Prvú časť serie si môžete prečítať tu.
Kanón 2A46
Hlavnou výzbrojou T-72M1 je 125 mm kanónom 2A46. Korene tohto kanóna siahajú do roku 1960 kedy velenie Červenej armády dospelo k záveru že nastúp novej generácie západných tankov ako M60 a Chieftain spôsobuje že 115 mm kanón 2A20 už nie je dostatočne efektívny. V roku 1961 započal vývoj nového kanóna, ktorý mal nahradiť 2A20. Do konečného výveru postúpili 2 kanóny a to 125 mm kanón s hladkým vývrtom hlavne D-81 a 122 mm kanón s drážkovaným vývrtom hlavne D-83. Keďže v tom čase už boli výhody hladkej hlavne známe, zvíťazil D-81 ktorý získal služobné označenie 2A26 a v roku 1968 započala jeho sériová výroba. 2A26 vznikol jednoduchou úpravou 2A20. Prakticky došlo len k zväčšeniu kalibru hlavne. To viedlo k tomu že 2A26 mal sadu nedostatkov ako nedostatočne tuhú hlaveň ktorej kmity spôsobili zvýšenú nepresnosť a poruchy brzdovratného zariadenia ktoré tiež prebralo konfiguráciu z 2A20 a nedostatočne absorbovalo záklz zbrane. Preto sa prakticky hneď po zavedení začalo pracovať na odstránení týchto nedostatkov a po dvoch rokoch výroby 2A26 vznikla modernizácia ktorá odstránila spomenuté problémy úpravou brzdovratného zariadenia a hlavne. Tak vznikol 2A46 ktorý sa stal hlavnou zbraňou všetkých sovietskych a ruských tankov až do príchodu T-14.
Nepresný kanón
Napriek tomu že jeden z dôvodov vzniku 2A46 bol nárast presnosti. Požiadavky na presnosť nového kanónu odpovedali kvalite systémou riadenia paľby a kvalite stabilizácie kanónu vtedajších sovietskych tankov, teda respektíve ich nekvalite. Úvodné verzie 2A46 mali v porovnaní s jeho západnými súčasníkmi len podpriemernú presnosť ktorá dosahovala iba 57% pravdepodobnosť zasiahnutia cieľa veľkosti tanku T-72 na vzdialenosť 2000 m. Bohužiaľ T-72M1 disponuje pravé touto verziou kanónu 2A46. Prípadná modernizácia systému riadenia paľby by teda logicky bola znehodnocovaná nepresnosťou starého kanónu 2A46. Opäť tak ako pri systéme paľby v čase kedy začala v Československú výroba T-72M1 už bola k dispozícii nová verzia kanónu 2A46M. Ktorá mala prepracovaný systém brzdovratného zariadenia tak aby aktívne prvky boli umiestnene symetricky a redukovali moment sily z brzdovratného zariadenia a uchytenia kanóna v kolíske. Presnosť 2A46M vzrástla na 85%.
Na modernizáciu mame 2 kanóny
ČSLA si bola týchto nedostatkov vedomá a koncom 80 rokov sa začala zaoberať náhradou T-72M1. Sovietsky zväz ponúkol ČSSR produkciu T-72B s 2A46M. ČSSR však tuto ponuku odmietla a rozhodla sa vydať vlastnou cestou ktorej súčasťou mala byť aj modernizácia kanóna. Pravé v tomto rozhodnutí treba hľadať pôvod prvej modernizácie 2A46 v Slovenskej republike. Modernizácia sa taktiež ako v prípade 2A46M sústredila na symetrické rozmiestnenie brzdovratného zariadenia a následnú redukciu momentu sily pri záklzu zbrane pri výstrele. Ta vyústila do výroby kanónu 125 MS (predtým označovaného 2A46MS a predtým YA1 v ZTS special, a.s. Tento kanón poslúžil v poľskom tanku PT-91M Pendekar určenom pre Malajziu. V kalibri 125 mm v súčasnej dobe prebieha testovanie ďalšej modernizácie kanónu a to GTS-125 a zároveň beží vývoj kanónu v štandardnej tankovej munícii NATO 120x570 mm s názvom TG MSB. Pre pripadnú modernizáciu T-72M1 sú teda k dispozícii na slovenskom zbrojnom trhu hneď kanóny v 2 kalibroch 125 mm a 120 mm.
