Sociologické výskumy jasne dokumentujú že Európania a Američania napriek trendu stále viac svoju medzinárodnú bezpečnosť zväzovať s NATO sú stále menej ochotný svoje bezpečnostné zaujmi hájiť konaním. V krátkom čase sme sa stali svedkami potvrdenia týchto záverov keď legislatívy USA a Veľkej Británie sa stali neschopné konať a tým prudko poklesla ich zahranično-politická kredibilita. Limitným faktorom v oboch prípadoch sa ukázal odpor verejnosti viesť ďalší konflikt.
Všeobecne prijímaná téza zdôvodňujúca tento fakt je že občania sú unavený z predchádzajúcich konfliktov, ako aj potreba riešenia ekonomických problémov. Tu však treba upozorniť na fakt že odpor voči predchádzajúcim konfliktom vrcholil v roku 2006 kedy vrcholila aj angažovanosť USA a NATO v Iraku a Afganistane a zároveň napriek stupňujúcim sa nákladom zviazaných s vedením týchto konfliktov bol deficit USA stabilný. Tieto fakty vyvracajú predchádzajúce tvrdenie. Preto sa stále viac ožívajú hlasy ktoré tvrdia že za poklesom ochoty spoločnosti hájiť svoje bezpečnostné zaujmi je zahranično-politická nevedomosť.
Nezáujem spoločnosti o zahraničnú politiku dospel do stavu kedy sa zahraničná politika vzdialila spoločnosti a vznikne vákuum zaplnili rôzne deformované teórie alebo sa toto vzďaľovanie stalo predmetom politického populizmu. Pre príklady takého populizmu a demagógie nemusíme isť ďaleko. V našich médiách sa v podobných situáciách neustále opakuje scenár kedy serióznu spoločenskú diskusiu k danému problému prekrývajú titulky typu „O vojne v Sýrii je už rozhodnuté", alebo sú spoločnosti podsúvané konšpiračné teórie o ekonomických záujmoch veľkých spoločností. Napriek tomu že tvrdenia autorov týchto konšpiračných teórii realita opakovane vyvracia, získavajú tieto teórie a ich autori opakovane dostatočný mediálny priestor a čo je ešte smutnejšie dostatočný priestor v akademickom svete.
Barack Obama, Podobnosť jeho politiky s politikov Nevilla Chamberlaina si všimli aj média. Ešte viac však postom USA otriasla jeho neschopnosť. (Foto Reuter)
Ešte nebezpečnejšie rozmery má politická demagógia. Nie sme len svedkami diania kedy politici typu Barack Obama alebo Róbert Fico demagogicky zneužívajú odtrhnutie spoločnosti od problematiky, ale sme svedkami ešte negatívnejšieho spôsobu správania sa, keď politici menia svoje právanie podľa „módnych" trendov. Výstrahou nech nám je nekonzistentný postoj Mikuláša Dzurindu. Preto je na mieste doplniť zoznam lží Johna Mearsheimera (Why Leaders Lie, Oxford University Press, 2011) o novú kategóriu a to „lží mierových".
Neville Chamberlain, Tvár politiky Appeasementu.
Odrhnutie zahranično-bezpečnostnej politiky od spoločnosti nie je fenomén nový. Môžeme spomínať na diskusiu ako zmeniť postoj verejnosti k nutnosti sa angažovať v Iraku či v Afganistane. Môžeme spomínať na Európske protijadrové hnutie v 80 rokoch a mnohé ďalšie. Avšak dnes si musíme pripomenúť pre nás najvýznamnejší prípad takéhoto odtrhnutia kedy „únava" z 1. Svetovej vojny viedla k mierovému populizmu politikov v podobe politiky Appeasementu a následné k mníchovskej dohode.
Odrhnutie zahranično-bezpečnostnej politiky od spoločnosti a následná strata ochoty svoje bezpečnostné zaujmi hájiť konaním je zásadný bezpečnostný problém. Demokracie nemôžu kontrolovať myslenie ľudí a média ako to robí Čína, nemôžu zatvárať oponentov hlavnej politickej línie do vezení ako v Rusku. Stáva sa preto otázka znovuzískania bezpečnostnej vedomosti najväčšou bezpečnostnou výzvou. Výzvou ktorá je väčšia ako snaha potlačiť globálny terorizmus alebo sa vzoprieť rastúcim mocenským ambíciám Činy a Ruska.
