Každé hlavné mesto takmer akéhokoľvek štátu má svoj symbol, svoju „vizitku“. Je ňou zvyčajne nejaká stavba, ktorá je úzko spätá s históriou mesta a má architektonickú jedinečnosť. V Paríži je to Eiffelova veža, v New Yorku Socha slobody, Berlín má svoju Brandenburskú bránu a Viedeň Dóm svätého Štefana. Ak si myslíte že „vizitkou“ Bratislavy je Kráľovský palác na Bratislavskom hrade, týčiaci sa do širokého okolia nad Dunajom, tak sa mýlite. V Parku miniatúr v Bruseli, v bruselskej Mini-Európe, Bratislava je predstavená Kostolom svätej Alžbety – Modrým kostolíkom.
Zatiaľ čo o výbere symbolu hlavného mesta našej krajiny by sa dalo polemizovať, pri Aténach je to jednoznačné, bez akejkoľvek debaty, Gréci majú svoju Akropolu. V Aténach neexistuje žiadna iná pamiatka ktorá by lepšie reprezentovala hlavné mesto Grécka a nielen hlavné mesto, ale celú krajinu. Akropoly majú aj iné mestá v Grécku. V preklade je Akropola (Ακρόπολη Αθηνών) „horné mesto“. Tak sa v staroveku nazýval opevnený kopec nad mestom, kde sa stavali chrámy na počesť bohov. Akropola v Aténach je skalnatý kopec dlhý približne 300 a široký 170 metrov. Tróni mu slávny Parthenón. Je trvalým svedectvom slávneho zlatého veku Grécka. Hrdo stojí nad Aténami, aby tisícky ľudí zdvihlo každodenne hlavu smerom k nebu a na vlastné oči videlo tento nekorunovaný div sveta.
Parthenón je najznámejšia grécka pamiatka, má za sebou sériu životov. Bol postavený pred takmer 2 500 rokmi a počas mnohých stáročí strašne trpel. No aj tak, jeho vyspelé architektonické detaily nás dodnes udivujú. Bol to najvýraznejšie sochársky prepracovaný grécky chrám aký bol kedy postavený, vrátane kolosálnej zlatej sochy Atény umiestnenej v ňom. Zhotovil ju fenomenálny Phidias, najväčší sochár svojej doby. Prejdeme si príbeh tejto stavby a jej premenu v priebehu času zo starovekej pokladnice plnej zlata a striebra, na nádherne zdobený kresťanský chrám a moslimskú mešitu.
Históriu o Parthenóne začnem Maratónom. Nie tým najstarším v Európe, košickým a ani tým ktorý sa konal 8. októbra 2023 v Chicagu. Neskutočné, Keňan Kelvin Kiptun na ňom prekonal maratónsky svetový rekord, vzdialenosť 42,195 kilometra prebehol za 2:00:35 hodiny. Feidippidovi, ktorého aténska armáda zamestnávala ako kuriéra, to v roku 490 pred Kr. iste trvalo dlhšie.
Vráťme sa o dva a pol tisícročia nazad, do doby perzsko-gréckych vojen. Perzskému kráľovi Dareiosovi, vládnucemu v obrovskej ríši siahajúcej od údolia rieky Indus až po Egejské more, robili problém malé grécke mestské štátiky. Vzbúrili sa, bolo ich treba potrestať. V septembri 490 pred Kr. sa jeho 25-tisícová flotila vylodila bez odporu na Maratónskej planine. Maratón bolo významné grécke mesto na pobreží Egejského mora, vzdialené iba 40 km od Atén. Z Atén do Sparty vzdialenej 240 kilometrov, bol vyslaný kuriér Feidippides so žiadosťou o pomoc. Vraj potreboval 2 dni aby sa dostal do Sparty a potom ďalšie 2 dni bežal 240 kilometrov späť do Atén s odmietavým stanoviskom. Spartania Aténčanom odkázali, že práve prebieha u nich festival a počas neho nie je dovolené bojovať.
