za chrbtom. Neotáčam sa.
Na informáciách v okienku sedí žena, ktorej sa pýtam, koľko stojí taxi do Tehránu. Po anglicky mi nerozumie, tak volím slová: "Taxi Tehran, gejmateš čándé?" Teraz sa pochopíme a dostávam odpoveď, že 7 Tomanov (čo znamená 70 000 Tomanov, čiže 700 000 Rialov). Poďakujem sa a idem znovu von. Vo dverách stretávam staršieho šedivého pána v taxikárskej uniforme. Pýta sa ma "Taxi?" A ja, že áno a koľko stojí jazda. Hovorí, že 7 Tomanov. Idem. Vedie ma k starému žltému taxíku, naložíme batožinu do kufra a ja si sadám dopredu. Vezieme sa.
Som si istý, že v obývačke toho taxikára to vonia rovnako ako v taxíku, ale nie je to nepríjemné. Taxikár pustí rádio, z ktorého sa začnú šíriť (pre mňa) orientálne melódie a srdcervúci spev. Tehrán sa prebúdza k životu, zelenomodrá na horizonte sa mení na modrú. Cítim sa bezpečne, som šťastný, že som sa sem dokázal dopraviť a že zatiaľ všetko klape. Usmievam sa.
Skúšame konverzovať, ale nejde to. Taxikár po anglicky nevie dokopy nič. A ja neviem dokopy nič vo farsí (po perzsky). Akurát mu hovorím, že by som chcel hodiť na Ázádí námestie, pretože tam sa mám stretnúť s Hoomanom. Ako sa prepletáme premávkou, zisťujem, že to tu funguje trochu inak ako v Európe. Autá jazdia na centimetre od seba, pomedzi štrikujú motorky a napriek tomu to vyzerá, že to funguje. Občas niekto dupne na brzdy, keď mu tam niekto vletí, ale netrúbi. Sú tu zvyknutí tak jazdiť. Neviem sa rozhodnúť, či jeden druhého púšťa, alebo mu vletí do cesty a dúfa, že do neho nevrazí.
Sme na Ázádí, veža je nádherná. Taxikár sa pýta, kde ma má vysadiť. Hovorím, že je to jedno, ale to nepomôže. Ukážem na odstavný pruh a zastavujeme. Dávam taxikárovi dve pol miliónové fialové bankovky a ten si ich s úsmevom a otázkou "Tip?" chce nechať. Najprv nechápem, ale čoskoro mi dôjde. Preratúvam a zisťujem, že osem eurové sprepitné je trochu veľa. Dohadujeme sa a ja sa rozhodnem, že nechám sprepitné 100 000, čo vyťukávam do mobilu. Starý pán sa chvíľu ošíva ale nakoniec mu tvárou prejde sklamanie a vydá mi 200 000. Môže byť spokojný. Škoda, že takto pokazil záver. Bola by to inak bezchybná jazda. S úsmevom mu podávam ruku a lúčime sa.
Bez ujmy na zdraví sa mi podarí prejsť cez cestu (človek sa to musí naučiť - skrátka ísť a filtrovať premávku, občas je to nepríjemný pocit, keď sa človek ocitne v strede cesty medzi autami čo svištia okolo ale inak sa v Iráne niekedy nedá). Na Ázádí námestí nie je ani nohy, ale mne to nevadí. Zastavujem pri kamennej lavičke a dojedám zvyšné rožky. Okolo občas niekto prejde a začudovane sa pozerá. Zisťujem, že Ázádí námestie s Ázádí vežou je v podstate len veža, malé námestie okolo a to je všetko. Robím zopár fotiek a potom sa zdravím s dvoma mladíkmi. Robia si so mnou fotku a ja ich prosím o fotografiu so mnou a vežou v pozadí. Ešte sa ich pýtam, kde je zastávka metra, ukazujú mi smer.
