Začnem bohom Zefýrom, nepočuli ste o ňom?
Úvodný obrázok je detailom z obrazu Sandra Botticelliho - „Zrodenie Venuše“. Venuša nadpozemskej krásy sa vynorila z morskej peny pri ostrove Cyprus, tak hovorí bájka zo starých gréckych čias. Starorímska bohyňa krásy Venuša (stotožnená s gréckou Afroditou) stojí nahá na lastúre plávajúcej na vlnách, a Hóra, čakajúca na brehu, je pripravená zakryť jej nahotu do kvetmi zdobeného plášťa. Lastúru s Venušou poháňa do skutočného života miernym jemným vánkom Zefyr a božským dychom Chloris. Zefyr bol jedným z ôsmich gréckych bohov vetrov, západným vetrom. Uniesol nymfu Chloris zo záhrady Hesperidiek, zaľúbil sa do nej a ona sa stala jeho nevestou. Tak bola nymfa povýšená na bohyňu a stala sa Flórou, ktorá mala naveky vládnuť nad kvetmi.
Starovekí Gréci boli presvedčení, že ich život ovplyvňujú bohovia ľudskej podstaty. Bohov mali na všetko, aj prírodné sily zosobnili do jednotlivých bohov a bohýň. Osem bohov riadilo počasie, Zefyr (Zephiros) bol bohom západného vetra. Vydajme sa za ním a za jeho siedmimi bratmi, na Rímsku agoru do Atén.
Rímska agora a Horologion, známy ako Veža vetrov
Rímska agora, skôr trhovisko ako fórum, leží východne od Aténskej agory. K Rimanom má v skutočnosti len malý vzťah, okrem toho, že svoje meno získala preto, že bola postavená počas 1. storočia pred Kr., teda počas vrcholného obdobia Rímskej ríše, aby slúžila rastúcemu počtu obyvateľov Atén. Zatiaľ čo Aténska agora bola predovšetkým miestom politických stretnutí, Rímska agora bola hlavne tržnicou. Jej plán bol jednoduchý, ale veľmi funkčný: veľký priestor obklopený obdĺžnikovou kolonádou, za ktorou boli rozmiestnené obchody. Celý komplex má vonkajšie rozmery 111 × 98 m, pričom rozmery voľného centrálneho priestoru v rímskych časoch boli 82 × 57 metrov. Medzi dobre známymi budovami boli: budova pre trhovú políciu Agoranomeion, a brána Atény Archegetis (Vodca), postavená na náklady Julia Cézara. Za vlády Hadriána bola agora vydláždená a v jej blízkosti bola postavená slávna Hadriánova knižnica.
Najdôležitejšou a najznámejšou budovou vo vnútri Rímskej agory bol rozhodne Horologion, známy aj ako Veža vetrov. Unikátnu stavba postavil v polovici 1. stor. pred Kr. Andronikos Kyrrhestos z Kyrrosu v Macedónsku. Predpokladá sa že Andronikos, významný grécky astronóm, inžinier a architekt, bol aj sponzorom výstavby technického skvostu. Predtým sa preslávil postavením slnečných hodín z bieleho mramoru v svätyni Poseidóna na ostrove Tinos. Tieto jeho slnečné hodiny sa stali takými slávnymi, že Andronikosa pozvali do Atén, aby postavil veľkolepý Horologion, hydraulickú hodinovú vežu, na východnej strane Rímskej agory, ako jedny z prvých "mestských hodín". Horologion je dnes známejší ako Veža vetrov, vďaka precízne z mramoru vytesaným reliéfom s vyobrazeniami ôsmich vetrov a ich mien, ktoré zdobia hornú časť ôsmich bočných stien veže.
Slnečné hodiny na Veži vetrov
Veža Vetrov je oveľa viacej ako len architektonickým a umeleckým exponátom. Je to aj starobylá hodinová veža, jediná budova na svete, ktorá mala slnečné hodiny na všetkých ôsmich stranách fasády. Všetkých osem slnečných hodín malo bronzovú tyč nazývanú Noma, ktorá vrhala na stenu tieň. Ten putoval po fasáde počas dennej doby. Bronzové tyče už na fasáde nie sú, boli nahradené menšími ukazovateľmi osadenými na miestach, kde pôvodné Nomy stáli.
Rovné čiary na slnečných hodinách vychádzajúce od Nomy, predstavujú hodiny dňa. V staroveku boli hodiny rozdelené na 12 rovnakých častí denného svetla a mali rôznu dĺžku v závislosti na ročnej dobe.
