Arménsko - navštívime 7-tisíc rokov staré rytiny na Uchtasare, už ich neuvidíte

„Na svete niet viac Uchtasaru“, hovorí so samopalom v ruke bývalý obyvateľ arménskej dediny.

Arménsko -  navštívime 7-tisíc rokov staré rytiny na Uchtasare, už ich neuvidíte
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Petroglyfy na hore Uchtasar

Už dávno pred cestou do Arménska bolo jasné, že chcem uvidieť petroglyfy, už dávno dopredu bolo jasné, že so splnením tohoto môjho sna bude problém. Zo Sisian je to na Ťaviu horu (čiže Ughtasar alebo Uchtasar) iba kratučkých 25 kilometrov. Problém je ten, že k ľadovcovému jazeru, okolo ktorého sa petroglyfy nachádzajú, je treba driapať sa do výšky 3300 metrov a v našom ponímaní tam nevedie žiadna cesta. Miestni borci, na starých vojenský džípoch, dokážu vyviezť k ľadovcovému jazeru turistov počas dvoch, maximálne troch mesiacov v roku, iba počas najhorúcejšieho leta. Zvyšok roka je cieľ cesty pokrytý snehom a ľadom. Jedného takého domáceho znalca terénu a zároveň majiteľa zodpovedajúceho auta, som cez archeológa Sarkisa predsa len našiel.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dopoludnia sme si s nadšením prezreli kláštor Tatev, obhospodarovaný charizmatickým a láskavým opátom Michailom. Po návrate do Sisian ihneď prestupujeme do auta zavalitého Arména, Kerama. Jeho vek odhadujem asi na 50 rokov. Na otázku, aké staré je jeho auto, odpovedá: „Neviem presne, ale keď som sa narodil, už ho otec mal. Ale nebojte sa, už bolo dvakrát generálkované“. Hovorí to presvedčivo, jeho optimizmus nás upokojuje. Skutočne to má v rukách a nohách, s autom je dokonale zžitý. Presúvame sa nádhernou skalistou krajinou, aj keď na horských stráňach nerastú žiadne stromy a zelene je poriedko. Auto sa šplhá slimačím tempom tvrdohlavo po skalách sopečného pôvodu a vyhýba sa jamám tak, že vždycky je minimálne jedno koleso auta vo vzduchu. O dve hodiny sme pri krištáľovo čistom jazere.

Skryť Vypnúť reklamu
Mapa znázorňuje cestu z mesta Sisian k ľadovcovému jazeru na horu Uchtasar. Problém je ten, že tam žiadnej cesty niet.
Mapa znázorňuje cestu z mesta Sisian k ľadovcovému jazeru na horu Uchtasar. Problém je ten, že tam žiadnej cesty niet.  (zdroj: Vlado Benčík)

Uchtasar je jednou z najmenej známych a určite najzaujímavejších atrakcií Arménska. Hora sa nachádza na centrálnej vyvýšenine oblasti Syunik v Arménskej republike, kde bola v roku 1968, pri ľadovcovom jazere, v nadmorskej výške okolo 3300 m nad morom, objavená starobylá osada bohatá na skalné rytiny.

Náš džíp si poradil s cestou na vrchol, smerom dole je to tiež vzrušujúce. Myslím že vidíte jeden z najlepších úsekov cesty.
Náš džíp si poradil s cestou na vrchol, smerom dole je to tiež vzrušujúce. Myslím že vidíte jeden z najlepších úsekov cesty.  (zdroj: Vlado Benčík)
Ľadovcové jazero na hore Uchtasar vzniklo v krátery vyhasnutej sopky. Ľadové kryhy plávajú v tomto jazere takmer po celý rok, sneh sa v jeho okolí roztopí iba počas 2-3 letných mesiacov.
Ľadovcové jazero na hore Uchtasar vzniklo v krátery vyhasnutej sopky. Ľadové kryhy plávajú v tomto jazere takmer po celý rok, sneh sa v jeho okolí roztopí iba počas 2-3 letných mesiacov.  (zdroj: Vlado Benčík)

Najskôr malá analýza názvu hory, na svete sú totiž dve verzie, pretože aj v názve hory sa stretnete s odchýlkami v jednom písmene. Ukhtasar sa prekladá ako „Pútnická hora“ (pretože hora skutočne slúžila pred tisícročiami ako posvätné miesto) a Ughtasar je zase Ťavia hora (pretože jej tvar je podobný chrbtu dvojhrbej ťavy). Obidve verzie majú právo na život. Ja použijem názov Ťavia hora a Uchtasar, tak ako to znie z úst Arména.  

