Ak nedostatok financií na obnovu spôsobilostí je v Českej republike tak dramatický, že vážený generál vsadil svoju povesť a bije na poplach, aká musí byť situácia na Slovensku, kde na jedného zamestnanca rezortu obrany za posledných 10 rokov vynaložili do obnovy spôsobilosti 1/3 výdavkov oproti Českej republike? Poďme sa spolu pozrieť ako chceli viesť rezort obrany predchádzajúce vlády a aké úspechy nakoniec slávili.
Prológ
Slovenská republika sa 1.1.1993 stala suverénnym a zvrchovaným štátom a z tohto faktu vyplynula reálna potreba zabezpečiť obranu svojej suverenity a zvrchovanosti. Ozbrojené sily SR, ktoré plnia túto úlohu, vznikli delením ozbrojených síl ČSFR na prelome rokov 1992/93 podľa kľúča 2:1, so zohľadnením takzvaného kritéria funkčnosti. S ohľadom na komplikovanosť delenia ozbrojených síl tento proces pokračoval aj v prvej polovici roku 1993 (delil sa majetok v hodnote skoro pol bilióna korún, pričom išlo o najrozsiahlejší logistický proces na našom území minimálne od konca 2 sv. vojny). To spolu s nutnosťou vybudovať chýbajúcu obrannú, technickú a inštitucionálnu infraštruktúru predurčilo činnosť rezortu obrany v zostávajúcich mesiacoch až do predčasného odvolania vlády na čele s Vladimírom Mečiarom po tom, čo mu bola 11. 3. 1994 vyjadrená v národnej rade nedôvera. Na poli medzinárodného bezpečnostného smerovania Slovensko obišli diskusie o prípadnej neutralite, ktoré ešte doznievali v Českej republike z čias ČSFR a Slovensko deklarovalo záujem o členstvo v NATO. Preto 9. 2.1994 podpísal Vladimír Mečiar rámcový politický dokument o pristúpení SR k projektu Partnerstvo za mier. Nová dočasná vláda pod vedením predchádzajúceho ministra zahraničia Jozefa Moravčíka napriek svojmu obmedzenému mandátu pokračovala nielen vo formálnych deklaráciách, ale pripravila individuálny program spolupráce s NATO v rámci projektu Partnerstvo za mier, čím vytýčil jasný smer k integrácii Slovenska do severoatlantických bezpečnostných štruktúr. V čase podpisu uvedeného dokumentu však už bolo jasné, že nová vláda zmení toto smerovanie.
Vládny program 1994 až 1998
Vládny program novej vlády, na čelo ktorej sa opäť vrátil Vladimír Mečiar, pozostával z piatich častí, pričom hneď v úvode prvej časti venovanej zahraničným vzťahom, vláda deklarovala jednoznačný záujem o kontinuitu v smerovaní Slovenska s európskymi a transatlantickými politickými a bezpečnostnými štruktúrami a o ich zintenzívnenie. NATO označila vláda vo svojom programe za najefektívnejšiu bezpečnostnú organizáciu a členstvo v nej za najefektívnejší spôsob získania bezpečnostných záruk. Program ďalej predpokladal postupne napĺňanie individuálneho programu partnerstva pre mier ako aj transformovanie ozbrojených síl, najmä obrannej legislatívy tak aby bola kompatibilná s demokratickými štandardmi a procesu obranného plánovania. Tieto deklarácie sa dostali do priameho rozporu s bežnou politickou praxou a zjavným odchyľovaním sa od hodnôt, ktoré zdieľajú demokratické spoločnosti, čo viedlo postupne k stavu, v ktorom sa Slovensko dostavalo do čoraz silnejšej politickej izolácie. Paradoxne reformy v ozbrojených silách okolitých krajín neprebiehali viditeľne rýchlejšie a ani iným spôsobom ako na Slovensku a tak o rozhodnutí NATO nezačleniť Slovensko do prvej vlny rozšírenia NATO nebolo ani tak vojenské ako politické. Okrem politických problémov však ozbrojené sily trápila aj otázka zdrojov. Nekompetentná hospodárska politika Mečiarovej vlády viedla k zastaveniu hospodárskeho rastu a k trvalému trendu prepadu podielu výdavkov na obranu až na hranicu 1,6 % HDP v roku 1999 (v Českej republike 2 % HDP). Nedostatok finančných prostriedkov v rezorte obrany viedol k stavu, kedy aj keď po postupnej redukcii stále početné ozbrojené sily neboli ďalej udržateľné, reforma ozbrojených síl sa stala nutnosťou.
