Od Dipylonskej brány, hlavnej brány v mestskom opevnení Atén, cez centrálne námestie Aténskej agory, viedla Panathénajská cesta. Bola krátka, dlhá iba 1080 metrov, no vošla do dejín. V staroveku bola každoročne centrom najdôležitejšej udalosti v starovekých Aténach, štvordňového bujarého festivalu. Na jeho závere po nej kráčal cez agoru Panathénajský sprievod, aby v chráme Erechtheion na Akropole vzdal hold patrónke mesta, bohyni Aténe. Spomínate si, ako cez Aténsku agoru „kráčalo“ aj Slovensko? Áno, tadiaľto viedla cesta našej krajiny v apríli roku 2003, aby sme v máji 2004, po splnení kritérií, „dokráčali“ do Europskej únie.
Slávnostným podpísaním Zmluvy o pristúpení v aténskej Stoe Attala sa dňa 16. apríla 2003 zavŕšil dlhý a náročný proces rokovaní medzi členskými krajinami Európskej únie a desiatimi kandidátmi na vstup do EÚ, vrátane Slovenska.
Prístupovú zmluvu, ktorá mala od mája 2004 rozšíriť EÚ aj o Slovensko, podpísali v Stoa Attala vtedajší prezident Rudolf Schuster, predseda vlády Mikuláš Dzurinda, šéf diplomacie Eduard Kukan a hlavný vyjednávač za Slovensko Ján Figeľ. Nasledovalo úspešné májové referendum v roku 2003, a od 1. mája 2004 sme sa stali plnohodnotnými členmi Európskej únie.
Iste ste si všimli, že na úvodnej fotke je chybná informácia, za stolom nevidíme pri Mikulášovi Dzurindovi Eduarda Kukana, ale Rudolfa Schustera. Rovnako ako bývalý český prezident Václav Klaus, aj náš prezident sa rozhodol vycestovať na summit EU do Atén iba deň pred začiatkom jeho konania, možno preto niektoré zahraničné médiá chybne identifikovali nášho prezidenta.
Ceremónia podpisovania Prístupovej zmluvy ja aj na krátkom videu:
https://www.youtube.com/watch?v=H96k63b5iW8
Ak sa chystáte do Atén a zaujíma vás história, odporúčam pozrieť si pred cestou dolu uvedené webové stránky, sú určené pre študijné účely. V blogu použijem aj:
fotky z článku: Klasická agora v Aténach 479-323 pred n.l.
fotky z videa: Prehliadka klasických Atén
Aténska agora – centrum spoločenského života v staroveku
V 6. storočí pred Kr. si séria politických udalostí v Aténskom mestskom štáte vyžiadala vytvorenie verejného priestoru, vhodného na zhromažďovania občanov. Preto štát vyvlastnil územie na vytvorenie agory. Agora znamená "otvorený priestor na zhromažďovanie". Domy, ktoré sa tu nachádzali, boli zbúrané a oblasť sa stala predmetom intenzívneho skrášľovania krajiny, vrátane vybudovania Panathénajskej cesty.
Vydajme sa spoločne na prechádzku Aténskou agorou, obchodným a politickým centrom mesta, ktoré už v 6. storočí pred Kr. uplatňovalo koncept demokracie, bolo tiež centrom vzdelávania, filozofie a kultúry. Dnes narúšajú kľud agory iba turisti, ale pred dva a pol tisícročím tu kypel život, obyvatelia sa tu stretávali za rôznymi účelmi. Agora bola trhom, sídlom vlády, centrom kultu, pracoviskom aj miestom zábavy. Svoju konečnú podobu, ostatky ktorej pri prechádzke uvidíme, agora dosiahla v 2. storočí n.l., počas rímskeho obdobia.
Agora bola niekoľkokrát vyplienená a zničená, okrem iného Peržanmi v roku 480 pred Kr., Rimanmi za vlády Sullu v roku 86 pred Kr., a Herulmi v roku 267 n.l.. V 5. storočí sa ňou prehnali hordy Alarichov, Vizigótov a Attilových Hunov. Po nájazdoch Slovanov v roku 580 bola opustená a znovu osídlená až v 10. storočí. Agora pochádzajúca z archaických, klasických, helenistických a napokon rímskych čias bola zasypaná zeminou, pochovaná pod husto obývanou štvrťou rozpínajúceho sa mesta, až do tej miery, že nikto nevedel kde sa nachádzala.
Prvé vykopávky sa uskutočnili v rokoch 1859 až 1908 v rámci Aténskej archeologickej spoločnosti a v rokoch 1896 až 1897 v rámci Nemeckého archeologického inštitútu. V rokoch 1931 – 1941 sa vykopávky vykonávali pod vedením Americkej školy klasických štúdií v Aténach (ASCSA), s finančnou podporou J. Rockefellera. Práce sa obnovili po vojne v roku 1945 a pokračujú dodnes. Pri odkrývaní areálu Aténskej agory bolo potrebné zbúrať približne 400 moderných budov na ploche približne 12 hektárov.
Do Aténskej (či Gréckej) agory prichádzame po ceste vedúcej od námestia Monastiraki k pohrebisku Kerameikos pri Dipylonskej bráne. Povedľa nás hrmia vagóny metra, cválajú po ruinách a my názorne vidíme, že oči turistu, z tej agory na obrázku, už neuvidia všetko.