Skryť Vypnúť reklamu

Pred cestou sem na Ťaviu horu sa nás majiteľka penziónu Líza pýtala, či nemáme problémy so srdcom a dýchaním. Pri jazere sme totiž vo výške okolo 3300 metrov. Žiadne problémy nepociťujeme. Je tu síce dosť sviežo, ale "božie" ticho, čisto a krásne. Ničím nepoškvrnený chrám v prírode. Žiadne informačné centrum, stopy po ohniskách, odpadky, turisti, otravní sprievodcovia,...  Nespomínam si, žeby som v takejto nadmorskej výške, stojac nohami na pevnej zemi, vôbec niekedy stál.

Keram je skúseným vodičom, ale ako sprievodca nestojí za nič. Na našu otázku, kde máme hľadať petroglyfy, iba rozhodí rukami, sú všade navôkol. A naozaj, po krátkej chvíľke nachádzame prvé skalné rytiny, vyryté kamennými nástrojmi do šedých a čiernych vulkanických hornín, ktorými je okolie jazera posiate. Je tu vraj až okolo 2000 skalných útvarov s kresbami.

Skryť Vypnúť reklamu
Petroglyfy okolo jazera na hore Uchtasar.
Petroglyfy okolo jazera na hore Uchtasar.  (zdroj: Vlado Benčík)

Ale najskôr, čo sú to petroglyfy (z grec. petros = kameň, glyf = znak, glyphein = tesať). Petroglyf je do kameňa vytesaný zjednodušený obraz, obrazec či symbol, majúci pôvodne rituálny alebo náboženský význam. Petroglyfy však zobrazujú aj výjavy z každodenného života starých kultúr (tanec, lov, hodovanie, postavy, zvieratá). Petroglyfy vznikali rôznymi technikami, dlabaním, obrusovaním, rytím, rezaním, tesaním,... Je dokázané, že hora Uchtasar bola sopkou a dnešné ľadovcové jazero bolo pre 14 tisíc rokmi kráterom sopky. Predpokladá sa, že tieto uchtasarské petroglyfy vznikali v dobe medzi 6. a 4.  tisícročím pred n. l. Teda tie najstaršie petroglyfy sú o niečo staršie, ako menhíry v Zorats Karer. 

Petroglyfy na hore Uchtasar.
Petroglyfy na hore Uchtasar.  (zdroj: Vlado Benčík)
Petroglyfy na hore Uchtasar. Vidíme tu desiatky kameňov so zaujímavými skalnými „maľbami“ zvierat, ľudí, geometrických tvarov, ...
Petroglyfy na hore Uchtasar. Vidíme tu desiatky kameňov so zaujímavými skalnými „maľbami“ zvierat, ľudí, geometrických tvarov, ... (zdroj: Vlado Benčík)
Petroglyfy na hore Uchtasar.
Petroglyfy na hore Uchtasar. (zdroj: Vlado Benčík)
Petroglyfy na hore Uchtasar.
Petroglyfy na hore Uchtasar. (zdroj: Vlado Benčík)
Petroglyfy na hore Uchtasar.
Petroglyfy na hore Uchtasar. (zdroj: Vlado Benčík)

Petroglyfy na hore Uchtasar prešli tisícročiami bez ujmy. Iba sem-tam sa od povrchu tvrdých skál oddelil pod poveternostnými vplyvmi malý kúsok kameňa. Predpokladá sa, že značná časť takýchto prehistorických diel sa skryla po tisícročiach pod zem. Dnes sa vedci a amatéri, poznajúc arménsku a svetovú mytológiu, snažia prísť na pôvod, teda čítať a dešifrovať skalné maľby, interpretovať svetonázor pra prapredkov. Čo hovoria ich siahodlhé štúdie?