Bohyňa Aténa, patrónka mesta, však svoj ľud neopustila. Stal sa takmer zázrak, v slávnej bitke pri Maratóne, Aténčania zázračne porazili armádu Peržanov aj bez pomoci Sparty. V boji stratili iba 192 mužov, zatiaľ čo Peržania tisíce. Bežec Feidipides mal opäť prácu, bol poslaný z bojiska pri Maratóne do Atén, aby oznámil radostnú zvesť o víťazstve. Stačil povedať iba „vyhrali sme“ a padol na zem mŕtvy. Táto história iste ovplyvnila rozhodnutie Pierra Cubertina, do programu prvých novodobých olympských hier zaradil aj maratónsky beh s dĺžkou vzdialenosti medzi Maratónom a Aténami.
Do histórie sa vraciam preto, lebo je dôležitá pre stavbu Parthenónu. Bitka pri Maratóne sa stala slávnou v celom starovekom svete. Po veľkom víťazstve, Aténčania sa rozhodli postaviť na Akropole veľký chrám k oslave patrónky, bohyne Atény. Nemal šancu byť niekedy dokončený. Peržania túžili po pomste za Maratón. O desať rokov neskôr, v roku 480 pred Kr., Dariosov syn Xerxes sa vrátil s oveľa väčšou armádou. Na krátku dobu ju zdržali Spartania. Tristo Spartanov hrdinsky bojovalo s Peržanmi v Termopylách do posledného muža. Aténčania tak získali čas na evakuáciu mesta. Väčšia časť perzskej armády sa presúvala loďami. Pri Aténčanoch opäť stáli bohovia. Hoci ich loďstvo bolo podstatne menšie ako perzské, pri ostrove Salamín, aj vďaka bohom vetrov nakloneným Grékom, nad Xerxesom zvíťazili. Medzitým však ustupujúce pešie perzské vojsko spustošilo opustené Atény. S osobitnou horlivosťou mesto vyplienili, zničili všetky budovy, aj rozostavaný chrám na Akropole.
Aténčania sa obávali, že by sa Peržania mohli vrátiť tretíkrát. Ako vedúca námorná mocnosť v Egejskom mori, stali sa uznávaným ochrancom mnohých pobrežných miest a ostrovov, ktoré mali stále dobrý dôvod obávať sa perzskej pomsty. Až 330 gréckych mestských štátov sa spojilo do Delianskej ligy, na čele ktorej stáli Atény. Jej nominálnym sídlom bol posvätný ostrov Delos. Tam sa konali kongresy a nachádzala sa tam aj pokladnica združenia. Mestá posielali do nej pravidelné príspevky, ktoré mali slúžiť na spoločnú ochranu proti Peržanom. Počas tridsiatich rokov sa v pokladnici Delianskej ligy nazhromaždil obrovský finančný obnos, ten sa z Delosu premiestnil do Atén. Po 30 rokoch, v roku 450 pred Kr., bola podpísaná s Perzskou ríšou mierová zmluva. V tej dobe už v Aténach fungovala demokracia. Aténsky vodca a skvelý rečník Perikles presvedčil Aténčanov, aby si nazhromaždené peniaze Delianskej ligy ponechali a použili ich na stavbu Parthenónu a obnovu ďalších chrámov zničených Peržanmi. Sparta, kedysi mocný mestský štát, bývalý najsilnejší spojenec Atén v boji s Peržanmi, nesúhlasil, z Delianskej ligy vystúpil.
Aténčania sa opájali slávou. Mali naplánovanú výstavbu nového chrámového komplexu na Akropole v nevídanom rozsahu. Mal demonštrovať svetu bohatstvo a moc Atén a v neposlednom rade, mal byť oslavou demokracie. K dispozícii mali „hrubú peňaženku“. Jednak si prisvojili peniaze Delianskej ligy a mali aj svoj zdroj striebra. V roku 483 pred Kr., na Laurione (malom pohorí neďaleko Atén) boli objavené ložiská striebornej rudy.