Na orientačnej tabuli zisťujeme, čo všetko z ostatkov agory, takej aká tu stála na začiatku 2. storočia n.l., po výstavbe metra už neuvidíme. V strede mapy je objekt označený číslom 12 – Odeion of Agrippa. Ocitáme sa za vchodom hneď pred ním, teda všetko čo je na mape pod Odeonom Agrippu, bolo metrom narušené.
Agrippov Odeón, známy aj ako Agrippovo divadlo,
pri ostatkoch ktorého začína naša prehliadka, bola veľká a luxusná stavba. Postavil ju v roku 15 pred Kr. Marcus Vipsanius Agrippa, rímsky generál a zať rímskeho cisára Augusta, ako dar obyvateľom Atén. Jeho výstavbou sa centrum agory zmenilo z obchodného na kultúrne a umelecké centrum. Aténčania, na oplátku, museli Agrippovi postaviť pamätník na Akropole.
Odeon bol pôvodne dvojposchodový amfiteáter s pôdorysom 51x43 metrov, s 19 radmi sedadiel pre tisíc divákov. Zaujímavosťou je, že mal dva vchody, jeden pre VIP hostí. Kultúrne podujatia tu prebiehali až do roku 174 n.l., kedy bol na južnom svahu Akropoly postavený väčší a ešte pompéznejší Odeón Herodesa Attika. Potom sa budova Agrippovho Odeónu využívala najmä na prednášky, jej názov sa zmenil na "gymnázium". V roku 267 n.l., počas plienenia Atén Herulmi, Odeon ľahol popolom.
Dnes zostala z Odeónu len malá časť vchodu, presne štyri podstavce. Jeden podstavec je prázdny, jeden s plastikou monštra s hadím chvostom (pravdepodobne Typhonom). Dva ďalšie sú zakončené sochami Tritónov, polobohov mora. Podľa legendy žili v zlatom paláci so svojim otcom, Poseidonom.
V období medzi rokmi 1600 – 1100 pred Kr, celá plocha po ktorej kráčame bola mykénskou nekropolou. Našla sa tu keramika a viacero mykénskych pohrebných komôr s veľkým množstvom pochovaných. Po páde mykénskej civilizácie, asi okolo roku 700 pred Kr., toto miesto stále slúžilo ako cintorín, no začali sa tu už stavať aj obydlia.
Na horizonte, za sochou cisára Hadriána, vidíme skalu Areopág (č. 2 na mape). V staroveku bol Areopág symbolom a sídlom riadenia Aténskeho súdnictva.
Hefaistov chrám
Rozmery chrámu Hefaista (cca 32 m na dĺžku a 14 m na šírku) nemusia byť až také pôsobivé, ale vzhľadom k polohe na okraji svahu, chrám pôsobí monumentálne, hlavne keď sa naň dívame zdola, od agory.
Hefaistov chrám bol dokončený v roku 415 pred Kr. a jeho stavba trvala 30 rokov. Vodca Perikles presvedčil Aténčanov, že stavba Parthenónu na Akropole má prednosť a stavebné kapacity sa presunuli tam. Chrám sa skladá: z hlavného obdĺžnikového priestoru nazvaného „cella“, vestibulu „pronaos“ a zadnej časti „opistodomos“. Má 34 vonkajších stĺpov a vnútornú dórsku kolonádu s 11 stĺpmi. Tak ako Parthenón, aj Hefaistov chrám je postavený z pentelského mramoru z neďalekého lomu – Pentelikon.
Po rokoch výskumu a sporov historikov sa prijala teória, že chrám bol pôvodne zasvätený Hefaistovi. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že v staroveku bol obklopený kováčskymi dielňami. Hefaistos, boh ohňa a patrón kováčov, isto drží nad chrámom ochrannú ruku. Všetko je na stavbe pôvodné, v takomto dobrom stave prežila takmer dve a pol tisícročia.
Od Hefaistovho chrámu si vychutnávame panorámu celej agory. V idylickom prostredí aké tu dnes panuje, ľahko je predstaviť si pulzujúce srdce verejného života, skupinky Aténčanov v tógach diskutujúcich o politike, obchodníkov a remeselníkov hlasito ponúkajúcich tovar a služby, ľudí ponáhľajúcich sa do chrámov, alebo do Odeonu za kultúrou, alebo len tak posedávajúcich pri fontánach, odpočívajúcich v tieni nízkych stromov.
Aj keď vidíme len pozostatky agory, uvedomujme si, že význam tohto miesta musel byť obrovský. Práve tu vznikla a rozkvitala aténska demokracia. Bol to priestor využívaný k diskusii o filozofii, politike, udalostiach, náboženstve a právnych záležitostiach, spolu s trhoviskom a priestorom pre kultúru. Boli tu verejné a obecné budovy, rovnako ako parky, stromy, fontány a sochy. Na týchto miestach sa prechádzali a filozofovali také geniálne mozgy, akými boli: Pytagoras, Sokrates, Sofokles, Euripides, Platón, Aristoteles, Diogenes, Archimedes, a ďalšie a ďalšie svetu známe osobnosti. Existuje na svete mesto s takouto koncentráciou múdrych, hoci niekedy aj vyšinutých, intelektuálov?