Vedci rozdeľujú kresby do dvoch oblastí. Tá väčšia časť petroglyfov zobrazuje scény lovu a farmárčenia, zápasenia a tanca. Sú tu obrázky lovcov s lasami a lukmi, loviacich leopardov, medveďov, jeleňou, býkov, ... niektorí býci ťahajú sane,... je zaujímavé že na obrázkoch nie sú žiadny vtáci. Väčšina obrázkov sa považuje za memoáre venované zosnulým a hrdinským príbehom. Postavy predstavujú vodcov komunity, vykonávajúcich zápasnícke alebo lovecké rituály. Veľmi často sa stretávame na Uchtasare s obrazom horskej kozy na kameni. Vraj sa obraz horskej kozy považuje za symbol Boha a božského ducha.

Ďalšiu kategóriu kresieb tvoria vesmírne symboly, medzi ktoré patrí zodiakálny Baran a primitívny kalendár v podobe kolesa alebo kríža so štyrmi kruhmi, symbolizujúcimi ročné obdobia. Nechýbajú ani geografické prvky – rieky, jazerá, pramene – ktoré sú kombinované s obrázkami astronomických objektov a javov: Slnko, Mesiac, hviezdy, súhvezdia a hviezdna obloha, kométy a blesky.

Posedávame teda aj my na kameňoch v tejto veľkolepej galérii pod holým nebom a snažíme sa odhaliť myšlienky, ktoré tu zanechali na skalách pred tisícročiami naši predkovia. Skutočne je to zvláštny pocit dívať sa na tieto umelecké výtvory a premýšľať, čo chcel tvorca obrázkom svetu povedať. Prečo cítili ľudia už pred 7-tisíc rokmi potrebu vyryť do skaly nejaký príbeh či svoje pocity? K čomu slúžil takýto obrázok? Tu na Uchtasare by sa dal stráviť takouto meditáciou príjemne aj celý deň.

Tak a teraz vysvetlím, prečo som v názve blogu uviedol, že petroglyfy na Uchtasare už tak skoro neuvidíte. Čím začať?

Hora Uchtasar a ľadovcové jazero s petroglyfmi na jeho brehoch.
Hora Uchtasar a ľadovcové jazero s petroglyfmi na jeho brehoch.  (zdroj: Vlado Benčík)

Vráťte sa prosím k predchádzajúcej fotke. Ak sa to vôbec dá tak si predstavte, že na vrchole hory Uchtasar, ktorú vidíte za nami, stoja kanóny azerbajdžanskej armády a mieria na nás. Na mieste pri jazere, na ktorom stojíme my, do opačného smeru trčia hlavne kanónov Arménov. Že je to sprostosť a nedá sa to predstaviť? Žiaľ, je to fakt starý iba 6 týždňov.

Roky trvajúci spor medzi Azerbajdžanom a Arménskom o vlastníctvo Náhorného Karabachu vyústil v mesiacoch september– november roku 2020 do Druhej Karabašskej vojny. Zatiaľ čo pri vojenských akciách v rokoch 1992-1994 bola vďaka lepšej organizácii a modernejšej výzbroji úspešnejšia arménska armáda, dnes už to neplatí. Vďaka lepšej ekonomickej situácii, Azerbajdžan vkladal do modernizácii armády oveľa viac finančných prostriedkov, ako Arménsko. Reorganizovanú armádu vyzbrojil modernými tureckými a izraelskými zbraňami, zdokonalil velenie a cieľavedomo sa na vojnu pripravoval. Hoci početný stav arménskych a azerbajdžanských jednotiek, zúčastnených v bojoch, bol rovnaký, vo vojne trvajúcej 44 dní (27.09. – 10.11.2020) mal Azerbajdžan výraznú technickú prevahu. Napríklad, iba izraelskými dronmi kamikadze a tureckými bezpilotnymi lietadlami zničil Azerbajdžan už v prvých dňoch vojny ťažkú vojenskú techniku Arménska v hodnote 1 miliardy dolárov. Svoju úlohu pri víťazstve Azerbajdžanu vo vojne s Arménskom zohralo aj lepšie velenie armády a to, že na strane Azerbajdžanu po prvýkrát, tak otvorene a výrazne, vystúpilo Turecko.

