Prvým dokumentom, ktorý definoval “Základné ciele a zásady národnej bezpečnosti Slovenskej republiky“ bol schválený v roku 1996. Tento dokument však ešte nepredstavoval plnohodnotnú stratégiu. Hlavným nedostatkom bola jej sústredenosť na definíciu národneho záujmu. Dokument však nedostatočne definoval bezpečnostné prostredie a bezpečnostnú politiku, ktorou sa malo Slovensko riadiť. V roku 2001 Slovenská republika dostala prvú plnohodnotnú bezpečnostnú stratégiu, ktorá jasne definovala záujem Slovenska zaradiť sa medzi krajiny NATO. Po splnení tohto cieľa bolo potrebné zareagovať na zmenenú bezpečnostno-politickú situáciu Slovenska a v roku 2005 schválila Národna rada novú Bezpečnostnú stratégiu Slovenskej republiky, ktorá je platná až dodnes. Aj keď je súčasne platná bezpečnostná strátegia Slovenskej republiky stále hodnotný dokument, ktorý dokázal v značnej miere nadčasovo reagovať na široké spektrum potencionálnych bezpečnostných hrozieb, došlo po voľbách v roku 2006 k značnému odklonu od jeho napĺňania.
Pozitívne hodnotenie nateraz platnej bezpečnostnej stratégie naznačuje, že nová stratégia, ktorá by mala pôvodnú stratégiu nahradiť, nebude revolučnou zmenou, ale skôr evolučným vývojom súčasnej bezpečnostnej stratégie. Zmeny, ktoré by mala priniesť nemajú dôvod postihnúť časť venovanú bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky, ale mali by novodefinovať stav bezpečnostného prostredia a podrobnejšie definovať bezpečnostnú politiku Slovenskej republiky. K hlavným zmenám bezpečnostného prostredia, na ktoré by mala nová bezpečnostná stratégia zareagovať patrí nová stratégia národnej bezpečnosti Ruskej federácie schválená v roku 2009 a zmena politickej orientácie Ukrajiny po prezidenských voľbách vo februári 2010. Rovnako bude potrebné jasnejšie definovať národnú bezpečnostnú politiku v ekonomickej, menovej a sociálnej oblasti. Zlé skúsenosti s predchádzajúcou legislatívou, ktorá sa viac sústredila na realizáciu osobných záujmov ako na napĺňanie svojho mandátu viedla k spomínanému stavu, kedy Slovensko nenapĺňaľo svoju bezpečnostnú stratégiu a ani ju neaktualizovalo.
Aby sa v budúcnosti neopakovala takáto situácia, bolo by žiaduce nájsť legislatívny mechanizmus, ktorý by viedol k pravidelnej aktualizácii bezpečnostnej stratégie. Vzorom môže byť zákon, na základe ktorého kongres USA raz ročne prejednáva správu o národnej bezpečnosti.
