Caravaggio – geniálny maliar, ale aj bohém, násilník a neovládateľný človek
Caravaggiov krátky a búrlivý život, život arogantného a vzdorovitého umelca a vraha, zodpovedá dramatickosti jeho diel. Asi nikto neposunul hranice maliarstvo dopredu tak, ako Caravaggio na prelome 16. a 17. storočia.
Renesančné maliarstvo, ktoré prekvitalo do konca 16. storočia, vyznačovalo sa idealizovanými postavami. Zobrazované scény pôsobili ako vyumelkované divadelné kulisy. Caravaggio to radikálne zmenil. Bol búrlivou osobnosťou a nespútaným maliarom, jeho umenie sa odklonilo od pretrvávajúcej estetiky renesančného maliarstva. Ľudia si počas troch storočí zvykli vidieť na renesančnom obraze idealizované postavy, akýchsi historických hercov kde každý musel byť krásny. Caravaggiove postavy boli zrazu iné, aj pri stvárňovaní biblických príbehov maľoval skutočných ľudí. Nikdy nezobrazoval svojich svätých v svätožiarach, ako bolo zvykom, jeho modelmi boli chudobní a vagabundi, ktorých nachádzal na uliciach a v krčmách, a nie profesionálne sediace modeli. Tváre jeho bytostí vždy vyjadrovali to, čo umelec potreboval, všetky útrapy života sa odrážali na ich veľkých črtách, hlbokých vráskach či strapatých vlasoch. Mal jedinečnú schopnosť vizualizovať ľudské utrpenie. Vytváral obrazy so živými postavami odetými v štýle vtedajšej doby, obrazy s intenzívnym kontrastom svetla a tmy, šerosvitom, dynamickou kompozíciou. Je ľahké predstaviť si pohyb jeho osôb pred a po zobrazenej udalosti. Chcel, aby jeho maľba bola šokujúca. Z jeho obrazov srší intenzívna psychologická atmosféra vyvolávajúca pocity napätia. Vedel brilantne maľovať temnotu, vedel prinútiť diváka pozerať sa do tmy.
Toto všetko o Caravaggiových obrazoch je ťažké predstaviť si bez toho, aby sme videli Caravaggiove umenie naživo.
Barokový búrlivák Michelangelo Merisi si podmanil umelecký svet. Caravaggiove obrazy boli kontroverzné, populárne a mali obrovský vplyv na nasledujúce generácie maliarov v celej Európe. Priamo ovplyvnili veľa barokových umelcov, napríklad Rubensa, Rembrandta, Velasqueza, Vermeera a ďalších. Mnohé z jeho obrazov sa zachovali na pôvodných miestach a možno ich vidieť v kostoloch po celom Ríme a samozrejme, v galériách po celom svete. Obraz považovaný za najslávnejší, môžete uvidieť v Katedrále sv. Jána vo Valette.
Pred tým, ako sa vyberieme do Valetty za jeho opus magnum (vrcholným dielom), niečo o živote Caravaggia. Informácie som čerpal najmä:
zo sprievodného slova k obrazom Caravaggia kurátorky talianskej a španielskej expozície v National Galery Londýn - Letizie Trevers;
z článku Odkaz Caravaggia na Malte, publikovanému 11.08.2022 v Malta Tourism Authority;
zo sprievodcovského výkladu Cynthie de Georgio, kurátorky St. Johns Co-Cathedral.
Video „Hľadanie Caravaggia“ (dajú sa nastaviť české titulky) si môžete pozrieť na:
https://www.youtube.com/watch?v=3Qp07jhrVJY
Caravaggio sa narodil v roku 1571 ako Michelangelo Merisi. To Caravaggio, pod ktorým ho dnes pozná celý svet, si pridal k menu podľa rodného mestečka neďaleko Milána, kde sa narodil a vyrastal. Vzdelával sa v Miláne, no ako umelec, presadil sa až po presťahovaní do Ríma. Prvé roky v Ríme boli náročné. Pretĺkal sa maľovaním zátiší s ovocím a kvetmi, neskôr maľoval postavy a obrazy predával na ulici. Živil sa prácou pre rôzne maliarske dielne, za stravu a ubytovanie.