Vojna je ideálna príležitosť na odskúšanie nových zbraní. Prečo sa  Turecko v Karabašskej vojne tak angažovalo? Okrem iného aj preto, že zapojením sa do reálnych bojov na strane Azerbajdžanu, otestovalo svoje bezpilotné prieskumno-útočné drony Bayraktar TB2. Majú jedinečnú vlastnosť, dokážu lietať a hľadať ciele aj bez navigačného systému GPS. V bojových podmienkach sa turecké drony veľmi osvedčili a tak Turecko v roku 2021 dodalo nielen ďalšie drony Azerbajdžanu, kúpilo ich už aj Maroko, Katar a Ukrajina. Na veľkú nevôľu USA, v roku 2022 dodá Turecko 4 sady dronov Bayraktar TB2, vyzbrojených protitankovými raketami, dokonca aj Poľsku. Kupcov je veľa.

Informácia a fotka je z článku v Armádnom magazíne:  

 https://www.armadnymagazin.sk/2021/05/25/aj-polske-ministerstvo-obrany-kupuje-turecke-bezpilotne-lietadla-bayraktar-tb2/    

Bezpilotne lietadlá Bayraktar TB2.
Bezpilotne lietadlá Bayraktar TB2.  (zdroj: Z článku Karola Jerguša v Armádnom magazíne)

V noci z 9. na 10. novembra 2020 boli oznámené podmienky prímeria – lídri Ruska, Arménska a Azerbajdžanu ich súčasne podpísali online. Arménsko stratilo všetkých sedem regiónov „bezpečnostného pásu“, ako aj Gadrut a Shushi, mestá bývalého NKAO, a množstvo ďalších dedín. Strany sa dohodli na rozmiestnení takmer 2000 mierových síl Ruska pozdĺž novej línie zdecimovaného kontaktu na obdobie piatich rokov.

Výsledok vojny bol pre Arménov šokom, za 44 dní stratili 80% územia Náhorného Karabachu, ktoré bolo pod ich kontrolou od Prvej Karabašskej vojny, teda od roku 1994. Za tri desaťročia, ktoré uplynuli od Prvej Karabašskej vojny, tento región osídlili Arméni. Po vojenskej porážke sa mnohí rozhodli pre útek z Náhorného Karabachu, stali sa z nich bezdomovci.

Mapa so znázornením nového rozdelenia územia bývalého Náhorného Karabachu, ktoré bolo dohodnuté pri podpísaní prímeria 10.11.2020.
Mapa so znázornením nového rozdelenia územia bývalého Náhorného Karabachu, ktoré bolo dohodnuté pri podpísaní prímeria 10.11.2020. (zdroj: Kommersant 22.11.2020)

Podmienky mierovej dohody boli vypracované v extrémne krátkom čase a tak sú mnohé úseky novej hranice sporné. Takou je aj hranica na hore Uchtasar. Azarbajdžan vyhlasuje, že nielen dedina Uchtasar, ale aj hora Uchtasar leží od 1. 12. 2020 v Azerbajdžane. Arménsko dedinu Uchtasar uvoľnilo už v novembri 2020, no na horu Uchtasar si robí nárok. Preto došlo 16. novembra 2021 pri ľadovcovom jazere k delostreleckej prestrelke, znova umierali ľudia.

V spŕške guliek a granátov, nejaké zbytočné petroglyfy a ich zachovanie pre budúce generácie nikoho nezaujímajú. Balvany s galériou starou 7-tisícročí môžu poslúžiť akurát tak ako kryt pred streľbou. Šance, že sa k petroglyfom dostanú v najbližších rokoch turisti, sú mizivé. V týchto dňoch, rok po vojne, je nenávisť medzi Arménskom a Azerbajdžanom na maxime.  

