Spoznávanie akéhokoľvek nového mesta či krajiny je vždy objavom. Ale nevedel som si ani len predstaviť, ako ma Arménsko dobyje. Do Arménska sa buď ihneď zaľúbite, alebo sa doň už nebudete chcieť vrátiť. Ja som sa do Arménska a Arménov zaľúbil. Nielen vo vzťahu medzi mužom a ženou existuje chémia, tá rozhoduje o tom, či vás niekto alebo niečo priťahuje. V mojom prípade ma Arménsko ovalilo atmosférou, v ktorej bola celá Mendelejevova tabuľka, zaľúbil som sa pri prvom nádychu arménskeho vzduchu.
Čo som vedel o Arménsku pred príchodom do krajiny? Vedel som že leží na okraji Európy a ani domáci nevedia, či do Európy patria. Predpokladal som, že ľudia sú tam veľmi pohostinní, že je tam veľa hôr a slnkom spálená krajina, výborná kuchyňa, bohatá kultúra a zaujímavá architektúra. Zistil som však, že je to len jedna tisícina pôžitkov a zážitkov, ktoré si môžete v Arménsku vychutnať.
Arménska legenda hovorí, že po zrútení Babylonskej veže povstal praotec Hayk (podľa tradície syn Togorma, ktorý bol pravnukom Noema) proti despotovi Belusovi a odišiel na sever. Keď prišiel k vrchu Ararat, pri jazere Van založil osadu Haykachen. A od tohto názvu pochádza označenie Arménov – Hay a Arménska – Hayastan.
Hayastan (názov Arménska v úradnom jazyku) je malebnou horskou krajinou. V porovnaní so svojím historickým územím (kedysi - od rieky Kury po Jordánsko a od Stredozemného mora po Kaspické more) je moderné Arménsko maličké (29 743 km2). Jeho miniatúrne rozmery však zapadajú do závideniahodného katalógu tých krajín, ktoré sú na každých desať kilometrov iné. Modrú hladinu Sevanu vystrieda ružový tuf jerevanských budov, Geghardský chrám je zaseknutý v zalesnených skalách a na úpätiach zasnežených štítov sa plazia podhoria spálené slnkom. Hayastan je nekonečná fotografická zóna. Hoci hlavné symboly krajiny Sis a Masis (ako domáci nazývajú Veľký a Malý Ararat) sú v Tureckom zajatí. Susednému Turecku, presnejšie jeho zakladateľovi Kemalovi Atatürkovi, ich údajne ako dar venoval prvý muž Sovietskeho zväzu Lenin. Nech už bolo ako bolo, oba vrcholy sú zapísané do sŕdc všetkých Arménov. Podľa miestnej povery, pohľad na ich zasnežené štíty sa odkryje iba mimoriadne dobrým hosťom, takým som bol aj ja.
Prešiel som mnohými krajinami a videl som veľa unikátnych stavieb a historických pamiatok. V Arménsku som si uvedomil, že staroveká architektúra Arménska nemá obdobu. Putovanie po arménskych kostolíkoch a kláštoroch sa nikde nedá jednoznačne začať a už vôbec nie skončiť, jeden architektonický skvost zamieňa, len o kúsok ďalej, druhý, ešte veľkolepejší. Pre mňa nepochopiteľne, akosi zostávajú pre svet v utajení.
Najzaujímavejším v každej krajine sú však pre mňa ľudia, Arméni sú na naše pomery nezvykle milí a pohostinní. Je jedno či sa pýtate na cestu niekoho na ulici, hovoríte s taxikárom, predavačkou v obchode, alebo s recepčnou v hoteli, všade cítite záujem a milý prístup.
Arméni radi komunikujú. Napríklad vás neočakávane začnú presviedčať, že sú najstarším národom na Zemi a že vy ste vlastne Armén. Veď je to nad slnko jasné. Podľa Biblie sa Noemova archa po potope zastavila presne „na horách Araratu“. Noe zostúpil do arménskej zeme a stal sa tak prvým Arménom. A nielen prvým Arménom, práve územie pod Araratom bolo tou „strechou“, odkiaľ sa pokolenie Noema cez jeho synov rozišlo do sveta. Podľa Arménov, všetci máme arménske markery, jasné stopy arménskej DNA, všetci pochádzame z Noema a teda všetci sme Arménmi.
