Byron: „Naučil som sa arménsky jazyk... aby som pochopil, ako a v akom jazyku hovorili bohovia... pretože arménsky jazyk je jazykom bohov ... a Arménsko je vlasťou bohov ... a bohovia pochádzajú z údolia Ararat... Na svete nie je žiadna iná krajina, ktorá by bola taká presýtená zázrakmi ako krajina Arménov...ich krajina musí vždy zostať jednou z najzaujímavejších na celom svete“.
Anglický básnik Lord Byron bol veľkým obdivovateľom Arménov, chcel čítať staré arménske rukopisy v origináli. Naučil sa arménsky jazyk natoľko, že vytvoril „Gramatiku anglického a arménskeho jazyka“. Arméni si Lorda Byrona náležite uctievajú. Jeho meno nesie aj škola №20 v meste Gyumri. Bola postavená v roku 1990 z finančných prostriedkov poskytnutých britskou vládou a darov získaných od Britov, na miesto tej školy, ktorú spustošilo v roku 1988 zemetrasenie. Britská premiérka Margaret Thatcherová slávnostne otvorila obnovenú školu. Dnes sa v nej učí anglický jazyk okolo 1000 študentov.
Lord Byron uvidel horu Ararat a údolie pod ňou, z ktorého podľa jeho romantického pohľadu „pochádzajú bohovia“. Puškin horu Ararat nevidel. Z Petrohradu cestoval do Jerevanu 23 dní a ďalších sedem dní čakal, aby uvidel Ararat. Keď sa mu to nepodarilo, napísal: „Ararat, sedem dní som čakal, aby som uvidel tvoju tvár. Ale aspoň ty si videl tvár moju“.
Ja nie som Puškin, ten určite nečerpal dovolenku vymedzenú Zákonníkom práce, nemôžeme čakať sedem dní na to aby Ararat odkryl predo mnou svoju tvár. V uplynulých troch dňoch strávených v Jerevane a jeho okolí, uvidieť Ararat sa nám nepodarilo. Dnes máme poslednú možnosť, v kláštore Khor Virap budeme k Araratu najbližšie.
Kláštor Khor Virap – Hlboká jama
Jerevan opúšťame skoro ráno. Posvätnú horu Arménov, Ararat, sme doteraz videli iba veľmi hmlisto, pri ceste do chrámu v Garni. Dnes budeme od uzavretej Arménsko – Tureckej hranice vzdialení iba kilometer. Hneď za ňou sa začína dvíhať úpätie hory symbolizujúcej Arménsko - Ararat.
Ararat je posvätná hora Arménov, hoci sa nachádza na území Turecka. So svojou výškou 5137 metrov a večne zasneženou čiapkou dominuje nad územím. Arméni ho majú vo svojom znaku, zdobia ním suveníry i etikety fliaš legendárneho koňaku ARARAT, ktorý vyrábajú už od roku 1887. Jeho výrobca, Yerevan Brandy Company nie je iba arménskou firmou, je národným symbolom. Firma každý rok odkúpi od piatich tisícok miestnych farmárov asi dvadsať tisíc ton hrozna a vyrobí z neho vyše dvadsať miliónov litrov kvalitného brandy. Niekoľko fliaš berieme domov aj s poučením, že pohárik s týmto nápojom treba držať v ľavej ruke, to aby bol koňak bližšie k srdcu.
Je známa historka, ako Turecko protestovalo proti tomu, že Arméni používajú horu Ararat aj vo svojom štátnom znaku, veď im z hľadiska práva nepatrí. Arméni odpovedali Turkom naozaj vtipne: „veď ani vy nevlastníte mesiac a predsa ho máte na zástave“.
Neviem si predstaviť turistu nesúceho fotoaparát či mobil, ktorý tu nezastane a nezveční kláštor Khor Virap s majestátnym sopečným masívom - Araratom. Iba zopár šťastlivcom sa však podarí prísť sem v dobe, kedy uvidia Ararat skvieť sa v plnej kráse a podarí sa im dobrá fotka. No videl som aj kopu fotiek z tohoto miesta, kde Ararat nevidno ani tak, ako ho vidíme dnes my. Pohľadnice s týmto magickým námetom, ktoré dostanete kúpiť v stánkoch zo suvenírmi, sa tu fotia v neskorej jeseni.
