Na juhovýchode Arménska sa nachádza jedno z najposvätnejších a najuctievanejších miest krajiny. Hovoria, že je nasýtené pozitívnou energiou, historickými artefaktami a neopísateľnou krásou. Toto tajomné miesto sa volá
Tatev
Kláštorný komplex Tatev je klenotom, jedným z najstarších, najkrajších a najtajomnejších kláštorov s dlhou históriou. Ak sa ocitnete v tejto úžasnej pohostinnej krajine, určite by ste mali kláštor Tatev navštíviť. Nachádza sa 250 kilometrov od Jerevanu, čo je na Arménske pomery cesta dlhá takmer 4 hodiny. Z mesta Sisian, ktoré sme si zvolili pri poznávaní východnej časti Arménska za základňu my, máme do kláštora 53 kilometrov.
Posledných 10 kilometrov do kláštora, nachádzajúceho sa na vysokom skalnom útese, možno prejsť autom Vorotanskou roklinou, po serpentínach ponad priepasťami. Možno si však zvoliť aj oveľa pohodlnejší a hlavne rýchlejší spôsob, cestu lanovkou. Nie je to hocijaká lanovka, stojí tu od roku 2010 ako dielo švajčiarsko-rakúskej firmy a nesie názov „Krídla Tateva“. Tento zázrak inžinierstva stál Arménsko 18 miliónov dolárov a bol navrhnutý a postavený za 10 mesiacov. Kabína lanovky sa pohybuje priemernou rýchlosťou 32 km/hodinu. Vzdialenosť 5752 metrov do Tateva prejde za necelých 12 minút. Technické riešenie je mimoriadne tým, že medzi štartom a cieľom sú na trase iba tri podperné piliere. Mimochodom, informačný panel hovorí, že váha jedného lana sa rovná hmotnosti 10 afrických slonov, teda 60 tonám. Lanovka Krídla Tateva je najdlhšia na svete, je zapísaná v knihe rekordov Guinessa. Aby som bol úplne presný, technicky zaujímavá nie je ani tak celková dĺžka lanovky, ale ničím nepodporovaný 2709 metrov dlhý úsek medzi 3. pilierom a cieľovou stanicou.
Samozrejme že sme si vybrali na cestu do Tateva lanovkovú variantu. Lanovka slúži nielen návštevníkom kláštora a hosťom Arménska, je skutočnou spásou pre obyvateľov dvoch dedín – Galidzor a Tatev. Zatiaľ čo jazda lanovkou je pre miestnych obyvateľov bezplatná, turisti si zaplatia za obojsmerný lístok v sezóne 7000 AMD (12,6 Eur).
V sezóne (myslím tým sezónu bezkovidovú) je záujem o lanovku tak veľký, že sa lístky kupujú dopredu cez internet. My sme to riešili včasným príchodom k lanovke. A tak čakáme pred rampou, aby sme mohli vojsť na parkovisko a potom čakáme aj pred ďalšou rampou, na otvorenie lanovky. Otvára sa o 09:30 a dostávame sa ako prví do prvej z dvoch kabín. Je tu spolu s nami 25 pasažierov a sprievodca, ktorý cestuje s cestujúcimi v každej kabíne.
Cesta lanovkou zaručuje skutočný pôžitok z pohľadov na úžasne malebnú roklinu s rozbúrenou riekou Vorotan, nad ktorou sa ticho šinieme. Názov lanovky Krídla Tateva je priliehavý, kabína letí nad krajinou ako vták, v najvyššom bode sa pohybujeme vo výške 320 metrov nad terénom. Panoramatické okná, tak ako sľuboval prevádzkovateľ na internete, sú čisté a takmer neskresľujú pohľad dole do rokliny, takže sa dá celkom slušne fotiť.