V roku 1595 sa na Caravaggia usmialo šťastie. Významný kardinál Francesco del Monte spoznal talent mladého maliara a prijal Caravaggia do svojej domácnosti. Prostredníctvom kardinálovho okruhu známych, Caravaggio dostal svoje prvé verejné objednávky. Splnil ich tak presvedčivo a inovatívne, že sa takmer cez noc stal celebritou. Stal sa najslávnejším maliarom v Ríme.
Caravaggio maľoval rýchlo a s veľkým nasadením, bez prípravných kresieb či náčrtov. Ale s rovnakou vášňou s akou pracoval, vedel sa aj vrhať pri divokých potulkách do víru zábavy a pouličných šarvátok. Ako väčšina géniov, bol výstredným a nerešpektoval zákon. Jeden z jeho životopiscov napísal: „ ...po štrnástich týždňoch práce sa bude mesiac alebo dva preháňať s mečom po boku z jednej krčmy do druhej, vždy pripravený pustiť sa do bitky alebo hádky, takže je veľmi nepríjemné s ním vychádzať". Po Ríme chodil s mečom po boku, nosil ho nelegálne, aj vtedy bolo treba na nosenie zbrane povolenie. Slávny maliar teda viedol búrlivý a dobrodružný život, ten ho viedol nielen cez kniežacie paláce, ale aj najoplzlejšie krčmy a zapadlé uličky Ríma. Kamkoľvek prišiel, vždy sa dokázal dostať do problémov. Úsmevne povedané, tak ako v piesni Rangers, mal „Nos pro trable stavěnej“. Caravaggiovi vplyvní mecenáši dokázali väčšinu jeho života bagatelizovať jeho násilné bitky.
V máji 1606, pri hájení cti kurtizány Fillide, zašiel Caravaggiov vznetlivý temperament príliš ďaleko. Prominentného pasáka Ranuccio Tomassoniho, muža z bohatej rodiny, sa pokúsil vykastrovať za to že spal s Fillide. "Veľmi zdvorilý mladý muž", ako sa píše v rozsudku, na následky zranenia zomrel. Rímske úrady reagovali rýchlo, na Caravaggiovu hlavu vydali "bando capitale", zatykač. Stal sa zločincom na úteku, za vraždu bol vtedy v Ríme trest smrti. Rozhodol sa že nebude čeliť spravodlivosti, ale opustí Rím. Nepochyboval, že rýchlo získa milosť.
Najskôr utiekol do Neapola. Tam zostal pod ochranou svojich mecenášov niekoľko mesiacov. Caravaggiova povesť slávneho umelca sa preniesla aj tam a dostal množstvo nových zákaziek. Neapol bol však príliš blízko Ríma, a tak Caravaggio v júli 1607 nastúpil na galéru akéhosi rytiera a odplával na Maltu. Myslel si, že ak sa stane maltézskym rytierom, skôr dostane od pápeža milosť za zabitie.
Keď Caravaggio pristál na ostrove, stále mu nad hlavou viselo obvinenie z vraždy. Johaniti ho však nezavreli do žalára, s umelcom mali iné plány. Veľmajster Alof de Wignacourt vedel že má v rukách jedného z najgeniálnejších maliarov a túto skvelú príležitosť si nemienil nechať ujsť. Ignoroval vydaný zatykač a požiadavku pápežského štátu na vydanie vraha. Caravaggia nielen že privítal, ale udelil mu imunitu, ak pravda bude súhlasiť s maľovaním pre potreby rádu. Caravaggio mal hneď na úvod pobytu na Malte šťastie, práve v tom čase sám veľmajster hľadal umelca, ktorý by namaľoval jeho oficiálny portrét. Nemohol nájsť lepšieho majstra ako Caravaggio. Ten sa chopil príležitosti oboma rukami.