Zažmúrim oči a snažím sa predstaviť si, ako kdesi tam na vrchole Araratu pristáva Noemova archa. Nedarí sa mi to, neviem si predstaviť hladinu vody, ktorá by siahala až tak vysoko, po vrchol.
Kniha Genezis opisuje niektoré udalosti celkom presne: „ ... A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat.... Potom čakal (Noe) ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli. Čakal však ešte ďalších sedem dní a zasa vypustil holubicu, ale tá sa už k nemu nevrátila".
Miestni domorodci určite dobre poznajú Bibliu a z vypúšťania holubov v Khor Virap si urobili dobre fungujúci biznis. Za pár arménskych dramov vám na parkovisku pod kláštorom vyberú holuba z klietky a môžete ho vypustiť presne tak, ako to urobil Noe. Vypustíme holubov aj my, ale najskôr si prezrieme kláštor.
Komplex kláštornej pevnosti Khor Virap sa nachádza na mieste starovekého hlavného mesta Artašat. Bolo založené na brehu rieky Araks kráľom Artašesom I., a v staroveku, medzi rokmi 185 – 120 pred n. l., bolo hlavným mestom Arménska. Zostali z neho iba ruiny, dnes ich skúmajú archeológovia. Práve tu na kopci stála pevnosť mesta Artašat s podzemným pivničným priestorom, využívaným ako kráľovský žalár. Kvôli tomu sa pevnosti hovorilo „Artašat virap“, čo znamená „Artašat – jama“.
Chrámový súbor Khor Virap tvoria dva kostoly. Ten prvý dal v roku 642 postaviť katolikos Nerses III. - Staviteľ priamo nad žalárom. Bola ním jama hlboká 6 metrov, do ktorej dnes vedie schodisko s 25 schodmi. Spája sa s väznením svätého Gregora – Osvietiteľa, ktorý v nej podľa legendy trpel 13 rokov. Khor Virap sa stal pútnickým miestom, kláštorom a zároveň aj školiacim strediskom, v 13. storočí tu v cirkevnom seminári študovalo 40 žiakov. Dnešná stavba sa veľmi líši od pôvodného kostolíka, zasväteného sv. Gregorovi. Ten prvý, z roku 642, bol prestavaný v rokoch 1661 a 1879, po zemetraseniach.
Druhou budovou je hlavný kostol Presvätej Bohorodičky, bol postavený koncom 17. storočia. Ide o kupolovú stavbu s priľahlou zvonicou.
Viac ľudí, ako dnu do hlavného chrámu, čaká na vstup do malej kaplnky v rohu nádvoria. Vytvoril sa tu rad, každý chce zostúpiť po schodoch do hlbokej podzemnej jamy, ktorá sa tak významne zapísala do dejín pri zrode cirkvi. Počkám si, pokiaľ sa skupina turistov z kaplnky vytratí.
V dňoch 24. – 26. júna 2016 navštívil Arménsko Svätý Otec František. Pred 52 dňami kľačal práve tu, pred vstupom do podzemnej kobky. Zostúpiť po schodoch dole mu neodporučili, tak zostal hore a tu kdesi, práve v tejto kaplnke, sa modlil.
Kresťania žili v Arménsku už v prvých storočiach nášho letopočtu, o čom svedčí aj fakt, že v tomto období trikrát došlo k ich veľkému prenasledovaniu – v rokoch 110, 230 a 287. Toto posledné prenasledovanie kresťanov sa viaže k menu pohanského kráľa Trdata z dynastie Aršakovcov, ktorý neskôr prijal kresťanstvo a v roku 301 ho vyhlásil za štátne náboženstvo. Ako sa mohlo vôbec stať, že zo zúrivého prenasledovateľa kresťanov sa stal horlivý kresťan? Iniciátorom jeho obrátenia bol Gregor, Arménmi nazývaný - Osvietiteľ. Pochádzal z parthského aristokratického rodu Suren-Pahlav. Jeho otec, princ Anak, zavraždil svojho príbuzného, arménskeho kráľa Chosrova I., otca Trdata. Po tomto čine bol následne vyvraždený celý Anakov rod. Osudu unikol len jeden chlapec, zachránila ho kresťanská dojka Sofia, vychovala ho v kresťanskom prostredí pod menom Gregor.