Toto som nečakal. Dole pod nami vidíme Čertov most (tiež Satanov most). Je to úžasný prírodný travertínový útvar s dĺžkou 60 a šírkou 30 metrov, vedie po ňom cesta ponad rieku Vorotan z dediny Satani Kamurj do Tateva. Píše sa, že sa pod týmto travertínovým „mostom“ nachádzajú málo preskúmané veľké jaskyne plné kvapľov a smaragdové prírodné jazierka naplnené až po okraj minerálnou vodou.
Akoby sa kláštor vznášal nad impozantnou horskou roklinou. Stredoveká stavba bola skutočne majstrovským spôsobom zasadená do rozprávkovej prírody. Právom toto miesto označujú mnohí cestovatelia za jedno z najkrajších miest na planéte.
O pôvode názvu kláštora Tatev existuje niekoľko legiend. Väčšina z nich vychádza z toho, že Tatev sa v arménčine skladá z dvoch slov „dať“ a „krídla“ (ta tev – dáva krídla). No a vo výškach, v ktorých kláštor na vysokom útese leží, duša človeka nachádza oázu pokoja, snaží sa dostať krídla a preletieť nad priepasťou.
V súlade s jednou, možno tou najkrajšou verziou, keď majster ktorý staval kláštor dokončil svoje dielo, podišiel na okraj útesu, prežehnal sa a skočil dole do rokliny s výkrikom: „Pošli mi krídla Duchu Svätý!“. Nespadol do rokliny, narástli mu krídla a odletel. Príklad majstra chcel nasledovať jeho učeň. Tiež podišiel k okraju rokliny a samozrejme zakričal: „Daj mi svoje krídla!“. Skočil dole a zabil sa.
Štátnymi kruhmi prijatá verzia hovorí, že kláštorný komplex dostal svoje meno na počesť svätého Eustachea, žiaka apoštola Tadeáša. V 1. storočí n. l. spolu hlásali kresťanstvo v Arménsku. Potom čo apoštol Tadeáš opustil Arménsko, Estacheos sa usadil v regióne Syunik a tu, pri potláčaní kresťanstva pohanmi, zahynul mučeníckou smrťou. Postupom času sa meno učeníka menilo, zo svätého Eustachea na Eustatia, z Eustatia na Statevosa a napokon zostalo meno Tateva. V 4. storočí bol postavený nad jeho mohylou chrám, vysvätil ho sám sv. Grigor-Osvietiteľ. Ruiny tohto prvého chrámu a kláštora, ktorý vznikol pri ňom, sa zachovali a sú predmetom archeologického výskumu.
Historické fakty o výstavbe toho kláštora ktorý vidíme dnes, sú dobre zachované vďaka starým kronikám. Je spoľahlivo známe, že na začiatku nášho letopočtu tu stála pohanská svätyňa. Po jej zničení príchodom kresťanstva, jej miesto zaujal kresťanský chrám s kláštorom. Toho už niet. V roku 848 knieža Philipos zo Syuniku dal neďaleko starého kresťanského kostola vybudovať nový Kostol sv. Grigora-Osvietiteľa. Kláštoru pri kostole daroval aj dedinu Tatev. Aj iní veľmoži obdarovávali kláštor pozemkami a tak sa kláštor stal významný feudálnym vlastníkom pôdy. V jeho okolí vznikli početné hospodárske budovy a obytné priestory. Už od staroveku tu existovala autonómna ekonomika a kypel život. Na území kláštora pracovala lisovňa oleja a mlyn na múku, piekli tu chlieb. Stovky mníchov si vyrábali jedlo pre seba a prebytky predávali. Tatev mal vlastný systém zavlažovania a zásobovania vodou, voda prichádzala z hôr hlinenými potrubiami.
V poradí druhý, najväčší kostol kláštorného komplexu Svätého Petra a Pavla, dal v roku 906 vybudovať princ Ashot s manželkou, princeznou Shushan.