Veľmajster Wignacourt, ako správny Francúz, miloval prepych. Obklopoval sa pážatami z vysokej šľachty z celej Európy a svoj dvor si pestoval ako kráľ. Caravaggiov portrét ho určite nesklamal. Zobrazuje knieža v hrdej póze, drží veliteľské žezlo, stojí pevne, akoby stelesňoval vojenskú silu, udatnosť a moc rádu svätého Jána z Jeruzalema. Wignacourtov slávny portrét bol vystavený v zbrojnici Paláca veľmajstrov a vyniesol Caravaggiovi rytiersky titul. Za rytiera bol vymenovaný v júli 1608. Stalo sa tak na základe výnimky udelenej pápežom Pavlom V.. Veľmajster Wignacourt musel vynaložiť veľké úsilie, aby dostal Caravaggia do šľachtického stavu. V dokumentoch, týkajúcich sa „pasovania“ za rytiera, sa uvádza: „Chceme vyhovieť želaniu vynikajúceho maliara, aby sa náš ostrov, Malta, a náš rád, konečne mohli chváliť týmto adoptovaným žiakom a občanom.“ Osud to zariadil tak, že Caravaggio bol rytierom iba necelých päť mesiacov.
Ďalším majstrovským Caravaggiovým obrazom, namaľovaným na Malte pre potreby rádu, bol obraz Svätý Hieronym píše. Svätý Hieronym bol obľúbenou Caravaggiovou témou. Ako prvý človek, ktorý preložil Bibliu do latinčiny, často je zobrazovaný práve pri písaní knihy.
Pre umeleckých kritikov a všetkých ktorí sa zaujímajú o maliarstvo, Caravaggiovým vrcholným dielom v celej jeho kariére je oltárny obraz v oratóriu Katedrály sv. Jána vo Valette. Sťatie Jána Krstiteľa zobrazuje krvavé sťatie hlavy Krstiteľa tak, ako sa o ňom hovorí v evanjeliách.
Spoločenské postavenie Caravaggia na Malte bolo vysoké. Za obraz Sťatie Jána Krstiteľa dostal odmenu, dvoch otrokov a zlatú reťaz.
Ako sa teda Caravaggiovi darilo ako členovi Rytierskeho rádu svätého Jána? Asi tak dobre, ako všetko ostatné v jeho turbulentnom živote. Na Malte mal príležitosť uniknúť zo strašnej minulosti, začať novú kapitolu života. Samozrejme, pokazil to. Opäť ho premohla jeho prchká povaha. Tentokrát sa zaplietol do bitky, v ktorej fyzicky napadol svojho suseda, istého maltského rytiera Fra Giovanniho Rodomonteho Roera, organistu v kostole. V noci 18. augusta 1608 bol Caravaggio u Roera na návšteve a vyprovokoval bitku. Maliar rozbil Roerove vchodové dvere a potom vážne zranil rytiera-organistu. Rytieri nestrpeli takéto výstredné správanie, o deň neskôr, 19. augusta, bol Caravaggio zadržaný a uväznený v pevnosti Fort Saint Angelo. Bol obvinený z pokusu o vraždu. Zhanobený a neschopný maľovať, Caravaggio nečakal na súd, ale 6. októbra z väzenie ušiel a utiekol z Malty. Po neslávne ukončenom 15-mesačnom pobyte na Malte, podarilo sa mu prekĺznuť na Sicíliu. Na zasadnutí verejného zhromaždenia, ktoré sa konalo 1. decembra 1608 v oratóriu kostola svätého Jána, bol Caravaggio v neprítomnosti, práve pred svojím majstrovským dielom Sťatie Jána Krstiteľa, "vylúčený a vyradený z rádu, ako zhnitý a zapáchajúci úd". Titul mu zobrali pred obrazom, ktorý ako jediný hrdo podpísal.
Po Malte sa Caravaggio na deväť mesiacov ocitol na Sicílii a napokon sa vrátil do Neapola. Pokračoval v plnení zákaziek, aj keď na uliciach sa objavovali ďalšie problémy. V bitke takmer prišiel o život, odniesla si to vážne znetvorená tvár. Niektorí pripisujú tento incident rytierom.
Raný Caravaggiov životopisec Giovanni Bellori tvrdí, že Caravaggio v Neapole namaľoval obraz Salome s hlavou Jána Krstiteľa. Poslal ho na Maltu veľmajstrovi Wignacourtovi, aby tým odčinil svoje hriechy voči rádu. Viac sa mi o tomto príbehu zistiť nepodarilo. Keďže tento obraz je vystavený v Palacio Real de Madrid, zrejme Caravaggio uzmierenie s rytierskym rádom nedosiahol.
