Prekvapený týmto vývojom nebol ani Generálporučík Nikolaj Solovcov veliteľ ruských raketových vojsk strategického určenia (RVNS), ktorý sa poponáhľal a už niekoľko dni pred týmto termínom vyhlásil znepokojenie nad zámerom vybudovať protiraketové základne v strednej Európe. Len pred dvoma dňami generálny riaditeľ ruskej spoločnosti „Rosoboronexport“ Sergej Čemezov oznámil splnenie kontraktu na dodávku protilietadlového raketového systému „Tor – M1“ pre Irán. Čo vyvolalo pri oznámení tohto kontraktu búrlivé reakcie najmä USA a Izraela na prípadné použitie týchto prostriedkov proti susedným krajinám, “ za čím sa však iba skrýva obava USA a Izraela, že sa zníži ich politická váha pri snahách ukončiť Iránsky Jadrový program. Do tretice 11. januára Čína praktickým testom overila schopnosti svojho protidružicového komplexu, pričom skúšobne zostrelila exoatmosferickou strelou vynesenou balistickou raketou svoju už nepoužívanú meteorologickú družicu FY – 1 C. Táto skúška spolu s niekoľko násobnými skúškami oslepovania amerických družíc výkonným laserovým lúčom, ktoré uskutočnila Čína v minulom roku, vyvolali silný protest USA. Pričom 25. januára počas návštevy Indie Vladimír Putin v reakcii na túto skúšku prevrátil historický fakt prvenstva bývalého Sovietského zväzu, ktorý ako prvý uskutočnil skúšky protidružicových zbraní, ale obvinil USA z eskalácie pretekov vo vesmírnom zbrojení, pričom týmto klamstvom dosiahol hneď tri svoje ciele. Nenarušil svoje vzťahy s Čínou, kam sa chystá exportovať bojové lietadla Su - 33 pre pripravovanú Čínsku lietadlovú loď, podporil Indiu v znepokojení pred Čínskou hrozbou, čo mu určite prospeje pri jednaní o možných dodávkach Mig - ou 35 pre Indické letectvo a nakoniec obvinil USA zo zbrojenia vo vesmíre, pričom určite myslel na to, že vybudovaním protiraketovej obrany USA sa oslabí postavenie Ruska vo svetovej politike.
Tieto zdanlivo nesúvisiace udalosti však majú hlbší kontext, ktorý polarizuje názory.
V tejto diskusii zaznievajú rôzne názory. Od odmietania protiraketových základní z dôvodu vyššieho rizika ohrozenia susedných krajín, až po úvahy o benefitoch spojených s budovaním takýchto základní. Od niekedy až apokalyptických obáv z teroristickej jadrovej zbrane Iránu až po liberálny názor, že každá krajina má právo vlastniť technológie jadrových zbraní. Od názoru, že Čína začína novú studenú vojnu, po obviňovanie USA, že sa snažia držať iné krajiny v pozore pred svojimi technologickými hrozbami a nesú zodpovednosť za nové preteky v zbrojení.
„Vojna je pokračovanie politiky inými prostriedkami“, a Clausewicz sa určite v tomto nemýlil. Každý z nás mohol podľa svojho vedomia a svedomia pred časom rozhodnúť o smerovaní našej bezpečnostnej politiky a ruku na srdce, koľkí z nás si všimli, že problematika bezpečnosti bola vo volebných programoch všetkých strán len odbitá niekoľkými frázami alebo v tom lepšom prípade zovšeobecňovaná podľa sloganu – kto nič neurobí nič nepokazí. Koľkí z nás si pri tejto príležitosti uvedomili, aký dopad na Slovensko bude mať Radar v Čechách, antirakety v Poľsku, protilietadlové systémy v Iráne alebo Čínska schopnosť ničiť družice?
Som však presvedčený, že medzi nami sa nájdu mnohí, ktorí nadávajú, keď zdražie benzín, pretože Irán odoláva kontrolám OSN a pritom farizejsky prehlasujú, že Irán ma rovnaké práva ako USA a určite by sa našli aj takí, čo by mali pokazený deň pri platení vyšších účtov za energie po možnej roztržke medzi USA a Severnou Kóreou. Alebo by boli rozčarovaní, aký dopad na ich priemernú mzdu by mala nová studená vojna medzi Čínou a USA, a teraz sa hrdo hlásia k tým, ktorí zásadne odmietajú náš podiel pri riešení bezpečnostných problémov.
Súčasná ľavicovo populistická vláda diplomatickými prešľapmi typu – účasť na oslavách narodenín Fidela – dáva jasne najavo, kam sa uberá naša bezpečnostná politika. Komu by to nestačilo pripomeniem nedávnu pražskú návštevu Roberta Fica a jeho výrok: „Ja by som nesúhlasil s tým, ako predseda slovenskej vlády, aby na Slovensku boli radary alebo rakety.“ Aj keď nás týmto nedegradoval na štvrťotriednu úroveň Iránu, Kuby, Venezuely, či Severnej Kórey ako pri spomínaných oslavách, minimálne však prejavil značnú politickú neprezieravosť a bezpečnostnú nekompetentnosť. Svoje napovie aj zníženie podielu výdavkov v bezpečnostných rezortoch v rozpočtovom roku 2007 a následné obmedzenie možnosti plniť naše bezpečnostné záväzky. Personálne zmeny, ktoré so sebou priniesol súčasný minister obrany tiež naznačujú, že prioritou rezortu pre toto volebné obdobie bude vytvoriť miesta pre tých „správnych“ ľudí a upokojenie nervóznych starých štruktúr, ktoré v reformách videli možné odhalenie ich neschopnosti. Našťastie Fico aplikuje makiavelistickú politiku aj vo vzťahu k našim bezpečnostným záväzkom. Vie, že ako člen NATO musí prispieť v riešení bezpečnostných problémov. Je isté, že nakoniec podľahne tlaku NATO a naši vojaci sa objavia na juhu Afganistanu. Taktne pritom zamlčí, že nedošlo k zlepšeniu bezpečnostnej situácie v danej oblasti, čím ešte prednedávnom presun našich vojakov podmieňoval. Jeho návšteva 26. januára v Kandaháre je len ďalším populistickým krokom, ukazujúc občanom tvár starostlivého Fica, ktorá hovorí: „Pozrite sa, nieje mi jedno, kam posielam našich chlapcov.“
Na rozdiel od nekompetentnej a nezásadovej bezpečnostnej politiky súčasnej vlády je moja bezpečnostná politika jasná. Chcem materiálne zabezpečený konzumný život, pretože je to pohodlné, čo znamená, že súhlasím s budovaním protiraketovej obrany USA a NATO. Chcem voľný prístup k vzdelaniu a informáciám, lebo to umožňuje rozvíjať moju osobnosť. Preto som proti tomu, aby Čína disponovala protidružicovými zbraňami, aby sa tieto technológie nedostali do rúk, ktoré by ma mohli o to pripraviť. A určite chcem, aby mal Irán čo najobmedzenejší prístup k moderným obranným technológiám, pretože chcem aj v budúcnosti môcť slobodne písať svoj blog.
Aká je teda vaša bezpečnostná politika???