Kláštor Tatev, nakoniec ako všetky arménske kláštory, má pohnutú históriu. V roku 1171 mu zasadili ranu seldžuckí Turci a kláštor vyplienili, Nebolo toho dosť, onedlho sa pod Tatevom zatriasla zem. Seldžuci sa sem v 12. storočí vrátili a s ich príchodom zmizlo z tohoto sveta takmer 10 000 vzácnych manuskriptov (rukopisov). Tatev sa po pohrome postavil na kolená opäť, jeho zlatý vek mal ešte len prísť.
Vrchol rozkvetu kláštora prišiel v 14. storočí, keď tu od roku 1390 začala pôsobiť vyspelá vedecká inštitúcia, Tatevská univerzita, ponúkala kvalitné vzdelanie. Z Tateva sa stalo v tej dobe hlavné politické centrum a centrum arménskej kultúry. Preslávenou sa stala unikátna tatevská škola miniatúr. K rozvoju univerzity prispel najviac jej rektor, filozof, teológ a neskorší svätec - Grigor z Tateva (Grigor Tatevatsi). Zachovali sa jeho pojednania a listy ktoré písal svojim súčasníkom, dnes sú súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Grigor Tatevatsi je ostatným kanonizovaným svätcom Arménskej apoštolskej cirkvi.
Každá zlatá éra raz končí, univerzita dlhé trvanie nemala, v roku 1435 kláštor dobyli a vyplienili vojská Šach Rúcha, syna Timura Veľkého. Tí mnísi, ktorí si zachránili život, opustili spustošený kláštor a odišli slúžiť do Sanahinu, ďalšieho kláštora, nachádzajúceho sa na severe Arménska. Až na prelome 17. a 18. storočia sa kláštor znova rozbehol k životu.
História kláštora Tatev je fascinujúca, za pohromami ktoré prežil kláštor v minulosti prišla ďalšia, v roku 1931 došlo v Tateve opäť k zemetraseniu. Kláštor bol poškodený tak že stratil na význame. Voda, ktorá sa sem zo snehov dostávala z hôr, budovy v ďalších rokoch ešte viac ničila. V sovietskych časoch bol kláštor opustený. Pred tridsiatimi rokmi sa začalo s jeho oživovaním. V tejto dobe stále prebiehajú rekonštrukčné práce. Arménsky program „Tatev Revival“ je navrhnutý tak, aby vrátil tomuto jedinečnému miestu jeho bývalú silu a krásu.
Okrem troch kostolov a hrobky sv. Grigora Tatevatsiho, medzi unikátne kúsky architektonického a inžinierskeho umenia patrí „Gavazan“ (v preklade z arménčiny - "personál"). Je to 8 metrov vysoký kamenný stĺp spočívajúci na osemhrannom podstavci. Na nádvorí kláštora stojí od roku 904. Na jeho vrchole sa týči chačkar. Stĺp bol skonštruovaný z menších kameňov kĺbovo spojených tak, aby sa už pri jemných seizmických otrasoch pôdy rozkýval. Miestnym slúžil ako výstraha. Varoval osadenstvo kláštora nielen pred blížiacim sa zemetrasením, ale vraj oznamoval aj dupanie nôh približujúceho sa vojska. Neraz vraj zachránil Tatev pred úplným zničením. Tajomstvo jeho technického riešenia vraj nemohli pochopiť ani dobyvatelia a preto ho ušetrili. Donedávna, vlastnosť stĺpu rozkývať sa testovali turisti a skutočne sa im darilo stĺp rozkývať. Teraz sa to už nedá, ako vidíte, stĺp bol železnými obručami spevnený.
Legenda hovorí o tom, že v dobách existencie univerzity vraj seminaristi robili skúšky zo spevu pri Gavazane. Iba ak sa stĺp počas predstavenia rozkýval, iba vtedy dostal študent zo spevu jednotku.
Ak dnes uvidíte mladé ženy objímať stĺp vedzte, že veria v zázračnú vlastnosť Gavazana, pomôže im to otehotnieť.