Caravaggio v Neapole maľuje svoje posledné obrazy. V tom čase jeho ochrancovia a mecenáši pracujú na tom, aby preňho vybavili pápežskú milosť. Caravaggio je na úteku pred spravodlivosťou už štvrtý rok. Keď je jasné, že na príhovor kardinála Gonzagu milosť od pápeža dostane, zbalí obrazy a plánuje návrat z Neapola do Ríma. Nebol by to však Caravaggio, pred nalodením sa v prístave zamieša do hádky, nakrátko ho zatknú. Loď odpláva bez neho, aj s jeho vecami. Snaží sa ju dostihnúť po súši a prichádza do Porta Ercola, ale tam, rozrušený žiaľom a smútkom, zoslabnutý úpalom, ochorie. Jeho posledné zranenie a horúčka ktorú dostal ho tak oslabili, že 18. júla 1610, ako 38 ročný, v nemocnici na týfus zomiera.
Konkatedrála (spolu-katedrála) svätého Jána vo Valette – klenot barokového umenia.
Na Malte je toho historicky a umelecky zaujímavého strašne veľa. Písal som už o megalitických chrámoch v ktorých pôsobili hadí kňazi s dlhými lebkami, snažil som sa tiež zhrnúť fakty podporujúce teóriu, že práve Malta mohla byť bájnou Atlantídou.
V ostatnom blogu som písal o hrdinstve maltézskych rytierov, ktorí odolali štvormesačnému obliehaniu ostrova armádou Sülejmana. Pre Osmanov to bol najhorší zvrat za viac ako storočie a kresťanskej Európe to dalo nádej, že tureckú expanziu možno zastaviť. Európa bola rytierom za hrdinskú obranu kresťanstva taká vďačná, že na ostrov začali čoskoro prúdiť finančné dary. To umožnilo veľmajstrovi de Valettovi začať v roku 1566 stavať na hore Sciberras opevnené mesto La Valetta. Hovorí sa, že hlavného projektanta budovanej Valetty vybral sám pápež. Bol ním architekt Laparelli, ktorý sa predtým podieľal na stavbe vatikánskeho opevnenia.
Valletta bola postavená podľa Laparelliho plánu ako úplne opevnené mesto a zaberala celý polostrov. Už Laperalli vo svojom pláne predpokladal, že v meste budú popri pevnosti Sant Elmo dve hlavné stavby, Palác veľmajstrov a konventný kostol Rádu johanitov, zasvätený svätému Jánovi, patrónovi rytierov.
Dnes Konkatedrálu svätého Jána vo Valette, ako sa kostol oficiálne nazýva, ideme navštíviť. Prečo sa nazýva konkatedrálou? Vysvetlenie je jednoduché. Keď rytieri svätého Jána/Johaniti dostali Maltu od cisára Svätej ríše rímskej Karola V., na Malte už existovala katolícka katedrála. Stála v citadele Mdina, kde v tej dobe sídlila maltská šľachta. Rytieri a maltskí šľachtici neboli v priateľských vzťahoch, tí druhí boli právom nahnevaní, že ich malé léno bolo odovzdané skupine cudzincov bez akejkoľvek konzultácie s nimi. Rytieri si teda postavili vlastný kostol. Najskôr to bol kostol sv. Vavrinca pri pevnosti St. Angelo v Birgu (dnes Vittoriosa) a neskôr vo Vallette. Podarilo sa im dosiahnuť, že pápežským výnosom z roku 1816 bolo Katedrále svätého Jána priznané rovnaké postavenie, ako pôvodnej Svätopavelskej katedrále v Mdine. Vznikli tak dve, z pohľadu cirkvi rovnocenné katedrály, dve sídla maltského arcibiskupa a platí to dodnes.
Rímskokatolícky kostol svätého Jána bol postavený maltézskymi rytiermi v rokoch 1573 až 1578, na objednávku veľmajstra Jeana de la Cassière, ako konventný kostol Rádu johanitov. Projektantom bol vojenský architekt Girolamo Cassar, ktorý navrhol aj ďalšie významnejšíe budovy vo Vallette. Prísny exteriér katedrály, postavenej krátko po skončení Veľkého obliehania, pripomína pevnosť.