Volám s Hoomanom a zisťujem, že som zle zachytil názov námestia. Nie je to Ázádí, ale námestie Imáma Khomeiního, čo je o pekný kus ďalej od Azadí. Už definitívne musím vyskúšať tehránske metro. V telefóne mám mapu metra a zisťujem, že musím ísť dvomi linkami s jedným prestupom.
Darí sa mi sa s pár opýtaniami dostať do stanice metra. Ľudí je veľa a ja si potrebujem kúpiť lístok. Zastavujem pri rade ľudí pred automatom a myslím si, že to je automat na lístky, ale zisťujem, že to je bankomat. Pokračujem ďalej. Vchádzam do stanice, kde je pokladňa, turniket a mnoho chodieb so šípkami na rôzne linky a smery metra. Vidím mužov vrhajúcich sa k okienku pokladne, tak pristupujem.
Trpezlivo počkám, kým sa dostanem na radu a stojím pred okienkom. Okolo mňa sa stále k okienku vrhajú muži a keby som mal po ruke perzský slovník, slovo "predbiehanie sa" alebo "poradie" by som tam asi chvíľu hľadal. Ale nerozčuľujem sa, trpezlivo čakám. Pristúpi pracovník v uniforme, ktorý vidí, že mám problémy a pomôže mi. Začne pýtať lístok od predavača a muži dožadujúci sa lístka zrazu počkajú. Dostanem dokonca lokálnu cenu za lístok na dve jazdy, veľmi pekne sa poďakujem. Pracovník ešte so mnou na kus ide a pomôže mi s turniketom. Nehnevám sa na ľudí, čo sa predbiehali. Tak to tu skrátka chodí. A som vďačný, že sa našiel niekto, čo mi pomohol.
Myslel som si, že najťažšie mám za sebou, už len nasadnem na metro a bude so mnou Hooman, človek, čo vie po perzsky a pozná mesto. Ako horko som sa mýlil.
Pár minút čakám na metro a to prichádza. Padne mi sánka. Vagóny sú delené na ženské a mužské a mužské vagóny sú kompletne plné ľudí. Fyzicky je nemožné nastúpiť. Okolo sa pretlačia ľudia, dvere sa zavrú a metro odfičí. Hovorím si, že počkám pár minút na ďalšie a to snáď nebude také plné. Nádej zomrela posledná a ďalší vlak je rovnako plný. No nič, hovorím si. Musím sa tam prepraviť. Pretlačím sa dnu. Frotéristov raj. Zo všetkých strán sa na mňa tlačia nejaké telá. Na chrbte mám batoh a v ruke cestovnú tašku, ale nikto sa nesťažuje, skôr sa začudovane pozerajú. Turisti metrom asi veľa necestujú.
Dostávam sa na svoju zastávku a mám problém vystúpiť, ale podarí sa mi pretlačiť sa von, kým sa zatvoria dvere. Som na námestí, chvíľu sa rozhliadam a volám s Hoomanom. Je na ceste, za pár minút je tam. Čakám v metre vo vestibule zastávky. Hoomana určite spoznám podľa fotografii a myslím, že aj on mňa.
Prichádza a ja sa hanbím, že sa tvárim prekvapene - Hooman sa narodil s deformáciou chrbtice a meria asi 150 cm. Za celý ten čas čo sme spolu na to nepríde reč ani raz. Mne to nevadí a Hoomanovi tiež nie. Začne sa debata, rozprávame sa o všetkom možnom a zažívame to pravé o čom je couchsurfing - o výmene kultúr. Fotografujem a ponúkam Hoomana hašlerkou. Chutí mu.
Dostávame sa do paláca Golestan. Platím za seba turistické vstupné a Hooman za seba svoje miestne. Na toto si musím v Iráne zvyknúť - turisti sú účtovaní inak ako miestni. Za múzeum napríklad miestny platí väčšinou 25 000 Rialov, zatiaľ čo turista 200 000. Áno, je to skoro desaťnásobný rozdiel, no na naše je to stále len niečo okolo 5€.