Keď Gregor dospel, vrátil do Arménska, začal šíriť kresťanskú vieru. Kráľovi ľudia spoznali že pochádza z rodu Anaka, a Trdat ho dal hodiť do jamy žalára. Na mieste, kde si Gregor odpykával svoj trest, je teraz kláštor Khor-Virap. Predpokladalo sa, že Gregor pomaly zomrie od hladu. Nestalo sa tak, Gregor v tejto kobke, práve na tomto mieste kde teraz stojím ja, údajne strávil 13 rokov. Pri živote ho udržiavala jedna kresťanka, ktorá mu tajne nosila chlieb a vodu.
V období, keď bol Gregor väznený, dostala sa do Arménska skupina 37 kresťanských diev, ktoré ušli z Ríma pred Diokleciánovým prenasledovaním kresťanov. O tom, ako sa Trdat zaľúbil do jednej z nich, Hripsipe, ako ho táto odmietla a on v zlosti nechal všetky kresťanky povraždiť, som už písal v súvislosti s Ečmiadzinom.
Kráľa Trdata za prenasledovanie kresťanov stihol krutý trest, podľa legendy zošalel. Raz mala kráľova sestra sen, v ktorom sa jej zjavil anjel a povedal, že kráľa môže uzdraviť iba Gregor. Trdat je však na oplátku povinný uznať Kristovu vieru. Gregora teda po rokoch väznenia vyviedli z jamy, aby vyliečil kráľovo šialenstvo. S pomocou modlitieb Gregora bol kráľ uzdravený. Od tej chvíle začal svätcovi pomáhať šíriť kresťanstvo po celom Arménsku a v roku 301 n. l., kresťanstvo v Arménsku bolo vyhlásené za štátne náboženstvo.
Po vyhlásení kresťanstva začal Gregor, s podporou kráľa Trdata, šíriť v krajine novú vieru „ohňom a mečom“. Sprevádzalo ich kráľovské vojsko, lebo pohanskí žreci bránili svoju vieru a svoje chrámy. Pohania nakoniec podľahli, ich žreci boli väčšinou zavraždení, chrámy boli zrovnané so zemou, boli spálené aj vzácne knihy chrámových knižníc. Na mieste zničených chrámov "bezbožníkov" sa začali budovať nové, kresťanské chrámy a kláštory. Gregor Osvietiteľ bol v roku 302 vysvätený za episkopa a v roku 318 ho rímskym patriarcha sv. Silvester vymenoval za prvého katolikosa Arménskej apoštolskej cirkvi.
Ako to už pri dvetisíc rokov starých udalostiach býva, legendy sa miešajú s historickými faktami. Ja som náchylný veriť takmer všetkému, veď aj pápež sa modlil v kaplnke nad touto väzenskou kobkou. Možno aj pod dojmom z opakovania si histórie, cítim tu dole v jame ťažobu, akýsi „batoh na pleciach“. Pri návale turistov aký tu býva, málokomu sa podarí byť v podzemnej kobke osamote tak dlho, ako mne.
Mottom apoštolskej cesty pápeža Františka do Arménska bola „Návšteva prvej kresťanskej krajiny“. Podľa slov pápeža, „Arménsko bolo prvé medzi národmi, ktoré v priebehu stáročí objali evanjelium“.
Kláštor Noravank – perla arménskej stredovekej architektúry
Pokračujeme v ceste na východ Arménska, prechádzame zaujímavou a pre nás nevšednou krajinou. Karastan – „Krajina kameňov“, tak nazývajú Arménsko, orámované zo severu a východu hrebeňmi Malého Kaukazu. Arménsko je najvyššou hornatou krajinou Kaukazu, keďže viac ako 90 % jeho územia sa nachádza v nadmorskej výške vyššej ako 1000 metrov. Príroda je tu veľmi rozmanitá, neskutočne malebná, a plná drsných divov.
Arménsko sa nachádza na križovatke leso-lúčnych Kaukazských a púštno-polopúštnych Iránskych geobotanických zón a preto je jeho flóra úžasne rozmanitá. Rastie tu viac ako 3200 druhov rastlín, z ktorých mnohé sú zahrnuté v Červenej knihe.