V ďalšom použijem informácie a fotky, ktoré som prevzal z informačnej agentúry RIA novosti a článku „Posledný deň Uchtasaru“, uverejneného v časopise Kommersant 22.11.2020. Napísal ho novinár Alexander Černych, ktorý stihol „posledný deň existencie Uchtasaru“. Deň predtým, ako ho opustil posledný z 232 tu žijúcich sklamaných a nešťastných Arménov. Žili naivne v tom, že si samopalmi z čias Veľkej vlasteneckej vojny svoje domovy ubránia.  

https://www.kommersant.ru/doc/4583322

Obyvateľ dediny Uchtasar Anushavan stojí v záhrade pod stromom s granátovými jablkami neďaleko svojho domu. V ruke drží starý samopal Kalašnikov, ktorý mu zostal z Prvej Karabašskej vojny.
Obyvateľ dediny Uchtasar Anushavan stojí v záhrade pod stromom s granátovými jablkami neďaleko svojho domu. V ruke drží starý samopal Kalašnikov, ktorý mu zostal z Prvej Karabašskej vojny. (zdroj: RIA Novosti - Valerij Melnikov)
"To čo u nás bolo, naša vlasť nedokázala ochrániť. Veľmi ma bolí srdce, hanbím sa že musím odtiaľto odísť. Hanbím sa že som sa stal na konci života bezdomovcom" - hovorí pred odchodom z Uchtasaru muž stojaci pred vlečkou naloženou skromným majetkom.
"To čo u nás bolo, naša vlasť nedokázala ochrániť. Veľmi ma bolí srdce, hanbím sa že musím odtiaľto odísť. Hanbím sa že som sa stal na konci života bezdomovcom" - hovorí pred odchodom z Uchtasaru muž stojaci pred vlečkou naloženou skromným majetkom.  (zdroj: Kommersant - Anatolij Ždanov)

Vráťme sa však zo smutnej reality dnešných dní do mierovej doby, v ktorej naša rodinná pätica cestovala Arménskom.

Je ráno 17. augusta a my po raňajkách opustíme Sisian. Čaká nás 300 kilometrov dlhá cesta do mesta Vanadzor, takmer cez celé Arménsko. V pláne máme zastávku v Noratuse, na najväčšom cintoríne chačkarov a v Sevanavaku, na brehu jazera Sevan.

Kufre máme zbalené a v penzióne prichádzame na raňajky. Že je 17. august, to si uvedomujeme všetci a že 17. augusta má manželka narodeniny, evidujeme tiež. Ale že to vie aj majiteľka penziónu Líza a že pripraví takéto prekvapenie, to sme veru nečakali. Pri stole nás čaká torta so sviečkou a nápisom „С ДНЕМ РОЖДЕНИЯ“. Takto v ruštine sme narodeniny ešte neoslavovali. Povedzte, nie je to milé?

Takto naša cestovateľská skupina oslava narodeniny v ďalekom Arménsku.
Takto naša cestovateľská skupina oslava narodeniny v ďalekom Arménsku.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pozorná a dobrosrdečná majiteľka penziónu Líza.
Pozorná a dobrosrdečná majiteľka penziónu Líza.  (zdroj: Vlado Benčík)

Nechcem to nijako prikrášľovať a ani zveličovať, no nemyslím si, že sa cudzinec cestujúci po Slovensku stretne na každom kroku s takými milými ľuďmi, s akými sme sa my stretávali pri našej ceste Arménskom. Tým viac je človeku smutno pri predstave, že iba pár kilometrov od takého žičlivého prostredia, iba kúsok od obydlí takých milých ľudí akými sú majitelia farmy a penziónu Líza a Míša, prebiehajú boje a umierajú ľudia. Píše sa, že hluk bojov prebiehajúcich na Uchtasare 16. novembra (pred 6 týždňami), bolo počuť v Sisiane. Prečo si vládcovia krajín myslia, že použitie vojenskej sily je jedinou možnosťou ako riešiť vzájomné spory? Prečo sa turisticky zaujímavý Náhorný Karabach zmenil na priestor testovania moderných zbraní?

Vladimír Benčík

Vladimír Benčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  63
  •  | 
  • Páči sa:  269x

Každý človek má nejaké túžby a snaží sa, aby niečo dosiahol. Túži po mnohých veciach, pritom sa mu môžu splniť len máloktoré. Mojimi celoživotnými snami bolo slušné fotografovanie, archeológia a cestovanie. Fotoaparát som dostal takmer do kolísky, archeológom som sa nestal, sen o cestovaní si plním po 60-tke. Vitajte na mojom blogu. Rád sa s vami podelím o cestovateľské skúsenosti a zážitky. Dúfam, že vás nimi inšpirujem, motivujem a možno aj pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu