Arméni - rodáci
Pri písaní blogu o našej ceste po Arménsku mi padol do rúk čerstvý článok: „Slovan získal do ofenzívy arménskeho reprezentanta Tigrana Barseghjana“. Z článku som sa dozvedel, že rodák z Jerevanu, Tigran, vyniká rýchlostno-silovými parametrami, dobrým driblingom i strelou. Ako sa vyjadril majiteľ Slovana Ivan Kmotrík st., na trhu bol o výnimočného hráča veľký záujem a upísať si Tigrana na 3 roky, nebola práve lacná záležitosť.
Tak som si spomenul na ďalších Arménov, ktorí urobili „dieru do sveta“. V zahraničí ich žije hodne, oficiálne zdroje hovoria o 5 miliónovej arménskej diaspore.
Ono tá štatistika sa odvíja od toho, ako hlboko sa siaha do rodokmeňa pri hľadaní koreňov. A preto Arméni tvrdia, že za hranicami ich žije 3x viac, ako v samotnom Arménsku. No a keďže v krajine žijú 3 milióny, v zahraničí vraj až 9 miliónov. Arméni, otáčajúci hlavu za slávnou minulosťou sa vám pochvália, že ich bohatí rodáci ovládajú pol Moskvy a tretinu NewYorku. A vynikajú nielen v biznise, sú špičkoví v ľubovoľnej sfére: vede, kultúre, športe,... Možno najslávnejším Arménom bol hudobný skladateľ Aram Chačaturjan, ale aj po ňom sa v hudbe preslávil napríklad šansoniér Charles Aznavour, či stále spievajúca Chér. V tenise hral dlho „prvé husle“ André Agassi, veľmajstrami v šachu boli Tigran Petrosjan a Garri Kasparov, v modelingu hviezdila Kim Kardasjan, ...
Hoci o tom nevieme, Arméni sú nepretržite prítomní v našom živote. Vďaka Arménom si sušíme vlasy fénom a dívame sa na farebný televízor, Arméni vymysleli automatickú prevodovku a stierače na autách, videomagnetofón, ...bankomaty tiež vraj vymyslel Armén, aj prvú operáciu v plastickej chirurgii uskutočnil Armén. Arméni vypestovali marhule a začali prví na svete vyrábať víno a koňak, čo môže byť ešte lepšie? Keď začnú Arméni hovoriť čo všetko ich rodáci vymysleli, nadobudnete dojem, že okrem nich nikto iný nič nevymyslel. Dokonca aj farbu amerického dolára vraj vymyslel Armén, aj mesto Kyjev založil arménsky kňaz Sambat Bagratuni,...
„Svetská sláva – poľná tráva“, dnes sú Arméni bitým národom, žijúcim v nádhernom historickom a prírodnom múzeu pod holým nebom. My dnes uvidíme počas presunu autom z mesta Sisian na juhovýchode, do mesta Vanadzor na severozápade, jeho ďalšie zaujímavé perly.
Deň sa začína slávnostnými raňajkami s milým prekvapením, ktoré pre nás, teda pre manželku sláviacu narodeniny, nečakane nachystala majiteľka penziónu Líza.
Lúčime sa s domácimi, ako so starými priateľmi. O chvíľu už naša Kia Sorento ukrajuje ďalšie kilometre zaujímavou krajinou, akou bezpochyby Arménska vysočina je. Prechádzame samým centrom pohostinného a slnečného Arménska, regiónom Gegharkunik, v srdci ktorého leží vysokohorské jazero Sevan. Nazývajú ho aj Geghamským morom, podľa 137 kilometrov dlhého horského hrebeňa Gegham, ktoré s ním hraničí.
Arméni majú dlhoročnú tradíciu chovu oviec a remeselného spracovania vlny. Vlna miestnych oviec môže mať až 16 rôznych odtieňov a vynikajúco sa hodí na výrobu kobercov či látok.
Vyhasnutý vulkán Armagan
Geghamský horský hrebeň je posiaty malebnými kuželmi dávno vyhasnutých sopiek. Sopka Armagan, s výškou 2829 metrov, vedľa ktorej prechádzame, je jednou z najvyšších. Kráter na vrchole sopky má priemer 400 metrov a hĺbku 50 metrov. Jeho najhlbšiu časť zaberá jazero. Na okraji krátera, kde pred stáročiami bývala stará kaplnka, postavili v roku 2009 nový kostol s čadičovou kupolou. Pomerne nedávno meno Armagan poznal z masovej turistiky len málokto. V poslednej dobe sa však s príchodom publikácií na internete stávajú turistické trasy a výlety džípom na vrchol sopky dobrým bonusom pre individuálnych cestujúcich. Náš dnešný program nám však nedovoľuje venovať čas ceste na vrchol sopky, preto jej krásnu symetriu obdivujeme iba z cesty.