Projekt zástavby Akropoly mal okrem iného zahrňovať Propylae (bránu do posvätného areálu), komplex Erechteum (hlavnú svätyňu) a chrám Atény Niké (k oslave víťazstva nad Peržanmi, ako symbol harmónie, s ktorou žili dórske a iónske národy pod vládou Atén).
Dominantným prvkom na Akropole bol Parthenón. Nebol iba svätyňou, predovšetkým bol pokladnicou. Zachované fragmenty finančných účtov, ktoré boli vytesané do kameňa pre verejnosť, viedli k odhadom rozpočtu stavby Parthenónu. Pohybujú sa okolo 800 strieborných talentov - značná suma v dobe, keď za dva talenty bolo možné postaviť grécku vojenskú loď. (Jeden talent zodpovedal 26,2 kg striebra, ktorého kúpna hodnota bola vyššia než dnes.)
Ako umeleckú záštitu nad stavbou Parthenónu, Perikles si vybral Phidiasa (Feidiasa), najväčšieho antického sochára. Možno ste už o ňom počuli a poznáte ho ako tvorcu sochy boha Dia v Olympii, jedného zo siedmich divov starovekého sveta. Ním zhotovená socha Dia bola zo slonoviny a zlata a mala výšku 13 metrov. O Phidiasovi sa hovorilo, že vie z kameňa stvárniť ľudí ako bohov a bohov predstaviť v svojich sochách tak, aby vyzerali ako ľudia.
Stavba Parthenónu a jeho sochárska výzdoba
Parthenón sa začal stavať v roku 447 pred Kr. s obrovským nadšením. Sám Perikles bol členom stavebnej komisie. Veľký stavebný projekt priťahoval veľkú pozornosť a tak nečudo, že mnohí chceli byť jeho súčasťou. Rozostavaná stavba Hefaistovho chrámu na vedľajšom aténskom pahorku sa úplne zastavila a všetky stavebné kapacity sa presunuli na stavbu Parthenónu.
Okrem drevených trámov ktoré pomáhali držať strechu, celý Parthenón bol postavený z mramoru. Okolo 100-tisíc ton blokov mramoru boli privezených z neďalekého lomu v Pentelikose, vzdialenom iba 15 kilometrov. Na rozdiel od starovekých stavieb ktoré postavili Egypťania a Rimania, Parthenón nestavali otroci ale platení robotníci, aj to hovorí o jeho výnimočnosti. Odhaduje sa, že na stavbe bolo zamestnaných 500 až 600 ľudí prepravujúcich materiál, 150 rezačov kameňa a asi 50 sochárov. Jedným z týchto kamenárov mohol byť teoreticky sám filozof Sokrates, veď jeho otec bol uznávaným kamenárom a vie sa, že na stavbe Parthenónu pracoval. Sokrates sa narodil v roku 470 pred Kr., v dobe zahájenia stavby Parthenónu mal práve 23 rokov.
Stĺpy Parthenónu boli zhotovené z obrovských mramorových bubnov, poukladaných na seba a upevnených kovovými kolíkmi v strede. Každý kus Parthenónu bol jedinečný - individuálne dimenzovaný a vyrezaný na mieru - a potom zostavený na mieste ako obrovská 70 000-dielna skladačka. Hrubá stavba chrámu bola dokončená za neuveriteľne krátkych 9 rokov, v roku 438 pred Kr.. Ďalších 6 rokov, do roku 432 pred Kr., bola pridávaná na Parthenón sochárska výzdoba a reliéfy na fasáde nad stĺpmi po obvode stavby.
Parthenón, s rozmermi 69,5 x 30,8 metrov, bol asi o 27 metrov dlhší a o 4,5 metra širší, ako dovtedy najväčší Diov chrám v Olympii. Navyše, bol postavený na nezvykle veľkej a vysokej základni kopca, vďaka ktorej bol z diaľky dobre viditeľný.