Jednoduchá dvojvežatá fasáda má niekoľko zaujímavých prvkov. Na pravej veži sú tri hodiny - jedny ukazujú čas, druhé deň v týždni a tretie dátum. V strede priečelia je balkón s balustrádami. Z tohto balkóna sa vyhlasovali dôležité oznamy a tiež meno novozvoleného veľmajstra. Bolo zvykom, že novozvolený veľmajster hádzal ľuďom čakajúcim na námestí správu o voľbe, zlaté mince. Pod balkónom sú tri erby. Jeden je veľmajstra La Cassiera, ktorý zaplatil stavbu katedrály, druhý je biskupa Torresa, ktorý katedrálu otvoril, a tretí je erb Rádu Johanitov. Stĺpy na hlavných dverách sú toskánske, teda masívne a pôsobivé.
Nenápadný bočný vchod pre turistov z námestia Great Siege Square (Veľké obliehané námestie) vôbec nenaznačoval, že sa o chvíľu ocitneme v najvyšperkovanejšom kostole, aký som doteraz navštívil. Rytieri si určite dali záležať na tom, aby vytvorili pompézny interiér, ktorý sa nepodobá žiadnemu inému, interiér ktorý predčí honosnosťou kostoly v Ríme. Na skrášlení svojho hlavného kultového miesta nešetrili.
Katedrála zvonka nie je ničím nápadná a výnimočná, keď však vojdete dnu, to je už iná reč. Pôvodný interiér z dielne vojenského architekta Girolama Cassara bol vojensky strohý a jednoduchý, slabo konkuroval kostolom vo večnom Ríme. Preto v 1660 roku povolal veľmajster Raphael Cotoner umelca Mattiu Pretiho z Kalábrie, aby ho vyzdobil v okázalom barokovom štýle, ktorý bude v absolútnom kontraste s vonkajšou podobou katedrály.
V mnohých článkoch o katedrále sa cituje výrok škótskeho básnika, prozaika a románopisca Waltera Scotta, ktorý v prvej polovici 19. storočia svojím dielom ovplyvnil celý literárny svet. O Katedrále svätého Jána prehlásil, "Je to nádherný kostol s najpozoruhodnejším interiérom, aký som kedy videl". Ja hovorím to isté, zopár katedrál, aj barokových, som videl tiež. Na barokových kostoloch je to tak, že na vás vizuálne zaútočia, až tak, že vás to môže takmer odpudzovať a pôsobiť ako lacný gýč. Existuje iba tenká hranica medzi vysokým umením a gýčom, ktorú tieto kostoly často prekračujú. Podľa mňa, Katedrála svätého Jána medzi také nepatrí.
Súsošie oltára, ktoré navrhol v roku 1666 najväčší maltský sochár Melchiorre Cafà, malo byť pôvodne z bronzu. Lenže pri odlievaní súsošia oltára v zlievárni v Ríme, majster Cafà tragicky zahynul . Až o takmer 30 rokov neskôr dokončil dielo jeho jediný žiak Giuseppe Mazzuoli. Sochy nezhotovil z bronzu, ale z bieleho mramoru. Zachytávajú scénu krstu, keď Ján z mušle leje vodu z rieky Jordán na Ježišovu hlavu. Zaujímavosťou je, že celé veľké súsošie je vytesané z jediného kusa veľkého mramorového bloku.
Veľkolepá nádhera. Na najambicióznejšiu časť výzdoby kostola - nádherný cyklus stropných fresiek zobrazujúcich život svätca, si rytieri najali kalábrijského umelca Mattio Pretiho. Mattio Preti bol taliansky barokový umelec, narodil sa v malom mestečku Taverna v Kalábrii. V roku 1659 navštívil sídlo rádu na Malte. O rok neskôr bol vymenovaný za rytiera a väčšinu zvyšku svojho života strávil na ostrove, kde vyzdobil interiér katedrály sériou 38 fresiek o živote a mučeníctve svätého Jána Krstiteľa. A tak nám nezostáva nič iné, iba vykrútiť si krk pri pohľade na majestátny klenbový strop a rozmýšľať, čo jednotlivé scény predstavujú.
