Osobne si vždy (aj keď nemôžem povedať, že rád) pozriem nazory Eduarda Chmelára, pretože ho považujem za najzaujímavejšieho lavicového mysliteľa súčasneho Slovenska, ale nemôžem nereagovať na závery prezentované v spomenutej relacii a analýze.
Označiť novú strategickú koncepciu ako aj koncepciu z roku 1999 za dokument v rozpore s chartou OSN dokáže len ten, kto oba dokumenty spolu s Washingtonskou zmluvou nepozná. Na to aby človek odmietol takýto názor stačí, ak pozná prvý bod prvého članku Charty OSN, ktorý jednoznačne hovorí o tom, že úlohou OSN je udržiavanie mieru a bezpečnosti a za tým účelom konať učinné kolektívne opatrenia, aby sa predošlo a odstránilo ohrozenie mieru a aby boli potlačené útočné činy alebo iné porušenie mieru a aby pokojnými prostriedkami v shode so zásadami spravodlivosti a medzinarodneho práva bolo dosiahnuté riešenie sporov a situácií, ktoré by mohli viesť k porušeniu mieru.
V druhom bode prvého článku Charta OSN hovorí, že vzťahy medzi krajinami majú byť založené na úcte, rovnopravnosti a sebeurčení národov. Hoci z vyššie uvedeného vyplýva OSN stavia zachovanie mieru za svoju hlavnu ulohu, Charta OSN nie je naivný dokument, a tak zároveň v článku 51 jednoznačne vychádza, že každý člen OSN má právo na sebaobranu a kolektívnu obranu, ak je mier porušený, alebo ak člensky štat bol terčom útočného činu.
Po prevedení do bežnej ľudskej reči vo svojej novej koncepcii NATO nehovorí, ako to chybne intepretuje pan Chmelár, že má právo si robiť čo chce. Nová koncepcia rovnako ako tá z 99 uvádza len to, že členovia NATO sú si vedomí faktu, že brániť sa neznamená bojovať len na svojom území a na základe toho faktu konajú v Afganistane.
Nová smernica konštatuje, že chrániť mier, základné ľudské práva a základné slobody tak, ako deklaruje Charta OSN neznamená prizerať sa ako niekto spomínané práva porušuje alebo ohrozuje mier, ale uvádza, že v prípade potreby ak je to primerané k forme porušovaniu ľudských práv a základných slobôd a ohrozeniu mieru, aj v podobe obmedzenia suverenity štátu vojenským zásahom, ako sa to udialo počas útoku na Juhoslaviu alebo Irak pričom to v ziadnom pripade nieje v rozpore s Chartou OSN.
NATO v novej koncepcii rovnako nehovorí, že konať bude podľa svojej vôli a následky nech nesú všetci. Nová koncepcia uvádza, že hrozby, proti ktorým bojuje v Avganistane alebo v Indickom oceáne nie sú hrozbou len pre USA a NATO, ale aj pre Rusko, Činu alebo Indiu. Je preto oprávnené, aby aj tieto krajiny niesli svoj diel zodpovednosti najmä ak z Afganistanu je bližsie do Ruska Činy ako do USA a Európy (čo napríklad Rusko už dávno zistilo v Čečensku).
Na spomenutej relácii a analýze je zarážajúci ešte jeden moment. Ak opomeniem fakt, že deformovaný pohľad na medzinárodné vzťahy a bezpečnosť, takto prezentovaný v médiách ohrozuje predovšetkým našu bezpečnosť. Ani po týždni nikto zo zodpovedných naň nedokázal adekvátne reagovať. Nechuť reagovať na takéto názory je zo strán skutočných bezpečnostných analytikov dlhodobo badateľná. Tým obdivuhodnejšia bola vôbec ochota štatneho tajomníka Roberta Ondrejčaka stretnuť sa v diskusii Eduardom Chmelárom. Avšak aj u neho nakoniec prevládla beznádej z neakceptovania realii. Pokým si však ľudia, ktorých hlas by mal zaznieť, práve v takomto prípade povedia, že to nemá zmysel, bude spoločnosť počuť len nesprávne a deformované názory, ktoré prijme za svoje a nebude rozlišovať rozdiel medzi slovným spojením „plniť záväzky NATO" a spojením „pchať sa do zadku imperialistickým neokolonialistom". Nejedná sa totiž o synonymum ako to interpretuje súčasna slovenská ľavica alebo slovenská extrémna nacionalistická pravica, ale znamená to „važiť si mier, ľudské práva a slobody a vedieť ich chrániť".