Sochárska výzdoba exteriéru
bola zameraná na tri hlavné plochy. Odborníci ich nazvali: pedimenty, metopy a vlysy. Pri ich zobrazení použijem obrázky z videa „Smarthistory - Phidias, Parthenon sculptures“
https://www.youtube.com/watch?v=uF_W0jQ7bi0&t=123s
Priečelie Parthenónu - Pediment
Priečelie Parthenónu na západnej strane
Začnem dnes už neexistujúcim trojuholníkovým pedimentom, štítom na západnej strane Parthenónu. Zobrazoval súťaž medzi Poseidonom a Aténou o to, kto bude patrónom mesta. Už vieme kto vyhral, pretože mesto je pomenované po Aténe. Bohužiaľ, zo západného štítu sa zachovali iba roztrúsené fragmenty.
Priečelie Parthenónu na východnej strane
Na pedimente umiestnenom na východnom štíte Parthenónu bol zobrazený príbeh o zrodení bohyne Atény. Zachovalo sa z neho iba o máličko viac, ako z pedimentu na západnom štíte. V strede vidíme Zeusa (Dia) a Aténu. Aténa je hneď po zrodení dospelá, pretože tak sa zrodila v hlave jej otca Zeusa.
Bohužiaľ, práve ústredné postavy pedimentu, kedysi umiestneného na východnej strane Parthenónu, sú stratené. A aj modro orámované existujúce originály pedimentu sa nachádzajú v londýnskom Britskom múzeu.
Reliéfne panely nad vonkajšou kolonádou – Metopy
Nad vonkajšou kolonádou, po obvode okolo celej stavby, bolo rozvešaných 92 panelov, metopov, ktoré vytvoril Phidias a jeho žiaci v rokoch 446 – 440 pred Kr.. Predstavovali mýtické bitky, ktoré odkazovali na grécko-perzské vojny, v ktorých Gréci nakoniec zvíťazili, ale nie bez vlastných strát. Na metopoch východnej steny bola znázornená Gigantomachia, bitka medzi bohmi a obrami, na južnej stene metopy zobrazovali Kentauromachiu, bitku medzi Lapitmi, legendárnymi ľuďmi z Tesálie, a Kentaurami, a na západnej stene boli metopy Amazonomachie, bitky medzi Aténčanmi a Amazonkami.
Vlys - reliéfny pás nad vnútornou kolonádou
Nad vnútornou kolonádou Parthenónu sa po celom obvode stavby nachádzal súvislý reliéfny vlys. Zobrazoval panathénsky sprievod občanov, vzdávajúcich úctu Aténe. Začínal sa na západnom konci, kde úradníci a mladí muži nasadajú na kone a občania sú voľne zoskupení. Chodci sa zhlukujú a kavalkáda zdanlivo naberá rýchlosť s koňmi v plnom cvale smerom k východnému koncu, kde vlys vrcholí s kňazom a kňažkou Atény, obkolesenými dvoma skupinami sediacich bohov.
Vlys nad vnútornou kolonádou mal pôvodne celkovú dĺžku 160 metrov. Dodnes sa zachovalo z neho 130 metrov, pri tom 75 metrov originálneho vlysu sa nachádza v Britskom múzeu.
Dôležité je uvedomiť si, že sochárska výzdoba bol kedysi farebná, takže hoci boli sochy pedimentu, metopy a vlys umiestnené vysoko, boli dobre rozoznateľné.
Parthenón ako pokladnica
Parthenón bol budovaný nielen ako chrám zasvätený Aténe, slúžil predovšetkým ako pokladnica pre celú Aténsku ríšu. Každá pokladnica musí mať seriózne dvere. Do tej v Parthenóne, ktorá bola vybudovaná v chráme ako samostatná vstavaná komora, sa vstupovalo cez dvoje masívnych dvier. Tie vonkajšie boli zdobené listami zo zlatých fólií a scénou s kancom, baranom a hlavou medúzy. Legenda hovorí, že pôvodné staroveké dvere pokladnice boli prinesené do Atén z Tróje po jej dobytí, čo bolo okolo roku 1180 pred Kr..