Predtým, ako z hlavnej cesty vedúcej do Sisian odbočíme vpravo do kaňonu ktorý nás po 8 kilometroch privedie do Noravanku, prechádzame malebnou dedinkou Areni. Kto má chuť na dobré víno a chce poznať aj jeho históriu, môže sa tu zastaviť. Írski archeológovia tu v roku 2007 objavili v jaskynnom komplexe Areni-1 6100 ročné vinárstvo. Vinárstvo pozostáva z fermentačných kadí, lisu na víno, skladovacích nádob a črepov keramiky. Predpokladá sa, že je najmenej o tisíc rokov staršie ako vinárstvo objavené na Západnom brehu Jordánu v roku 1963, ktoré je teda v súčasnosti druhým najstarším známym na svete.
Hrozno sa v oblasti stále pestuje. Cenený je najmä vinič Golden Seed a biele víno HIN ARENI, ktoré sa tu dá výhodne kúpiť.
Posledných osem kilometrov do Noravanku vedie cez úzky kaňon rieky Gnishik. Pri šoférovaní na úzkej ceste plnej zákrut pozerám, kedy sa skaly dajú do pohybu a rozdrvia nás na prach. Farby veľkolepých skalných stien navôkol sú podobné tým, s ktorými sme sa stretli v jordánskej Petre.
Oblasť kaňonu je známa svojimi početnými jaskyňami, vytvorenými sopečnou činnosťou. Napríklad Mageli Caver je dlhá 1,7 km a veľa jej bočných chodieb je nepreskúmaných. Žijú v nich rozsiahle kolónie netopierov.
Spomínate si na najstaršiu topánku na svete? Videli sme ju v Jerevane pri návšteve Historického múzea. Bola nájdená v jaskyni, ktorá je vzdialená asi 5 kilometrov od týchto miest. V jaskyni prebieha naďalej archeologický výskum a pre turistov je uzatvorená.
Kaňon a jeho okolie je významnou vtáčou oblasťou, žijú tu niektoré celosvetovo ohrozené druhy vtákov a tiež vzácny kaukazský leopard.
Legendárny kláštor Noravank leží uprostred rozprávkového prostredia. Pohľad na okolie kláštora vyráža dych, právom mnohí považujú malebne situovaný kláštor Noravank za najkrajší svojho druhu v Arménsku. Bizarné skaly ktoré ho obklopujú, majú červenkastý a hrou slnka miestami až sýto červený nádych.
Pri návšteve Arménska sa zo všetkých strán na vás valia informácie, že v oficiálne prvej kresťanskej krajine na svete patria medzi top turistické atrakcie predovšetkým nespočetné množstvá kláštorov. Našťastie pre tých, ktorí by začali trpieť syndrómom „kláštornej únavy“, mnohé z týchto kláštorov boli postavené na miestach neuveriteľnej prírodnej krásy. Takže samotné lokality, ako Noravank, Geghardavank, Tatev a ďalšie, stáli by za návštevu aj vtedy, keby tam žiadny kláštor nestál.
Kláštor v Noravanku však stojí, a je mimoriadne krásny a zaujímavý. Skutočne je to jedinečné majstrovské dielo s jedinečným architektonickým riešením a dizajnom. Založil ho v roku 1205 biskup Hovhannes, opát kláštora vo Vahanavanku (na predmestí mesta Kapan) po tom, ako kráľovstvo Syunik a jeho centrum Kapan padlo pod údermi Seldžukov. Hovhannesovi sa podarilo získať od seldžuckých Turkov poverovacie listiny a stal sa novým biskupom diecézy Syunik. Biskupstvo presťahoval do Noravanku. Neprišiel na pusté miesto, v Noravanku už od 9. storočia stál kostol Surb Karapet, a ešte pred ním tu stáli svätyne z pohanskej a rannokresťanskej éry.
Po podpísaní mierovej zmluvy medzi Agha Khanom a rodinou Orbelyanov (jedna z najsilnejších stredovekej arménskej dynastií sídliaca v provincii Syunik) bol Noravank, pod záštitou a z peňazí Orbelyanov, prebudovaný, premenený na dôležité náboženské, vzdelávacie a kultúrne centrum stredovekého Arménska.
Hlavná výstavba kláštora sa začala potom, ako sa v Noravanku usadil rod Orbelyanov. Nový kostol Surb Karapet (sv. Jána Krstiteľa) bol postavený na náklady nového majiteľa týchto miest Liparita Orbelyana v rokoch 1216-1223. Liparit zahynul v roku 1225 v bitke s Jelalom ed-Dinom pri Garni a bol pochovaný v Surb Karapet. Odvtedy tu našli svoj odpočinok mnohí členovia Orbelyanskej rodiny, o čom svedčia náhrobky a nápisy. Celý tento komplex je jedným veľkým pamätníkom Orbelyanov.