Centrum aténskej „administratívy“ na agore – ako sa uplatňovala priama demokracia
Cestou po chodníku k Hefaistovmu chrámu sme po ľavej ruke míňali základy stavieb, ktoré zohrali pri uplatňovaní priamej demokracie v starovekých Aténach mimoriadne dôležitú úlohu. Pracovala v nich aténska demokratická „mestská rada“.
Po prehliadke Hefaistovho chrámu pokračujeme chodníkom vedúcim po okraji svahu, smerom ku skale Areopagos. Ocitáme sa na opačnej strane „administratívneho priestoru“, na mieste označenom na obrázku červeným krúžkom.
Priama demokracia
"V demokracii," napísal grécky historik Hérodotos, "je prvá tá najkrajšia z cností, rovnosť pred zákonom."
V Aténskom mestskom štáte platila od roku 593 pred Kr. Solónova ústava. Bola založená na rozdelení obyvateľstva podľa majetku do štyroch majetkových skupín. Podľa toho boli odstupňované aj ich politické práva. Aténski aristokrati mali monopol na politické rozhodovanie, čo samozrejme vyvolávalo nespokojnosť u nemajetnejších vrstiev, armády a námorníctva,
Posledným tyranom ktorý vládol Aténam bol Hippias, utiekol z mesta, keď ho v roku 510 pred Kr. napadla Sparta. O tri roky neskôr, v roku 507 pred Kr., aténsky aristokrat Kleisthenes zaviedol systém politických reforiem, ktoré nazval demokracia, teda "vláda ľudu" (z demos, "ľud", a kratos, "moc"). Bola to prvá známa demokracia na svete.
Kleisthenes urobil prvý krok k demokracii tým, že zrušil rozdelenie obyvateľstva podľa majetku, nahradil ho rozdelením podľa územnej príslušnosti (bydliska). Tým vznikli základné jednotky územnej organizácie - "démos" . Po spojení niekoľkých "démos" vznikli väčšie územné celky - "fýly". Aténsky mestský štát (mesto, pobrežie, vnútrozemie) bol podľa územného členenia rozdelený na 10 fýlý. Hovoríme o desiatich aténskych kmeňoch.
Demokracia v Aténach sa zďaleka netýkala všetkých. Ženy sa nepovažovali za psychologicky vhodné na politiku, predstava o žene v politickej funkcii bola na smiech. Dramatik Aristofanes v roku 375 pred Kr. napísal komédiu „Zhromaždenie žien“. Bola o chaose ktorý by zavládol, keby sa ženy chytili "kormidla".
Aby sa človek žijúci v Aténskom mestskom štáte mohol zúčastniť na demokratickom režime, musel byť mužom a Aténčanom. Keďže neexistovali rodné listy na preukázanie rodičovstva (ani testy DNA :-)) , politický život mladého aténskeho muža sa začínal, keď ho jeho otec predstavil na miestnom démose (územnej politickej jednotke) tým, že prisahal, že je jeho otcom, a priviedol svedkov, ktorí to potvrdili. Predstavy o tom, koľko dospelých aténskych mužov žilo v 5. storočí pred Kr., sa rôznia, historici ich počet odhadujú na približne 30-tisíc. Všetci si boli rovní, každý občan (okrem otrokov, cudzincov a žien) mal právo voliť a zastávať úrady. Úrady boli obsadzované žrebovaním, okrem úradu stratéga, ktorý bol volený v každom kmeni z najvhodnejších kandidátov hlasovaním, čím vznikol zbor 10 stratégov. Tento zbor stratégov v čase vojny velil aténskemu vojsku, v čase mieru mal na starosti výcvik obyvateľov a podobne.
Aténska demokracia bola priamou demokraciou, uplatňovala sa pomocou troch dôležitých inštitúcií.
Eklézia,
čiže ľudové zhromaždenie všetkých Aténčanov, bolo zvrchovaným vládnym orgánom Atén. Každý Aténčan, dospelý slobodný občan mužského pohlavia, sa mohol zúčastniť na zasadnutiach Eklézie. Zhromaždenia sa konali až 40-krát ročne, na svahu pahorku západne od Akropoly, nazývanom Pnyx (na mape vpravo – hore, č.3). Eklézia bola uznášania schopná vtedy, ak sa zasadnutia zúčastnilo najmenej 5-tisíc Aténčanov.
Na zasadnutiach Eklézia rozhodovala o vojne a zahraničnej politike, schvaľovala a revidovala zákony, schvaľovala alebo odsudzovala správanie verejných činiteľov,... (Medzi právomoci Eklézie patril napríklad aj ostrakizmus, pri ktorom mohol byť občan, snažiaci sa o návrat tyranie, vylúčený na 10 rokov z aténskeho mestského štátu.) Zhromaždenie prijímalo rozhodnutia jednoduchou väčšinou hlasov.
Pnyx – miesto na ktorom zasadalo zhromaždenie Aténčanov – Eklézia
Na kopec Pnyx, na ktorom sa od roku 507 pred Kr. zhromažďovali Aténčania aby tu usporadúvali svoje ľudové zhromaždenia, sa z areálu agory nedostanete. My sme však toto miesto, mimoriadne dôležité pri uplatňovaní priamej demokracie, obísť nemohli.