Nepresnosť nie je jediný problém
Presnosť však nebol jediný problém pôvodného kanónu 2A46. Ako ukázala vojna v perzskom zálive tie isté T-72M1 ktoré používajú OS SR s tou istou muníciou akou vtedy používala ČSA nedokázali preraziť čelný pancier dokonca ani prvých verzii tanku Abrams M1. Taktiež najpočetnejšie súčasne ruské tanky T-72B3 disponujú zasadne odolnejším pancierovaním ako T-72M1. Napríklad čelné pancierovanie trupu T-72B je zložene z oceľových platní s hrúbkou 60-10-10-20-20-50 mm so sklonom 68° čo predstavuje hrúbku ocele v horizontálnej rovine (LOS) 453,8 mm. Na tento základný pancier je aplikovaný reaktívny pancier Relikt. Ak zohľadnime skladbu panciera tak čelo trupu T-72B3 dosahuje odolnosť proti kinetickým penetrátorom presahujúcu ekvivalent 650 mm RHA.
Prieraznosť panciera je samozrejme závislá na vyspelosti použitej munície. Ako sme už skonštatovali vyššie, pôvodne používaná munícia, mala len obmedzený výkon. V súčasnej dobe je na trhu moderná podkalibrová munícia výrazne zvyšujúca výkon T-72M1. Príkladom takejto munície je slovenská munícia TAPNA ktorej strela s hmotnosťou 7,05 kg dosahuje počiatočnú rýchlosť 1690 m/s a dosahuje tak 550 mm penetráciu RHA na vzdialenosť 2000 m. Ani táto munícia však nemusí stačiť na prekonanie čelných pancierov potencionálnych nepriateľov ako spomenutého T-72B a to ani v prípade keď nie sú vybavené reaktívnym pancierom.
Modernizovaný tank nemusí zdolať pancier súperov
Ďalšie zvyšovanie výkonu 125 mm munície je samozrejme možné, pričom sa môže realizovať 2 cestami. Prvou je napríklad náhrada sabotu z ľahkých zliatin sabotom z vláknových kompozitov ktorý by mal nižšiu hmotnosť. Ďalšou možnosťou je využiť plnú využiteľnú dĺžku (680 mm) munície uložiteľnej do automatického systému nabíjania. V oboch prípadoch je však modernizačný potenciál značne obmedzený a aj maximálny teoretický možný nárast výkonnosti munície by nemusel stačiť na prerazenie čelného panciera potencionálnych nepriateľov. Výkon 125 mm munície sa tak stáva najviac obmedzujúcim faktorom v efektivite modernizácie T-72M1. Ak by totiž nebola pre 125 mm kanón dostatočne výkonná munícia, tak akákoľvek modernizácia by bola vyhadzovaním peňazí do vzduchu. Výsledkom takej to modernizácie by totiž mohol byť síce dostatočne pohyblivý a odolný tank ktorý bude mať výkonný systém riadenia paľby, ale svojou výzbrojou nebude schopný prekonať čelný pancier svojich nepriateľov a ničiť ich a tak zdroje vynaložene na takúto modernizáciu stratia akýkoľvek zmysel.
Druhov alternatívou by bolo úplne zavrhnutie kalibru 125 mm a prechod na kanón kalibru 120x570 mm. V tomto kalibri existuje munícia s potrebnými výkonmi. Problémom však je, že s kanónom treba vymeniť aj systém automatického nabíjania kanónu.
Automatický nabíjací systém
U T-72M1 je na rozdiel od T-64 a T-80 kanón 2A46 doplnený automatickým nabíjacím systémom AZ s horizontálne uloženou muníciou v elektromechanickom karusely s kapacitou 22 nábojov. Každý náboj zlozený s dvoch časti je uložený vo vyberateľnej kazete, kde je v hornej časti kazety umiernená nábojka a v dolnej časti strela. Munícia je pri nabíjaní vyňatá z karuselu spolu z kazetou a vyzdvihnutá z dna veže kde je umiestnený karusel do výšky kanóna kde je nabijakom vsunutý do hlavne najprv strela a potom nábojka. Nabíjanie munície prebieha konštantnom námere +3 ° 30 'stupňov. Automatický systém nabíjania ma jednoduchý elektromechanický riadiaci systém na naprogramovanie druhov munície uložených v karusele. Tento systém dokáže rozoznať len 3 typy munície a umožňuje len jednosmerné otáčanie karuselu.