Čas plynul, nebolo dosť miesta pre každého, a tak v roku 1261 pribudla ku kostolu sv. Karapeta veľká dvojposchodová prístavba, ktorá je zvonku aj zvnútra bohato zdobená plastikami. A v roku 1275 postavil architekt Siranes, ako ďalší prístavok, aj Surb Gregory (kostol sv. Gregora), ktorý sa stal hrobkou „kráľa“ Smbata Orbelyana, najstaršieho syna Liparita a ďalších deviatich členov rodiny Orbelyanovcov. Táto stavba sa často nazýva Smbatovým hrobom.
Oveľa viac ako s menom zakladateľa kláštora Hovhannesa, Noravank je spájaný s geniálnym sochárom, architektom a ilustrátorom evanjelií – Momikom (1250 – 1339). Je jedným z najuznávanejších a najplodnejších arménskych umeleckých osobností stredoveku. Ním ilustrované evanjeliá sú zachované v Matenadarane v Jerevane, ako architekt navrhol viacero unikátnych kostolov, ako sochár bol tvorcom krásnych basreliéfov a chačkarov. V arcibiskupskej rezidencii v kláštore Noravank bol zamestnaný od roku 1286 ako maliar a architekt a realizoval projekty na objednávku orbelyanskych metropolitov. Jeho slávnymi dielami sú basreliéfy na prístavku kostola sv. Karapeta, fasáde kostola Matky Božej a početné chačkary, ktoré vyrezal v Noravanku.
Tento basreliéf sa považuje za vrchol umeleckej tvorby Momika. Zobrazil Boha v ľudskej podobe, ako bradatého muža. Scéna zobrazuje Boha so zdvihnutou pravicou nad miniatúrnym výjavom ukrižovania Krista, po boku Presvätej Bohorodičky a Jána Evanjelistu a nad ležiacou postavou proroka Daniela. Boh ľavou rukou hojdá hlavu Adama, ktorý dostáva dych života od Ducha Svätého (holubica).
Hovorí sa, že Boh na basreliéfe má mongolské črty. Vraj práve preto Mongoli, ktorí vtrhli do Arménska a zničili veľa kostolov, Noravank ušetrili. Nezapôsobilo to na hordy Timura Lenka, ktoré kláštor v 14. storočí vyplienili.
Z pohľadu architektonického riešenia, novátorskou stavbou z dielne architekta Momika, je dvojposchodový orbelyansky hrobový kostol Astvatsatsin (kostol Matky Božej) v Noravanku. Kostol Matky Božej, nazývaný tiež „Burtelashen“ (čo znamená – postavený pre Burtela), bol postavený ako hrob pre princa Burtela Orbelyana. Budova je považovaná za architektonické majstrovské dielo a bola posledným významným projektom génia Momika. Kostol bol vysvätený v roku 1339 a v rovnakom čase Momik zomrel. Som presvedčený, že kto raz uvidí tento kostol, už si ho s ničím iným nepomýli.
Akurát tie úzke schody na poschodie do modlitebne sú limitujúce, žiadny pupkatý mních by po nich hore nevyliezol. Možno chcel Momik aj týmto spôsobom dosiahnuť, že osadenstvo kláštora sa muselo starať nielen o duševný život, ale aj o svoju fyzickú kondíciu.
Tak ako prístavbu kostola sv. Karapeta, aj fasádu kostola Astvatsatsin zdobia nádherné basreliéfy a heraldické znaky rodiny Orbelyan, vytvorené Momikom.
Basreliéf nad dverami prízemia zobrazuje tróniacu Svätú Pannu s Kristovým dieťaťom v lone, po stranách archanjelov Gabriela a Michaela. Arménske písmená na oboch stranách Máriinej hlavy sa čítajú ako „Mair Astvatsatsin“ alebo „Matka Božia“.
Horná reliéfna rezba zobrazuje Krista držiaceho tabuľku s pravým ukazovákom a natiahnutým prostredníkom na znak požehnania. Po jeho boku stoja St. Petros a St. Poghos (Peter a Pavol). Arménske písmená na oboch stranách hlavy Krista znamenajú „Isus Kristos“ (Ježiš Kristus). Hovorí sa, že tak ako Boh na fasáde prístavku kostola Karapet, aj Kristus na kostole Astvatsatsin, majú mongolské črty tváre.
