Je spoločne obstarávanie bojových lietadiel výhodné?
V minulom roku celosvetovo najvýznamnejší bezpečnostný think tank RAND corporation uverejnil monografiu s rovnakým názvom ako je názov tohto článku ktorá skonštatuje že spoločné obstarávanie bojových lietadiel u jednotlivých zložiek ozbrojených síl USA a zahraničných partnerov nevedie k úsporám. Naopak prevážia náklady spojené s nutnosťou vyhovieť odlišným požiadavkám, potrebe náročnejšieho monitoringu akvizičných projektov a zvýšením logistickým nákladom. Nezanedbateľné nie sú ani faktory ovplyvňujúce trh a vedúce k postupnému znižovaniu počtu výrobcov čo likviduje konkurencieschopnosť a opätovne sekundárne vedie k zvýšeniu ceny obstavaných lietadiel.
Európske zistenia
RAND zďaleka nie je jediný ktorý si tohto faktu uvedomil. RAND vlastne objavoval už dávno objavené a kvôli politickej potrebe neustále stratené. Už v začiatkom osemdesiatych rokoch sa vyskytlo najme v Európe niekoľko analýz ktoré skonštatovali že spoločné obstarávanie lietadiel nepovedie k zníženiu ich ceny. Napríklad jedna z analýz ktorá hodnotila v 80 rokoch efektivitu obstarávania lietadiel Panavia Tornado skonštatovala že nutnosť splniť kompromisné požiadavky 3 rozličných letectiev a nutnosť logisticky rozdeliť výrobu medzi 3 materské spoločnosti viedlo k tomu že Tornado bolo o 20 % drahšie ako keby ho vyrobila len jedna spoločnosť. Podobný dopad mala zvýšená logistická náročnosť na prevádzkové náklady.
Ďalšia analýza porovnávala náklady a hodnotu počas celého životného cyklu tzv. troch „európskych delt“ (Gripen, Rafale, Typhoon). Pričom bolo skonštatované že spojenie síl 4 európskych krajín ktoré viedlo k obstaraniu 400 Typhoonov (december 2013) neviedlo k nižšej cene. Naopak pri porovnateľnej kvalite s francúzskym Rafale ktorých bolo vyrobených len 126 (január 2014) sa Typhoon vyznačuje vyššou cenou.
Aké by malo byť Slovenské obstarávanie bojových lietadiel ?
Je samozrejme možné namietať že spoločné obstarávanie lietadiel jednotlivými zložkami amerických ozbrojených síl alebo najvýznamnejších krajín EU nie je možné porovnávať s obstávaniami výzbroje krajín V4. Avšak treba si uvedomiť že logistické a organizačné problémy nerozlišujú medzi veľkými a malými krajinami. Áno krajiny V4 nebudú musieť riešiť kompromisy pri technickej špecifikácii a vývoji ale budú musieť riešiť kompromisy pri obstarávaní. Nebudú riešiť rozdelenie produkcie bojových lietadiel medzi jednotlivé firmy ale budú riešiť rozdelenie ofsetov medzi svoje spoločnosti.
Monografia RANDu ako aj nadväzujúci výskumný list odporúčajúci ministerstvu obrany USA aby sa v budúcnosti vyvarovalo spoločného obstarávania 6. generácie bojových lietadiel nielen s inými krajinami ale aj medzi svojimi jednotlivými ozbrojenými zložkami a sústredilo sa na jasné definovanie požiadaviek špecifikujúcich celý životný cyklus a na transparentne výberové procesy. Presne to isté je možné odporučiť aj nášmu ministerstvu obrany.
Možno Vás tiež zaujme:
http://vladimirbednar.blog.sme.sk/c/352270/kone-a-milenky.html