Sokratovo väzenie - nájdete ho v borovicovom lese, asi 200 m od Pnyx
Hrdelné tresty vyrieknuté ľudovým súdom sa v demokratických Aténach nevykonávali obesením a ani sťatím hlavy, odsúdencovi bol hneď po vyrieknutí rozsudky smrti podaný silný odvar bolehlavu. Sokrates mal vraj „šťastie“, podľa jedného starého zákona, v Aténach nesmel byť nikto popravený počas plavby slávnostnej lode z Atén na posvätný ostrov Délos, k bohovi Apolónovi. A to bol práve prípad Sokrata, niekoľko dní musel stráviť pred smrťou vo väzení. Podľa tradície (a označení na mape Atén), za Sokratovo väzenie sa považujú tri vedľa sebe do skaly vytesané jaskyne, ktoré môžete nájsť po ceste od zhromaždišťa Pnyx na vrchol pahorku Filoppapos.
Vráťme sa nazad na agoru, na miesto označené na mape červeným krúžkom. Sme na mieste, na ktorom pracovala Bula (Rada 500). Od začiatku 5. storočí pred Kr. pracovala táto "mestská rada" v objektoch, ktoré sú označené číslami 16, 18 a 19.
Bula, je známejšia ako Rada 500
Rada 500 bola dôležitou politickou inštitúciou. Bola to skupina 500 mužov, po 50 z každého z desiatich aténskych kmeňov. Zástupcovia kmeňa do Rady boli zvolení žrebom a v Rade pôsobili jeden rok. Na rozdiel od Eklézie, Rada sa schádzala každý deň a vykonávala väčšinu praktickej práce pri správe vecí verejných.
Dohliadala na štátnych zamestnancov a mala na starosti veci ako námorné lode (triéry) a vojenské kone. Rokovala s veľvyslancami a zástupcami iných mestských štátov. Jej hlavnou úlohou bolo rozhodovať o tom, aké záležitosti sa budú predkladať Eklézii. Týmto spôsobom diktovalo 500 členov Rady, ako bude fungovať celá spoločnosť.
Nielen zástupcovia kmeňov v Rade, ale aj funkcie v nej sa vyberali žrebovaním a nie voľbou. Náhodný žreb bol teoreticky demokratickejší ako voľby, čistú náhodu predsa nemohli ovplyvniť veci ako peniaze alebo popularita. Systém žrebovania tiež zabránil vytvoreniu stálej triedy štátnych úradníkov. ktorí by mohli byť v pokušení využiť vládu na svoj postup alebo obohatenie. Historici však tvrdia, že aj v staroveku bola neraz „košeľa bližšia ako kabát“, výber do Rady nebol vždy len otázkou náhody. Poznamenávajú, že bohatí a vplyvní ľudia - a ich príbuzní - boli členmi Rady oveľa častejšie, ako to malo vychádzať z matematickej pravdepodobnosti.
Starý Bouleuterion – stará mestská radnica
Budova v ktorej zasadala Rada 500, stála od roku okolo 500 pred Kr. na mieste č. 18. Bola to budova so štvorcovým pôdorysom, s predsieňou a hlavnou radnou sieňou. Strechu podopieralo päť stĺpov. Po obvode radnej siene boli v niekoľkých radoch za sebou usporiadané drevené lavice. Neskôr, po výstavbe nového Bouleuterionu, starý objekt bol zmenený na Metroon, chrám Domu matky.
Nový Bouleuterion - nová mestská radnica
bol postavený v roku 412 pred Kr. na mieste č. 19, západne od starej budovy. Nová radnica bola väčšia (22x17 metrov) a dômyselnejšia. Vo vysokom priestore radnej siene bol vytvorený dvanástimi úrovňami mramorových lavíc, polkruhových amfiteáter.
Tholos (č. 16)
bol zrejme najdôležitejšou verejnou budovou v agore. Stavba s kruhovým pôdorysom priemeru 18,3 metra bola postavená okolo roku 470 pred Kr.. Sídlil v nej 50-členný výkonný výbor Rady 500. Ako vieme, každý z 10 aténskych kmeňov bol zastúpený v Rade, na dobu jedného roku, päťdesiatimi členmi – úradníkmi. Všetky kmene sa pri plnení funkcie výkonného výboru striedali v 35-36 dňových intervaloch. Počas roku sa tak pri riadení Rady vystriedali všetky kmene. Na 35 dní sa v Tholose rozložilo 50 úradníkov jedného kmeňa, ktorí tu pracovali non-stop. Všetky náklady výkonného výboru, aj na stravu jeho členov, hradil štát. Tretina z členov výkonného výboru (t.j. 17 mužov) mala „nočnú službu“, v Tholose strávili celú noc, takže zodpovední úradníci boli obyvateľom Atén vždy po ruke. V Tholose boli tiež umiestnené mestské meradlá, úradné váhy a miery aténskeho štátu.
Stavbu zničili Heruli v roku 267 n.l., no bola obnovená. Jej neskoršia funkcia nie je známa, hoci sa budova využívala až do konca 4. stor. n.l..