Momik v Noravanku vyrezal veľa chačkarov s nádhernými vzormi, teraz sú vystavené v múzeách v Ečmiadzine a Jeghegnadzore. Jeden z nich zostal v Noravanku. Je uložený vo vnútri kostola Matky Božej (na prízemí). Malý chačkar, ktorý postavili na pamiatku Momika, stojí pri stene kostola Matky Božej. Nesie nápis: „Nech sa Kristus rozpamätá a zmiluje sa nad Momikovou dušou“.
Vedľa chodníka, tiahnúceho sa od kláštora ku skalným kopcom, sú rozmiestnené chačkary. Nie všetky chačkary sú náhrobnými kameňmi, ale tieto vraj nimi sú. Pod týmito odpočívajú mnísi, ktorí kedysi v Noravanku žili. Žiadne mená, tituly a či dáta úmrtia, pred Bohom sme si všetci rovní. “Prach si a na prach sa obrátiš”, tu je toho názorná ukážka.
Kláštor Noravank, podobne ako dnes nami navštívený kláštor Khor Virap, sú „živými“ kláštormi a pútnickými miestami. Teda stretnete tu nielen turistov, ale aj domácich veriacich a mníchov, či kňazov. To znásobuje atmosféru a vracia nás do histórie.
Žiadny z kláštorov, ktoré sme doteraz videli v Gruzínsku a Arménsku, nezapôsobil na mňa tak silno, ako Noravank. Architektovi Momikovi sa tu podarilo vytvoriť tú najdokonalejšiu harmóniu stavby s prírodou, aká sa dá vôbec predstaviť.
Sisian
Z kláštora Noravank sa presúvame ďalej na východ Arménska, do mesta Sisian, s 15-tisíc obyvateľmi. Je to ťažko skúšaná oblasť, leží v bezprostrednej blízkosti Náhorného Karabachu, ohniska sporov medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Nedá mi nevložiť do nezabudnuteľných spomienok na Arménsko aj čerstvú informáciu spred mesiaca. Podľa mapy zverejnenej ministerstvom obrany Azerbajdžanu o stave na hraniciach zo 16. novembra 2021, bojuje sa aj v oblasti mesta Sisian, na tých miestach, kde sme v 2016 roku našli iba priateľských ľudí, obdivovali úchvatné historické pamiatky a prírodu. K hrobom padlých vojakov, ktoré sme videli na cintorínoch pred piatimi rokmi, pribudli ďalšie. Žiaľ Arménov za životmi padlých, ale aj za strateným majetkom na území ktoré museli počas vojny opustiť, je ešte väčší. Lord Byron bol presvedčený, že bohovia pochádzajú z údolia pod Araratom. Ak tam aj niekedy boli, Arménsko opustili.
Mapa a sprievodný text k nej ktorý som čítal, je pohľadom na vojnové udalosti azerbajdžanskej strany, pohľad Arménov je samozrejme úplne opačný. Jedni i druhí sú pritom iba figúrkami na šachovnici v hre mocností.
Je august 2016 a my sa cítime v Arménsku mimoriadne príjemne.
Cesty v Arménsku sú neporovnateľne lepšie, ako tie Gruzínske, takže si dovoľujeme aj dlhšie prestávky. Hlavne zo zvedavosti zastavujeme často pri predajcoch ovocia, zeleniny a ďalších plodín a prebytkov. Niektoré vidíme po prvýkrát. Napríklad sme nepochopili, z čoho sú tie zelené spletené „korbáče“ na pulte. Vraj sa používajú ako prísada do jedla a tiež sa robia z nich omáčky.
Okolo štvrtej popoludní prichádzame do cieľa našej dnešnej cesty, do rodinného penziónu s dlhým názvom “Azoyan Holiday Resort Hotel”. Patrí dvom milým manželom, Líze a Míšovi. Keď som ho pri plánovaní cesty vyberal, zavážili nielen dobré referencie, ale aj to že sa nachádza “na dohodenie kameňom” od “Zorats Karer”, považovaný za „Arménsky Stonehenge. Na “Zorats Karer” čo je v preklade “Kamenný Kalendár”, treba ísť od nášho penziónu cez pole asi dva kilometre pešo a tak sa tam po ubytovaní hneď vyberáme.
Zorats Karer, tiež nazývaný Karahunj alebo Carahunge, je mystické miesto, ktoré sa prirovnáva k slávnemu anglickému Stonehenge, ibaže toto arménske pochádza zo šiesteho tisícročia pred n. l. a teda je staršie o celých 2000 rokov, ako jeho slávnejší anglický kolega. Na planine sa týči 223 menhírov (kamenných kultových pilierov), alebo ak chcete, balvanov rôznej veľkosti, pričom tie najväčšie merajú až 3 metre a vážia až 10 ton. 84 z nich má v hornej časti kruhový otvor priemeru 4-5 centimetrov. Centrálny kruh pozostáva asi zo 60 menhírov, ostatné sú rozmiestnené dosť chaoticky. K čomu slúžilo toto miesto? Bolo miestom na ktorom sa konali rituálne obrady a dávnym pohrebiskom, miestom ktoré slúžilo ako most medzi živými a mŕtvymi? Alebo to bolo dokonca observatórium, ako tvrdí časť vedcov?
Tvrdí sa, že väčšina takýchto otvorov mieri na miesto na oblohe, tam kde sa v dobe vzniku „Zorats Karer“ nachádzalo súhvezdie Labute. No a súhvezdie Labute je blízko severnému nebeskému pólu a bolo odpradávna považované za miesto nebeského zrodenia a smrti. Bolo to miesto, kadiaľ v predstavách vtedy žijúcich ľudí odcestovali duše mŕtvych do posmrtného života.
Priznám sa, chodiac v tomto tajomnom priestore, naďalej som živil myšlienku, že chodím po observatóriu. Osobne sa mi takáto vznešenejšia predstava o observatóriu páči viac, ako rituálne miesto. Nech je to jedno alebo druhé, kamene vyžarujúce "neznámo" stoja záhadne na planine, som rád že som sa tu ocitol.
Krátko po nás sem zavítala na autobuse po španielsky hovoriaca skupina. Bolo dobre že sa správali takmer ako v kostole, nikto z nich nerušil hlasnou vravou posvätné fluidum, ktorým je obklopené toto záhadné miesto. Veď naozaj tadeto prešla história.
Večer som sa stretol v penzióne so sympatickým Sarkisom. Je takmer súčasťou domácnosti Lízy. Je to archeológ a do oblasti Sisian prichádza každý rok v lete, už 14 rokov za sebou. Rozprával som sa s ním o histórii a archeológii. Vraj v oblasti Sisian zaregistrujú každý rok až okolo 70 nových archeologických lokalít. Neuveriteľné, aj v priestore Lízinej farmy je pod nenápadným kopcom ukrytý menší kostolík. Miesta nálezísk síce archeológovia zaregistrujú, ale Arméni na prieskum nemajú ani peniaze a ani odborné kapacity. Tak pri výskume a financovaní spolupracujú hlavne s Poliakmi, Nemcami a Angličanmi. No a čo sa týka Zorats Karer, nepotešil ma. Aj on je presvedčený o tom, že ide o rituálne miesto a nálezisko obývané našimi predkami v strednej dobe bronzovej, nebolo to observatórium.
Výborné je, že nám Sarkis poradil, ako sa zajtra dostaneme k petroglyfom na hore Uchtasar, čiže Ťavej hore. K ľadovcovému jazeru, okolo ktorého sa petroglyfy nachádzajú, sa treba driapať do výšky 3300 metrov a v našom ponímaní tam nevedie žiadna cesta. Bežné auto nemá šancu prebiť sa na Uchtasar. Miestni borci na starých vojenských džípoch tam dokážu vyviezť turistov počas dvoch, maximálne troch mesiacov v roku, iba počas najhorúcejšieho leta. Jedného takého majiteľa auta nám Sarkis poradil, aj on občas jeho služby využíva.
Aj zajtra máme pred sebou mimoriadne zaujímavý deň. Dopoludnia navštívime kláštor Tatev, dostaneme sa k nemu unikátnou lanovkou, zapísanou v Guinesovej knihe rekordov. Popoludní nás domorodec Keram vyvezie na svojom historickom džípe k ľadovcovému jazeru na Ťaviu horu, k petroglyfom. Pozitivizmus, odhodlanie, chuť a vytrvalosť nám nechýba.