Ešte viac sú Arméni hrdí na to, že sú najstarším kresťanským národom na svete, ako prví prijali kresťanstvo. Túto informáciu budete počuť zo všetkých strán a pri každej príležitosti, viackrát za deň. Každému turistovi sa to vryje do pamäti, nikto z Arménska neodchádza bez tohto poznatku.
Na rozdiel od iných národov, len Arméni poznajú presne meno tvorcu svojej abecedy. Arménska abeceda patrí k najstarším na svete a dokonca aj arménsky jazyk sa považuje za jeden z najstaršie, kontinuálne používaných jazykov. Viete že sa 36 písmen arménskej abecedy používa bez zmeny už 1615 rokov? Arménske písmo vytvoril Mesrop Maštoc v roku 405 preto, aby do ním vytvorenej arménčiny preložil bibliu pre nové kresťanské kráľovstvo.
Do Arménska je najjednoduchšie vstúpiť cez letisko v Jerevane, alebo tak ako naša päťčlenná rodinná skupina, cestným hraničným prechodom z Gruzínska. Inak je to takmer nemožné. S Tureckom majú Arméni 105 rokov nevyriešené vzťahy od čias genocídy, s Azerbajdžanom je Arménsko neustále vo vojnovom stave pre spor o Náhorný Karabach, no a hranica s Iránom tiež nie je vydláždená dobrými úmyslami. S Arménmi sa osud nikdy nemaznal, v histórii boli bití zo všetkých strán.
„Boli ste v Azerbajdžane?“, dáva nám colník kontrolnú otázku, držiace naše pasy. Moja odpoveď „nikdy“ ho uspokojuje. Navyše pridávam, že po návšteve Arménska sa vraciame späť do Gruzínska. Rýchlo si uvedomíte, že vstupujete do regiónu, kde treba mať vždy na pamäti, kto s kým „áno“ a kto s kým „nie“. Politikárčiť sa neodporúča.
Turisti navštevujúci Arménsko, spravidla začínajú putovanie po krajine poznávaním Jerevanu a k nemu najbližších štyroch historických pamiatok: kláštora Geghard, pohanského chrámu v Garni, arménskeho „Vatikánu“ Ečmiadzin a katedrály Zvarhtnoc. Takéto je aj naše poradie na začiatku putovania po Arménsku. .
Jerevan
Jedným z dôvodov prečo sa zamilovať do Arménska, je Jerevan. Metropola Arménska je jedným z tých miest, kde sa od prvých minút cítite príjemne. Jerevan je mesto priateľských a láskavých ľudí, známych svojou pohostinnosťou, urobia všetko preto, aby ste sa tu cítili ako doma. Mesto si žije rytmom pomalého života, nikto sa nikde neponáhľa a takmer všetci sa navzájom poznajú. Krásne kvetinové záhony v zelených parkoch s jazierkami, domy postavené z teplého ružového tufu, architektúra Jerevanu umne spájajúca moderný a staroveký štýl, diela moderných sochárov z celého sveta pri Kaskáde, spievajúca fontána ponúkajúca posedenie v teplých večeroch, Ararat na obzore – atmosféra v hlavnom meste je ako pri návšteve milovanej babičky.
Pevnosť Erebuni
Mesto, ktoré sa nachádza na ľavom brehu rieky Araks, je najstarším mestom na svete, je presne o 29 rokov staršie ako Rím. Jeho história sa v roku 782 pred n. l. začala písať v pevnosti Erebuni, ktorú založil na kopci Arin-Berd (južné predmestie Jerevanu) kráľ starovekého štátu Urartu (tiež známeho ako Ararat, alebo Kráľovstvo Van) – Argishti I.
Pevnosť zaberala plochu 100 hektárov a bola hodná silného vládcu starovekého štátu Urartu. Svedčia o tom ruiny kráľovského paláca a chrámu Sushi, v ktorom sa zachovali vysoko umelecké fresky.