Dikastérium – súdny orgán v starovekých Aténach,
Dikastérium bol popri Eklézii a Rade 500 treťou dôležitou inštitúciou pri uplatňovaní demokracie. Platila zásada, že občania majú súdiť záležitosti svojich členov ako celok. Každý rok bola zo zástupcov všetkých kmeňov zostavená skupina 5 000 Dikastov - dobrovoľníkov, ktorí museli byť mužského pohlavia, mať viacej ako 30 rokov a byť občanmi Atén. Funkcionári prijímali žaloby a organizovali súdne procesy. V prípade trestných záležitostí, žrebovaním bolo vybraných 500 Dikastov/porotcov, v občianskych veciach stačilo žrebom vybrať 200 porotcov. Pri zložitejších súdnych procesoch sa ich počet zvyšoval na 1 000, alebo až na 1 500. Rozsudok sa vynášal väčšinou hlasov a nebolo možné voči nemu odvolať sa a ani ho revidovať.
Strany sporu pri súdnom procese zvyčajne hovorili samy za seba, hoci v mene obžalovaného mohli hovoriť aj advokáti. Obidve strany, žaloba i obžaloba, pri súdnom pojednávaní mali vymedzený rovnaký časový priestor. Do roku 378 pred Kr. sa žaloby a dôkazy predkladali ústne, neskôr súdny úradník čítal písomný spis. V Aténach mohol podať žalobu a iniciovať súdny proces, každý občan. Aténčania tak často využívali Dikastériu na potrestanie alebo zahanbenie svojich nepriateľov.
Systém Dikastérie sa obhajoval tým, že pri veľkom počte porotcov znemožňoval zastrašovanie, znižoval pravdepodobnosť podplácania a robil výkon spravodlivosti demokratickejším procesom.
Úradníci Dikastérie, prijímajúci žaloby a organizujúci súdne procesy, pracovali na Areopágu (č. 2 na mape). Samotné súdne procesy sa najčastejšie konali v budove Royal Stoa (č. 27 na mape). Tu bol napríklad 500 člennou porotou v roku 399 pred Kr. odsúdený aj filozof Sokrates na smrť, za bezbožnosť a poburovanie aténskej mládeže.
Areopág
Gréci sú hrdí na svoju históriu, viete že grécke súdnictvo si zachováva spojenie s históriou a Areopágom dodnes? Najvyšší občiansky a trestný súd v Grécku sa nazýva Areios Pagos.
Naša prechádzka agorou pokračuje. Presúvame sa zo stanovišťa 1 kľukatými chodníkmi medzi ruinami ostatkov stavieb, pod cestou pretínajúcou svah stúpajúci ku skale Areopág a k Akropole, do priestoru označeného na mape krúžkom č. 2, ku Kostolu svätých apoštolov.
Vodné hodiny.
Hneď pri prvých krokoch narazíme na zaujímavosť, miesto, kde na agore stáli vodné hodiny, oficiálne hodiny Atén. Boli skonštruované na konci 4. storočia pred Kr., na prominentnom mieste, pri mestskej radnici, iba kúsok od Tholosu v ktorom boli uložené všetky úradné meradlá Atén. Voda sa k hodinám dostávala akvaduktom z Akropoly. Zariadenie bolo najskôr jednoduché, nádrž z ktorej sa otvorom na dne vypúšťala voda. Poklesom hladiny sa meral 17-hodinový interval. Vypúšťací otvor sa odkrýval za úsvitu. Hodiny boli upravené v 3. storočí pred Kr. doplnením pomocnej nádrže a zabezpečením konštantnej výšky hladiny. Tak sa zabezpečovala konštantná rýchlosť vytekania vody a všetky intervaly hodinovej doby boli „rovnako dlhé“. Vodné hodiny sa využívali až do 2. storočia pred Kr., kedy sa oficiálnymi hodinami stali modernejšie vodné hodiny vo Veži vetrov v Rímskej agore.
Stavby Helenistického obdobia
Pre lepšiu orientáciu a informáciu o priestore v ktorom sa budeme pohybovať, použijem obrázok „helenistickej“ agory z článku „Klasická agora v Aténach“. Vidíme na ňom, čo pribudlo ku „klasickej“ agore a ako agora vyzerala v období 2. storočia pred Kr..
V roku 338 pred Kr., Macedónci porazili južných Grékov pod vedením Atén. Tak bolo územie Grécka zjednotené pod nadvládou macedónskeho kráľa Filipa II. a Atény definitívne stratili svoju nezávislosť a demokraciu.
V Helenistickom období (323-86 pred Kr.), hoci v tejto dobe Grékov ovládali Macedónci, agora zaznamenala veľký stavebný rozvoj. Pribudli nové veľké Stoy, ktoré sa stali dominantou agory: Attalova Stoa č.1, Stredná Stoa č. 4 a Južná Stoa II. č.5. Všetky tieto Stoy boli darované mestu helenistickými kráľmi a rozhodujúcim spôsobom zmenili pôdorys miesta, aby sa viac podobalo agorám najnovších miest helenistických kráľovstiev.
Treba vysvetliť, čo je Stoa. V starovekej gréckej architektúre je Stoa otvorený prístrešok so stĺporadím. Stoa zvyčajne lemovala bočnú stenu dlhej budovy, v ktorej mohli byť predajne, jedálne, kancelárske priestory,…. Prístrešok chránil pred dažďom a umožňoval zhromažďovanie ľudí. Súčasná architektúra pozná Portikus, stĺpovú predsieň pred hlavným vchodom.
