Ak sa vám dostanú do rúk články opisujúce dojmy turistov z ciest po Arménsku, iste v nich nájdete často opakované vyjadrenia typu: „Arménsko je skanzenom, múzeom pod holým nebom“. A viete že to nie je žiadna fráza? Arménsko je skutočne „kamennou kronikou civilizácie“. Stačí opustiť Jerevan a poobzerať sa okolo seba, dýchne na vás „kamenná história“.
Územie dnešného Arménska sa považuje za jedno z prvých osídlených na svete – už od roku 5550 pred Kristom. Putovaním po Arménsku pocestujete stáročiami, precítite celú históriu ľudstva. Týka sa to nielen historických pamiatok, ale aj prírody a kultúry. Nájdete tu nielen veľkolepé historické a kultúrne pamiatky, ale aj jedinečný ekosystém: osem geografických a sedem klimatických zón, šestnásť typov pôdy a deväťnásobné výškové rozdiely v teréne.
Arménsko je krajinou zašlej slávy. Pred niekoľkými tisícročiami bolo viac ako 10x väčšie, bolo jednou z najmocnejších mocností na Blízkom východe. V priebehu stáročí bolo okupované rímskym impériom, Byzantíncami, Arabmi, Peržanmi, a Osmanmi. Vždy sa nachádzalo na pomedzí veľkých európskych a ázijských kultúr, ktoré tu zanechali stopu. Pod architektúru sa podpísali hlavne Gréci a Rimania.
Arménsko leží mimo Európy, je skôr ázijskou krajinou, no zoznámenie sa s ňou je nemožné bez návštevy nádherných kresťanských kláštorov. Arméni sú verní kresťanstvu, čo ich v svojej histórii neraz stálo i život. V neveľkom priestore sa tesnia tisíce náboženských budov a starovekých artefaktov zasadených do malebnej krajiny. Prakticky v každej dedine sa zachovali nejaké skvosty. Väčšina z nich má viac ako tisícročnú históriu. Nachádzajú sa aj v odľahlých roklinách, v horách, na štítoch a v jaskyniach. Niektoré sú dokonca vytesané do skál kamenných útesov. Chrámy sa v Arménsku obyčajne stavali na základe vízií o svätých, rôznych svätých dejov, na miestach starých známych svätýň. Alebo pustili býka zapriahnutého do voza a išli za ním. Kde sa býk zastavil, tam vybudovali chrám.
Za prvými štyrmi pamiatkami z hlbokej histórie sa dnes z Jerevanu vyberieme.
Kláštor Gerhardavank - Kláštor Kopija
Jerevan možno nazvať v lete púštnym mestom, cez deň sa teploty štverajú až k štyridsiatke. Ale už o niekoľko kilometrov smerom na východ, podnebie sa ochladzuje. Začínajú sa dvíhať kopce a neskôr aj končiare Arménskej vysočiny. Cesta do kláštora vedie cez neprístupné horské rokliny na hornom toku rieky Azat. V rokline riečky Gocht (prítoku rieky Azat) , medzi skalnými bralami, nachádza sa jeden z najznámejších a najvýznamnejších kláštorných komplexov stredovekého Arménska - Kláštor Geghardavank – v preklade „Kláštor Kopija“. Aká kopija sa spomína v názve kláštora? Práve tá „Kopija osudu“, ktorá podľa cirkevnej tradície patrila rímskemu stotníkovi Longinovi a prebodla telo Božieho Syna, ukrižovaného na kríži. Predpokladá sa, že vzácnu relikviu kresťanského sveta, spolu s mnohými ďalšími relikviami, priniesol do Arménska apoštol Tadeáš, jeden z patrónov krajiny.
„Kopija osudu“ sa dlhé stáročia chránila v kláštore Geghardavank, jeho neprístupnosť poskytovala vzácnej relikvii spoľahlivú ochranu. Možnosť uvidieť „Kopiju osudu“ na vlastné oči, Geghardavank robila dlhé storočia jedným z najpopulárnejších kláštorov v Arménsku. Dnes už kopiju v kláštore neuvidíme, v 1687 roku bolo pre ňu urobené puzdro zo striebra a bola prevezená do depozitu chrámu v Ečmiadzine.