Časti kružnice hore a dole predstavujú letný a zimný slnovrat, kde boli najdlhšie a najkratšie dni v roku. Čiara uprostred ukazuje jarnú a jesennú rovnodennosť.
Každé z týchto ôsmich slnečných hodín museli byť vyrezané veľmi odlišne, v závislosti na smere otočenia fasády. Počet čiar na stenách a ich poloha, bola na každej bočnej stene oktagonu iná.
Slnečné hodiny na južnej strane dostávajú najviac slnečného svetla a majú čiary pre všetky hodiny dňa.
Veža vetrov má jediné známe slnečné hodiny orientované na sever. Slnečné hodiny na severnej strane dostávajú slnečné svetlo iba v letných mesiacoch a aj vtedy len na niekoľko hodín denne.
Bohovia vetrov v starogréckej spoločnosti a ich zobrazenia na Veži vetrov
Život Grékov príliš veľmi závisel na vetroch, často aj život samotný. Grécka spoločnosť bola silne závislá na plachtení, námorníctvo bolo nevyhnutné pri obrane a obchode so susednými štátmi a kráľovstvami. Gréci verili, že mocné okrídlené božstvá sú skutočným vetrom pod plachtami ich plachetníc. Chceli o vetroch vedieť všetko, veď úspech či neúspech obchodnej činnosti závisel vo veľkej miere od vetra.
Ľahko pochopiť, prečo vetry dostali svoje mená. Vo vetroch sa predsa dali rozpoznať vlastnosti charakteristické pre živého tvora: v prvom rade moc, krutosť, svojvoľnosť, nemilosrdnosť, násilie, ale aj náklonnosť a neha. Názvy odzrkadľovali nielen smer vetrov, ale aj ich silu, vlhkosť, sezónnosť, trvanie, stupeň nebezpečenstva a dokonca – v ojedinelých prípadoch – aj užitočnosť.
Homér, najstarší známy grécky básnik, v svojich eposoch Iliada a Odysea poznal len štyri vetry. Zodpovedali svetovým stranám a mali svoje odlišné vlastnosti. Boreas, severný vietor, fúkajúci zo svojho domova v tráckych horách, bol silný a nebezpečný. Notus, južný vietor, bol vlhký a búrlivý. Eurus, východný vietor, bol teplý a topil ťažký sneh na vysokých horských hrebeňoch, ktorý tam nahromadil západný vietor. Zefýros bol západným vetrom, tomu dal Homér dve podoby. V Odysei to bol jemný vánok, ktorý sa preháňal nad poliami, kde: „niet snehu, niet zimného náporu, nikdy tam nepadá lejak, ... spievajúce vetry západu oživujú celé ľudstvo“. V Iliade bol západný vietor úplne iný: „Ako bočné vetry rúbu more, kde sa hemžia ryby, severný vietor a západný vietor vyrážajú z Trákie v náhlom, bleskovom útoku, vlna na vlnu čiernejšia, hrebene, húfy v spleti morských rias von pozdĺž príboja"
Tvrdí sa, že osem rôznych vetrov identifikoval ako prvý Aristoteles v 4. storočí pred Kr.. V každom prípade, práve Aristoteles usporiadal symetricky vetry do kruhu s veternou ružicou, ukazujúcou na smer vetra, v strede.
Nikde inde v starovekom svete nebolo osem vetrov zobrazených tak majstrovsky, ako na Veži vetrov. Túto unikátnu technickú pamiatku by nemal obísť žiadny turista zavítajúci do Atén.
Od starovekého spisovateľa Vitruvia vieme, že na vrchole strechy bola kedysi umiestnená socha Tritona, pravdepodobne vyrobená z bronzu. Slúžila ako veterná ružica. Triton držal trojzubec, ukazoval ním podľa práve dujúceho vetra na jedného z bohov, teda na jeden z ôsmich vetrov. Triton bol synom Poseidona a Poseidon bol bohom mora a tiež Pánom vetrov. Smer vetrov bol v staroveku veľmi dôležitý, hlavne pre námorníkov, akými boli Aténčania. Rôzne vetry boli často sprevádzané rôznymi typmi počasia.
Rímska agora bola tržnicou, Veža vetrov mala pre obchodníkov praktický význam, lepšie si vedeli vypočítať, na základe informácií ktoré Veža vetrov poskytovala, kedy príde do prístavu loď s ich tovarom.