Vládny program 1998 až 2002
Odstránenie nesúladu medzi deklaráciami a reálnou politikou predchádzajúcej vlády sa stalo hlavnou tézou vládneho programu vlády, ktorá vzišla z parlamentných volieb v roku 1998. Vládny program pozostával zo štyroch častí (Úvod, Základné ciele, Východisková situácia a samotného programu), pričom posledná obsahovala samotný program vlády a bola ďalej členená na ďalšie štyri časti, kde opäť posledná bola venovaná spravodlivosti, bezpečnosti, obrane a zahraničnej politike. Aj v úvodnej časti sa konštatuje, že členstvo v NATO je optimálny variant zaručenia bezpečnosti, a že napĺňanie tohto cieľa nájde svoje konkrétne vyjadrenie vo vnútornej a zahraničnej politike vlády. Vláda ďalej deklarovala znovuformulovanie základných bezpečnostných dokumentov tak aby odrážali nové politické hodnoty slovenskej vlády. Vládny program celkom konkrétne hovoril o potrebe reformy ozbrojených síl a potrebe navršovania rozpočtu rezortu obrany a to o 0,1 % HDP ročne. Vláda ďalej deklarovala záujem o budovanie spoločnej brigády ozbrojených síl krajín V4, ktorú vnímala ako prostriedok pre integráciu Slovenska do NATO. Postupným napĺňaním tohto programu ako aj vytvorením novej bezpečnostnej a obrannej stratégie Slovenskej republiky, ako aj započatím reformy ozbrojených síl podľa tzv. Modelu 2010, sa vytvorili reálne predpoklady pre naplnenie týchto ambícii. Vláda, aj napriek zlej hospodárskej situácii, dokázala postupne navŕšiť finančné prostriedky v rezorte obrany a postupne ich zastabilizovať na úrovni 1,8 % HDP. Tieto nesporné úspechy nezatienili niektoré problémy, ktoré sa nepodarilo vyriešiť. Už pred započatím reformy bolo jasné, že aj keď je reforma pripravená na slovenské pomery veľmi dobre, nezabezpečuje pokrývanie skutočným potrieb zdrojov v navrhnutej štruktúre ozbrojených síl. Reforma predpokladala neskoršie navršovanie finančných prostriedkov aby tieto potreby boli aspoň minimálne pokryté, avšak nedošlo k pokrytiu ani pôvodných požiadaviek na finančné zdroje. Reforma taktiež ignorovala fakt, že samotná reforma bude niečo stáť. To viedlo k stavu, že sa nepodarilo naplniť všetky vízie, ktoré reforma priniesla.
Vládny program 2002 až 2006
Teroristické útoky z 11.9.2001 posunuli hrozbu terorizmu do novej dimenzie. Aj Slovensko a nová vláda hľadala odpoveď, či jej doterajšie bezpečnostné smerovanie bolo správne. Vládny program druhej vlády Mikuláša Dzurindu vychádzal z tézy, že aj keď v oblasti bezpečnostných hrozieb dochádza k dynamickému vývoju, úroveň ohrozenia členských štátov NATO nie je väčšia ani menšia ako Slovenska a NATO stále predstavuje najefektívnejšiu formu bezpečnostnej garancie. Nové hrozby, ktorým muselo čeliť nielen NATO ale aj Slovensko, si vyžadovali nové spôsobilosti, ktorým by Slovensko v spolupráci s NATOm dokázalo čeliť a zároveň tu bolo očakávanie našich budúcich spojencov, že sa Slovensko plnohodnotne dokáže zapojiť do kolektívnehu systému obrany. Tým sa stanovil rámec pre ďalšie smerovanie reformy so sústredením sa na budovanie síl, ktoré by dokázali reagovať na potrebu ich nasadenia nielen na území Slovenska, respektíve krajín NATO, ale aj v oblastiach, kde sa rodí hrozba svetového terorizmu. Z hľadiska materiálneho zabezpečenia, v súlade s reálnou potrebou obrany, vládny program deklaroval vyčleňovať finančné prostriedky na obranu minimálne vo výške 2 % HDP. Dôležitým cieľom bol záväzok vlády do roku 2006 plne profesionalizovať ozbrojené sily Slovenskej republiky. Rovnako ako v predchádzajúcom vládnom období, sa vytýčené ciele podarilo relatívne úspešne plniť. V roku 2004 bol predstavený nový model ozbrojených síl do roku 2015, ktorý bolo možne nazvať reformou reformy. Zohľadňoval fakt, že Slovensko sa medzičasom stalo členom NATO, ako aj spomenutú potrebu budovania expedičných síl. Aj keď sa snažil reagovať aj na nedostatky predchádzajúceho modelu najmä v oblasti nedostatočného finančného zabezpečenia, opäť vychádzal z predpokladu, že sa finančné prostriedky na rezort obrany budú v budúcnosti navršovať a tým prekladal zodpovednosť za riešenie problémov rezortu na budúce vlády.