Kláštorov v Arménsku je veľmi veľa, Geghardavank patrí medzi najznámejšie a najvýznamnejšie, od nepamäti je obľúbeným miestom pútnikov. Ako sa stáva často, pôvodný kláštor na tomto mieste vznikol pri prameni vody vytekajúcej z jaskyne, voda bola považovaná za posvätnú. Traduje sa, že zakladateľom pôvodného kláštora, ktorý vznikol na tomto mieste v 4. storočí a niesol názov Ayrivank (Skalný kláštor), bol priamo svätý Gregor Osvietiteľ (úspešný kresťanský misionár a prvý patriarcha Arménskej apoštolskej cirkvi). Tu v jaskyniach sa po stáročia stretávali ľudia pri modlitbách k svätému Gregorovi. Po stáročia bol kláštor nielen duchovným, ale aj vedeckým centrom: kláštorný komplex mal knižnice, vzdelávacie budovy, obytné priestory a hospodárske budovy. V roku 923 guvernér arabského kalifa v Arménsku menom Nasr vyplienil svätý kláštor - najmä z neho odniesol jedinečné rukopisy a zapálil všetko, čo mohlo horieť.
Kláštor v dnešnej podobe bol vybudovaný v 12. a 13. storočí. Keď si obzrieme nádvorie a budovy kláštorného komplexu zvonka a potom vojdeme do vnútra samotného kláštora, stratíme pocit reality. Rozmery nám nijako nesedia. To preto, že väčšina budov a miestností Geghardavanku je vyhĺbená v skale: skalný kostol s prameňom, jaskynný kostol Matky Božej, hrobky kniežacej rodiny Prošjanovcov, cely mníchov,.. To, čo je zvonku viditeľné, je len malá časť celého kláštorného komplexu, zvyšok je ukrytý v hĺbke skaly.
Atmosféra vo vnútri skalných priestorov je fascinujúca. Úzke lúče svetla prenikajú priestorom tak ako pred stáročiami, wow! Z nejakého dôvodu sa cítim neuveriteľne pokojne. Dotýkam sa dlaňami kamenných stĺpov a opracovaných stien, vyleštených počas stáročí desiatkami tisícov iných rúk. Tiché miesto je presýtené energiou, okrem nás tu nikoho ešte niet. Až po dlhšom čase sa objavia ďalší návštevníci a ticho sa rozplynie. Čítal som a mohol som sa presvedčiť o tom, že akustika v tomto priestore je úžasná. Často sa využíva k zvukovým záznamom zo spevu „šarakanov“, (chorál spievaný v staroarménčine, používaný v liturgii Arménskej apoštolskej cirkvi). V 8. storočí tu v Geghardavank bola dokonca škola, vyučoval sa v nej spev „šarakanov“ Pravda, vtedy ešte nestál tento kostol. Medzi učiteľmi spevu bola aj jedna žena Saakaducht. Kánon vtedy zakazoval ženám prebývať v kláštore, no Saakaducht bola tak výbornou učiteľkou, že dostala výnimku. Musela však rešpektovať podmienku, žiaci ju nemohli vidieť, vždy stávala za závesom.
Tu vidíme erb Prošjanovcov. Prošjan bola jedna z arménskych aristokratických dynastií, ktorá si v 13. storočí odkúpila od vtedajšej arménskej vlády kláštor Geghardavank. Telá rodinných príslušníkov sú skromne pochované vo výklenku pod rodovým erbom. Erb je krásnym príkladom heraldiky: sú na ňom zobrazené dva levy, skované navzájom železným kruhom, ktorý drží zubami býk. Pod býkom je orol, držiaci v pazúroch malé jahniatko. Táto časť kláštorných priestorov bola vytesaná do skaly v roku 1283, keď kláštor kúpil knieža Prosh z dynastie Zacharidov (záznam o tejto dohode je na oltári hlavného kláštorného kostola).