Budova Parthenónu bola navrhnutá tak, aby v nej bol dostatok priestoru pre vystavenie veľkej sochy bohyne Atény, pokrytej zlatom a slonovinou. Zlato použité na soche bolo súčasťou zásob zlata Atén, uložených v pokladnici. V prípade núdze a nevyhnutnej potreby, mohlo byť zlato zo sochy použité.
O tom ako socha Atény vyzerala, zachoval svedectvo staroveký historik Pausanias vo svojom diele Opis starovekého Grécka. Vyobrazenia sochy sa zachovali na minciach a šperkoch z tej doby.
Socha bola vysoká približne 11,5 metra a stála na podstavci s rozmermi 4 x 8 metrov. Mala drevené jadro a ostatné na nej bola skladačka. Drevené jadro bolo pokryté bronzovými doskami, ktoré dávali soche tvar. K bronzovým doskám umiestneným na tele sochy boli pripevnené odnímateľné dosky zo zlata. Viditeľné časti tela: tvár a ruky bohyne, boli zo slonoviny. Zlato na soche vážilo neuveriteľných 44 talentov, čo zodpovedá približne 1 150 kilogramom. V nevyhnutnom prípade, zlaté dosky zo sochy sa mohli sňať, roztaviť a použiť ako platidlo.
Pred sochou bol plytký bazén s vodou, na jeho hladine sa leskla zlatá socha a ešte viac ohurovala návštevníkov. Vlhké prostredie bolo vhodné aj pre slonovinu.
Je neuveriteľné, že sa dodnes zachovala mramorová doska z rokov 440/439 pred Kr., ktorá sa týka sochy Atény. Starogrécky nápis na doske obsahuje správy o dozorcoch, ktorí kontrolovali zhotovenie zlatej sochy.
Okrem zlata na soche Atény, v pokladnici boli uložené aj ďalšie cenné predmety. Zachoval sa presný zoznam predmetov, ktoré boli uložené v pokladnici Parthenónu v roku 434 pred Kr., tesne po dokončení stavby. Inventár obsahoval napríklad: 1 zlatú kráľovskú korunu, 1 zlatú masku, 6 zlatých perzských mečov, 12 zlatých kukuričných stoniek, 1 zlatú lýru, 14 zlatých náprsných štítov, 31 bronzových pozlátených náprsných štítov, 5 zlatých misiek, 1 zlatú helmu, ....
Keď mal Parthenón kolosálnu zlatú sochu, musel ju mať aj ďalší dôležitý grécky chrám, chrám boha Dia v Olympii. Okolo roku 435 pred n.l. sa preto Phidias musel vydať do Olympie, aby tam postavil veľkú sochu Dia. Stala sa jedným zo siedmich divov starovekého sveta.
Phidias teda z Atén odišiel a o zvyšok výzdoby Parthenónu sa museli postarať iní sochári. Objavili sa aj kritici a neprajníci, obvinili Phidiasa z krádeže zlata pri tvorbe sochy Atény. Socha bola komisionálne rozobraná a odvážil sa každý zlatý panel pokrývajúci bronzové telo sochy. Dokázalo sa, že Phidias je nevinný. Potom ho obvinili, že na Metope, na ktorom Herakles bojuje s Amazonkami, zobrazil seba. Závisť kvitla aj v staroveku, skôr ako sa mohol fenomenálny Phidias ubrániť, zomrel vo väzení.
