Jedna z Trebišovských T-72 M1
Prečo sa tento článok vynoril z minulosti je vcelku jasný. Stačí sa pozrieť na aktuálne tituly denníkov ako „Armáda posiela všetky tanky do šrotu". Pán generálmajor Kuča v tejto súvislosti povedal, že o zrušení posledného práporu tankov sa diskutuje už skoro desať rokov (drobná oprava, posledný prápor tankov bol zrušený ešte za predchádzajúcej vlády, ktorého časť prešla do 21. zmiešaného mechanizovaného práporu, ale žiaden novinár si to vtedy ani nevšimol). Slovenské tanky sú zastarané, nemodernizované a neponúkajúce potrebné spôsobilosti. Je to však pravda?
To, či majú tanky budúcnosť v ozbrojených silách chrániacich SR a jej územie v dobe jej predchodcov je otázka, ktorá sa rieši od začiatku 80 rokov. V dobe zavádzania dnes končiacich tankov T-72 si vedenie Varšavského paktu kládlo tu istú otázku. Reagovali tak na zavádzanie druhej generácie útočných helikoptér (AH - 64A), jadrových zbraní tretej generácie (najmä so zvýšeným podielom radiačného pôsobenia) a moderných protitankových smerových mín. V budúcnosti (okolo roku 2000) mali tieto tanky čeliť potrebe preraziť obranu NATO, tvorenú okrem mnohých ďalších prostriedkov najmä novými inteligentnými mínami s plošným účinkom a robotickým protitankovým vozidlám (z ktorých sa neskôr v inej podobe vyvinuli dnešné bezposádkové vozidlá, používané hojne v Iraku a Afganistane). O 10 rokov neskôr, po roku 1990 v odraze skutočnosti, že európske armády prechádzali veľkou redukciou a hlavné využitie ozbrojených síl bolo v mierotvorných operáciách balkánskeho typu, sa opäť ozvali hlasy o tom, že tanky sú pre tieto operácie zbytočné. O ďalších 10 rokov po 11.septembri sa téma znovu stáva populárnou a zaznieva argument, že tanky sú v boji proti teroristom zbytočné. V svetle týchto argumentov sa zdá, že tanky naozaj neponúkajú patričné spôsobilosti. Argumenty však nie sú fakty.
Faktom je, že plánovači Varšavskej zmluvy dospeli nakoniec k názoru, že robotickú obranu podporenú protitankovými vrtuľníkmi a neutrónovými jadrovými hlavicami sú schopné preraziť len tanky (za predpokladu, že budú mať potrebný automatizovaný systém velenia, pričom túto úvahu prevzali neskôr Američania a dnes ju poznáme pod názvom Digitálne bojisko, Informačná prevaha a podobne). Vojny na Balkáne nakoniec viedli k tomu, že jednotky v mierotvorných operáciách boli doplnené o tanky, lebo iným prostriedkom nebolo možné nahradiť potrebu masívnej priamej palebnej podpory v kombinácii s extrémnou ochranou a pohyblivosťou. A na záver ani boj proti terorizmu, či už na palestínskych územiach v mestskom prostredí alebo v horách Afganistanu, sa bez tankov nezaobišiel. Tanky teda jednoznačne ponúkajú potrebné spôsobilosti, čo vyvracia argumenty tých, ktorí ich teraz vyraďujú. Realitou je dokonca fakt, že napríklad Kanada, ktorá svoje tanky nie tak dávno vyradila z tých istých dôvodov ako my, ich opätovne zaviedla práve pod dojmom Afganských skúsenosti a následne ich tam aj nasadila. Faktom však je, že Slovenské tanky sú zastarané. Ako však nedávno potvrdil Martin Fedor, Slovenská armáda mohla v časoch jeho ministrovania nakúpiť tie isté tanky, aké dnes pôsobia v Afganistane za symbolické jedno euro. (Argument Martina Fedora - a to ho považujem za doteraz najlepšieho ministra obrany, že sa tak nestalo preto, že neboli zdroje na krytie ich prevádzky, nie je celkom domyslený. Pretože na rovnako náročné finančné krytie prevádzky starých T-72 sa peniaze našli, ba pravdepodobne by sa našli aj prostriedky na ich ďalšiu, aj keď obmedzenú modernizáciu, lebo prevádzka toho ponúkaného Leopardu 2 je efektívnejšia ako T-72).