Keďže v Arménskej apoštolskej cirkvi je zdobenie interiérov kostolov neprípustné, arménski majstri začali svoje umenie aplikovať na Chač-qaroch, čo v preklade znamená kríž- kameň. Chačkary sú pre Arménov materiálnym vyjadrením "pravej viery". Niektoré chačkary sa vyhlbujú aj v siedmich vrstvách a ich zhotovenie trvá roky.
Najstaršie stavebné objekty sú v okolí mimo kláštorného komplexu, upravené jaskyne obklopujú Geghardavank zo všetkých strán. Hovorí sa, že jedna z nich bola domovom zakladateľa kláštora, svätého Gregora Osvietiteľa. Kedysi boli skaly obývané mníchmi, ktorí v nich vyhĺbili cely. Tam viedli svoj asketický spôsob života a modlili sa. Počas zemetrasení však bola väčšina týchto buniek zničená.
Po dvojhodinovej prehliadke kláštor Geghardavank opúšťame. Pred kláštorom sa rozložili domáci „geghardčania“ so svojimi stolmi a stánkami, ponúkajú rôzne tradičné výrobky. Od tejto šikovnej cukrárky sme si kúpili „gata“. Tak Arméni volajú fantastický „zlatý“ voňavý koláč s bohatou aromatickou orechovou plnkou, v chrumkavej kôrke. Vyšiel nás asi na 2 Eurá. No čo Vám poviem, koláč chutil rovnako skvele, ako dobre vyzeral.
„Kopia osudu“ - doplnok
Keďže gesto rímskeho stotníka Longinusa, ukončenie múk Ježiša Krista na kríži, bolo prejavom najvyššieho milosrdenstva, „Kopiji osudu“ sa pripisujú silné pozitívne vlastnosti. Napríklad sa verí, že veliteľ, ktorý kopiju vlastní, nebude vo vojne nikdy porazený.
Treba povedať, že v skutočnosti sú na svete okrem arménskej, ešte ďalšie dve „Kopije osudu“: vo Viedni (V Klenotnici Hofburgu) a vo Vatikáne. Všetky tri „Kopije osudu“, cirkev považuje za originály. Štvrtá, takzvaná „Overená kopija“, sa nachádza v Krakove. Historici zatiaľ nedospeli ku zhode o tom, ktorá z relikvií zabila Krista, no ich hodnota a úloha v európskych dejinách sú nepopierateľné. Napríklad viedenská kopija kedysi patrili vodcovi Húnov Attilovi, cisárovi Karolovi Veľkému a ďalším cisárom, tí všetci pevne verili, že sú neporaziteľní. Neskôr mladý Hitler, ktorý bol mimoriadne poverčivý, strávil hodiny pozeraním na artefakt vo výklade múzea v nádeji, že sa ho zmocní. Podarilo sa mu to a nacisti ukryli korisť v Alpách. Na konci druhej svetovej vojny našli americkí vojaci skrýšu a len o dve hodiny neskôr Hitler spáchal samovraždu. Aj keď nevieme, ktorá z Kópií osudu je tá pravá, všetky určite zanechali jasnú historickú stopu, kamkoľvek prišli.
Chrám v Garni – svätyňa slnečného boha Mithru
Arménsko je posiate kláštormi a kostolmi. Väčšina má viac-menej podobný architektonický štýl, no jeden z nich je naozaj jedinečný. A nielen v Arménsku, výrazne vyniká na celom Kaukaze. Samozrejme, hovorím o chráme v Garni.
Oblasť okolo mestečka Garni, ktoré sa nachádza nad hlbokým kaňonom rieky Azat, bola obývaná od 3. tisícročia pred Kristom a v 8. storočí pred Kristom bola začlenená do štátu Urartu, prvého arménskeho štátneho útvaru. Zachovali sa o tom „kamenné doklady“, v tej dobe sa písalo klinovým písmom. Informácia vtesaná do kameňa hovorí o tom, že práve z Garni zobral urartský kráľ Argishti I. remeselníkov, aby postavili pevnosť Erebuni - budúci Jerevan.