Stredná Stoa (Middle Stoa č.4) bola postavená okolo roku 180 pred Kr. ako dar mestu od pontského kráľa Farnaka I. Pontského. Bola to najväčšia, najdlhšia budova Agory, merala 147 metrov na dĺžku a 17,5 metra na šírku. Po celom obvode mala 160 dórskych stĺpov, ďalších 23 iónskych stĺpov rozdeľovalo jej interiéry.
Južná Stoa II. (South Stoa II. č.5) bola vybudovaná v roku 150 pred Kr. na mieste predchádzajúcej Južnej Stoy I. Bola to jednoduchá budova s prístreškom, ktorý podopieralo 30 dórskych stĺpov na severnej strane, zatiaľ čo v južnej stene stála malá fontána. Južná Stoa bola dlhá 93 metrov a široká 8,5 metra a mala prevažne administratívnu funkciu.
Východná budova (East Building č.6) bola vybudovaná ako posledná. Spojila východný koniec Južnej Stoy II. a Strednú Stou, čím vznikol uzavretý priestor, ktorý slúžil ako obchodné trhovisko.
Takto nejako, ako na 3D obrázku, mohol vidieť okolo roku 100 pred Kr. komplex troch budov pozorovateľ od Hefaistovho chrámu.
Všetky tri stavby boli poškodené pri potláčaní protirímskeho povstania generálom Sullom. V marci 86 pred Kr. dobyl povstalecké Atény a vyplienil aj agoru. Stoe na agore boli definitívne zničené požiarom, počas nájazdu germánskych Herulov v roku 267 n. l..
Dnes, po dvoch tisícročiach, sme pozorovateľmi my, a náš pohľad na priestor je dole na obrázku.
Pri prechádzke agorou sme stretli dvoch velikánov filozofie.
Sokrates a Confucius: Stretnutie
Takto nazval svoje dielo, vytvorené v roku 2021, čínsky umelec Wu Weishan. Dielo bolo vystavené na Aténskej agore v rámci kultúrnych výmen počas Roku kultúry a cestovného ruchu Grécka a Číny (september 2021 - september 2022). My sme ho videli v septembri 2023, takže je v agore umiestnené asi natrvalo.
Sokrates, aténsky filozof z konca 5. storočia pred n. l., je všeobecne považovaný za zakladateľa západnej filozofie. Jeho vplyv na neskorších gréckych filozofov bol obrovský, najmä na Platóna a Aristotela, a takmer všetky filozofické prúdy majú svoje korene v ňom. Podobne aj učenie Konfucia, čínskeho filozofa a politika z konca 6. a začiatku 5. storočia pred Kristom, tvorilo základ východoázijskej kultúry a spoločnosti a dodnes má veľký vplyv.
Hoci sa Konfucius a Sokrates nikdy nemohli stretnúť (prvý z nich zomrel 10 rokov pred narodením druhého), Wu Weishan vytvoril scénu, v ktorej si predstavuje dialóg medzi týmito dvoma veľkými mysliteľmi.
Byzantský Kostol svätých apoštolov
Na mape, ktorá je pri vstupe do agory, Kostol svätých apoštolov by ste hľadali márne. Mal by byť zaznačený blízko stanovišťa č. 2, kde sme sa počas prechádzky dostali, no nie je. Keďže mapa zaznamenáva stav agory v čase 2. storočia n.l., na mape kostol z 10. storočia ani nemôže byť.
Byzantský Kostol svätých apoštolov bol postavený pri Panathénajskej ceste, na troskách rímskeho nymfeuma z 2. storočia. Termín "nymfeum"v rímskej architektúre označuje honosnú stavbu, v ktorej sa nachádzala fontána s pitnou vodou. Nymfeum bolo vyzdobené sochami, zvyčajne sochami a bustami členov cisárskej rodiny. Fontána na agore bola zásobovaná pitnou vodou z Veľkého akvaduktu, ktorý spájal horu Penteli s Aténami. Stavba akvaduktu a nymfeuma na agore sa pripisuje cisárovi Hadriánovi. Jeho nástupca, cisár Antonius Pius, v roku 140 n.l. dokončil veľkolepý projekt zásobovania pitnou vodou Atén. Na mieste nymfeuma na agore, ktoré bolo dostatočne vysoko nad okolím, sa zbiehalo niekoľko vodovodov prichádzajúcich z rôznych oblastí Attiky.
Attalova Stoa - múzeum agory
Našom poslednou zastávkou pri prechádzke agorou je Stoa Attala, č. 13 na mape. Veľkolepú budovu dal postaviť okolo roku 150 pred Kr. Attala II., kráľ mesta Pergamon na severozápade Malej Ázie. Bol to dar mestu Atény za vzdelanie, ktoré tu získal v mladosti u starogréckeho filozofa Karneadesa z Kyrény.
Attalova Stoa bola zničená pri nájazde Herulov v roku 267 n.l..Spustošené Atény potrebovali vybudovať obranný múr a tak ruiny Attalovej Stoe (a tiež Hadriánovej knižnice na Rímskej agore) sa stali jeho súčasťou.
