Americké tanky M1A1 Abrams v Bagdade po jeho dobití v roku 2003.
Fakty o invázii do Iraku sú jasné. Primárny dôvod na útok sa nepotvrdil (zbrane hromadného ničenia neexistovali, aj keď sa preukázal vývoj iných zakázaných technológii). Nelogické správanie Saddáma Husajna tajné služby USA a GB nesprávne interpretovali. Použitie vojenskej sily v Iraku bolo v rozpore s medzinárodným právom. To všetko už dnes nemožno vyvrátiť ani poprieť. O tom všetkom sa často krát neviedol spor ani pred 10 rokmi (Američania sa neodvolávali na medzinárodné právo, ale na morálku pri hľadaní Casus belli). Avšak v čom spor pretrváva je otázka, či invázia do Iraku bola obyvateľom Iraku prínosom, alebo im priniesol len stav, ktorý opäť Róbert Fico popísal slovami: „Irak je v katastrofálnom stave, je ohniskom napätia a terorizmu a nemôžeme v žiadnom prípade akceptovať vraždenie civilistov často vojakmi americkej námornej pechoty."
Počet obetí vojnových konfliktov nie je nikdy jednoduché spoľahlivo určiť. To platí aj pre Irak. Počet obetí irackého konfliktu od ukončenia operácie Iracká sloboda po súčasnosť sa odhaduje od 120 000 (WikiLeaks a Associated press) po 1 000 000 mŕtvych (Opinion Research Business). Demografické údaje samotného Iraku a OSN zo sčítania obyvateľstva vyvracajú obidva tieto hraničné tvrdenia. Z vývoja mortality v Iraku, ktorý ani v dobe najhorších bojov v roku 2006 nedosiahol ani zďaleka taký nárast ako napríklad počas vojny s Iránom, môžeme vyvodiť, že počet skutočných obetí konfliktu sa bude pohybovať okolo hodnoty 180 000. Čo zodpovedá zhruba výsledkom, ktoré prezentujú tie projekty určenia počtu obetí, ktoré priamo počítajú obete prierezovo naprieč spoločnosťou (Iraq Body Count project alebo World Health Organization). Do tohto počtu sú zarátané aj obete kombatantov, pričom ich počet na obetiach dosahuje výšku minimálne 30 % ročne (Iraq Body Count project), teda v dôsledku vojnového násilia prišlo o život od začiatku okupácie v priemere 18 000 ľudí vrátane viac ako 5 400 combatantov.
U obetí režimu Saddama Husajna je situácia obdobná, aj keď je rozptyl počtu obeti výrazne nižší. Od roku 1979 po rok 2003 bola vláda Saddáma Husajna zodpovedná za smrť približne 550 000 až 800 000 obyvateľov Iraku. Z dlhého zoznamu obetí spomeniem 180 000 Kurdov usmrtených počas kampane Al-anfal, 80 000 mŕtvych Kurdov a Ší'itov po vojne v Perzskom zálive, 150 000 až 375 000 vojenských strát vo vojne s Iránom, 100 000 civilných obetí vo vojne s Iránom alebo 25 000 až 40 000 obetí vojny v Perzskom zálive. Výpočet obetí režimu Saddáma Husajna nie je zďaleka konečný, pričom ročný priemer počtu obetí sa pohybuje v rozmedzí 23 000 až 33 000 mŕtvych. Každý rok od vojenskej invázie v Iraku predstavuje pre Irak tisícky zachránených ľudských životov. Rovnako za vlády Saddáma Husajna HDP produkt Iraku a s ním aj životná úroveň Iračanov poklesla od roku 1979 po rok 2003 o 50 %, pričom od roku 2003 vzrástol o viac ako 300 % (OSN).
Napriek faktu, že v tomto porovnaní sme rovnakú váhu priradili životom teroristov a obyčajných ľudí, je možné s odstupom času povedať, že invázia do Iraku napriek značným obetiam bola pre Iračanov prínosom. Viedla k záchrane desať tisícov životov obyčajných Iránčanov a zvýšeniu ich životnej úrovne. S odstupom času je rovnako možné povedať, že napriek tomu, že invázia do Iraku bola v rozpore s právom, nebola v rozpore s etikou. Tvrdiť opak je v rozpore s realitou.
Morálne zlyhanie odporcov invázie do Iraku dokumentuje aj morálne zlyhanie OSN a medzinárodného práva. Róbert Fico síce v súvislosti s Irakom doslovne vyriekol: "pacta sunt servanda" (zmluvy sa musia dodržiavať), dokázal tým však len to, že ako právnik zlyhal, lebo každý právnik sa počas svojich štúdii práva učí, že najprv je morálka a potom zákon. Téma morálneho zlyhania je tu stále dnes a denne. Nevidíme ju len na stave nášho súdnictva alebo aj rozhodovaní "tiež právnika" pána prezidenta alebo na stanovisku Ruska a Číny k občianskej vojne v Sýrii.
Zároveň je nutné pri tejto príležitosti napomenúť aj tých, čo podporovali inváziu do Iraku. Už hneď po prvom roku po invázii odborná bezpečnostná komunita diskutovala o svojej neschopnosti jasne a zrozumiteľne vysvetliť dôvod, prečo majú posielať vojakov do Iraku a nedokázali to doteraz. Ak nedokážeme ani po 10 rokoch jasne a zrozumiteľne vysvetliť, prečo mala invázia do Iraku zmysel, ako môžeme očakávať, že ľudia pochopia prečo je otázka Sýrie, Ruska a Číny taká dôležitá. Potom bude verejnosť naďalej pritakávať morálne zlyhajúcim politikom typu Róbert Fico alebo Ivan Gašparovič. Ak toto všetko nestačí, je tu ešte jeden dôvod prečo by sme sa o to mali pokúsiť teraz. Dlžíme to štyrom slovenským vojakom, ktorí v Iraku položili svoj život.
