Čo čaká nového ministra obrany ?

Aj keď táto reforma bola veľmi úspešná a doporučovaná ako príklad pre ďalšie krajiny NATO-m, nebola táto reforma dostatočne podporená modernizáciou ozbrojených síl. Otázky modernizácie sa spolu s kritikou slovenskej účasti na ISAF-e stali základom vládneho programu dosluhujúcej vlády Róberta Fica pre tento rezort. Zatiaľ čo v otázke zahraničných misií došlo k naplneniu tohto vládneho programu presunutím našich síl z Iraku do Afganistanu, kde Slovensko bolo prinútené navŕšiť počty vojakov aby nestratilo tvár pred svojimi spojencami, zlyhala vláda Róberta Fica v otázke modernizácie. K tomuto zlyhaniu sa pridala celková nespôsobilosť riadiť tento rezort, ktorá sa prejavila neschopnosťou rezortu pravidelne aktualizovať hlavné dokumenty rezortu, pričom ako príklad môže poslúžiť viac ako ročné meškanie tzv. Modelu 2020, ktoré už nebude ani dokončené, respektíve neaktualizovanie stratégii a doktrín. V neposlednom rade, minulé vedenie rezortu zlyhalo v schopnosti uhájiť rozpočet rezortu pred drastickými škrtmi, pričom paradoxne tieto škrty najtvrdšie postihli rezort obrany ešte pred hospodárskou krízou. Nedostatok finančných zdrojov viedol k nutnosti ďalej reorganizovať ozbrojené sily aby bolo vôbec možné ďalej udržať rezort v akom takom funkčnom stave, čo spolu s už spomenutou chýbajúcou koncepciou vnieslo do rezortu ďalší chaos a neodborné zásahy. Z uvedeného vyplýva, že na nového ministra obrany čaká druhá najťažšia úloha v histórii samostatných ozbrojených síl Slovenskej republiky. Prvým krokom, ktorý podnikne nasledujúci minister obrany okrem obligatórneho oboznámenia sa so skutočným stavom rezortu, ktorý sa za posledné roky značne zneprehľadnil, bude kontrola zmlúv podpísaných predchádzajúcim vedením. Je naivné si myslieť, že po všetkých kauzách, ktoré posledné 4 roky postili rezort obrany bude v zmluvách, ktoré zostanú v rezorte všetko v poriadku. Aj keď sú minulé zmluvy určite dôležité pre peňaženku daňového poplatníka, obavám sa, že veľké množstvo prešľapov sa už sanovať nebude dať, a preto považujem za dôležitejšie aby sa sústredil na nasledujúce 4 roky. Preto by okamžite nové vedenie rezortu malo začať pracovať na tom, aby aktualizovalo základné koncepčné dokumenty a pripravilo dlhoočakávaný strednodobý plán rozvoja rezortu. Nosnými časťami tohto dokumentu by mala byť reforma velenia ozbrojených síl, ktoré by malo byť menšie a integrovanejšie a spracovať kvalitnú koncepciu dlhodobo zanedbávanej modernizácie. Dôležitou otázkou tejto koncepcie bude otázka, aké ozbrojené sily budeme potrebovať a aké chceme budovať. Bude zaujímavé sledovať ako sa Slovensko vysporiada so súčasnou diskusiou v NATO, či je potrebné ďalej preferovať expedičnú orientáciu ozbrojených síl alebo klásť väčší dôraz na klasické vojenské spôsobilosti ako reakciu na nárast mocenských ambícii Ruska a ďalších krajín, ktoré začínajú priamo ohrozovať aj hranice Slovenska. Zároveň by nové vedenie rezortu malo minimálne navrátiť pôvodný stav transparentnosti rezortu spred roku 2006 a reformovať proces obstarávania, aby sa neopakovali kauzy predchádzajúcej vlády. Najnáročnejšou úlohou novej vlády bude už niekoľkonásobne spomenutá potreba modernizácie. Nastupujúce vedenie rezortu nebude môcť odmietať žiadny spôsob obstarávania, dôležitým kritériom bude len efektívnosť, pričom nemyslím len efektívnosť finančnú. Rezort obrany nie je v pozícii, že môže zamietnuť ofsety len preto, že to znižuje daňové zisky Nemecku alebo Francúzku, ktoré dominujú v EDA, ale musí myslieť na to, že väčšina výzbroje ASR je zastaraná, nemôže zamietnuť PPP a PMP projekty len preto, že pravdepodobná pravicová koalícia za predchádzajúcej vlády proti nim bojovala a nemôže ani politikárčiť pri spoločnom obstarávaní vnútri štátu ale aj pri cezhraničnej spolupráci ale využiť každú príležitosť, pretože riešenie problému modernizácie už nebude možné ďalej odkladať.