Chengdu J-20 pri prvom lete
Táto informácia nie je zaujímavá ani tak v tom, že sa americké tajné služby mýlili. Veď po minuloročnej vojenskej prehliadke pri príležitosti 60. výročia vzniku ČLR museli prehodnocovať predpokladané počty balistických rakiet DF-31, DF-31A, alebo po objavení dvoch nových ponoriek na komerčných družicových snímkach pri móle lodenice Huludao zmeniť svoj odhad počtu ponoriek nesúcich balistické rakety triedy Type 94 z jednej na dve až štyri. Rovnako táto správa nie je zaujímavá ani s ohľadom na zmenu pomerov vojenských síl. Veď amerických Raptorov je v službe dnes viac ako 170 a k tomu sa čoskoro pridajú nové F 35. Nič na tom nemení ani fakt, že ak by sa potvrdila prevaha lietadiel 5. generácie nad lietadlami 4. a 4,5. generácie, ktorú dosahovali americký piloti počas cvičenia Red Flag v roku 2007, keď dosahovali pomer zostrelov 1:60, čo okrem iného znamená, že na získanie prevahy nad celým letectvom krajín V4 (slovenské a poľské Mig 29, maďarské a české Gripeny a poľské F-16 + útočné a cvičné lietadlá) by stačili 3!!! takéto lietadla, veď Európa stále intenzívnejšie prestáva byť pre USA vojenským partnerom ale skôr príveskom . Dôležitý je však trend, ktorý táto udalosť len utvrdzuje.
Čína od začiatku 80 rokov systematicky reformuje svoje ozbrojené sily. Cieľom týchto reforiem je zmeniť pomer síl vo vojenskej oblasti. Táto reforma pomaly dospela do stavu, keď naozaj začína napĺňať zámer Číny a postupne mení pomer síl vo svete. Ak admiráli US NAVY v americkom kongrese upozorňujú na fakt, že aktivita čínskeho námorníctva v Tichom oceáne dosahuje rovnakú intenzitu akou bola aktivita sovietskeho námorníctva v druhej polovici 80 rokov, teda v dobe keď generálny štáb československej armády plánoval 500 jadrových úderov na Západne Nemecko, začína byť aj mnohým americkým senátorom jasné, že svet stojí na pokraji nového globálneho konfliktu, ktorého ťažisko síce nebude v Európe, avšak je naivné si myslieť, že nezasiahne aj Európu. Ak sa v USA stále častejšie ozývajú hlasy, ktoré hovoria, že budúcnosť prinesie návrat rizika konfliktu veľkej intenzity ba dokonca hovoria, že US NAVY operujúca v Tichom oceáne je už v novej studenej vojne a treba sa na tento konflikt pripraviť, Európa sa tvári ako keby si tento fakt ani neuvedomila. Čína sa zdá byť pre nekompetentnú Európu ďaleko. S charakterom hrozieb úzko súvisí aj problém zloženia budúcich ozbrojených síl. Reforma ozbrojených síl, ktorá prebieha v Číne kontinuálne od polovice 80 rokov, nesmeruje k budovaniu expedičných síl ako to preferuje súčasná stratégia NATO, ktorá prišla 10 rokov po tom ako bola naozaj potrebná, ale práve naopak, Čína ďalej rozvíja úspešnú koncepciu moderných, dobre vyzbrojených a koordinovaných ozbrojených síl ťažkého charakteru, teda tých síl, ktoré budovalo NATO počas studenej vojny, a ktoré tak úspešne použilo v druhej a tretej vojne v Perzskom zálive.
V tomto kontexte je zaujímavé aké trendy nakoniec prinesie strategické hodnotenie obrany, ktoré prebieha v našich ozbrojených silách. Hrozby, ktoré by toto hodnotenie malo postihovať nie sú problémami súčasnej operácie ISAF, ale budúcej potreby vyplývajúcej z hrozieb roku 2050, pretože tak ako sa požiadavky na zbrane a stratégiu, ktorou sa víťazilo v spomenutých vojnách v Perzskom zálive formovali v skorých 60 rokoch, tak sa požiadavky na medzinárodnú bezpečnosť v polovici tohto storočia formujú teraz. A to je výzva, ktorú si musia uvedomiť aj tvorcovia súčasného strategického hodnotenia obrany Slovenskej republiky. Ak totiž súčasné vedenie neodhadne správny trend, v spomenutom roku 2050 bude možno niekto v nejakom inom blogu sumarizovať históriu vývoja ozbrojených síl Slovenska s konštatovaním, že tí, ktorí pripravovali koncepciu rozvoja ozbrojených síl v roku 2010 a 2011 zlyhali.
