Dnes podpísaný kontrakt ma hodnotu 94 miliónov eur Napriek tomu že poznáme cenu, nič to nemení na fakte že informácii stále nie je dostatok. Môžeme síce namietať že cena 47 miliónov za lietadlo je výrazne viac ako zaplatilo Grécko – prvý zahraničný odberateľ C-27J ktoré zaplatilo podľa zmluvy podpísanej pred 11 rokmi 272,72 miliónov US $ čo po zarátaní inflácie predstavuje 28,2 miliónov eur na lietadlo. To isté môžeme povedať aj o akvizíciách ďalších krajín. Samozrejme cena nie je všetko. Cenu zasadne určuje čo bude podmetom plnenia so strany dodávateľa mimo lietadiel. Napríklad Peru pred 11 mesiacmi objednalo 2 C-27J v cene 121,986 miliónov US $ (90,266 mil. eur, pričom cena je opäť nižšia ako tá Slovenská) pričom kontrakt obsahuje mimo lietadiel kompletný výcvik personálu (letového a pozemného), servis na 1000 letových hodín, kompletné pozemné vybavenie, SAR a Air Ambulance moduly mimo klasických dopravných, dva roky technickej podpory a mimo toho ofsety vo výške 100% ceny kontraktu. Preto nie je možné zatiaľ jednoznačné tvrdiť že nominálne vysoká cena Slovenskej zmluvy je dôsledkom neefektívneho postupu ministerstva. Avšak napriek tomu že nepoznáme čo mimo lietadiel bude plnením zmluvy, predsa len vďaka vyjadreniam náčelníka generálneho štábu na dnešnej tlačovke časť obrazu o obsahu zmluvy máme. Bohužiaľ tie vyvolávajú ďalšie závažné pochybnosti.
Súčasťou dodavky ma byť požiarny modul. Pritom nasadenie lietadiel na požiarne účely je efektívne od istej vzdialenosti ohniska od zdroja vody. Lietadlo totiž musí po vypustení vody na požiar pristáť na letisku kde musí natankovať opätovne vodu (a v tomto prípade aj jednorazové kontajnery) pred ďalším náletom. Preto pokiaľ je dostatok vodných zdrojov blízko požiaru ktoré môžu využiť vrtuľníky je na hasenie požiarov zo vzduchu oveľa efektívnejšie použiť vrtuľníky ako lietadlo. Slovensko je pritom dostatočne malé a zároveň ma dostatok vodných zdrojov kde môžu tankovať vrtuľníky pri hasení požiarov. Teda akvizícia požiarneho modulu je samoúčelná a vysoko neefektívna (aspoň že cena požiarneho modulu ktorý ponuka Alenia je relatívne nízka). To vyvoláva pochybnosti či zvýšenú cenu oproti akvizíciám C-27J v zahraničí nespôsobuje vyhadzovanie prostriedkov na ďalšie rovnako neefektívne príslušenstvo.
Ďalšie otázky vyvoláva aj otázka ofsetov. Platná európska legislatíva síce nazerá na ofsety značne reštriktívne, poskytuje však dostatok efektívnych nástrojov ako obísť tieto reštrikcie. Ak súčasťou zmluvy sú aj ofsety. A mali by ňou byť! Je otázka akú budú mať štruktúru a kto ich bude realizovať. Pričom v tomto kontexte treba hodnotiť fakt že na produkcii častí C-27J sa podieľa Aero Vodochody ktoré vlastni Penta. Ak by sa Penta prostredníctvom Aera alebo ďalších firiem z jej investičného portfólia podieľala na priamych alebo nepriamych ofsetoch šlo by de facto o nepriamu štátnu zákazku tejto spoločnosti. Potom je na mieste skúmať akú úlohu zohráva tento fakt pri tvorbe zmluvy.
Ak dnes minister obrany hovoril o tom že sa prišiel pochváliť, možno mal radšej mlčať. Ak chcel zverejnením ceny C-27J rozptýliť obavy o neefektivite nákupu C-27J dosiahol pravý opak. Zatiaľ nákup C-27J vyvoláva viac otázok ako odpovedí a už teraz je možné povedať že minimálne časti tejto zmluvy sú nevýhodné. Čas ukáže ako to teda je s akvizíciou C-27J. V každom prípade sa zatiaľ nie je čím chváliť. Skôr by bolo na mieste zvolať tlačovku ktorá by vysvetlila sporný nákup požiarneho modulu a nominálne vyššiu cenu.