Po stáročiach sa na Attalovu Stou zabudlo, zo zabudnutia sa vynorila až v roku 1861, v súvislosti s výstavbou Metropolitnej železnice. Vtedy bol objavený v kameni vytesaný nápis, označujúci kráľa Attala II. ako darcu Stoe. Americká škola klasických štúdií v Aténach vykopala Stou v rokoch 1949 až 1953. Bolo rozhodnuté obnoviť budovu tak, aby slúžila ako múzeum archeologických nálezov z agory. Stoa bola v rokoch 1953-56 prestavaná tak, aby sa stala čo najvernejšou kópiou pôvodnej stavby. Stojí na pôvodných základoch a do stavby sa zabudovalo čo najviac pôvodných materiálov (pentelický mramor, vápenec z Pirea, strešné škridly z Attiky,...).
V múzeu na prízemí, je prezentovaná v chronologickom poradí (od neskorého neolitu po rímske a byzantské obdobie) v agore nájdená keramika, sochy, busty, mince, ako aj sklenené a bronzové predmety.
Mňa osobne viac ako na agore nájdená keramika, bronzové a sklené predmety, zaujímali exponáty spojené s demokratickým riadením starovekých Atén.
Ostrakizmus
Jedným z politických zákonov novej demokratickej spoločnosti, vytvorenej v Aténach v roku 507 pred Kr. Kleisthenesom, bol Ostrakizmus. Mal zabezpečiť ochranu demokracie pred tyranmi. Zákon umožňoval vyhnať z aténskeho mestského štátu až na 10 rokov občana, o ktorom ľudový súd hlasovaním rozhodol, že je hrozbou pre demokraciu a ohrozuje štát.
Eklézia (ľudové zhromaždenie) na svojich januárových zasadaniach hodnotila, či niekto z vlastných radov Démosu (mužov Aténčanov), neohrozuje demokraciu. Ak väčšina z kvóra minimálne 5 000 občanov hlasovala o ohrození demokracie kladne, bol stanovený deň a v tom čase sa na veľkej uzatvorenej ploche agory uskutočnilo hlasovanie.
Papyrus, dovážaný z Egypta ako kvalitný materiál na písanie, bol príliš drahý na to aby sa dal pri hlasovaní použiť. Hlinených črepín „ostrakov“ bolo všade dosť a boli zadarmo. Hlasovalo sa teda použitím ostrakov a tak hovoríme o Ostrakizme (Črepinovom hlasovaní). Každý člen Démosu (a iba tých sa demokratické zriadenie týkalo) vyškrabal na hlinenú črepinu meno človeka, ktorý podľa jeho mienky predstavoval najväčšie nebezpečenstvo pre Atény. Hlasovalo sa vhodením črepiny s vyškrabaným menom potenciálneho tyrana do „urny“. Po odovzdaní hlasu, hlasujúci musel zostať v uzatvorenom priestore agory, aby nemohol hlasovať dvakrát. Hlasovanie bolo platné, ak sa nazbieralo viac ako 6 000 "platných" črepín. V tom prípade ostrakizovaný bol ten občan Atén, ktorého meno sa ocitlo na najväčšom počte črepín. Musel do dvoch dní, na 10 rokov, Atény opustiť. Trestom nebol zbavený majetku, mohol si najať prostredníka na jeho spravovanie.
Po spočítaní hlasov sa z ostrakmi zaobchádzalo ako s odpadovým materiálom. Črepiny sa lopatami vyhadzovali a používali napríklad na zaplnenie výmoľov na cestách. Vďaka nájdeným ostrakom, poznáme mená väčšiny významných aténskych štátnikov.
Existovala volebná korupcia pred 2 500 rokmi?
Všetky kúsky keramiky na obrázku majú na sebe vyškriabané Themistoklovo meno, v gréčtine ΘEMISΘOKLES. Podľa grafológov, všetky boli vytvorené, či vyškriabané, tou istou rukou, približne v roku 482 pred Kr.. Boli použité pri hlasovaní o Themistoklovej ostrakizácii. Desiatky takýchto ostrakov boli objavené v studni na severnom svahu Akropoly. Vyzerá to tak, že niekto mal veľký záujem o vyhnanie Themistokla z Atén. Pravdepodobne svoj keramický „výrobok“ rozdával pred hlasovaním Aténčanom, s cieľom ovplyvniť výsledok.
Themistokles (524-459 pred Kr.) bol aténsky politik a generál. Počas prvej perzskej invázie do Grécka bojoval v bitke pri Maratóne (490 pred Kr.). Po Maratóne sa zasadzoval za silné aténske námorníctvo a v roku 483 pred n. l. presvedčil Aténčanov, aby postavili flotilu 200 triér, ktorá sa ukázala ako kľúčová v konflikte s Perziou. Počas druhej invázie velil gréckemu spojeneckému loďstvu v bitkách pri Artemisiu a Salamíne a zohral významnú úlohu pri dosiahnutí rozhodujúceho gréckeho víťazstva.
Po skončení vojen s Peržanmi sa údajne začal odcudzovať Aténčanom a tak bol v roku 471 pred Kr. ostrakizovaný. Odišiel do vyhnanstva v Argu. Spartania, v tej dobe nepriatelia Atén, videli príležitosť zničiť Themistokla a prinútili ho utiecť z Grécka. Zomrel vo vyhnanstve, jeho povesť však bola posmrtne rehabilitovaná a je znovu považovaný za hrdinu Atén.