Rozhodnutie vyradiť tanky nie je teda podložené vojensko-odbornými faktami. Zdá sa však, že finančné argumenty sú neotrasiteľné. Armáda je v úbohom stave. Dalo by sa ukázať prstom, kto na tom nesie najväčší podiel viny, nič to však nevyrieši. Bolo však naozaj nevyhnutné tak zoškrtať rozpočtovú kapitolu ministerstva obrany? Ekonomické teórie výdavkov na obranu asi nebudú silnou stránkou našich ministrov obrany, pretože inak by vedeli že reálne existuje závislosť výkonnosti ekonomiky od podielu výdavkov na obranu voči HDP. Až do podielu 5% HDP, platí, že čím sú výdavky na obranu vyššie, tým majú pozitívnejší dopad na ekonomiku a až po prekročení tejto hranice sa začína prejavovať takzvané ozbrojovanie. Ak by teda rozhodovali len ekonomické argumenty, výdavky na obranu by sa pohybovali na úrovni, pri ktorej by nebolo potrebné riešiť súčasné problémy rezortu. Ako mohli v praxi vyzerať pozitívne dopady o ktorých hovorím, si môžeme predstaviť na príklade toho, čo by sa stalo, keby Slovensko pred 10-timi rokmi pri prvej reálnej reforme, známej pod menom Model 2010 sa vydalo cestou, ako sa v tom istom čase vydala Juhoafrická republika. Miesto 10 ročného nereálneho modelu 2010 by pripravila desaťročný plán akvizícií podmienených ofsetmi, ktoré mohli priniesť pre Slovenskú ekonomiku 150 000 nových pracovných miest a 30 mld. v ofsetoch. (Juhoafrická republika za tých istých 10 rokov nakúpila Gripeny, cvičné lietadlá, vrtuľníky, ponorky a fregaty za viac ako 5 mld. dolárov, získala ofsety za viac ako 20 mld. dolárov a popritom bolo vytvorených viac ako 60 000 nových pracovných miest). Samozrejme, je tu nová legislatíva EÚ, ktorá odmieta ofsety ako nástroj, ktorý poškodzuje jednotný trh a rovnosť obchodných práv. Nech mi však niekto konečne odpovie na otázku, ako zvýhodňujú ofsety jedného výrobcu pred druhým, ak sú ofsetové podmienky nastavené pre všetkých rovnako, a či skôr problém ofsetov nie je len problém strachu postaviť sa proti nekompetentnému rozhodnutiu európskych politikov, ktorí navyše v tomto prípade presadzujú hlavne svoje národné neeurópske záujmy (zbrojných podnikov, najmä Francúzka a Nemecka). Jediným dôvodom, prečo došlo k škrtaniu rozpočtu rezortu obrany nie je ani tak snaha byť ekonomicky efektívny, ale reálnym dôvodom je politická neschopnosť súčasného a predchádzajúcich ministrov obrany prísť s konštruktívnym riešením problému financovania rezortu.
Ozbrojené sily nie sú len tanky alebo nadzvukové letectvo. Včerajšie rozhodnutie o budúcom smerovaní ozbrojených síl je síce prezentované ako úspech, reálne je však prehrou. Ozbrojené sily síce búdu ďalej plniť naše záväzky v rozsahu, v akom ich v podstate plnia doteraz. Avšak v praxi to znamená, že sa bude len sanovať nevyhovujúci stav. Pochybné sa zdajú aj spôsoby, akými sa to má dosiahnuť. Šetriť nemožno donekonečna, aj keď so šetrením na štruktúrach nemožno nesúhlasiť. Všeliekom na tento problém určite nebude ani v poslednej dobe tak medzi politikmi obľúbené spájanie spôsobilostí, pretože ešte v 70-tych rokov minulého storočia krajiny NATO zistili, že spoločné prevádzkovanie spôsobilostí ich predraží v priemere o 20 %. Pričom predraženie je spôsobené nutnosťou koordinácie a riadenia rozdielnych národných záujmov a potrieb tých, ktorí zdroje zdieľajú (stará múdrosť hovorí, že vec nemôže mať dvoch pánov lebo nakoniec mať nebude ani jedného, a to platí aj tu). Preto tam, kde je to čo len trochu možné, prevádzkovať spôsobilosti samostatne je nakoniec efektívnejšie a menej nákladné to tak aj urobiť.