Vládny program 2006 až 2010
Vstupom Slovenska do NATO sa nanovo definoval rámec obrannej politiky. To neprinieslo len zvýšenie bezpečnosti, ale aj povinnosť spolupodieľať sa na napĺňaní idei kolektívnej bezpečnosti a práve na odlišnom názore na napĺňaní tejto povinnosti postavila už svoju opozičnú rétoriku počas druhej vlády Miluláša Dzurindu strana SMER. Vládny program vlády, ktorá vzišla z parlamentných volieb v roku 2006, aj keď formálne nespochybňoval správnosť Slovenskej integrácie do severoatlantických obranných štruktúr, predsa len na mnohé problémy priniesol odlišný pohľad. Hlavnou oblasťou, v ktorých sa nová ľavicovo-nacionalistická vláda odlišovala od predchádzajúcej konzervativno-liberálnej koalície, bol názor na našu formu angažovania v Iraku, kde nová vláda predpokladala stiahnutie vojenských síl a v požiadavke na jasnú definíciu mandátu pre prípadne ďalšie operácie. Rovnako sa vládny program sústredil na otázku definovania legislatívy upravujúcej ofsetové programy a podpory slovenského obranného priemyslu. Vládny program ďalej definoval cieľ reformovať velenie ozbrojených síl za účelom zvýšenia efektivity a deklaroval záujem vlády zabezpečiť, aby výdavky vyčleňované na obranu dosahovali úroveň potrebnú na zabezpečenie obrany štátu a záväzkov Slovenskej republiky ako aj aby výdavky na operácie medzinárodného krízového manažmentu a výdavky súvisiace so zaradením do síl rýchlej reakcie NATO a EÚ neboli financované na úkor udržiavania a rozvoja ozbrojených síl SR. Opozícia však vyčítala okrem značnej nemerateľnosti vládneho programu aj nedostatočný popis prostriedkov, ktorými chcela vláda dosiahnuť deklarované ciele. Vláda dokázala ukončiť našu angažovanosť v Iraku relatívne rýchlo, avšak nedokázala naplniť ďalšie svoje ciele. Nedostatok schopností novej vlády zvládnuť stanovené ciele sa v plnej nahote ukázal postupným znižovaním podielu výdavkov na obranu na HDP až na takú hranicu, že rezort bol nútený pristúpiť k vynútenej reorganizácii. Redukcia finančných zdrojov na 1,25 % HDP ďalej ešte viac zredukovala už tak nedostatočné krytie investičných výdavkov. Sporné bolo aj napĺňanie obranno-politických deklarácii, keď tzv. „Viacsmerová orientácia“ zahraničnej politiky a dichotómia vyjadrení politikov na domácej a zahraničnej politickej scéne zneisťovala našich partnerov. Celkovo je teda nutné hodnotiť vedenie rezortu počas tohto obdobia negatívne.