Ako sa v demokratických Aténach hlasovalo - Kleroterion
Aténčania, aby sa vyhli korupčným praktikám pri výber občanov do štátnych rád, úradov a súdnych porôt, v praxi uplatňovali náhodný výber - Sortition. Základný princíp procesu sortície vychádza z pevného presvedčenia, že "moc korumpuje". Preto demokratickí Aténčania denno-denne žrebovali, napríklad pri výbere porotcov do Dikastériuma na daný deň, alebo ku konkrétnemu súdnemu procesu. K náhodnému výberu formou žrebovania používali nástroj – Kleroterion, jeho torzo je exponátom múzea.
Predstavme si napríklad, že je treba náhodne vybrať 500 porotcov, aby súdili protištátne konanie Sokrata. Porotcovia sa vyberajú z 5 000 členného Dikastériuma, zloženého z 10 aténskych kmeňov, po 50 Dikastov z každého kmeňa. Každý člen Dikastériuma má pridelený žetón – pinakiu. K žrebovaniu sa použije Kleroterion, kamenná doska s narezanými radmi štrbín, zostavenými do 10-tich stĺpcov. Každý kmeň má svoj stĺpec.
Najskôr sa vyžrebuje Empektes, vkladateľ žetónov. Žetóny občanov kmeňa umiestni do stĺpca prideleného kmeňu náhodne. V každom riadku s desiatimi štrbinami tak budú žetóny zástupcov všetkých kmeňov.
Ku kameňu je pripevnená rúrka, do ktorej padajú z lievika umiestneného nad ňou, náhodne, čierne alebo biele guľky. Keď po uvoľnení spodného otvoru vypadne z rúrky biela guľka, žetóny umiestnené v prvom riadku a ich majitelia, sa zúčastnia súdneho procesu ako porotcovia. Vypadnutie z rúrky čiernej guľky by znamenalo, že sa žetóny a ich majitelia, z procesu vyradia. Takto sa postupuje v uvoľňovaní guľôčok, vyraďovaní alebo priraďovaní porotcov do súdneho procesu po riadkoch v Kleroterione dovtedy, pokiaľ sa nenazbiera potrebný počet 500 porotcov.
Na youtube je viacero videí, ktoré žrebovanie pomocou Kleroterionu približujú.
Zákon proti tyranii - voľné zabíjanie tyranov
V roku 338 pred Kr. porazil Filip II. Macedónsky Aténčanov a ďalšie grécke štáty, v bitke pri Chaironei v strednom Grécku. Hoci macedónsky kráľ garantoval aténsku demokraciu, stále existovali obavy, ktoré boli o niekoľko rokov neskôr viac ako opodstatnené, že ambiciózni muži, ktorí sa usilujú o priazeň Macedóncov, by mohli rozvrátiť vládu. Preto bol o dva roky neskôr, v roku 336 pred Kr., prijatý Zákon proti tyranii. Je vytesaný v mramorovej stéle: "Nech je rozhodnuté Nomothetai (zákonodarcami): Ak niekto povstane proti ľudu s cieľom tyranizovať alebo sa pripojí k nastoleniu tyranie alebo zvrhne aténsky ľud alebo demokraciu v Aténach, ten, kto zabije toho, kto robí niektorú z týchto vecí, bude bez viny. ...“. Text ukladá v závere: „Tajomník Rady napíše tento zákon na dve stély a jednu z nich postaví pri vchode do Areopágu ... a druhú v Zhromaždení“.
Nad textom v stéle je reliéf zobrazujúci Demokraciu, ktorá korunuje Demos (aténsky ľud).
Zákon proti tyranii zakazoval spoluprácu s tými, ktorí plánujú protidemokratický prevrat a vyzýval na oslobodenie každého, kto zabije tyrana a mal by byť obvinený z vraždy. Pokiaľ viem, Aténčania nestihli využiť zákon a beztrestne zabiť nejakého tyrana, koniec demokracie bol za dverami.
Čo sa pokazilo v aténskej starovekej demokracii?
Sokrates už v 4. storočí pred Kr. predpovedal krátke trvanie demokratického zriadenia. Obviňoval aténsku demokraciu z vyzdvihovania ľudovej mienky na úkor pravdy. V starovekých Aténach o všetkom rozhodovalo ľudové zhromaždenie. To čo sa presadilo v Eklézii, nemuselo byť vždy viazané na fakty alebo pravdu. Pasca aténskej demokracie spočívala v tom, že moc patrila tomu kto dokázal svojou kvetnatou rečou vyvolať emócie, a hoci aj bez faktov a dôkazov, ovplyvniť verejnú mienku, ovládnuť kolektívnu vôľu občanov.
Okrem toho, aténska demokracia sa týkala iba veľmi úzkeho okruhu „démosu“ – Aténčanov, bola šitá na mieru mesta Atén. Moc Atén sa rozšírila postupne na Aténsky námorný spolok a ten sa premenil na Aténsku ríšu. Grécke mestá nemali popri Aténach žiadnu politickú moc, takýto stav bol neudržateľný. Aténska demokracia sa oficiálne skončila v roku 322 pred Kr., keď Macedónsko zaviedlo v Aténach oligarchickú vládu.
Rozlúčenie s Aténskou agorou
Aj keď som o priamej demokracii v starovekých Aténach pred návštevou Atén už čo-to vedel, moje predstavy po vzhliadnutí agory nadobudli celkom iný rozmer. Ak sa ocitnete v Aténach, neobíďte toto multifunkčné miesto, ktoré po stáročia plnilo občianske a sakrálne funkcie.