Na Parthenóne po čase pribudla ďalšia dekorácia, teraz od macedónskeho kráľa Alexandra Veľkého. Nad stĺpmi Parthenónu si môžete všimnúť niekoľko veľkých otvorov, bolo v nich upevnených 14 pozlátených bojových štítov. Táto ozdoba bola na Parthenón pridaná potom, ako Alexander Veľký v roku 334 pred Kr. zvíťazil nad Peržanmi, neďaleko Tróje. Podľa životopisca, rozvešal 300 brnení aj na bokoch stavby. Tie boli neskôr nahradené vencami. A tak na fasáde Parthenónu môžete vidieť aj veľa menších otvorov. Aj rímsky cisár Nero cítil v roku 61 n.l. potrebu pripomenúť sa na bronzových doskách pripevnených k Parthenónu, bol predstavený na nich ako syn Boha. Nerove dosky pobudli na fasáde iba 7 rokov, ihneď po Neronovej smrti, v roku 68 n.l., boli odstránené.
Hoci socha bohyne Atény bola súčasťou zlatého pokladu uloženého v pokladnici a predpokladalo sa že zlaté panely zo sochy budú v prípade potreby použité, nedošlo k tomu ani počas vojen ktoré Aténčania viedli, vrátane veľkej Peloponézskej vojny so Spartou, ktorú prehrali. Ani dobýjanie Atén Macedóncami nebolo sprevádzané použitím zlata zo sochy. Zlaté panely sňal a použil až v roku 298 pred Kr. tyran Lachares, ktorý zlato použil na zaplatenie svojich vojakov. Lachares vybrakoval aj ostatné zlaté predmety z pokladnice, rovnako ako zlaté štíty pridané na fasádu Alexandrom Veľkým.
Vieme, že zlatá socha bohyne Atény, ktorú v roku 298 pred Kr. Lachares rozobral a zlato použil, bola onedlho nahradená, aj keď zrejme s použitím menšieho množstva zlata. Ikonickú sochu poškodil požiar ku ktorému došlo približne v roku 165 pred Kr., ale bola opravená. Zachovali sa neskoršie podrobné popisy sochy z druhého storočia nášho letopočtu. Tiež sa vie, že socha Atény bola z Akropoly premiestnená v 6. storočí n.l., keď sa Parthenón zmenil na byzantský kostol. O soche bohyne Atény v Konštantinopole, vyrobenej z drahých kovov, sa zmieňujú historici ešte v 10. storočí. Existuje teda teória, že socha bola premiestnená do Konštantínopolu a zostala tam až do jeho vyplienenia počas štvrtej križiackej výpravy, v roku 1204 n.l..
Parthenón ako kresťanský kostol
V ďalšej etape života Parthenónu, na začiatku 6. stor. n.l., bol premenený na grécko-pravoslávny kostol zasvätený Panne Márii. Steny kostola boli pokryté nástennými maľbami a mozaikovým stropom, bol naplnený vzácnymi relikviami, nachádzal sa v ňom starobylý mramorový trón. Zmenil sa aj vstup do budovy, presunul sa z východu na západ.
Parthenón bol kostolom až do roku 1204, keď Atény dobyli križiaci. Snažili sa zmeniť vieru z pravoslávnej na katolícku. Kostol bol upravený a zmenený na rímskokatolícku katedrálu. Bola pridaná väčšia apsida a blízko vchodu bola postavená zvonica. Veľké pôvodné dvere Parthenonu sa začali znova používať a boli obložené striebrom. Vyrezávaný mramorový trón bol v kostole znova použitý ako biskupský trón a stále prežíva. Môžete ho uvidieť v Múzeu Akropoly. V kostole bol umiestnený na mieste, kde pred tým stála socha Atény.
V katedrále bolo uložených veľa slávnych relikvií, spomína sa napríklad zázračná olejová lampa. Podľa legendy, neustále horela. Ďalším pokladom bola zlatá holubica. V tejto dobe bol Parthenón veľmi obľúbeným kresťanským pútnickým miestom a zlatú holubicu pravdepodobne daroval kostolu byzantský kráľ Basil II., ktorý vykonal púť na Parthenón v roku 1018. Legenda hovorí, že holubica nepretržite krúžila nad oltárom kostola.