BOREAS bol gréckym bohom studeného severného vetra a nositeľom zimy. Jeho meno znamenalo "požierač", zo všetkých vetrov je najkrutejší, prináša zimné počasie, sneh a mráz. Je zobrazovaný ako okrídlený starec, veľmi silný, s prudkou povahou, vo vysokých čižmách a v teplom plášti s dlhými rukávmi. V rukách drží niečo ako roh, znázorňuje sa tým kvílenie severného vetra.
„Severní vítr“, nedá mi nespomenúť skvelú pieseň dvojice Uhlíř-Svěrák. Severný vietor bol krutý nielen v Grécku: „Severní vítr je krutý, počítej lásko má s tím, k nohám ti dám zlaté pruty, nebo se vůbec nevrátím, ...“
KAIKIAS bol gréckym božstvom severovýchodného vetra. Jeho meno je v gréčtine výrazom pre zlo alebo zlobu. Na rozdiel od hlavných vetrov spojených s ročnými obdobiami, Gréci spájali Kaikiasa s prudkými letnými búrkami. V umení sa objavuje ako prísny bradatý muž, ktorý zo svojho štítu sype krúpy na bezmocných smrteľníkov.
APELIOTES bol gréckym božstvom, ktoré predstavovalo východný vietor. Vetry Apeliota prinášali mierne jarné a letné dažde, dôležité najmä pre výživu úrody. Na maľbách a sochách vystupuje ako milý, mladý muž v ľahkej látke a plášti. V plášti nesie ovocie, obilie a niekedy aj kvety, symboly plodnosti, ktorú jeho vietor prináša.
EUROS bol gréckym božstvom juhovýchodného vetra a považoval sa za obzvlášť dobrý. Predpokladalo sa, že tento vietor prináša osviežujúci dážď, prospešný najmä pre poľnohospodárov. Často sa zobrazuje v gumákoch, zahalený v ľahkom vlajúcom plášti, v ktorom skrýva obilie, ovocie, alebo kvety.
NOTOS bol gréckym bohom južného vetra. Spájal sa s vysušujúcim horúcim vetrom, prichádzajúcim po východe planéty Sírius, v druhej polovici leta. Verilo sa, že prináša búrky neskorého leta a jesene, poľnohospodári sa ho obávali ako ničiteľa úrody. Je zobrazený ako mladík držiaci prevrátený krčah, leje z neho dážď.
LIPS bol gréckym božstvom juhozápadného vetra. Je zobrazený ako bosí mladík so svalnatou atletickou postavou, držiaci kormidlo lode. Lips mal nepredvídateľný charakter. Keď prejavil láskavosť, podobne ako jeho brat Apeliotes, prinášal vynikajúci vietor na plavbu. V najhorších prípadoch, podobne ako jeho brat Kaikias, mohol sa stať ničiteľom lodí, prinášal prudký vietor ktorý ničil plavidlá. To však nemuselo byť vždy zlé, ak vezmeme do úvahy, že vietor Lips, počas bitky pri Salamíne, vyhnal na breh perzské lode a zničil loďstvo nepriateľa.
ZEPHIROS bol gréckym bohom západného vetra. Podľa gréckej mytológie, žil v jaskyni v Trácii, severnom Grécku. Často fúkal počas jari. Je zobrazený ako nahý mladý muž s jarnými kvetmi, nasypanými do záhybu plášťa. Zephiros je najjemnejší z vetrov, je známy ako plodivý vietor, posol jari. Práve preto si ho Botticelli vybral do "Zrodenie Venuše".
SKIRON bol gréckym bohom severozápadného vetra. V umení sa objavuje ako bradatý muž, ktorý vylieva kotlík so žeravým uhlím, aby zabil rastliny a potrápil ľudí. Jeho meno súvisí so Skirophorionom, posledným z troch jarných mesiacov v Atickom (Aténskom) kalendári. Tam kde jeho brat Kaikias prináša krupobitie, Skiron prináša spaľujúce letné horúčavy a ohnivé blesky búrok. Zaujímavé je, že sa spája aj so samotným začiatkom zimy, keď suchý vzduch zabíja vegetáciu.
V súvislosti so SKIRONOM ma napadol MISTRÁL, tak sme „prekrstili“ severozápadný SKIRON na Jadrane. Odskočme si k „Mistrálu“ Karla Gota: „Vstupte na loď milý pane, jdu vám říct, že právě vane mistrál. Konec nudných her a spánku,
zadul nejsilnější z vánků mistrál. ....“
Predstavte si, že pôvodne boli mramorové reliéfy vetrov vymaľované, viacfarebné. Detaily na nich boli farbami ešte viacej zvýraznené, napríklad voda lejúca sa z krčahu, žeravé uhlíky sypajúce sa z kotlíka, kvety a ovocie v záhyboch plášťa, ...