Steny katedrály sú posiate bohatými ornamentami, ktoré vytvárajú efekt matného zlatého brokátu. Pozoruhodná je aj skutočnosť, že všetky ručné rezbárske práce na stenách a stĺpoch boli vykonané na mieste, teda neboli samostatne vyrezané a potom pripevnené na steny (štuky). Maltský vápenec, z ktorého je katedrála postavená, sa mimoriadne hodí na takéto zložité rezbárske práce.
Keď sa vám podarí dostať sa do Valetty, urobte všetko preto aby ste do katedrály prišli skoro ráno, pri jej otvorení, tak ako naša trojica. Zopár návštevníkov neruší posvätné ticho, ohromení nádherným barokovým divadlom, chodíme po špičkách. Neviem či Michal Horáček, autor textu piesne Baroko (spieva Richard Müller), nebol náhodou inšpirovaný interiérom tejto katedrály. K mojim pocitom pri obdivovaní interiéru sa hodí časť Horáčkovho textu: „Taková zář je jen jedna - odtud až do nedohledna. - No a z něj daleko široko - proudem se rozlévá baroko“.
Rovnako dlho, ako pri pohľade smerom nahor, na freskami pokrytý strop, môžete si krk vykrúcať smerom nadol, na podlahu. Aj tá je v tomto kostole neuveriteľná. Pod ňou našlo svoj večný odpočinok 375 rytierov a veľmajstrov. Náhrobné kamene a latinské epitafy na nich rozprávajú príbeh pochovaných rytierov s posolstvami o triumfe, sláve, víťazstve a smrti. Sú ozdobené mozaikami, na ktorých sú erby, mená, scény a texty o šľachetných skutkoch alebo významných bitkách. Ich podrobným skúmaním by ste mohli stráviť celé hodiny. Smrť pripomínajú početné lebky, kostlivci s kosou, presýpacie hodiny, alebo anjeli slávy trúbiaci na trúbu. Vstup na mramorovú podlahu je obmedzený, nepovoľuje sa po nej chodiť v topánkach s ihličkami.
Niektorí historici tvrdia, že osem hrotov na maltézskom kríži znamená osem jazykov, z ktorých pochádzajú rytieri svätého Jána, zatiaľ čo iní historici hovoria, že keďže ide o rehoľný rád, štyri trojuholníky sú štyri cnosti a osem hrotov sú blahoslavenstvá vychádzajúce zo štyroch cností. V každom prípade, Katedrála svätého Jána má deväť kaplniek. Zatiaľ čo osem kaplniek je zasvätených svätým patrónom každého z ôsmich jazykov rádu, deviatou je Kaplnka Najsvätejšej Sviatosti. Kaplnky sú rovnako divoko vyzdobené, ako hlavná časť kostola.
Aragónska kaplnka španielskeho jazyka je zasvätená svätému Jurajovi. Na oltárnom obraze sa môžete pokochať svätým Jurajom, sediacom na bielom koni. Kaplnku zdobia extravagantné náhrobky bratov (po sebe idúcich veľmajstrov) Rafaela a Nicolasa Cotonerových.
Oltárny obraz je majstrovským dielom Mattio Pretiho a má zaujímavú históriu. Keď sa rytieri rádu svätého Jána chceli presvedčiť, čo dovtedy málo známy Mattia Preti dokáže, požiadali ho, aby im poslal nejaký svoj obraz. Poslal im tento obraz svätého Juraja. Rytieri ním boli nadšení a poverili Pretiho, aby namaľoval klenbu katedrály. Po klenbe sa Pretiho práce rozšírili aj na úpravy stien katedrály a jej kaplniek.
Nemecká kaplnka so symbolom nemeckej divízie - dvojhlavou orlicou, je zasvätená sviatku Zjavenia Pána. Na oltárnom obraze môžete vidieť Klaňanie mudrcov od maltského maliara Stefana Erardiho. Je to jediná kaplnka, v ktorej sa nenachádzajú pohrebné pomníky venované veľmajstrom. Dôvodom je, že jediným nemeckým veľmajstrom rádu bol Ferdinand von Hompesch a jeho vláda trvala len jeden rok. Potom Napoleon vyhnal rád z Malty (v roku 1798). Veľmajster Hompesch zomrel v Montpelier.