Salmo ischchan - Pstruh sevanský (v preklade Išchan je Cár)
Nielen arménska príroda poskytuje idylické scény, pohľad na „občerstvovaciu stanicu“ s ponukou Pstruhov sevanských by som nazval gastronomickou idylkou. Vôňa šíriaca sa z údených pstruhov nás prinútila zastaviť a ochutnať túto vysoko cenenú špecialitu. Inde na svete jej niet, sevanský pstruh žije iba v jazere Sevan. Ryba má aj arménsky názov, volajú ju „Išchan“, čo znamená „Cár“. Zatiaľ čo iné lososovité ryby dosahujú hmotnosť ktorá zriedka prevyšuje 7 kg, „Cár“ môže dosiahnuť hmotnosť aj viac ako 15 kg a dĺžku okolo metra. V súčasnosti ide o prísne chránený druh ryby, ktorá sa nesmie vo voľnej prírode loviť, k dispozícii sú však "cárske" ryby ", chované na farmách priamo vo vodách Sevanu. A ako chutia? Napadá ma iba otrepané no výstižné: „nebíčko v papuľke“.
Noratus – najväčší cintorín chačkarov
Dlhšiu prestávku sme si naplánovali v stredovekom cintoríne v meste Noratus. Ak je jazero Sevan už dlho a zaslúžene uznávané ako perla prírody, turistická atrakcia a značka Arménska, potom mesto Noratus nezaslúžene obchádza široká pozornosť. Kedysi to bolo mesto vládcov. Podľa výskumníkov sa tu nachádza okolo 1000 chačkarov, čo predstavuje najväčšia zbierka v Arménsku a tým pádom aj na svete. Je to unikátna galéria a možno aj najstarší arménsky cintorín vôbec. Koniec koncov, najstarší chačkar na cintoríne v obci Noratus je datovaný do 5. storočia n. l.. Zamyslite sa nad týmto vekom: cintorín starý 1600 rokov! V neveľkej dedine Noratus ešte neprebehol archeologický výskum a to je čo pod zemou, na odhalenie ešte len čaká.
Donedávna nebol Noratus najväčším cintorínom chačkarov. Ešte väčší cintorín, s 2700 rovnako starými chačkarmi, bol v dedine Džuľfa v Nachičevanskej autonómnej republike. Potom, ako v roku 1998 mesto obsadila azerbajdžanská armáda, cintorín bol zrovnaný zo zemou a na jeho mieste vyrástli kasárne. Vandalská likvidácia cintorína chačkarov v Džuľfe, čo do historickej hodnoty, prirovnávala sa k barbarsky zničenej soche Budhu Talibanom.
Slovenské príslovie hovorí: „Každý človek nesie svoj kríž“. U Arménov sa nemusí hovoriť takto obrazne, každý Armén má svoj skutočný chačkar, kameň s krížom. Chačkary sú všade, stoja pod slnkom na rovine, skrývajú sa v horách a aj tie ktoré sú rozrušené rukou dobyvateľa, alebo ich nahlodal čas, nevyhadzujú sa, aj ich kúsky sa stavajú „na nohy“. Pre národ, ktorý prvý prijal kresťanstvo, chačkar je niečo magické, niečo dané zhora, je to svojim spôsobom „pečiatka“ do kameňa. Chačkary sa zhotovujú na oslavu alebo pripomienku udalosti, víťazstva v boji, stavby chrámu, alebo aj smrti blízkeho. Keď sa stavia chrám, ako prvé sa postaví chačkar. Pri ňom sa môžu uskutočňovať cirkevné obrady tak ako v kostole. Keď človek umrie, po ňom zostane chačkar. Syn, žena, alebo niekto iný cíti povinnosť zhotoviť zosnulému chačkar a týmto spôsobom zanechať v kameni po mŕtvom „pečiatku“. Boh dal Arménom k tomu vhodný materiál, vulkanický tuf.
K cintorínu v Noratuse sa viaže takáto legenda. Turecký vládca Melik-šach sa od zvedov dozvedel, že v mestečku Noratus oplakáva arménsky cár Gegam smrť jedného zo svojich vojvodcov. Cára chráni iba neveľká ochrana a nevyzbrojení kresťania. A bolo tomu naozaj tak, Gegam bol na cintoríne iba s neveľkým oddielom svojej ochrany. Blížil sa večer a Gegam zistil, že sa k nemu blíži veľké vojsko Melik-šacha. Čo teraz? Ujsť pod rúškom noci? Alebo prijať smrteľný boj?
Gegam dlho neuvažoval a rozhodol sa použiť vojenskú lesť. Prikázal svojim vojakom vyzliecť si brnenia a navliecť ich na chačkary. A sám sa postavil so svojimi ľuďmi pred takto, po vojensky, odeté chačkary. Turecké vojsko prišlo na bojisko a strnulo hrôzou. V šere noci videli strašný obraz, cára Gegama a za ním obrovskú armádu, ktorá nemala konca-kraja. Pomýliac si kamene za bojovníkov, Turci sa dali na útek. V zmätku ktorý vznikol, neveľký oddiel cára Gegama pobil všetkých Turkov.