Mená vetrov, vytesané nad reliéfmi, rovnako ako čiary slnečných hodín, dnes sú už sotva viditeľné. No na rozdiel od iných sôch zo staroveku, ktoré môžete vidieť na aténskych pamiatkach či v múzeách, mramorové reliéfy vetrov na Veži vetrov prežili v dobrom stave viac ako dve tisícročia, bez akéhokoľvek zásahu ľudskej ruky.
Aj napriek tomu všetkému technicky dômyselnému čo sa nachádza na vonkajších stenách veže a jej streche, technicky najvyspelejšie na tú dobu bolo to, čo sa nachádzalo v jej vnútrajšku. Stála tu časomiera, vyspelý technický mechanizmus poháňaný vodou.
Horologion - meranie času v Aténach vodnými hodinami
Pre vodné hodiny majú Gréci slovo "clepsydra", dá sa to preložiť ako "zlodej vody“. V Aténach sa clepsydry, vodné hodiny, používali na rôzne účely merania času. Jednoduché clepsydry sa používali na odpočítanie časového úseku napríklad v súdnictve, na prideľovanie časových limitov rečníkom. Tým sa zabezpečilo, že obžalovaní aj žalobcovia mali na súde k dispozícii rovnaký čas na prednesenie reči o žalobe, ako na obhajobu. Súdny systém v Aténach bol súčasťou demokracie, bol posvätný, pričom pravda a spravodlivosť boli prvoradé. K meraniu uplynulého časového úseku sa používala hlinená nádobka. Naplnila sa vodou a tá vytekala malým otvorom, umiestneným pri dne nádobky. Ak sa súdne konanie z nejakého dôvodu prerušilo, napríklad na preskúmanie dokumentov, otvor v clepsydre sa zazátkoval voskom, kým rečník nemohol pokračovať vo svojej reči.
S postupom času a zdokonaľovaním technológií sa zdokonaľoval aj dizajn clepsydry. Mnohí grécki a neskôr rímski astrológovia a horológovia (zaoberajúci sa meraním času) zdokonaľovali toto jednoduché zariadenie a neustále sa usilovali o väčšiu presnosť merania času. V polovici 1. storočia pred Kr., kedy grécky astronóm Andronikos dohliadal na stavbu svojho Horologionu na Rímskej agore, boli už známe presné anaforické vodné hodiny. Využívali stabilný prítok vody pri konštantnom tlaku a systém ozubených koliesok, spojených s plavákom a ukazovateľom času. Predpokladá sa, že Andronikos spojil vynálezy predchádzajúcich konštruktérov hodín, akými boli Archimedes, Ktésibios a jeho žiak Filón.
Viete že nič presnejšie na meranie času ako vodné hodiny, dlhé stáročia neexistovalo? Vodné hodiny zostali najpresnejším časomerným zariadením až do vynálezu kyvadlových hodín holandským fyzikom Christiaanom Huygensom v roku 1656, teda približne 17 storočí po tom, ako bol vybudovaný Horologion v Aténach. Dnes sú najpresnejšími atómové hodiny, merajú čas pomocou rezonančnej frekvencie atómov. Sú také presné, že aj keby išli 15 miliárd rokov, ich odchýlka od skutočného astronomického času by nepresiahla ani minútu.
Hodiny Horologionu vo Veži vetrov boli popísané pri svojom vzniku spisovateľom Vitruviom.
Hydraulické hodiny potrebovali k činnosti nepretržitý prítok vody. Zdrojom bol prameň na severnej strane Akropoly. Voda stekala dole akvaduktom do vodnej nádrže, umiestnenej v polkruhovej prístavbe veže.
V nádrži v prístavbe sa udržiavala hladina vody na konštantnej úrovni. Prebytočná voda prepadom odtekala do mramorovej fontány stojacej na trhovisku a do blízkych verejných záchodov. Nechal ich zriadiť rímsky cisár Vespasián a mali kapacitu až 70 užívateľov. Odtokom prebytočnej vody sa zabezpečoval konštantný tlak vody, privádzanej do druhej nádrže, umiestnenej vo veži. Voda v nej stúpala, pri konštantnom tlaku (konštantnom prítoku), konštantnou rýchlosťou a konštantne rýchlo stúpajúci plavák veľmi presne odpočítaval čas. Geniálnou myšlienkou bolo využitie sifónu. Hodiny sa automaticky cez sifón vyprázdnili, keď hladina v nádrži dosiahla po 24 hodinách stanovenú výšku. Takto sa mohlo veľmi presne začať počítanie času v ďalšom kalendárnom dni bez ručného zásahu, to bolo revolučné. Svet nikdy predtým nevidel tak presný stroj na meranie času, ako tento.