Kaplnka Kastílie, Leónu a Portugalska je zasvätená svätému Jakubovi a sú v nej uložené pozostatky svätého Klementa, ktoré v roku 1747 daroval pápež Benedikt XIV. veľmajstrovi Emanuelovi Pintovi. Na oltárnom obraze Mattia Preti zobrazil svätého Jakuba Menšieho. Veľmajstri António Manoel de Vilhena (1722-1736) a Manuel Pinto da Fonseca (1741-1773) sú pochovaní v tejto kaplnke v ozdobných mramorových pohrebných pomníkoch.
Katedrála svätého Jána je miestom posledného odpočinku celej rady vojenských veliteľov a súčasne aj vládcov ostrova.
Sakristia sa môže pochváliť elegantnou kazetovou valenou klenbou, ktorá bola dokončená v roku 1604, pod vedením rytiera Raymunda de Vere. Jeho erb je zobrazený v strede pod výklenkom nad oltárom, v ktorom sa nachádza socha svätého Jána. Ďalšie dva erby sú erby veľmajstra Alofa de Wignacourt a rehole. Oltárny obraz je Bičovanie Krista od Stefana Pieriho (1572). Na ľavej a pravej strane sakristie sú vystavené ďalšie obrazy pochádzajúce zo 17. a 18. storočia. Od rytierov sa očakávalo, že pri postupe v hodnostnom rebríčku budú prinášať do rádu drahé dary, a často to boli príspevky na obohatenie kostola a vynikajúce umelecké diela.
Oratórium
Oratórium v Katedrále svätého Jána bolo postavené v roku 1604 veľmajstrom Wignacourtom ako miesto pobožnosti pre mladých novicov. Stalo sa domovom jedného z najhodnotnejších obrazov barokovej Európy - Sťatia Jána Krstiteľa od Caravaggia, umelecká kritika ho nazvala "obrazom 17. storočia". V oratóriu je aj ďalšie jeho majstrovského dielo - Svätý Hieronym píše. Mattia Preti namaľoval obrazy v oratóriu okolo Caravaggiovho oltárneho obrazu tak, aby s oltárnym obrazom ladili.
Hlavným dôvodom prečo turisti prichádzajú do tohto kostola, nie sú všetky tie pozoruhodné barokové prvky ktoré som sa snažil v predošlom opísať, nesúvisí s nimi. Hlavným lákadlom pre návštevu katedrály je práve Caravaggio a jeho vrcholné dielo - Sťatie Jána Krstiteľa.
Svätý Hieronym, prvý prekladateľ biblie do latinčiny, bol obľúbenou témou Caravaggia. Na obraze je zobrazený pri tejto činnosti.
Erb v pravom dolnom rohu obrazu je erbom Ippolita Malaspina, prepošta Maltézskych rytierov v Neapole. Malaspina bol mecenášom Caravaggia a príbuzným Ottavia Costu, ktorý dva roky predtým ukrýval umelca po predchádzajúcej vražde a úteku z Ríma. Existujú dve hypotézy týkajúce sa modelu, ktorý na obraze reprezentuje svätca. Zatiaľ čo jedna hypotéza vidí v Hieronymovi rytiera Melaspina (a preto je na obraze aj jeho erb), iná vzhliada v Hieronymovi veľmajstra rytierov Wignacourta.
V roku 1984 bol obraz z katedrály ukradnutý tak, že plátno bolo vyrezané z rámu. O dva roky neskôr bol obraz vrátený, keď zaň bolo zaplatené vysoké výkupné. Majstrovské dielo bolo poškodené a pred opätovným vystavením ho bolo potrebné zreštaurovať.
Pohľad na oltár oratória, na ktorom sa skvie skvost jedného z najväčších "zlých chlapcov" talianskeho umenia, Michaelangela Merisiho da Caravaggio alebo len Caravaggia, som si nechal na záver viac ako dvojhodinového pobytu v katedrále. Bez preháňania môžem povedať, že jeden z hlavných dôvodov prečo som sa rozhodol navštíviť Maltu, bol práve tento obraz. Moja fotka a ani moje slová nedokážu verne sprostredkovať ilúziu trojrozmernosti, vytvorenú hrou svetla a tmy a všetky tie pocity, ktoré som prežíval pri pohľade na dramatickú scénu na obraze. Caravaggio ma ohúril, vtiahol do deja, prinútil ma rozmýšľať, akoby som sa stal účastníkom tejto scény. Caravaggio bol skutočne veľkým majstrom šerosvitu a psychológie.