Na cintoríne môžete nájsť chačkar, okolo ktorého sú hŕby črepov. Niektoré sú z keramických džbánov, iné zo skla a všetky tu zanechali ľudia podľa starej tradície. Tá hovorí o staručkom mníchovi Ter-Karapet Ovakimjanovi, ktorý sa nechal pochovať zaživa, pretože sa nebál smrti. Ľuďom zanechal odkaz: „Nebojím sa smrti. A bol by som rád, keby ste sa jej nebáli ani vy. A vo všeobecnosti, aby ste sa nebáli ničoho okrem samotného Boha. Nech príde ku mne každý, kto zakúsi strach. Nech vyleje vodu na náhrobný kameň, napije sa, umyje si tvár, hruď, ruky a nohy. Nech potom rozbije nádobu, z ktorej pil vodu. Potom jeho strach opadne". Odvtedy k hrobu mnícha prichádzajú ľudia, ktorých prenasleduje strach zo smrti. Prinesú balenú vodu, pokropia sa a rozbijú pohár. Verí sa, že spolu s vodou idú do zeme aj choroby ľudí a ich problémy. Preto je zem okolo hrobu mnícha pokrytá úlomkami skla a keramiky.
K zhotoveniu chačkarov treba mať umenie majstra, talent génia a veľa-veľa času. Bez matematických vedomostí nemožno ručne vyrobiť takú symetrickú, podrobne vypočítanú kompozíciu. Niektoré chačkary majú výšku do 2 metrov a hmotnosť až 2 tony, takže ich zhotovenie si vyžaduje kolosálnu prácu. Arméni hovoria, že nie majster si vyberá kamenársku prácu, ale sám chačkar si vyberá svojho majstra.
Charakteristickým znakom väčšiny chačkarov je kríž kvitnúci ako strom alebo kvet, so slnečným kotúčom pod ním. Slnko je znak večnosti a kríž je symbol vzkriesenia Krista, jeho víťazstva nad smrťou. Zvyšok kameňa je zdobený obrázkami listov, strapcov hrozna, granátových jabĺk alebo abstraktnými vzormi. Väčšina chačkarov na noratuskom cintoríne pochádza z 13. – 17. storočia, najstaršie sú datované do 5. storočia.
Tvar chačkarov sa vyvíjal postupne, chačkary majú svojich „predkov“. Boli to kamenné stély plné nápisov, skrášlené kamennou rezbou, na ktorých králi štátu Urartu zvečňovali svoje činy a informovali o prijatých zákonoch. Stali sa neskôr základom pre prvé kresťanské chačkary.
Kríže mohli byť zobrazené na chačkaroch už v predkresťanskej ére, pretože kríž mal zložitú symboliku. Zosobnil štyri živly, štyri ročné obdobia, štyri svetové strany. Takéto kríže mali veľmi primitívny vzhľad. Aj na cintoríne Noratus nájdete kamene (najstaršie chačkary) s veľmi jednoduchým zobrazením kríža.
Do kameňa vedeli vložiť arménski kamenári dušu. V Noratuse uvidíte aj staroveké skulptúrne práce kamenárov, pripomínajúce život zosnulého, alebo konkrétne udalosti. Najznámejším kameňom je kameň „Svadba“. Na tomto kameni sa odohráva celá dráma. Silno mi to pripomína moravskú krvavú povesť „O deviatich krížoch“. Drevené kríže skutočne stoja pri 168. kilometri diaľnice D1, spojujúcej Čechy, Moravu a Sliezko. Stoja na mieste, kde ohrdnutý milenec nechal vyvraždiť svadobný sprievod.
Rovnako kruto sa vysporiadal zo svadobníkmi mongolský vojak, sedí na koni a drží v ruke meč. Vidíme ho v ľavom dolnom rohu obrázku. Zabil nielen ženícha a nevestu, ktorú vidíme nad ním v ľavom hornom roku kameňa, ale aj všetkých účastníkov svadby, tancujúcich a sediacich okolo svadobného stola. Majster teda vysekal do kameňa aj svadobný stôl a tiež sediace a tancujúce osoby. Vedľa nevesty sú nožnice a ihla, bola teda krajčírkou. Medzi nevestou a svadobným stolom vidíme niečo ako „rezance“, tak majster znázornil šašlyk, ktorý bol hlavným jedlom. A zapíjal sa vínom, fľaše vidíme v hornej i spodnej časti obrázku.
Spolu s nami sa medzi chačkarmi túla aj skupina turistov, ktorých priviezol autobus. Začuli sme slovenčinu a prihovárame sa asi päťdesiatročnej panej. Vykľula sa z nej Slovenka, ktorá sa vydala za Švajčiara. Chodí často s manželom do Španej Doliny pri Banskej Bystrici, majú tam chalupu. Aký je svet malý.
Prechádzka po tomto cintoríne bola vskutku jedinečným zážitkom, s ktorým možno porovnať len máločo. Myslím že som vás presvedčil o tom, že aj cintorín chačkarov v Noratuse sa oplatí navštíviť, aj on je jednou z jagavých perál na cestách Arménskom. Po 2 hodinách strávených prehliadkou cintorína pokračujeme v ceste.
Kláštor Hayravank
Tak ako pred nami idúci autobus so Švajčiarmi, aj my zastavujeme pri jednom zo skrytých klenotov Arménska. Je ním kláštor Hayravank, stojaci na strmom brehu jazera Sevan. Chceme uvidieť nielen kláštor, máme možnosť po prvýkrát vychutnať si malebné pohľady na jazero, lesknúce sa za ním.
Hayravank bol kedysi mohutným kláštorom, dodnes sa dochoval z neho iba kostol sv. Štefana (Surb Stepanos), zložený z troch rôzne starých častí. Najstarší je vlastný chrám z 9. storočia, ktorý stojí na základoch staršej stavby. Druhou časťou je malá kaplnka, pristavená k juhovýchodnej strane chrámu v 10. storočí. Najmladšou stavbou je mohutný gavit (ďalšia miestnosť pre veriacich), pristavený k chrámu bratmi Neresesom a Hovsepom v roku 1211 (dátum je na stene). Stavba je postavená z nahrubo opracovaných tufových kvádrov červenej a čiernej farby. Kláštorný život sa v Hayravanku zastavil v 19. storočí. V 80. rokoch 20. storočia bol kláštor otvorený pre návštevníkov. Na oplotenom dvore môžete vidieť staré náhrobné kamene a chačkary a za plotom ruiny bývalých ciel mníchov kláštora.
Domáci majú pre kláštorný komplex názov spojený s peknou legendou, volajú ho „Kláštor Otca Hovhanessa“. Čo hovorí legenda? V 1381 roku, počas invázie Tamerlána (Amira Timura), mních Hovhaness viedol mníšsky život v Hayravanku. Keď vojsko Tamerlána pritiahlo ku kláštoru, mních sa rozhodol vrhnúť sa z jeho múrov do hlbín jazera. Nechcel vidieť skazu, ktorú Tamerlán jeho milovanému svätému miestu spôsobí. Ale stal sa zázrak, neutopil sa, Boh mu dal dar voľne chodiť po vodnej hladine. Tamerlán sa tomu veľmi divil, mnícha si predvolal a dal mu možnosť vysloviť želanie. Hovhaness si želal, aby mu Tamerlán daroval toľko ľudí, koľko ich vojde do kláštorného chrámu a tých potom uchráni pred smrťou. Tamerlán súhlasil, do chrámu začalo prúdiť množstvo ľudí. Vošli sa tam úplne všetci, na brehu jazera nezostal ani živáček. Ako je možné že sa do chrámu toľko ľudí vmestilo? Po vstupe do chrámu sa totiž menili na holubov a oknom vylietali na slobodu.
Z nádvoria kláštora vidíme po prvýkrát arménske „more“ – jazero Sevan. Kedysi veľké Arménsko ohraničovali tri moria: Kaspické, Čierne a Stredozemné. Dnes im zostalo už iba jazero Sevan. Podľa povesti, jeho voda je tak čistá, že z jazera pili hviezdy i bohovia. Povesti sa nemýlia, voda jazera je naozaj brilantne čistá a prívlastok „Modrá perla Arménska“ alebo aj „Modré oči Arménska“, právom Sevanu patria.
Jazero Sevan - Čierne jazero
Jazero Sevan (arménsky „Sevana lich“ – Čierne jazero) je najväčším horským jazerom na Kaukaze a hlavným prírodným symbolom Arménska. Jeho hladina je dnes vo výške 1901 metrov nad morom, o 20 metrov nižšie, ako v 60. rokoch 20. storočia. Taktiež jeho rozloha sa zmenšila z pôvodných 1420 km2 na súčasných 1262 km2. Dôvodom je to, že za dôb Sovietskeho zväzu bola voda z jazera nekontrolovane odvádzaná (až 44,5 metrov kubických za sekundu) do jedinej odtokovej rieky Hrazdan, na ktorej bola vybudovaná v 60. rokoch tzv. Sevano-Hrazdanská kaskáda so 6 stupňami hydroelektrární, o celkovom výkone 1250 MW. Keďže jazero má iba 28 menších prítokov, aby sa zabránilo ďalšiemu poklesu hladiny v jazere, bol v 70. rokoch 20. storočia vybudovaný pod Vardenisským horským chrbtom 48,6 km dlhý tunel Arpa-Sevan, ktorý do jazera privádza vodu z rieky Arpa, zadržanej Kečutskou priehradou neďaleko mesta Džermuk. Vďaka tomu sa pokles hladiny nielenže zastavil, hladina jazera sa dvíha o 20 centimetrov každoročne.
Sevan je hlavná zásobáreň sladkých vôd Zakaukazka. Dĺžka jazera je 80 a maximálna šírka 30 kilometrov. Hĺbka vody sa pohybuje od 95 metrov v severozápadnej časti po 35 metrov na opačnej strane. Priemerná teplota povrchovej vody je v auguste 19 stupňov, v zime klesá na 5 stupňov Celzia, jazero zamŕza len výnimočne. Jedinečnou je tiež farba vody, ktorá kolíše podľa množstva svetla, ročnej i dennej doby, vo všetkých mysliteľných odtieňoch modrej.
Prastarú históriu regiónu dokladajú fascinujúce objavy z archeologického náleziska Lchashen, ktoré archeológovia odkryli práve vďaka klesajúcim vodám jazera. V Historickom múzeu v Jerevane sme mali možnosť obdivovať 3500 rokov starý kočiar s kolesami priemeru 120 cm, ktorý sa zachoval. Bol nájdený práve tu. Z prastarých hrobov tu odhalených boli vyzdvihnuté bronzové súsošia predstavujúce lovecké scény, šperky, nádoby, rituálne predmety a zbrane, zachovalý luk vysoký ako dospelý človek i s tulcom plným šípov.
Odbočujeme z cesty, schádzame autom až k vode. Predsa nemôžeme prejsť vedľa Sevana bez toho, aby sme si v ňom nezamočili ruky. Voda je dosť studená, ale v lete osvieži. Sme na južnej strane jazera, letoviská, pláže a sieť hotelov sú predovšetkým na severnej strane.
Ak sa chcete dozvedieť o jazere Sevan všetko, pozrite si ruské video na youtube „Všetko o jazere Sevan“.
https://www.youtube.com/watch?v=mek5kY9Oikk
Dozviete sa napríklad o dedinách na jeho brehu, ktoré sa zatápajú postupne sa dvíhajúcimi vodami jazera. Vybudovaným tunelom Arpa-Sevan sa privádzajú vody do jazera z rieky Arpa. Hladina jazera sa tak každoročne zdvihne o cca 40 centimetrov. Spôsobuje to postupne zaplavovanie obydlí, ktoré boli vybudované v okolí jazera potom, ako jeho hladina poklesla po vybudovaní hydroelektrární o 20 metrov.
Kláštorný komplex Sevanavank - Čierny kláštor
Sevanavank (arménsky - Čierny kláštor) je kláštorný komplex nazývaný tiež Mariamašen (teda postavený Mariam). Vznikol na bývalom ostrove, kde od pradávna existovalo pohanské pohrebisko. Keď v roku 301 arménsky kráľ Trdat III. Veľký prijal od Gregora Osvietiteľa kresťanstvo a vyhlásil ho za štátne náboženstvo, začali sa všade stavať kláštory a kostoly. V roku 305 dorazil na ostrov v jazere Sevan Gregor Osvietiteľ a založil tu prvý chrám Nanebovzatia Krista (Surb Arutjun), doplnený neskôr druhým menším chrámom sv. Jána Krstiteľa (Surb Karapet). V roku 695 boli stavby zničené pri zemetrasení.
K obnove kláštora došlo v polovici 9. storočia, keď sa Arméni vymaňovali z dvestoročnej arabskej poroby a zosilňujúceho vplyvu islamizmu. Oblasť okolo jazera Sevan bola jednou z prvých, kde sa v 9. storočí znova voľne šírilo kresťanstvo. Podľa arménskych historikov, princezná Mariam, dcéra kráľa Ašota I. Bagratuniho a manželka princa Syunika Vasaka Gabura, prisľúbila postaviť 30 kostolov na pamiatku svojho manžela, ktorý zomrel predčasne. Po návšteve Sevanavanku a stretnutiam s budúcim katolikosom, Mashtotsom Yeghivardtsim, venovala finančné prostriedky na rekonštrukciu kláštora. V rokoch 871-74 bol postavený chrám Matky Božej (Surb Astvacacin) s knihovňou a duchovnou školou a na mieste zničeného kostola sv. Jána Krstiteľa vybudovali chrám Svätých apoštolov (Surb Arakeloc). Boli tiež postavené kláštorné cely.
Na ostrove sa zdržiaval v 10. storočí aj gruzínsky a arménsky kráľ Ašot II. Erkat (arménsky - Ašot Železný), zhromaždil tu vojsko pred bojom s moslimskou armádou. V roku 925 sa na ostrove a v jeho okolí odohrala veľká bitka s arabskou armádou, do histórie vošla ako bitka pri Sevane. V tejto bitke Ašot II. Železný porazil Arabov a od tejto chvíle sa začal arménsky „zlatý vek“. Miesto je teda spjate aj s bojom Arménov proti rozpínajúcemu sa islamu.