O päť storočí neskôr bolo Garni opevnené, keď si tu kráľovská dynastia zriadila pevnosť a letné sídlo.V roku 59 n. l. rímske légie pevnosť a ďalšie kráľovské stavby v Garni, zničili.
Dnes je Garni známe svojim helénskym chrámom, vyzerajúcim trochu ako rímsky Pantheon. Je to jediná klasická helénska stavba v celom Arménsku. Výnimočná nie je preto že by to bola v rímskej provincii taká vzácnosť, ale preto, že prežila obdobie po prijatí kresťanstva v roku 301, kedy boli zničené všetky chrámy zasvätené iným bohom. Rozoberali sa na stavebný materiál a sochy pohanských božstiev padali ako trosky. Prečo taký osud nepostihol chrám v Garni, ktorý bol tiež pohanský?
Niektorí vedci sa domnievajú, že arménsky „Pantheon“ bol postavený v roku 175 nášho letopočtu ako kráľovské mauzóleum. Nasvedčuje tomu podobnosť s vtedajšími honosnými hrobkami z oblasti grécko-rímskej kultúry v Malej Ázii, ako aj mramorové náhrobky nájdené v okolí a datované do 70. rokov 2. storočia. A ako hrob, tento objekt unikol zničeniu počas christianizácie Arménska.
Podľa ešte inej verzie sa chrám datuje do roku 115 a jeho výstavba sa začala pri príležitosti pripojenia Arménska k Rímu ako provincie. Vnútri v chráme mohol byť obraz rímskeho cisára, čo stavbu ochránilo.
Dominantnou hypotézou o chráme v Garni je tá, že ho postavili za vlády Trdata I. v roku 77 nášho letopočtu ako chrám zoroastrijsko-arménskeho boha slnka Mihra, ekvivalentu helénskeho Mithru a zároveň patróna panovníka. Neďaleko nájdené fragmenty mramorových býčích kopýt môžu naznačovať posvätnú funkciu artefaktu: Mihr a Mitra boli niekedy zobrazovaní ako býk.
Korunovácia Trdata cisárom Nerom v roku 66 n. l. bola spojená s veľkou finančnou podporou pre Arménsko. Po návrate z Ríma použil kráľ Trdat získané peniaze z Impéria okrem iného na prestavbu Garni, zničeného počas vojen s Rimanmi. Tak bol postavený aj chrám. To však nevysvetľuje, prečo tento jediný chrám unikol zničeniu po roku 301. Kým nedôjde k novým objavom, záležitosť zostáva nejasná. Na druhej strane, takáto najpravdepodobnejšia hypotéza o chráme Mithra je podporovaná aj tým, že aj v súčasnosti sem do Garni prichádzajú vyznávači tohto zoroastrijského náboženstva, najmä okolo rovnodennosti tu vykonávajú svoje obrady.
Predpokladajme teda aj my, že chrám v Garni bol zasvätený bohovi slnka Mithrovi. Pôvodom indo-iránsky kult Mithru priniesli v prvom storočí nášho letopočtu rímski vojaci z ťaženia v Malej Ázii. Medzi vojakmi bol kult Mithru veľmi populárny a šíril sa aj ako jeden z najsilnejších konkurentov kresťanstva až do 4. storočia, kedy ho cisár Konštantín potlačil. Prijímanie nových „veriacich v Mithra“ bolo sprevádzané kvapnutím kvapky býčej krvi na hlavu, aby sa tak zmyli bývalé hriechy, čím boli súčasne aj spasení a stali sa nesmrteľnými. Mithristi si pripomínali vstúpenie boha slnka na nebo zjedením kúska pečiva tvaru slnka (niečo ako ploská žemľa), na ktorom bol vyrytý meč (= kríž ) Mithrov . Toto symbolizovalo jeho telo, potom vypili trochu vína, čo symbolizovalo jeho krv. Mithra vravel: „Ten kto nebude jesť z môjho tela a piť z mojej krvi, aby bol jedným z tých čo sú so mnou, nebude spasený.“ Mithristi sa tešili na posledný súdny deň, v ktorom mŕtvi vstanú, Mithra príde druhýkrát a nastane posledný zápas, ktorý zničí vtedajší poriadok vecí, aby nastolil víťazstvo svetla nad tmou, a aby porazil princíp zla.
V okolí chrámu môžete vidieť pozostatky starovekej pevnosti, kráľovského paláca a kráľovských kúpeľov s viacfarebnými mozaikami. Kameň vystavený na nádvorí chrámu vstúpil do histórie. Našiel sa pod chrámom pri rekonštrukčných prácach v roku 1968. Práve on je dôkazom osídlenie tohoto priestoru už v 8. storočí pred n. l., kedy bolo Garni pripojené ku kráľovstvu Urartu. Klinovým písmom sa tu pod menom kráľa Arghista 1., panujúceho v ríši Urartu v rokoch 786-764 pred n. l. píše: „S pomocou boha Chalda vybojoval Giarniani (dnes Garni) od kráľa Sulinu. Z nepriateľských hôr vyhnal mužov i ženy“.
Lokalita v rokline rieky Azat pri meste Garni je atrakciou sama o sebe, nesie názov „Symfónia kameňa“. Vznikla lávovou činnosťou v čadičovej hornine. Vonkajšiu stranu lávového telesa tvorí kamenný vodopád čadiča s päťbokou odlučnosťou (v priereze majú „píšťaly“ lávy tvar päťuholníka). Takýto typ odlučnosti sa vytvára pri pomalom chladnutí lávy pod zemským povrchom.
Ečmiadzin – arménsky Vatikán – srdce arménskej cirkvi
Asi 20 km západne od hlavného mesta Arménska Jerevanu leží 70-tisícové priemyselné a obchodné mesto Vagaršapat. Je to jedno z trinástich historických kráľovských sídiel v tejto krajine a jedno z bývalých štyroch hlavných miest Arménska. Leží v úrodnom údolí rozprestierajúcom sa medzi biblickou horou Ararat (5 122 m n. m.), dnes v Turecku, a najvyšším vrchom moderného Arménska, horou Aragac (4 090 m n. m.). Stojí za to dodať, že je aj domovom marhúľ a broskýň. Práve odtiaľto ich kráľ Alexander Macedónsky preniesol do Grécka, odkiaľ sa rozšírili do ďalších oblastí Európy.
Korene mesta siahajú ďaleko do minulosti. Jeden z nájdených záznamov v klinovom písme venovaný otvoreniu kanála zásobujúceho vodou mesto Kvarlini, dnešný Vagaršapat, pochádza z 8. storočia pred Kristom. Za svoju neskoršiu a súčasnú slávu však mesto vďačí predovšetkým kráľovi Trdatovi III. a neskoršiemu svätému Gregorovi Osvietiteľovi. Práve vďaka nim sa Arménsko stalo prvým kresťanským štátom v histórii (v roku 301). Vo Vagaršapat postavili kláštor a katedrálu, sväté pútnické miesto pre veriacich Arménskej apoštolskej cirkvi, dnešný Ečmiadzin. Pre Arménov zohráva obrovskú úlohu nielen ako miesto bohoslužieb, ale aj ako historické sídlo (v rokoch 303-484 a od roku 1441 dodnes) katolikosov, teda najvyšších hláv tejto cirkvi.
Čo sa týka zakladateľov Ečmiadzinu, kráľa Trdata III. a svätého Gregora Osvietiteľa, existuje o nich veľa historických faktov a legiend.
Predtým, ako sa stal prvým katolikosom, vierozvestca Gregor bol 13 rokov väznený za šírenie kresťanstva v podzemnej temnici kláštora Chor Virap (to miesto uvidíme zajtra). Pohanský kráľ Trdat III. bol krutým prenasledovateľom prívržencov nového náboženstva - kresťanstva. Legenda hovorí o 36 dievčat kresťanského vyznania, ktoré v roku 301 n. l. priviedla do Arménska, z rímskeho kláštora sv. Pavla, abatyša Gayane. Hripsipe bola jednou z nich. Bola taká krásna, že svojou krásou uchvátila rímskeho cisára Diokleciána, ktorý si ju chcel vziať. Dievča ho odmietlo a spolu s kamarátkami sa uchýlilo do Alexandrie. Tam sa im zjavila Matka Božia a ukázala im cestu do požehnaného Arménska. Arménsky kráľ Trdat III., keď počul o dobrodružstvách dievčat a kráse Hripsipe, vzplanul rovnakou túžbou ako rímsky vládca. Dostalo sa mu však odmietnutia od panny, ktorá vyhlásila, že patrí Kristovi. Táto odpoveď rozzúrila Trdata III. natoľko, že v hneve nariadil zabiť všetkých 37 dievčat, čo sa aj stalo. Poprava nevyliečila Trdatovi dušu, práve naopak, po týchto udalostiach ho posadli démoni. Zo šialenstva ho vyliečil vierozvestca Gregor. Veriac v silu kresťanskej viery, Trdat III. sa nechal Gregorom pokrstiť a nechal pokrstiť aj svoj ľud, čím sa kresťanstvo stalo v Arménsku štátnym náboženstvom. Trdat potom začal spolu so svojím krstiteľom Gregorom stavať kláštor a chrám na mieste, ktoré podľa legendy sám Ježiš Kristus vo sne ukázal Gregorovi, na ruinách pohanského chrámu. Jeho názov Edż Miacin sa doslovne prekladá ako „Zostup Jednorodeného“, alebo voľne „Miesto Nepoškvrneného počatia“.
Prvý chrám bol postavený z dreva. Kamenná verzia sa objavila v 5. storočí. Neskôr bol kostol niekoľkokrát prestavaný. Okolo neho vznikol kláštor. Dnešnú podobu získal chrám v 18. storočí, v 20. storočí sa uskutočnili významné reštaurátorské práce. Teraz sa kostol volá Ečmiadzinská katedrála. Je to hlavný chrám celej Arménskej apoštolskej cirkvi a sídlo katolikosa.
Na mieste, tam kde dnes stojí Katedrála, stál kedysi pohanský chrám. Svätý Gregor Osvietiteľ videl vo sne lúč svetla, dopadajúci na zem V tomto lúči k nemu zostupoval zástup anjelov pod vedením Ježiša Krista. Ten niesol zlaté kladivko, ktorým trikrát udrel na zem. Tam kde udrel, vyrástol zo zeme ohnivý stĺp. Svätý Gregor to bral ako znamenie, že na tomto mieste má postaviť svätostánok.
Knunkh ( v arménčine „krst“) je sprevádzaný množstvom bohoslužobných úkonov, obrad trvá viac ako hodinu. Pri obrade zohráva dôležitú úlohu „krstný otec“. Khavor (krstný otec) je v preklade niečo ako „zástupný otec“. V arménskej kresťanskej tradícii je vo svojej funkcii prakticky rovnocenný s biologickým otcom, teda má absolútne rovnaké práva a povinnosti.
Čo sa týka náboženstva, Gallupov inštitút v roku 2012 zaradil Arménsko medzi desiatimi najreligióznejšími krajinami sveta na tretie miesto, hneď za Ghanou a Nigériou. 92% obyvateľov Arménska sú veriaci. Aj preto sa po Ečmiadzine pohybuje viacero televíznych spoločností. Na nedeľnú alebo sviatočnú liturgiu v Ečmiadzine cestujú ľudia ako do divadla alebo na koncert. Arméni vidia v Arménskej apoštolskej cirkvi záruku zachovania národnej identity, kultúry a tiež bezpečnosti.