Z vodných hodín vo Veži vetrov zostalo pramálo, iba kanáliky na podlahe označujú miesto, na ktorom stál mechanizmus Horologionu, na tú dobu najpresnejšej časomiery.
Mala Veža vetrov aj astronomické využitie?
Strecha veže je vytvorená z 24 monolitických mramorových dosiek, všetky sú pôvodné, stoja na mieste bez porušenia už viac ako dve tisícročia. Na strope sa našli zvyšky pigmentov „egyptskej modrej“, tá sa vždy používala na maľovanie hviezdnej oblohy. Mal Horologion aj astronomické využitie, bol zároveň starovekým planetáriom? Mohol byť hydraulický mechanizmus hodín spojený s astrologickým modelom vesmíru, ktorý na hviezdnej oblohe, namaľovanej na strope veže, pohyboval planétami, Slnkom a Mesiacom? Že to bolo v Grécku už v 2. storočí pred Kr. technicky zvládnuteľné, dosvedčuje „Mechanizmus z ostrova Antikythéra“, exponát je vystavený v aténskom Národnom archeologickom múzeu.
Otázky o astronomickom využití Veže vetrov zostávajú nezodpovedané.
Ďalší osud Horologionu
Dokedy mechanizmus Horologionu fungoval a plnil funkciu časomiery, presne nevieme. Pravdepodobne, tak ako všetko navôkol, bol zničený v roku 267 n.l., počas plienenia Atén Herulmi. Vodné hodiny boli zničené, ale stavba zostala. V ranokresťanských časoch bola veža zmenená na zvonicu gréckeho ortodoxného kostola a priestor okolo nej sa využíval ako cintorín. Počas osmanského obdobia bola oblasť pokrytá domami, dielňami a kostolmi, vrátane zachovanej mešity Fetiye, stojacej na námestí Monastiraki. Vo Veži vetrov pribudol mihráb, výklenok ukazujúci smer modlitby k Mekke a osmanské nápisy na stenách. Veža sa pre sufijských moslimských dervišov zmenila na "tekke", centrum islamskej mystiky a teológie. To ju zachránilo pred chamtivosťou britského diplomata lorda Elgina, ktorý ako vieme, demontoval a odviezol z Akropoly do Británie cenné parthenónske sochy a reliéfy. V roku 1800 začal plánovať aj presun mramorových reliéfov bohov vetrov z veže, no na posvätné moslimské miesto mu nedovolili siahnuť.
Po gréckom víťazstve nad Osmanskou ríšou vo vojne za nezávislosť stavba chátrala a počas desaťročí bola zasypaná až do polovice výšky nánosmi sutín. V rokoch 1837-1845 ju čiastočne odokryla Grécka archeologická spoločnosť. Roky si vybrali svoju daň, rovnako ako prírodné katastrofy a znečistenie, čo podnietilo úplnú obnovu, ktorá sa začala v roku 2014.
Podľa Veže vetrov bolo pomenované jej okolie. Štvrť, ktorá sa okolo nej vyvinula, sa nazýva aj štvrť Aerides ("Aerides" znamená vietor), je jednou z najmalebnejších štvrtí historického centra Atén.
„Čo prečítam, to zabudnem; čo uvidím, to si zapamätám; čo vyskúšam, to pochopím“ - Konfucius
Aj na mňa sa vzťahuje táto múdrosť o troch úrovniach poznania, vyslovená čínskym filozofom Konfuciom. Pred cestou do Atén som o Veži vetrov veľa čítal, týmto blogom sa o informácie delím s vami. Pred pár týždňami som videl Horologion, fascinujúcu technickú pamiatku staroveku, na vlastné oči. Videné si zapamätám, ale do vašich zmyslových orgánov to mnou videné transformovať neviem, ani fotky to v plnom rozsahu nedokážu. Neskúsite zaradiť Atény do vašich cestovateľských plánov?
O čom budem písať nabudúce?
"Ako sa môže vzdelaný človek držať ďaleko od Grékov? Vždy ma zaujímali oveľa viac ako veda." - Albert Einstein
Gréci nemali len prvú meteorologickú stanicu na svete, oveľa-oveľa väčšou technickou "bombou" zo staroveku je najstaršia známa vedecká kalkulačka. Témou nasledujúceho blogu bude záhadný Mechanizmus z Antikythéry.