Kláštor bol zničený za tatársko-mongolského vpádu v 13. storočí, ale hneď na to bol obnovený. V roku 1451 tu vznikol seminár, rozšírený v 17. storočí. V roku 1930 bol kláštor zrušený a až na dva cenné kostoly, rozobraný na stavebný materiál. Za Sovietskeho zväzu bol areál polostrova znehodnotený výstavbou podzemných vojenských objektov a výstavbou Domu odpočinku a tvorby sovietskych spisovateľov. Túto stavbu kontroloval priamo Stalin. A kontroloval ju až tak, že architekti Gevork Kočar a Mikaela Mazmanjana boli obvinení v rámci stalinských procesov z velezrady a poslaní do sibírskeho gulagu. Dnes je to opustený a chátrajúci areál, žiadnu parádu miestu nerobí.
Keď zdoláme po takmer 200 schodoch slušné prevýšenie, z parkoviska obkoleseného stánkami so suvenírmi sa dostaneme k zvyškom opevnenia kláštora, so vstupnou bránou. Za ňou je chrám Sv. Matky Božej a o kúsok ďalej a vyššie, chrám Sv. Apoštolov. Vedľa sú odkryté základy trojapsidového kostola Nanebovzatia Krista zo 4. storočia, pôvodnej stavby založenej Gregorom Osvietiteľom.
Sevanavank je menší a skromnejší ako mnohé iné arménske kláštorné komplexy, neprekvapí architektúrou, no ide o ojedinelý prípad chrámov s výhľadom na jazero. Vďaka týmto pohľadom je v severnom Arménsku najneobvyklejší a najfascinujúcejší. Za dobrého počasia si tu môžete len tak sadnúť na lavičku a pozerať sa zhora od kláštora na jazero. Oplatí sa sem prísť.
Kláštor Haghpat
Dnes sa vrátime z cesty po Arménsku do gruzínskeho Tbilisi. Ešte pred opustením Arménska sa zastavíme pri meste Alaverdi a prezrieme si kláštor Haghpat.
Cesta medzi Vanadzorom a mestom Alaverdi, pri ktorom si prezrieme kláštor Haghpat, vedie zaujímavým hlbokým kaňonom, vytvoreným riekou Debed. Táto cesta je hlavnou cestnou spojnicou medzi Arménskom a Gruzínskom. Aj my sa dnes po nej dostaneme do Jerevanu.
Tu je ukážka toho, koľko kufrov piatich turistov sa do batožinového priestoru Kia Sorento 2,5 CRDi vmestí. Auto je motoricky výborné, jazdíme so spotrebou do 9,0 litrov nafty na 100 km. Liter nafty kupujeme za 60-65 centov, lacnejšie ako minerálku. Za prenájom auta na 18 dní, s možnosťou výjazdu z Gruzínska do Arménska, sme zaplatili 845 Eur. Máme za sebou už takmer 2400 kilometrov na cestách dvomi krajinami. Vychádza výborná matematika, za 1000 Eur precestuje 5 osob s batožinou pohodlne krížom-krážom dvoma štátmi. Stretávame sa s jediným problémom, tým je strašná kvalita ciest, najmä v Gruzínsku. Auto po 17 dňoch vrátime zajtra s pneumatikami zošľahanými na drôtenú kostru. S tak zničenými pneumatikami som sa nestretol ani na smetisku.
Arménskom v histórii prehrmelo mnoho vojen a zemetrasení. Arméni doteraz oplakávajú okolo 35 tisíc svojich blízkych, ktorí zahynuli pri zemetrasení 7. decembra 1988 práve v tejto oblasti. Okrem ľudských strát, zemetrasenie spôsobilo aj veľké materiálne škody, zrovnalo so zemou aj veľa kultúrnych a historických pamiatok. Nielen zemetrasenia devastovali historické objekty, v minulosti stále znova a znova dochádzalo k drancovaniu kláštorov dobyvateľmi. Škodu spôsobovali aj vandali a zlodeji. Tak napríklad z kláštora Sanain, susediaceho s Haghpatom, v roku 1930 zmizli všetky cenné relikvie a liturgické predmety. Jednoducho zmizli, nevedno kam. Iba kláštorný komplex Haghpat prežil v pôvodnom stave, akoby zázrakom jeho múry odolali všetkým úderom osudu. Preto dnes uvidíme budovy kláštora bez veľkých rekonštrukcií, tak ako boli postavené v 10. – 13. storočí.
Neďaleko mesta Alaverdi sa nachádza dedinka Haghpat. V tejto dedinke, na náhornej plošine, stál kresťanský kostol už v 4. storočí. Založenie kláštora na jeho čarovnom mieste sa datuje do obdobia vlády kráľa Abbása Bagratuniho (r. 929-953), ale výstavba najstaršej budovy komplexu sa začala až v roku 976, za vlády Ašota III. Milosrdného (r. 953-977). Miestni obyvatelia si z generácie na generáciu odovzdávajú legendy o krásnej kráľovnej Chosravanuch, ktorá si objednala stavbu chrámu na počesť svojich synov Smbata a Kyurika. Zrejme to nebude iba legenda, veď na priečelí najstaršieho chrámu Sv. Kríža (St. Nishan), postaveného v rokoch 976 až 991 podľa plánov znamenitého architekta Trdata, vidíme basreliéf Smbata a Kyurika, ktorí držia v rukách model chrámu.