Mnohí Arméni sú znechutení tým, že vo vnútorných priestoroch nových chrámov sa objavujú fresky, ikony a dokonca lavice. To v arménskych chrámoch nikdy donedávna nebolo.
Dnes je pondelok a to je v múzeu Ečmiadzin sanitárny deň. A tak neuvidíme okrem rôznych svätých relikvií ani: „Kopiju osudu“, ktorou mal byť prepichnutý na kríži Ježiš; ostatky pôvodného oltára z prvého kostola (301-303); fragmenty Noemovej archy (kus skameneného dreva), ktorá podľa legendy zakotvila na hore Ararat; korunu veľkého arménskeho kráľa Trdata III., za vlády ktorého krajina prijala kresťanstvo; a neuvidíme ani 36 písmen arménskej abecedy, ktoré dal odliať z čistého zlata jeden z arménskych katolikosov.
Chrám Zvartnots - Chrám bdejúcich anjelov
Samozrejme, v Arménsku je veľa zaujímavých pamiatok ktoré môžete vidieť alebo navštíviť, ale jednou z atrakcií, ktorú by ste určite nemali vynechať, je katedrála Zvartnots. Presnejšie, jej ruiny. Nepreháňam, keď som ich uvidel, bol som do špiku kostí šokovaný luxusnou architektúrou. Monumentálna krása archeologickej rezervácie, ktorou je Zvartnots, je jednoducho ohromujúca. Zdá sa mi, že v architektúre je máločo krajšie, ako tieto staroveké pozostatky „Chrámu bdejúcich anjelov“ (tak znie v preklade Zvartnots).
Chrám Zvartnots bol postavený v rokoch 643 – 652 na príkaz hlavy Arménskej cirkvi, katolikosa Nersesa III., známeho aj pod prezývkou „Staviteľ“. Súdiac podľa zachovaných veľkolepých stĺpov s početnou výzdobou, bola táto prezývka plne oprávnená. Nerses je dôležitou postavou v dejinách Arménska. Za jeho pontifikátu a na jeho radu sa Arménsko dostalo pod nadvládu Arabov. Výmenou za povinnosť platiť tribút, krajina si zachovala svoju autonómiu.
Katolikos Nerses inicioval výstavbu katedrály v roku 643 na počesť sv. Gregora Osvietiteľa. Miesto na jej výstavbu nebolo vybrané náhodne, na tomto mieste došlo v roku 301 k prvému stretnutiu kráľa Trdata III. s vierozvestcom Gregorom hneď potom, ako bol oslobodený z väzenia v kláštore Chor Virap.
Podľa legendy, stavba chrámu bola dokončovaná v čase, keď byzantský cisár Konstans II. vpadol do Arménska na čele 100 000-člennej armády, snažiac sa rozbiť spojenectvo Arménov s Arabmi a zabrániť tomu, aby Arménsko vypadlo zo sféry jeho vplyvu. Cisár nevidel Zvartnots v jeho konečnej podobe, no aj tak bol fascinovaný tým čo videl natoľko, že sa rozhodol postaviť taký istý chrám pre seba. Plán zlyhal, pretože architekt Ovnan, ktorý mal riadiť výstavbu chrámu v Konštantínopole, zomrel na ceste z Arménska do Byzancie.
Chrám bol okrúhlou kupolovitou budovou zo svetlosivého a čierneho tufu s tromi poschodiami, s celkovou výškou 49 metrov a priemerom prízemia 35 m. Stál na obrovskom stupňovitom podstavci, ktorý sa zachoval na niektorých miestach dodnes. Polkruh so 6 stĺpmi tvoril kríž vpísaný do kruhu, ktorý symbolizoval Mier. Spodná vrstva chrámu bola obklopená vlysom so zložitým vzorovaným basreliéfom zobrazujúcim vetvy granátového jablka a vinič, ktoré symbolizovali vývoj sveta a človeka.