Samotný nabíjací cyklus teda pozostáva z týchto fáz. Z rotácie karuselu, pričom munícia je zvyčajne uložená tak aby sa striedali všetky 3 typy munície takže pri opakovanom výstrele tej istej munície bude potrebne rotovať o 2 ďalšie kazety. Vyzdvihnutie kazety s muníciou. Nabitie strely. Vytiahnutie nabijaku. Poklesnutie kazety tak aby bolo možne nabiť nábojku. Nabitie nábojky. Vytiahnutie nabijaku. Pokles kazety a nastavenie námeru kanónu. Celý proces nabíjania tak trvá približne 7,5 s. Rýchlosť streľby dosahuje teda hodnoty 8 rán za minútu. Z popisu však vyplýva že rýchlosť streľby je závislá od námeru ktorý treba zastaviť čo spomaľuje streľbu najme trieštivo trhavou muníciou na veľkú vzdialenosť a v prípade ak karusel musí rotovať o viac ako 2 kazety.
Ako vidno automatický systém nabíjania AZ je primitívne ale vysokoúčinne zariadenie neobsahujúce žiadnu sofistikovanú elektroniku ani komplikované mechanické časti. Napriek tomu sú oblasti v ktorých môže byt modernizovaný. Napríklad môže byť riadiaci systém automatického zariadenia nahradený moderným digitálnym, taktiež je možne prepracovať pohonný systém karuselu ktorý je umiestnení v jeho náboji a to tak aby bolo možne do kaziet umiestniť dlhšie strely ako sú rozmery štandardnej kazety ktorá ma dĺžku 680 mm a potencionálne tak predĺžiť dĺžku striel, najme podklalibernej munície na 700 mm poprípade zrýchliť otáčanie karuselu alebo umožniť jeho otáčanie oboma smermi.
Štandardný kaliber NATO v mobilizačnom tanku Varšavskej zmluvy
Iná situácia však nastáva ak by sme ako sme ako sme už vyššie spomenuli modernizovali tank kanónom kalibru 120x570 mm. V takom prípade je nutná úplná náhrada automatického nabíjacieho systému pretože vzhľadom na dĺžku munície kalibru 120 mm nie je možne využiť karuselový automatický nabíjací systém. Taktiež vzhľadom na malé rozmery veže nie je možné použiť automatický nabíjací systém s muníciou umiestnenou po obvode vežového koša. Jediným možným riešením je novy automatický systém nabíjania umiestniť do novej schránky v zadnej časti veže. Príkladom takéhoto systému automatického nabíjania je systém navrhnutý poľskou firmou Základy Mechaniczne Tarnow ktorý ma rovnakú kapacitu 22 ks munície ako karuselový systém AZ a nový automatický systém umožňuje rovnakú rýchlosť streľby (nabitie za 6,5 až 12 s) ako karusel AZ.
Inštalácia nového nabíjacieho systému však nemá len výhody. Ak odhliadneme že je značne ekonomicky náročnejšie odstrániť pôvodný systém automatického nabíjania je najzásadnejším problémom potreba zasadne zmeniť konštrukciu veže kde je nutné odstrániť zadnú časť súčasnej veže a na ňu navariť samotnú muničnú schránku. Problémom je že veľkosť povrchu muničnej schránky výrazne narastie oproti veľkosti povrchu pôvodnej veže (2320x1550x530 mm) a vzhľadom na hmotnostne obmedzenia bude samotná muničná schránka chránená výrazne slabším základným pancierovaním. Samostatná muničná schránka samozrejme umožňuje oddeliť muníciu v automatickom systéme riadenia paľby od posádky čo výrazne zvyšuje jej schopnosť prežitia ako aj posunutie ťažiska upravenej veže smerom vzad zníži negatívne vplyvy na automatický stabilizátor pri pohybe nevyváženej veže T-72M1. Ako sme už však konštatovali v prvej časti je palebná sila tanku nadradená jeho ochrane a v prípade že munícia raže 125 mm milimetrov nedokáže zabezpečiť potrebný penetračný účinok, bude jedinou cestou pre zmysluplnú modernizáciu T-72M1 prechod na kaliber 120x570 mm a tým pádom akceptovanie zníženia stupňa ochrany veže zo zadnej polosféry.