Najcennejším exponátom medzi mnohými nájdenými artefaktami je kus kamennej dosky s textom, vyrytým klinovým písmom, informujúcim o založení pevnosti. Kamennú dosku uvidíme v Národnom historickom múzeu
Veľká Kaskáda
Polohu nášho hotela som starostlivo vyberal, takže takmer všetko čo chceme v Jerevane vidieť, je v pešej dostupnosti. Prechádzame parkom plným krásnych záhonov, v jeho centre sa rozložili maliari. Niektoré obrazy sú hodné za povšimnutie a ich cena je rovnako príjemná. Z tohoto miesta srší pohoda, a tak sa posadíme a len tak sledujeme život navôkol.
Prichádzame ku Kaskáde. Ak si niekto predstavuje jerevanskú Kaskádu ako rieku s prekážkami, ktoré prekonáva voda pri svojom toku, mýli sa. Nie každé hlavné mesto sveta sa môže pochváliť takou unikátnou stavbou, akou je architektonický a schodiskový komplex Grand Cascade. Veľkolepá stavba svojskej krásy a originality je jasnou modernou dominantou hlavného mesta Arménska. Viacstupňové schodisko z tufu ušľachtilých odtieňov klesá z vrchu Kanaker Hills na ulicu Tamanyan, kde je v parku postavený pomník národnému architektovi Arménska Alexandrovi Tamanyanovi, tvorcovi tohto veľkolepého diela. Kaskáda sa začalo budovať v 1974 roku ako projekt sovietskej gigantománie. Po rozpade Sovietskeho zväzu, malé Arménsko nemalo prostriedky na dokončenie projektu a tak sa dokončuje dodnes , hlavne vďaka pomoci Levona Gafesčyana a ďalších americko-arménskych milionárov.
Nedá mi nepovedať, že v hantýrke jerevanskej mládeže, pomník Tamanyana sa premenoval na pomník "dídžeja“. Tamanyan sa neskláňa nad výkresmi projektu Kaskády, vidia v ňom dídžeja na diskotéke, ktorý ovláda mixážny pult. A tak si mladí s obľubou dávajú rande pri „dídžejovi“.
Za sochou Tamanyana nasleduje 200 metrov dlhá oddychová zóna s lavičkami a záhonmi kvetov. Je tu zároveň múzeum skulptúr pod holým nebom. Na podnoží schodiska Kaskády je vystavených 25 diel svetoznámych umelcov. Nie všetky diela vyzývajú pozitívnu reakciu, ale tak je tomu u všetkých umeleckých diel. Podľa mňa, veľmi zaujímavo dotvárajú priestor.
Veľká Kaskáda pozostáva z piatich terás, pospájaných 550 schodmi. Vo vnútri sa skrývajú nielen eskalátory, uľahčujúce výstup na vrchol „Kaskády“, ale aj Gefesčyanske centrum umenia. A tak si tu môžete pozrieť exponáty antického a súčasného umenia, napríklad diela marca Chagalla a dokonca aj Andyho Warhola. Na terasách si môžete posedieť a vychutnať si pohľad na miliónovú metropolu. Za dobrého počasia sa z vrcholu Kaskády otvára pohľad na Ararat.
Námestie Slobody
Od Kaskády sa presúvame cez park na Námestie Slobody. Dominuje mu Divadlo opery a baletu. Bolo vybudované v roku 1933 a jeho autorom je opäť architekt Tamanyan. Hoci má najlepšie roky už za sebou, pre mnohých je to stále najkrajšia stavba v meste. Vo vnútri sú dve obrovské sály, tá pre divadelné predstavenia pojme 1260 divákov. V sále filharmónie, nesúcej meno Arama Chačaturjana, môže sledovať predstavenia až 1400 poslucháčov.
Za Námestím Slobody sa nachádza populárne miesto oddychu. Je to umelá vodná nádrž, pomenovaná podľa Čajkovského baletu – Labutie jazero. Vrchol popularity Námestia Slobody pripadá na zimné obdobie. Počas novoročných sviatkov, týči sa tu centrálny arménsky vianočný stromček, organizujú sa pod ním zábavné podujatia. Jazero sa mení na jediné vonkajšie klzisko v meste. Domorodí obyvatelia nádrže - biele a čierne labute - chodia na zimu do zoologickej záhrady a na ich miesto prichádzajú milovníci korčuľovania.