Svoj pôvodný vzhľad si Zvartnots zachoval do 10. storočia, kedy bola katedrála zničená. O tom, ako a prečo sa zrútila, sa stále diskutuje. Bolo to v dôsledku arabských nájazdov, alebo chrám sa zrútil v 930 roku v dôsledku zemetrasenia?
Reštaurácia „Kaukazská zajatkyňa“
Sme naplnení zážitkami z cesty po okolí Jerevanu, nastal čas uspokojiť aj naše chuťové poháriky. Kaukazské krajiny a Arménsko nevynímajúc, sú populárne aj pre svoju národnú kuchyňu. Ak si k tomu pridáte kaukazskú pohostinnosť a emocionálnu atmosféru, potom cestu po kaukazských krajinách prežívate aj ako „gastronomický festival“. Ja osobne nepatrím k tým cestovateľom, ktorí v reštauráciách fotia jedlo a rozplývajú sa nad chuťami, skôr mi ide práve o ten emocionálny zážitok. A takého sa nám vrchovate dostalo v reštaurácii „Kaukazská zajatkyňa“. Poradil nám ju taxikár, nachádza sa iba kúsoček od Námestia Republiky a vraj ju navštevujú aj ministri a členovia parlamentu.
Patrím k povojnovej generácii, ktorá roky zažívala sovietsku kinematografiu a tá sa zameriavala predovšetkým na komédie. Takou bol aj film natočený v roku 1966 - „Kaukazská zajatkyňa“, u nás sa premietal pod názvom „Ukradnutá nevesta“. Videl som ho viackrát. Názov filmu vyjadruje zápletku: „Miestny sovietsky boss vzplanie vášňou k mladučkej vnučke svojho šoféra a ten ju svojmu šéfovi predá za ovce a fínsku chladničku. Samozrejme bez toho, aby to dievčina tušila. Po smršti scén, pri ktorých by aj vám bolo do popuku, dej sa končí happyendom, dobro zvíťazí a zlo je potrestané. Boss a jeho prisluhovači sú potrestaní, ako film hovorí, - tým najhumánnejším súdom na svete”.
Reštaurácia „Kaukazský zajatec“ patrí medzi najúspešnejšie tematické podniky v Jerevane, láka pohostinnou a radostnou atmosférou, ale aj výbornou kuchyňou. Nájdete tu nielen hlavných hrdinov filmu, ale aj „sovietsky súd – najhumánnejší súd na svete“ a dokonca aj fínsku chladničku „Rosenlef“. Chýbať však nebude ani výborná obsluha a jedlá pripravované podľa domácich receptov kaukazskými šéfkuchármi. Reštauráciu si len veľmi ťažko pomýlite, nemáte šancu ju prehliadnuť, veď hneď pri dverách je súsošie zobrazujúce nerozlučnú trojicu z filmu v životnej veľkosti.
Ak má niekto chuť zopakovať si ruštinu, tu je link na film, smiech garantujem.
https://www.youtube.com/watch?v=fNBGnV_IDB4
Cestou na hotel som na ulici nočného Jerevanu odfotil takúto bronzovú postavu. Neviem koho znázorňuje, no súdiac podľa ošúchaných rúk v ktorých drží ružu, treba sa chytiť rúk tohoto pána a vysloviť želanie. Urobil som to aj ja. Želám si vrátiť sa do tohoto zaujímavého mesta pod Araratom.
Skoro ráno Jerevan opustíme. Zajtra nás čaká 230 kilometrová cesta do mesta Sisian pri hraniciach Náhorného Karabachu. Cestou sa zastavíme v kláštoroch Chor Virap a Noravank. V Sisian máme v pláne prezrieť si arménsky Stonehenge – Zorac Karer. Ide o najväčšiu megalitickú stavbu v tejto krajine, odhaduje sa, že pochádza z 3. – 2. tisícročia pred Kristom. Arménsko si vychutnávame plnými dúškami.