Ešte viac otázok vyvoláva otázka, akými zdrojmi pri napĺňaní toho plánu bude vedenie rezortu disponovať. Na to, aby bol včera schválený model realizovateľný, bude nesporne potrebné zvyšovanie výdavkov na rezort obrany. Stále však platia plány ministerstva financií hovoriace, že minimálne do roku 2013 bude podiel výdavkov rezortu obrany na HDP klesať. Nasledovať bude volebný rok a ja chcem vidieť tú vládu, ktorá vo volebnom roku zvýši výdaje na rezort obrany. To som ešte stále zavrel oči nad faktom, že predikcia ekonomickej náročnosti jednotlivých modelov počítala s tým, že veľké rozvojové projekty budú financované mimo predpokladaných 1,1% v prípade okliešteného modelu, alebo 1,5 % v prípade plného modelu. Potom úplne komicky pôsobí predstava, že po roku 2015, keď skončí životnosť modernizovaných MiGov, len tak z klobúka vytiahne budúca vláda okrem zvyšovania výdavkov na rezort ďalších 0,6 až 1,2 mld. eur na nové nadzvukové lietadlá. To sú však len nadzvukové lietadlá. Kto zafinancuje náhradu vrtuľníkov ktorým končí životnosť ešte skôr? Čím budeme prepravovať jednotky do misií, keď sa zvažuje rušenie dopravného letectva? A...
Takto by som sa mohol pýtať ešte pekne dlho.
Slovenské ozbrojené sily nepotrebujú ďalšiu reformu nenaplnených reforiem. Takých už bolo dosť a nezáleží na tom, že táto má nové meno, ktoré ma vytvoriť zdanie, že terajšie vedenie rezortu je lepšie ako tie predchádzajúce. Slovensko potrebuje schopnosť prísť s reálnym modelom pre budúce ozbrojené sily a hlavne reálnym finančným krytím. Možno potom by sme nemuseli každé 4 roky riešiť ten istý prehlbujúci sa problém deficitu financovania rezortu. Toto vedenie rezortu zatiaľ nedokázalo tento zvrat zabezpečiť, zatiaľ len dokázalo odvrátiť úplný krach. Dúfajme, že to ďalšie vedenie to už naozaj dokáže. Škoda len, že ja si to hovorím už po piaty raz.
Ak by vás zaujímal ešte ten článok u ktorého som začal. Ten článok by som dnes už napísal úplne ináč. Aj keď sa moje predikcie na úvodnú časť tohto storočia naplnili, niektoré moje názory boli predsa len príliš optimistické. Preto mám pre Vás inú predpoveď. Týmto rozhodnutím nekončí skoro 90-ročná história tankov na Slovensku. (Mimochodom, prvé tanky sa na Slovensku objavili v roku 1924, boli to Francúzke tanky FT-17 vyrobené ešte za prvej svetovej vojny a to nepočítam, že už pred prvou svetovou vojnou sa v Rakúsko-Uhorsku objavil návrh vozidla podobného tanku. Ale keďže vo Viedni nemali zdroje na jeho vývoj, posunuli tento návrh svojmu spojencovi do Berlína, ktorí však nedokázal doceniť význam tohto daru). Predpokladám, že do 30 rokov sa tanky na Slovensko vrátia. Súčasný pragmatický multipolarizmus zákonite povedie k bipolarite a k boju o hegemóniu. Všetko nasvedčuje tomu, že boj o budúcu hegemóniu prebehne medzi Čínou a USA. Bude mať podobu akejsi formy studenej vojny, ktorej hlavná fronta bude v tichomorí. Európa bude len vedľajšia oblasť záujmu, tak ako bola za studenej vojny oblasť Ázie. Ale aj tak bude Európa potrebovať reálnu vojenskú silu, ktorú v súčasnej dobe nemá a tá sa nebude dať zabezpečiť bez tankov. Prvé nové slovenské tanky budú pravdepodobne ľahké. Je to chyba, ktorú opakujú donekonečna tí, ktorí znovu vybudovávajú ozbrojené sily. Urobíme ju aj my, lebo nám bude chýbať kolektívna vedomosť z tejto oblasti a nie sme lepší, ale ani horší od ostatných. Dúfam len, že hranica konfliktných strán bude kúsok ďalej na východ a nie na terajších hraniciach Slovenska. Uvidíme, či sa aj táto predikcia naplní.