V dobách pôsobenia Grigora Tatevatsiho žilo v kláštore asi 800 ľudí – približne toľko ako v dedine Halidzor, ktorá sa na kláštor pozerá z druhej strany rokliny. Teraz sú v Tateve dvaja mnísi: opát Otec Michail a jeho spolupracovník, starajúci sa o administratívu. Návštevníci sem prichádzajú preto aby obdivovali prírodnú scenériu, historické artefakty, staroveké rezbárske práce, iní, aby sa pri ukľudňujúcej vôni kadidla pomodlili, získali duševný pokoj, požiadali o niečo intímne a dostali požehnanie od Otca Michaela. O jeho charizme a mimoriadnej láskavosti sa šíria legendy.
Opátom kláštora je Otec Michail. V 1990 roku skončil fakultu aplikovanej matematiky na jerevanskej univerzite, no potom sa rozhodol pre rehoľnú cestu. Hovorí, že ho pozval Boh. Keď skončil cirkevný seminár, sám požiadal katolikosa o možnosť slúžiť v Tateve, preto že miluje sv. Grigora Tatevatsiho. Otcovi Michailovi navrhovali odísť slúžiť do Ríma, odmietol. Pozývali ho do hlavného chrámu v Ečmiadzine, nechce. Hovorí, že je tam veľa márnivosti a tu v Tateve je ticho, neberúc do úvahy tlupy turistov. Lepšie sa tu číta, modlí a medituje.
„V Tateve doľahnú na človeka neobyčajné pocity, niektorí sem prichádzajú ako turisti a odchádzajú ako pútnici“, hovorí Otec Michail.
Naše dievčatá prehliadka Tateva unavila, alebo cítili potrebu jednoducho ujsť pred zhonom a len tak v tichu rozjímať. Ako neskôr rozprávali, silno na nich zapôsobil rozhovor s arménskou rodinou, ktorá si k ním na lavičku prisadla. So žiaľom spomínali na zverstvá, ktoré sa diali neďaleko odtiaľto počas bojov o Náhorný Karabach. Prišli o svojich blízkych a v návšteve Tateva hľadali božiu útechu. Jedno je isté, so smrťou Timura Veľkého / Tamerlána, dobyvatelia nevymreli.
Je čas prísť a čas odísť. V kláštore sme strávili 3 hodiny a dnes nás čaká ešte cesta k ľadovcovému jazeru na hore Uchtasar. Uvidíme petroglyfy staré 7000 rokov. Kabína lanovka sa zaplní, a o pätnásť minút budeme v inom svete. Cesta späť je ešte zaujímavejšia, už viem čo mám fotiť, fotky pribúdajú a pribúdajú. Pri výstupe z lanovky nás čaká milé prekvapenie, stretávame „našincov“, batôžkárov.
Vidíte tú trojicu turistov s batohmi na pleciach, nastupujúcich na lanovku? Ten v žltom tričku je otec a tí dvaja sú jeho synovia. Do Arménska prišli z Čachtíc. Stretli sme ich pred dvoma dňami v Noravanku, pricestovali tam stopom. Ak mám ja dobrodružnú povahu, tak oni sú iste potomkovia Morica Beňovského. Prileteli do Jerevanu s týmito troma malými plecniačikmi, bez akejkoľvek prípravy. Nevedia kde budú prespávať, čo chcú vidieť a ani to, ako sa budú presúvať, život ukáže. V Noravanku sme im radili, ako treba ísť do Tateva. Potrafili, určite sa v živote nestratia.
Čo povedať na záver? Ak budete mať možnosť Arménsko navštíviť, návštevu kláštora Tatev rozhodne nevynechajte, vaše telo a duša vám budú vďačné. Tatev nie je bezduché múzeum, je to „živé“ sídlo viery. Jeho návšteva zanechá nezabudnuteľný dojem a jasnú stopu v srdci každého, kto tam bol.