Aj kráľovnú Chosravanuch si môžeme pozrieť v kamennej verzii, stojí tu na pahorku vyrezaná do kameňa už stáročia.
S kláštorom je spojených veľa krásnych legiend. Spomeniem iba jednu, tú o vzniku názvu kláštora. Najskôr však treba vedieť, že 7 kilometrov od Haghpatu sa nachádza kláštor Sanain.
Tak a teraz poďme k legende. Podľa nej, Sanaiský kňaz pozval k sebe znamenitého majstra, aby postavil kláštor Sanain. Majster prišiel do Sanainu aj so synom. Počas výstavby jednej zo stien kláštora vznikol medzi otcom a synom spor. Syn dokazoval, že stenu vie postaviť lepšie. Spor sa skončil tým, že syn nechal prácu prácou, zbalil sa a odišiel preč. Po ceste ho stretol iný kňaz a najal ho, aby mu postavil kláštor. Keď sa steny kláštora stavaného synom začali dvíhať, bolo ich vidno aj zo Sanainu. Robotníci upozornili starého majstra na to, že sa neďaleko od nich sa stavia ešte väčší kláštor. V jeden deň sa starý majster vybral za synom. Dlho, predlho pozeral na stavbu a mlčal. Všetci čakali, čo povie. Nakoniec tľapol rukou po múre a povedal „Ach pat“ – Dobrá stena. Otec so synom sa vrhli do náručia a zmierili sa. A kláštoru zostal názov „Achpat“ (Haghpat).
Legenda má pokračovanie, mohla by to byť aj skutočnosť. Ten vydarený syn starého majstra sa vraj volal Ovaness. Vyrástol a stal sa z neho znamenitý mních Ovaness Múdry. Bol dobre známy ako filozof, poet, bohoslovec a reformátor arménskeho kalendára.
Miesto na ktorom stojí kláštor Haghpat a dedinu ktorá pri ňom stála, voľakedy volali „Surb Lujs“ (Sväté svetlo), pretože slnko pri brieždení vstávalo spoza susednej hory a umývalo svojimi lúčmi dedinské domčeky. Keď sa vybudoval kláštor a dostal meno Haghpat, aj dedina prijala takýto názov. Svätým svetlom (Surb Luis) sa od tej doby volá hora, spoza ktorej každé ráno slnko vychádza.
Čo ešte hovorí história? Po páde dynastie Bagratuni bol kláštor Haghpat nejaký čas zanedbávaný a upadal, no v roku 1064 bol darovaný kniežatám Zakaryanov, ktorí oživili jeho bývalú slávu. Rod Zakaryanov dostal kláštor za odmenu, vyznamenal sa v bojoch proti Turkom-Seldžukom. Pod patronátom Zakaryanov sa kláštorný komplex rozšíril viac ako trojnásobne. V XII. storočí sa Haghpat stal najväčším kultúrnym a náboženským centrom nielen v regióne Lori, ale v celom Arménsku. Významné osobnosti arménskej vedy a kultúry vyučovali na škole v kláštore gramatiku, filozofiu a teológiu, knihopísomníctvo a ilustrovanie kníh. Haghpat bol tiež známy svojou jedinou tlačiarňou v regióne. Tlačiareň nemal ani jeho večný rival, kláštor Sanahin.
Kláštor vyplienilo v roku 1381vojsko Tamerlána (Amira Timura) a potom niekoľkokrát Osmani v 15. – 17. storočí.
Rovnako ako kláštor Sanahin, aj Haghpat je neoddeliteľne spojený s menom najväčšieho arménskeho básnika stredoveku, trubadúra Sajať-Novu. Dochovalo sa jeho 223 spievaných básní. Do roku 1786 žil a tvoril v Sanahine, no potom upadol u kráľ Erakla II. do nemilosti. Mal vraj vášnivý pomer s princeznou Annou, sestrou kráľa. Bol vyhnaný do Haghpatu, kde strávil posledných dvadsať rokov svojho života. Obyvatelia dediny Haghpat veria, že jeho hrob treba hľadať v blízkosti smútočnej vŕby na nádvorí kláštora.
Nad vstupnými dverami chrámu Sv. Kríža víta návštevníkov nápis: „Ty ktorý vchádzaš týmito dvermi prichádzaj v pokore pred Krížom a spomeň si v modlitbách na nás aj našich kráľovských predkov."
Vchádzame teda aj my v pokore a tichúčko do najväčšieho chrámu v Haghpate cez vstupnú sieň, ktorá bola ku samotnému chrámu pristavená o niečo neskôr, v rokoch 1185-1209. Nikoho tu široko-ďaleko niet. Spočiatku chodíme po špičkách, neskôr sa odvážime preveriť akustiku majestátnej sieni chrámu. Je úžasná, žiadne reproduktory neboli kňazom pri obradoch potrebné.
