Sedím vo vlaku, dochádzajúc do práce a pred mojou zastávkou si vešiam na krk svoju čipovú kartu. Je na nej moje meno a fotka. S ňou sa dostanem do budovy kde pracujem, na poschodie kde pracujem a následne do môjho oddelenia, aj tam sa dostanem len s čipovou kartou. Kúpim si za ňu obed a na konci a začiatku dňa sa "(od)pípnem".
Posledná funkcia, pasívna, je identifikácia. Moja karta má tmavú šnúrku, čo znamená, že som interný zamestnanec. Svetlé šnúrky majú stážisti a červené majú hostia. Červenú šnúrku majú schválne - všetci interní musíme dávať bacha, či sa nám tam návštevníci len tak bez dozoru nepotulujú.
A prečo to všetko? Lebo patríme k rakúskej kritickej infraštruktúre. Viem, prečo ráno vstávam z postele. Pomáham ju chrániť. Som na svoju čipovku hrdý.
Iný obraz nám sprostredkúvajú sociálne siete, občas mi vyskočí zaujímavé video na Facebook-u a pozriem si pár ďalších ak mám čas. Cielia ani neviem na akých divákov (asi na generáciu Z), ale naratív zostáva rovnaký - keď robíte na seba, "nie ste tá hlúpa ovca", v koľkých rokoch ste zarobili prvý milión, čo by ste odporučili začínajúcim podnikateľom, vstávam ráno do práce aby som si mohol dovoliť auto, ktoré ma odvezie do práce a podobne. Tiež videá modelov, ktorí vysadajú z drahých (požičaných) áut v drahých svetríkoch pred prenajatými vilami.
Mám zlý pocit, že celé tieto videá cielia na mladú generáciu, ktorá aktuálne vstupuje na trh práce. Snažiac sa im predať knihy, podcasty, kurzy, predplatné. Ale hlavne sa im snaží vsugerovať, že človek pracujúci na trvalý úväzok akoby prehral. Viem, že mnohí si asi čipovku berú s nechuťou, prácu majú náročnú a často zle zaplatenú. Pásová výroba. V tomto smere som mal šťastie. Nementorujem.
Ak sa niekomu vlastný biznis podarí - gratulujem. Aj ja som skúsil, nevyšlo a ani ma to nebavilo, nenašiel som sa v tom. Neľutujem, bola to dobrá skúsenosť. Veď kto chce, nech skúsi. Len si spravte prosím vás aspoň základný prieskum.
Tie pekné príbehy sa dobre počúvajú, ale prirovnám to k franzúcskej literárnej scéne za čias Honoré de Balzaca. Vydať v tom čase knihu bolo zmesou správnych kontaktov, správneho načasovania a kusu šťastia. Veľa rukopisov neuzrelo svetlo sveta, nebolo im to dopriate a pritom to mohli byť klenoty.
Personálne oddelenia už teraz vymýšľajú spôsoby ako prilákať (a udržať) generáciu Z. Určite nejdem hádzať všetkých do jedného vreca, ale sám som na vlastnej koži zažil nastavenie niektorých mladých kolegov, že firma by mala byť akoby vďačná, že tam nastúpili a pracujú. Myslím si, že zľavnené vstupy do fitka, stolný futbal, hracia konzola na pracovisku, sladkosti a ovocie zdarma, masáže a neviem čo všetko tento problém nevyriešia. Každopádne - na dobré sa rýchlo zvyká.
Nie vždy sa to dá, ale ak firma dokáže odprezentovať zmysel toho čo robí - dopravný podnik pomáha ľudom dostať sa bez auta po meste, podpora sociálnych služieb pomáha ľudom začleniť sa do spoločnosti, farmaceutická firma uľahčuje diabetikom život a ak bude mať pracovník plat, z ktorého bez problémov vyžije (tam je často tiež kameň úrazu), potom si aj noví mladší zamestnanci budú vešať na krk čipovku s hrdosťou.