Bez novej munície to nepôjde
T-72M1 je vybavený 3 typmi munície. Trieštivo-trhavým, protipancierovým podkalibrovým s odvoditeľným vodiacimi časťami (KE - penetrátory) a kumulatívnym. Napriek tomu že najväčší záujem sa sústreďuje na KE – penetrátory, najpočetnejšie nesenou a najviac používanou muníciou je trieštivo-trhavá munícia. Slovenské T-72M1 používajú lokálnu verziu základnej strely OF19. Podobná situácia je v prípade kumulatívnych striel. Zatiaľ čo v prípade oboch predchádzajúcich typov munície OS SR de facto používajú ekvivalenty pôvodnej sovietskej munície z 70 rokov u KE penetratorov je situácia iná. Pôvodná munícia odpovedajúca sovietskym typom 3VBM-7 a 3VBM-9 už nepredstavuje hlavnú protipancierovú muníciu slovenských T-72M1 ale bola už nahradená spomenutou muníciou TAPNA. Avšak ako už bolo povedane vyššie jej výkony nie sú dostatočné. Mimo tejto tradičnej munície najme v postsovietskych krajinách je k dispozícii navádzaná munícia reprezentovaná s hlavne odpaľovaných protitankových riadených striel (napr. 9M119M s prieraznosťou 700 mm RHA). Ich efektivita je však obmedzená pretože disponujú nižšou prieraznosťou panciera a zníženou rýchlosťou streľby v prípade ich použitia. Bohužiaľ na nám dostupnom trhu nie je k dispozícii moderná munícia potrebného výkonu ani v jednej kategórii.
Opačná situácia je v prípade kalibru 120x570 mm. V kalibri 120x570 mm je k dispozícii široký vyber rozličných typov munície medzi ktoré mimo spomenuté 3, respektíve 4 štandardne typy munície (ak počítame aj PTRS) patria ešte podkaliberná viacúčelová vysokokoexplozívna munícia (M908) a kartačova munícia (M1028). Bohužiaľ na Slovensku nie je munícia tohto kalibru v súčasnej dobe vyrábaná ani v jednom type.
Sekundárna výzbroj
Sekundárnou výzbrojou tanku T-72M1 je dvojica guľometov. Kanón 2A46 je koaxiálne sparovaný s guľometom PKT ráže 7,62 mm. Tank vezie zásobu 2000 nábojov v 8 nábojových hrankách. Použite pásy a nábojnice sú zhromažďované v schránke na ľavej strane s kapacitou 500 nábojníc. Druhým guľometom je protilietadlový guľomet NSVT inštalovaný na veliteľskej vežičke na lafete ZU-72. Lafeta je vybavená kolimátorom K10-T. K guľometu je vezená zásoba 300 nábojov v 5 nábojových schránkach, pričom jedna je umiestnená na guľomete, dve na boku veže vedľa veliteľskej vežičky a dve v zadnom odkladacom priestore. Zatiaľ čo PKT plní svoju úlohu spoľahlivo v prípade NSVT je jeho úloha ako protilietadlovej zbrane viac ako sporná. 12,7 mm guľomet však získal novu úlohu efektívnej zbrane proti asymetrickým hrozbám. Obe zbrane sú však komorované v ruských kalibroch. Náhrada však nie je problematická, pretože obe zbrane majú na trhu ekvivalenty komorované v západných kalibroch a taktiež existuje možnosť ísť nahradenia modernými západnými zbraňami (FN MAG a M2 Browning)ako napr. v tanku PT-91M Pendekar. Jednoduché nahradenie velkoražoveho guľometu novým typom však neodstraňuje problém s chýbajúcou ochranou strelca z guľometu, ktorý pri ovládaní zbrane musí opustiť ochranu panciera tanku. Preto často ponúkaným modernizačným prvkom je inštalácia diaľkovo ovládanej zbraňovej stanice. Opäť môžeme voliť produkt od slovenského výrobcu v podobe veže Gladius od EVPU a.s..
V budúcej časti sa budeme venovať ochrane a mobilite modernizovaného tanku.