Interiéry chrámu Sv. Kríža boli kedysi bohato zdobené freskami, nikdy nedošlo k ich renovácii, v tejto dobe ich už takmer nevidno. Oltárna apsida chrámu bola pomaľovaná freskami v druhej polovici 13. storočia a zostala v takom stave, bez rekonštrukcie, dodnes. Práve skutočnosť, že všetko toto navôkol sa zachovalo po stáročia bez zásahu reštaurátorov, v kláštore Haghpat vytvára neobyčajne autentickú atmosféru.
Detail pôvodnej freskovej výzdoby oltárnej apsidy chrámu Sv. Kríža v Haghpat. Freska bola zhotovenej v druhej polovici 13. storočia a táto časť sa zachovala najlepšie.
V kláštore Haghpat je viacero zaujímavých chačkarov. Najznámejším je chačkar „Amenaprkitch“ z roku 1273, venovaný generálovi Sadunovi Atabekovi. Vytvoril ho majster Vahram a predstavuje ukrižovanie Krista. Okrem centrálneho kríža s ukrižovaným Kristom na chačkare našli miesto: Panna Mária, Mária Magdaléna a 12 apoštolov. Ich zobrazenie bolo v tej dobe revolučným počinom a o 100 rokov predbehlo taliansku renesanciu. Červená farba na povrchu kameňa je spôsobená farbivom z chrobáka Vortan Karmir, žijúceho v údolí Araratu. Farbivo bolo vysoko cenené pre bohatý odtieň a odolnosť. Vyvažovalo sa zlatom a dodávalo sa na kráľovské dvory Egypta, Konštantínopolu a Európy.
Kláštor Haghpat je postavený na trávnatom kopci. Jeho dominantou je štíhla a vysoká zvonica, postavená v roku 1245 vo vyvýšenej časti areálu. Je jedným z najlepšie zachovaných stredovekých diel arménskej architektúry. Základom stavby je podoba kríža. Spodné dve podlažia slúžia ako kaplnky, v ktorých je umiestnených celkovo 7 oltárov.
Naša prehliadka kláštora Haghpat sa blíži ku koncu. Doteraz tu nikoho nebolo, no posvätné ticho prerušil džavot detí s niekoľkými dospelými, ktorí vystúpili z autobusu. Ten vidíme pod hradbami aj s rozkúreným grilom. Pre turistickú skupinu sa chystá šašlik.
Deti sú deti a nielen modlenie a náuka o histórii patrí k životu. Viac ako studené múry posvätného kláštora naplnené históriou, deti zaujala „hra na spadnutie“. Skúšajú, či sa niekomu podarí prejsť bez spadnutia po úzkej rímse na fasáde chrámu. Musia si to vyskúšať všetci, neúspech je sprevádzaný búrkou smiechu.
Keď som zaraďoval Haghpat do plánu našej cesty tak som vedel, že od čias svojho vzniku kláštor neprešiel rekonštrukciou. Čakal som viacej-menej rozvaliny, o to viac som skutočnosťou milo prekvapený. Haghpat má šancu prežiť ďalších tisíc rokov.
Ak by som mal na záver našej cesty po Arménsku urobiť poradie desiatich kláštorov ktorými sme prešli, a jediným kritériom by bola hĺbka dojmu ktoré vo mne zanechali, tak Haghpat dávam na druhé miesto, hneď za Noravankom a pred Tatevom.
Odchádzame, z cesty vidíme kláštor Sanain, leží tam hore na kopci, priamo nad mestom Alaverdi. Sporadicky k nemu chodí lanovka, zvážajúca miestnych baníkov, ale jej prevádzka sa viaže na ich šichty a tak je ľahšie dostať sa hore ku kláštoru autom. Vchod do baní, v ktorých sa ťaží už tisíc rokov meď, je hneď vedľa kláštora.
Žiaľ, na prehliadku kláštora Sanain sa nám času nedostáva. Máme pred sebou cestu do Tbilisi a medzi tým nás čakajú nevyspytateľné arménsko-gruzínske hranice.
Cez hranice prechádzame bez akýchkoľvek problémov. Som prekvapený z toho, že v počítači pohraničníci kontrolujú, či sme na území Arménska neprekročili rýchlosť. Merajú ju takmer v každej dedine pevne zabudovanými radarmi a ako vidím, systém je centralizovaný.
Spolucestujúci musia z auta vystúpiť a prejsť hranicu pešo. Všetko je v poriadku, pokutu za rýchlosť a ani žiadne iné poplatky neplatíme a dostávame zelenú. To všetko netrvá viac ako 10 minút. V Tbilisi nás čaká naša známa Tatiana a ubytováva nás v svojom apartmáne na lukratívnom mieste, v centre starého mesta. Ale to už patrí do príbehu o inej, rovnako zaujímavej kaukazskej krajine, Gruzínsku.