Námestie Republiky
Z Námestia Slobody vedú naše kroky moderným bulvárom Abovyana na Námestie Republiky. Iba sto metrov delí hotel v ktorom sme ubytovaní od tejto modernej obchodnej ulice s množstvom obchodíkov zo suvenírmi, ale aj špičkových obchodov renomovaných svetových značiek. Aj dole v podzemí pod pešou zónou sú obchody, vchádza sa do nich cez sklenené prístrešky, aké vidíte na obrázku. Ulica začína pri budove Divadla opery a baletu a končí na Námestí Republiky. Arménsky Jerevan v sebe nesie punc veľkomesta, hoci v ňom žije len okolo jedného milióna obyvateľov, Námestie Republiky je jeho srdcom.
V sovietskych časoch nieslo námestie meno večne živého Lenina, jeho socha bola inštalovaná v strede námestia. Na námestí sa kedysi trikrát do roka konali vojenské prehliadky. Po obnovení nezávislosti Arménska, v roku 1991, bola socha Lenina demontovaná a námestie dostalo nový názov.
Námestie je obklopené piatimi veľkými ružovo-bielymi tufovými budovami v neoklasickom štýle, s výraznými arménskymi motívmi. Tento architektonický súbor zahŕňa: budovu vlády Arménska, Historické múzeum Arménska s Národnou galériou, hotel Marriott, budovu centrálnej pošty a ministerstvo zahraničných vecí, dopravy a komunikácií. Areál námestia má rozlohu asi 30 000 metrov štvorcových.
Národné Historické múzeum
Vchádzame do Historického múzea. Už doma som sa pripravoval na to, čo chcem v Historickom múzeu v prvom rade vidieť. Je tu vystavená najstaršia topánka na svete a chcem vidieť aj kamennú dosku s klinovým písmom, nájdenú v pevnosti Erebuni, ktorej text dokazuje, že Jerevan je najstarším mestom sveta. V múzeu sa fotiť nesmie, preto pripájam niekoľko fotiek z internetu.
Až po vstupe do budovy múzea si človek uvedomí obrovskú plochu výstavných priestorov. Je tu vystavených až 400 tisíc exponátov, rozdelených do rôznych tematických celkov. Nájdete tu kolekciu archeológie, etnografie, numizmatiky, historickej architektúry a súčasnej histórie Arménska. Ako inak, zaujímame sa predovšetkým o archeológiu. Vo vitrínach sú bronzové výrobky z III. a II. tisícročia pred n.l. Hlavne nás šokujú krásne kolekcie šperkov, ozdôb zo zlata, striebra a slonovej kosti, zbrane a keramika, z dôb kráľovstva Urartu. Opäť volím osvedčenú taktiku, po vstupe do miestnosti sa pýtam „dežurnej“ dohliadajúcej na priestor, čo je v miestnosti najzaujímavejšie. A takto ľahko sa dostávame aj k vitríne, v ktorej je vystavená najstaršia topánka na svete.
Na obrázku z internetu vidíte to, čo sme my videli “naživo”, najstaršiu topánku na svete. Našla sa v jednej z jaskýň, neďaleko od kláštora Noravank, ktorý máme v pláne navštíviť. Radioakarbónovou metódou datovania (rozpadom uhlíka) sa v laboratóriu v USA potvrdil vek topánky, má 5500 rokov. Je teda o niečo staršia, ako zvyšky topánok „muža z ľadu“ Ötziho, ktorý zomrel niekedy medzi rokmi 3300 - 3100 pred n.l. Táto arménska, je zhotovená z jedného kusa teľacej kože a našla sa tak ako je vystavená, teda vypchatá trávou. Suché prostredie jaskyne, vypchatie topánky trávou a tiež trus oviec ktoré občas hľadali v jaskyni úkryt a topánku “zakonzervovali”, spôsobili, že sa topánka zachovala dodnes v dobrom stave.
Najcennejším exponátom, nájdeným archeológmi pri vykopávkach v pevnosti Erebuni, je kus kamennej dosky s vyrytým klinovým textom, ktorý informuje o založení pevnosti. Text oznamuje: „Vďaka veľkosti Boha Khaldi Argishti, syn Menuy, postavil túto mocnú pevnosť a ustanovil svoje meno Erebuni pre moc krajiny Van a za zastrašovanie nepriateľskej krajiny ...“.
Modrá mešita
Krásna Modrá mešita dostala svoj názov podľa farby obloženia kupoly. Nechal ju v roku 1766 postaviť Husajn Ali Chán, miestodržiteľ Jerevanu, keď Jerevan a okolie patrili do Perzskej ríše. V sovietskych časoch sa mešita zmenila na múzeum mesta Jerevan a potom na planetárium. V roku 1997 bola na iránske náklady zreštaurovaná, dnes je úchvatným príkladom perzskej architektúry. Využíva sa ako kultúrne centrum iránskej komunity Arménska a v súčasnosti je jedinou fungujúcou moslimskou mešitou v celom Arménsku.
V priestoroch okolo mešity je kľud, iba dvaja strážcovia, sediaci na lavičke pred vchodom, kývnutím hlavy nám blahosklonne mlčky naznačia, že môžeme do mešity vojsť. Tak sa v duchu pravidiel vyzúvame a vchádzame.
Mestská tržnica
Tržníc je v Jerevane niekoľko. Do tej, ktorú som si vybral na mape, treba cestovať Metrom. Všetky Metrá v bývalom Sovietskom zväze mi pripadajú voči moskovskému také "dedinské, hračkárske". Našiel som štatistiku z roku 2015. Zatiaľ čo Metro v Jerevane denne prepravilo v priemere 40 tisíc pasažierov, gruzínske v Tbilisi 200 tisíc, to moskovské až 6,533 mil. ľudí. Viete si predstaviť, že Metrom v Moskve prešlo v roku 2015 až 2,384 miliardy cestujúcich? Nesťažujem sa, že sme v jerevanskom Metre tlačenicu nezažili, vôbec nám to nechýba. Po východe z Metra na ulicu nás ochotní domáci smerujú k tržnici.
Veľkosťou je tržnica väčšia ako naša bratislavská, tá na Suchom mýte. Sortiment je tu určite pestrejší, konkurencia medzi trhovníkmi väčšia a čo je najväčší rozdiel, všetci s ktorými sa púšťame do reči, sú náramne milí ľudia.
Túlame sa medzi milými predavačmi a kupujúcimi, ktorí sa nám nenásilne prihovárajú v uličkách a spoza pultov. Už v prvom momente sa mi tržnica zapáčila. Na pultoch prehľadne a čisto vyložené ovocie, syry, zelenina, koreniny, oriešky, sladkosti, mäso a mäsiarske výrobky, ..... žiadna putovná výstava :-). Putovná výstava? Pamätáte sa na vtipy Rádia Jerevan, kedysi najslávnejšieho rádia na svete? Seniori, určite áno. Jeden z nich ma napadol pri pohľade na úhľadne vystavené mäso:
Otázka na Rádio Jerevan: „V Moskve je vraj mäso, bude aj v Jerevane?“
Odpoveď: „Áno, výstava je putovná.“
Pri pohľade na pestrosť ponúkaných tovarov na tržnici pridám ešte jeden starý vtip Rádia Jerevan:
Otázka na Rádio Jerevan: „Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce?“
Odpoveď: „Skôr bolo všetko, sliepka, vajce, maslo, múka, ovocie, mäso,....“
Tak toto už neplatí, v Jerevane majú v tejto dobe v oblasti potravín už všetko. Kúpyschopnosť obyvateľstva posúdiť neviem, ale ak sa predáva, tak sa zrejme aj kupuje.
Pustil som sa do debaty s Arménkou za pultom. Alebo to skôr ona začala rozhovor so mnou. Vidiac že sme turistami, pýtala sa, či pôjdeme aj do Náhorného Karabachu. Pochádza zo Stepanakeru, no jej rodina sa tam cítila v ohrození. Dôvod? - vojnové konflikty s Azerbajdžanom. Preto sa nedávno presťahovali do bezpečnejšieho Jerevanu. Za rodiskom je jej smutno. Darovala nám tradičný arménsky chlieb – lavaš. Ponúkla ho tak láskavo, že odmietnuť dar, alebo zaplatiť zaň, sa nedalo. Tento tenký nekysnutý chlieb sa pripravuje podľa starodávnej technológie z múky a pramenitej vody. Suší sa na stene kamennej pece, najlepšie vyhriatej suchým viničom. Keď lavaš vyschne, môže sa uchovať neobyčajne dlho. Potom stačí pokropiť ho vodou a na chvíľu prikryť handrou, je ako čerstvý. Arménska kuchyňa bez lavaša jednoducho neexistuje. Viete že Arméni majú pre naše výrazy: jesť, raňajkovať, večerať a obedovať jediný výraz – jesť chlieb?
Matenadaran - Múzeum písomníctva
Matenadaran (v preklade "Úschovňa kníh") je Múzeum písomníctva a zároveň Vedecký inštitút starých arménskych rukopisov. Toto múzeum uchováva najväčšiu svetovú zbierku, až 17 tisíc vzácnych rukopisov. Múzeum Matenadaran bolo vybudované v 1920 roku a od roku 1962 nesie meno svätého Mesropa Maštoca (361- 440), tvorcu arménskej abecedy.
V roku 2005 oslávila arménska abeceda 1600. narodeniny. Keď mních Mesrop Maštoc začal pracovať na arménskej abecede, bol pod veľkým tlakom. Písmo malo byť čím skôr použité na preloženie biblie do arménčiny. Štruktúru abecedy postavil na náboženstve. Prvé vytvorené písmeno A bolo prvým písmenom v slove Astvats, čo je Boh. Ďalším písmenom bolo K’, tým sa začínalo slovo K’ristos, teda Kristus. Následne dokončil zostávajúcich 34 písmen a tie sa od roku 405 používajú dodnes. Neskôr boli k arménskej abecede pridané ďalšie 3 písmená.
Zbierka rukopisov, pred vybudovaním múzea Matenadaran, bola chránená v kláštore Ečmiadzin. História zaznamenala veľa udalostí, keď bolo treba vzácne rukopisy ukrývať, chrániť pred Turkami a Arabmi. Najstarším dochovaným originálom rukopisu, vystaveným v múzeu, je Evanjelium z roku 986. Najcennejším je Ečmiadzinský kódex z 989 roku, ktorý Arméni považujú za národnú sviatosť.
Toto všetko som si prečítal dávno doma pred cestou. Návštevu Múzea písomníctva Matenadaran som pri tvorbe jerevanského programu zaradil ako absolútne nevyhnutný bod. Veď vidieť knihy, písané pred 1000 rokmi, musí byť fascinujúce. Teraz sa moje sny premieňajú na skutočnosť, prichádzame k veľkej budove múzea. Na schodisku nás predbieha početná skupina školákov, idú si pestovať arménske sebavedomie. Napadá ma vysloviť takýto pocit. Zatiaľ čo Gruzínci sa chcú dostať do Európskej únie a ísť dopredu, Arméni sú hrdí na svoju minulosť a chceli by sa do nej vrátiť späť. Táto pravda sa mi potvrdzuje počas celej našej cesty po Gruzínsku a Arménsku.
Aby som sa medzi panelmi s vystavenými vzácnymi knihami nepotuloval len tak bezcieľne, pýtam sa ochotnej „dežurnej“, kde nájdem najvzácnejšie exponáty. Sú hneď pri vstupe do miestnosti na poschodí, prvý panel vľavo. Prežívam úžasný pocit nadšenia a úcty zároveň. Aby som po príchode domov mohol identifikovať aké skvosty som nafotil, samostatne fotím ku každej knihe aj popisujúci štítok. Ťažko vybrať do bloku z viac ako stovky fotiek originálov vzácnych rukopisov iba šesť, tu sú.
O význame aký arménska cirkev prikladá vlastnému písmu vypovedá aj skutočnosť, že 130. katolikos Vazgen I., ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi, dal Maštocových 36 písmen odliať z čistého zlata a tie uchovávajú medzi cirkevnými relikviami v Ečmiadzinskej katedrále. Milióny Arménov, roztratených po celom svete, spája ich po stáročia nemenný jazyk, písmo a náboženstvo. Viete si predstaviť, žeby všetci Slováci vedeli voľne prečítať knihu napísanú v hlaholike Cyrilom a Metodom? A to našich vierozvetcov predbehol mních Maštoc o 4 viac ako storočia.
Opúšťame klimatizované múzeum a vydávame sa do slnkom rozpálených ulíc Jerevanu.
Spievajúce fontány na Námestí Republiky
Viete ktoré miesto v Jerevane je večer najľudnatejšie? Rozhodne je ním Námestie Republiky. Príčinou sú nádherné „Spievajúce fontány“. Pre obyvateľov Jerevanu a turistov prichádzajúcich do hlavného mesta krajiny, je návšteva spievajúcich farebných fontán, v čase večernej šou, neodmysliteľnou tradíciou.
Najprv sa na Leninovom námestí (starý názov) objavil bazén s fontánami. Stalo sa to v roku 1953. O 10 rokov neskôr, profesor Abram Abrahamyan začal vyvíjať so skupinou nadšencov projekt hudobno-tanečných fontán. V 1971 roku, fontány v Jerevane „zaspievali a zatancovali“. Bola to skutočná senzácia pre celý Sovietsky zväz. Spievajúce fontány v Jerevane boli prvým projektom, po ňom nasledovali ďalšie: v Karagande, Soči, Batumi, Charkove a Krivom Rogu.
V polovici roku 2000 fontány schátrali. Arménsko má jednu z najväčších diaspór na svete a tá okrem západnej kultúry, prináša do krajiny aj peniaze. Vďaka francúzskej diaspóre a jej finančnej podpore, v roku 2007, pri príležitosti výročia nezávislosti Arménska, začali fontány opäť fungovať. Stali sa hrdosťou a symbolom moderného Jerevanu.
Spievajúce fontány sú veľkým lákadlom, potešia oči a uši ľudí, ktorí k nim prichádzajú každý večer počas celého leta (od konca mája do októbra). Hudba tu znie pre každý vkus. Svetové klasické majstrovské diela, národné, rockové a popové motívy 20. a 21. storočia sprevádzajú úžasný súlad tanca vody a svetelných efektov. Pestré predstavenie končí nesmrteľným majstrovským dielom syna arménskych utečencov, Francúza Charlesa Aznavoura - šansónom „Večná láska“.
Spievajúce fontány ohúria každého návštevníka Jerevanu, sú skutočne magické a veľmi romantické. Pretože program sa každú sezónu mení, šou nikdy nezovšednie.
Nezaškodí zapamätať si miestnu poveru: „ Ak počas produkcie hudobno-svetelnej šou požiadate priateľku o ruku a ona povie áno, vaše manželstvo vydrží veky“.
Video Spievajúcich fontán v Jerevane si môžete pozrieť napríklad na https://www.youtube.com/watch?v=2QEB2540b-U
Čo bude obsahom nasledujúceho blogu?
Skôr ako sa vydáme z Jerevanu do vnútrozemia krajiny, čaká nás v okolí arménskej metropoly ešte päť historických skvostov. Zajtra navštívime:
jaskynný kláštor Geghard (v preklade „Kopija“). Kláštoru dala názov kopija, ktorou mal rímsky vojak Longinus prebodnúť bok ukrižovaného Ježiša Krista. Práve tu v kláštore bola od roku 1250 uložená kopija, ktorá má byť podľa legendy tou „pravou“ kopijou (dnes je uložená v depozite chrámu v Ečmiadzine);
pohanský chrám v Garni, -tento pohanský chrám bol postavený v 3. storočí pred Kristom a je zasvätený Mitrovi, bohovi Slnka;
mesto Vagharšapat / oficiálne Ečmiadzin, arménsky „Vatikán“, sídlo katolikosa Karekina II. (hlavy Arménskej apoštolskej cirkvi), srdce krajiny, ktorá ako prvá prijala kresťanstvo za štátne náboženstvo;
pozostatky obrovského chrámu Zvarnots (chrámu „Nebeských anjelov“), ktorý svojou mohutnosťou a krásou ohúril v 7. storočí aj byzantského cisára.
Nasledujúci deň, pri odchode z Jerevanu, zastavíme sa v kláštore Chor Virap, pod Araratom. Práve tu v hlbokej kobke strávil kresťan Gregor (budúci Gregor Osvietiteľ) 14 rokov pred tým, ako pre kresťanstvo získal aj arménskeho kráľa Trdata. Ten kresťanstvo v roku 301 povýšil na štátne náboženstvo.
Historické pamiatky Arménska sú úžasné, budete nás sledovať aj naďalej?