Palác Golestan je jednou z najznámejších ikon Tehránu. Tvorí ho niekoľko samostatných expozícii a chvíľu trvá, kým ho človek celý prejde. Záhrady a nádvoria sú krásne a je to jedno z prvých mojich stretnutí so starobylou mozaikovou fasádou budov. Nejdem sa o ňom príliš rozpisovať, pretože si na internete viete nájsť krásny článok o histórii tohto miesta. V tomto čase tu nie je veľa turistov a chodby tú takmer prázdne. Zrkadlové siene sú impozantné, rovnako ako aj výzdoba paláca.
Presúvame sa do Národného iránskeho múzea. Môj dojem je, že expozícia sa tu asi roky nemenila, čo ale nutne nie je chybou. Je to skrátka kus histórie, kus doslova - veľké sochy, kusy reliéfov, ale aj predmety bežnej potreby. Sú tu skupinky unavených nemeckých a talianskych turistov. Ženy zo šatiek na hlave (hidžábov) vyčarili zaujímavé kreácie.
S mojim novým priateľom zaskočíme do malého podniku na kebab - môj prvý v Iráne. Tradične podávaný s grilovanou paradajkou a polovicou cibule. Chutí mi. Presúvame sa ku zlatému (možno doslova) klincu dnešného dňa - k Národnému múzeu šperkov.
Vtáčiky štebotajú, že v americkom Fort Knoxe už nie je ani gram zlata, ak nerátame ten, čo spadol do škáry. A keby tam aj niečo bolo, živáčika by tam nevpustili. To taká iránska vláda na to ide inak - do vlastnej obdoby "Fort Knoxu" - Národného múzea šperkov - vás po zaplatení vstupného poplatku bez problémov pustia.
Dnu sa vpúšťa na turnusy - po skupinách asi 20 ľudí. Samozrejme v cene lístka je uschovanie akejkoľvek batožiny, foťákov a mobilov a taktiež príjemná prehliadka strážnikom a detektor kovov. Potom ak by sa vám to fakt páčilo, si môžete dať druhé kolo. Pokračujete po dlhej chodbe až sa ocitnete pred dverami trezoru.
Za nimi čaká úžasné defilé zlata a drahokamov, aké ste pravdepodobne pohromade na jednom mieste ešte nevideli. Nachádza sa tu aj najväčší ružový diamant na svete pomenovaný "More svetla". Ďalej tu nájdete obrovský zlatý glóbus, korunovačné klenoty, zlatom vyšívané tuniky, hromady diamantov, smaragdov a rubínov. Zlaté zbrane a predmety bežnej potreby.
S Hoomanom sa nevieme na tú krásu vynadívať. To som už ale po svojom non-stop turné Viedeň - Tehrán poriadne unavený a mám problémy stáť na nohách. Načrel som hlboko do svojich rezerv a pomaly sa vyčerpávajú. Opriem sa o jednu z vitrín a strážnik ma upozorní, aby som to nerobil. Je čas ísť. Keďže mi fotoaparát a telefón pri vstupe zhabali, musíte si pozrieť ako to vyzerá na internete.
Dostávame sa k jednému z mnohých autobusových terminálov v Tehráne a Hooman presne vie, ktorý ide k nemu do mesta. Sedíme vzadu a do zadnej päťky sedadiel chlapi umiestnia kapotu na auto. Áno, v Iráne sa dopravné prostriedky používajú na maximum. Autobus sa rozbehne a mne okamžite klesne hlava. Keď sa po netuším akom časovom okamihu strhnem, vidím, že spí aj Hooman. Je teplo a cez deravé závesy sa dnu derie slnko. Mne to nevadí.
Mám pocit, že cestujeme niekoľko hodín, ale v skutočnosti sme išli necelé dve hodiny. Aj po takom krátkom spánku sa cítim osviežený. Hooman ma zoberie do jeho obľúbenej kaviarne a predstaví ma jeho priateľom a deň zakončíme výbornou večerou pripravenou jeho otcom.