Počas storočí v ktorých Parthenón slúžil ako kostol a neskôr ako katedrála, stratil veľa sôch. Boli odstránené jednoducho preto, že ich považovali za neúctivé voči kresťanskému Bohu. Tak boli odstránené z pedimentov aj hlavy pohanských bohov: Atény, Zeusa a Poseidona.
Parthenón ako mešita
Keď v roku 1458 Grécko dobyli Turci, Akropola sa stala tureckou pevnosťou obývanou posádkou a rodinnými príslušníkmi. Kostol sa zmenil na mešitu a zvonica pri kostole sa stala minaretom. Turci pritom zničili ďalšiu sochársku výzdobu pôvodného Parthenónu.
V roku 1670 poslal francúzsky kráľ Ludvík XIV. nového vyslanca, markíza de Nointela, k sultánovi Mehmedovi IV. do Konštantínopolu. Súčasťou de Nointelovho poverenia bol aj nákup rukopisov, medailónov a sôch, počas pobytu v zahraničí. V sprievode vyslanca bol aj kreslič Jacques Carrey. Skupina markíza Nointela navštívila Atény v novembri 1674. Počas dvoch týždňov tu Carrey vytvoril približne päťdesiatpäť kresieb sôch na Parthenóne. Tridsaťpäť z nich, zobrazujúcich detaily pedimentov, metop a vlysov z doby kedy boli ešte v akom-takom stave, sa dodnes zachovalo, sú vystavené v parížskej Národnej bibliotéke. Carreyho skice sú dnes jediným záznamom, vďaka ktorému si vieme chýbajúce časti sochárskej výzdoby Parthenónu predstaviť.
Ako vidno z kresieb, v dobe panovania Osmanov sa dalo čo-to zo sochárskej výzdoby Parthenónu ešte rekonštruovať, no potom, v roku 1683, došlo ku katastrofe.
Benátčania viedli vojnu proti Turkom. Benátsky veliteľ Francesco Morosini rozmiestnil armádu na pahorku Filoppapos, stojacom vedľa tureckej pevnosti na Akropole. Parthenón používali Turci ako muničný sklad. Neskôr zhotovená veduta zobrazuje udalosť, ktorá nastala po delostreleckom zásahu. Pri výbuchu skladu strelného prachu v Parthenóne zahynulo okolo 300 ľudí nachádzajúcich sa v blízkosti, v okolí Akropoly horeli domy a požiar spôsobil obrovské škody. Parthenón sa zmenil na trosku.
Keď navštívite Atény, prechádzku po Filopappovom pahorku (tiež Pahorku múz) treba rozhodne zaradiť do programu. Po výstupe na vrchol sa vám otvori úžasný výhľad na mesto, Akropolu máte ako na dlani. Najlepšie fotky tu urobíte pri východe a západe slnka. Možno práve na mieste kde vznikla táto fotka stál kanón, ktorý rozmetal Parthenón.
Nové múzeum Akropoly
V roku 2009 vyrástlo pod južným svahom Akropoly unikátne architektonické dielo – nové Múzeum Akropoly. Vybudovaním moderného múzea Gréci získali dôstojný stánok na prezentáciu všetkých sochársky prác z Parthenónu a ďalších významných artefaktov, nájdených na Akropole. Gréci tým posilnili aj svoje úsilie o navrátenie 17 sôch, 15 metop a 75 metrov vlysov, ktoré drasticky sňal z budovy Parthenónu a odniesol v rokoch 1801-5, lord Elgin, britský veľvyslanec v Osmanskej ríši. Dnes „hviezdia Elginove mramory" v Britskom múzeu v Londýne.
Je žiadosť gréckej vlády o repatriáciu, teda o vrátenie „Elginových mramorov“, legitímna? Kto dnes vlastní sochy Parthenónu vystavené v Britskom múzeu? Sú majetkom súčasných Grékov, Britov, alebo celého sveta? Viac o tom v ďalšom blogu.