Vládny program 2010
Už prvá veta nového vládneho programu intenzívne zdôrazňuje, že bezpečnosť Slovenskej republiky je neoddeliteľne spätá s bezpečnosťou euroatlantického priestoru a nenecháva tak nikoho na pochybách, že exces minulej vlády s nejasnou orientáciou sa nebude opakovať. Nový vládny program sa však neuspokojuje len s návratom k hodnotám definovaním pred rokom 2006, ale deklaruje prehodnotenie strategických dokumentov so zohľadnením zmien bezpečnostno-politického prostredia ako aj novej strategickej koncepcie NATO. Nová vláda ďalej deklaruje snahu iniciovať dialóg expertnej komunity, ako aj verejnosti na dosiahnutie celospoločenského konsenzu o otázkach bezpečnostnej politiky a obrany štátu. Toto snaženie by malo vyústiť do legislatívneho konania, ktoré by malo zavŕšiť tento proces. Otázku nedostatočných zdrojov sa opätovne vláda pokúsi riešiť racionalizáciou a zvýšením efektivity v oblasti manažmentu zdrojov, prehlbovaním transparentnosti a hospodárnosti. Novým prvkom na poli zabezpečia spôsobilosti je deklarovanie presadzovania medzinárodného zdieľania zdrojov. V oblasti zbrojného priemyslu, nový vládny program zdôrazňuje podporu angažovania obranného priemyslu v medzinárodnom prostredí a prioritu sústredenia sa na spoločné projekty NATO a EDA, čo znamená odklon od priamej podpory zbrojného priemyslu predchádzajúcej vlády. Pozitívne tiež možno chápať snahu posilniť občiansky charakter bezpečnostnej politiky a obrany štátu prostredníctvom pravidelného a otvoreného dialógu s odbornou verejnosťou a s občianskymi združeniami s profesijným vzťahom k ozbrojeným silám. Očakávaná zmena sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených síl sa obmedzí len na vojakov, ktorí začnú služobný pomer po príslušnej legislatívnej zmene. Prvé reakcie na zverejnenie vládneho programu nenechali na seba dlho čakať. Súčasná opozícia v prvej reakcii kritizovala najmä nedostatočnú merateľnosť vykonania vládneho programu, teda presne ten istý atribút, ktorý bol negatívne hodnotený aj v predchádzajúcej vláde. Pri objektívnom hodnotení treba povedať, že pri vyššej obsahovosti nie je miera merateľnosti nového programu vyššia ako v období rokov 2006 až 2010, avšak ani nižšia. Prekvapujúco opozícia relatívne stlmila kritiku reformy sociálneho zabezpečenia vojakov. Negatívne je hodnotené, že sa súčasťou vládneho programu nestala reforma vojenských spravodajských služieb. To však ešte nemusí znamenať že nová vláda sa na túto úlohu nepodujme. Očakávanou bola aj reakcia národného vojensko-priemyslového komplexu.
Epilóg
Ako ukázalo predchádzajúce vedenie rezortu obrany, vládny program je stále len zdrapom papiera pokiaľ sa nenapĺňa. Ako môže vyzerať napĺňanie aktuálneho vládneho programu v praxi, napríklad v oblasti otvorenia dialógu expertnej komunity, ukázali pracovné raňajky štátneho tajomníka Róberta Ondrejčáka so zástupcami bezpečnostno-odbornej komunity. Rovnako úspešne pokračuje otváranie rezortu médiám. Z tohto pohľadu sa zdá plnenie vládneho programu už teraz za úspešné. Avšak tieto kroky vyvolali aj negatívne reakcie. Odhliadnuc napríklad od podľa mňa neoprávneného názoru opozície, že výber účastníkov spomenutých raňajok bol účelový, zostanú mediálne úspechy rezortu obrany len nafúknutou bublinou, pokiaľ rezort obrany nezačne riešiť svoje skutočne problémy, ktoré si vyžadujú účinnejšie nástroje ako len zopakovať frázu o racionalizácii a zvýšení efektivity v oblasti manažmentu zdrojov a prehlbovaním transparentnosti a hospodárnosti, ktorá je s ľahkými obmenami súčasťou už štvrtého vládneho programu. Na druhej strane je možné veľmi pozitívne vnímať doteraz vykonané personálne zmeny, ktoré do funkcií nevyniesli úplne neznáme tváre, ktoré zvyčajne zlyhali, ako sme to videli počas predchádzajúcej vlády. Otázkou však je, že či staré tváre prinesú dostatok novej invencie. V tomto smere rastie najmä kritika faktu, že staro-nové tváre možno zaradiť do kategórie obranno-politickej, čo je vcelku logické, keďže prichádzali do rezortu na prelome tisícročia, kedy táto otázka bola kľúčová a zároveň najslabšou stránkou nového ministra je papierovo práve oblasť medzinárodných vzťahov. Avšak doba sa zmenila. Dnes už nie je rozhodujúca bezpečnostná otázka či Slovensko bude v NATO, dnes rozhoduje ako kvalitne si Slovensko dokáže svoje bezpečnostné záväzky v rámci NATO plniť, a tak už nie je pre rezort obrany kľúčová otázka zahraničnej a obrannej politiky ale obranného plánovania a manažmentu zdrojov a práve na týchto kľúčových postoch vidíme dnes len dočasne preložených ľudí a povrchné programové formulácie. Ako bude úspešná súčasná vláda v riešení tohto problému ukáže až čas. Zostava len dúfať, že o štyri roky nebudeme musieť skonštatovať jej zlyhanie ako v prípade predchádzajúcej vlády. Zatiaľ to však nevyzerá ani na rázny krok vpred.