Geniálny umelec bol fascinovaný príbehom sťatia svätého Jána. Ján Krstiteľ a jeho smrť sa opisuje vo všetkých štyroch evanjeliách Nového zákona a v Skutkoch apoštolov. Na viacerých miestach smrť Krstiteľa spomína vo svojom rozsiahlom diele Židovské starožitnosti aj židovský historik Jozefus. Všetci sa zhodujú v tom, že Ján bol sťatý na príkaz Herodesa Antipasa, syna a nástupcu Herodesa Veľkého, vraha betlehemských detí v čase narodenia Ježiša. U Matúša a Marka je poprava Jána vykonaná na žiadosť jeho nevlastnej dcéry, ale iba Jozefus uvádza, že sa volala Salome. A práve túto verziu dramatickej udalosti si osvojil aj Caravaggio.
Čo hovorí príbeh o sťatí svätého Jána? Herodes, „zlý výhonok zo zlého koreňa“, vyhnal svoju zákonitú manželku a nezákonne si zobral za družku Herodiadu, ženu svojho brata Filipa, ktorý ešte žil. Proti tomuto smilstvu sa postavil svätý Ján Krstiteľ a Herodesovi to verejne tvrdo vyčítal. «Nepatrí sa ti mať manželku brata svojho!» Herodes ho uvrhol za kritiku do temnice. Počas jednej hostiny vo svojom dvore v Sebastiji Galilejskej, tancovala pred Herodesovými hosťami Salome, dcéra Herodiady a Filipa. Opitý Herodes, unesený jej tancom sľúbil, že tanečnici dá všetko čo si od neho zažiada, aj keby to bola polovica jeho kráľovstva. Salome, nahovorená matkou, zažiadala si hlavu Jána Krstiteľa. «Chcem, aby si mi dal na mise hlavu Jána Krstiteľa.» Herodes nariadil, aby Jána sťali v temnici a jeho hlavu priniesli na tanieri.
Caravaggiovi sa majstrovsky podarilo zachytiť na obraze desivé detaily dynamicky sa rozvíjajúcej scény, prebiehajúcej na ponurom väzenskom dvore. Šerosvit osvetľuje iba kruh aktérov, vťahuje diváka do deja. Ja sa cítim ako votrelec, účastník popravy, nechtiac sa zamýšľam nad tým, ako bude pokračovať ďalší krok, oddeľovanie hlavy.
Vieme od Jozefusa, že Salome sa veľmi skoro vrátila na hostinu s hlavou Jána na podnose. Táto nadväzujúca časť príbehu je témou ďalších dvoch Caravaggiových obrazov, vystavených v svetových galériách. Existujú teda dve rôzne Salome, ktoré na podnose držia Jánovu hlavu. Ako som písal v úvode, obrazom "Salome s hlavou Jána Krstiteľa", namaľovaným po úteku z Malty, Caravaggio sa bez úspechu pokúsil obnoviť si náklonnosť veľmajstra rytierov Wignacourta, ktorý ho kedysi práve na tomto mieste, v oratóriuv ktorom stojíme, vysvätil za rytiera.
Na členstvo v elitnom Ráde svätého Jána bol Caravaggio natoľko hrdý, že Sťatie Jána Krstiteľa autorizoval svojim podpisom. Je to jediný obraz ktorý Caravaggio podpísal. Podpis je to nezvyčajný, šokujúci, tak ako šokujúco pôsobia všetky jeho obrazy. Krv vytekajúca z Jánovej hlavy presakuje do umelcovho podpisu ako „f michelangelo“. Písmenom „f(ra)“ potvrdil Caravaggio príslušnosť k rytierskemu rádu. Členovia rádu sa oslovovali "Frate", čo znamená brat. Caravaggio sa pravdepodobne cítil na malú chvíľu vo svojom búrlivom živote bratom (fra michelangelom), cteným a váženým človekom hodným úcty. Podpisom označil Caravaggio svoje nové spoločenské postavenie.
Existuje aj iný výklad podpisu pod obraz a jeho umiestnenia v krvi, Caravaggio sa vraj týmto spôsobom identifikoval s obeťou, aj on sa cítil byť mučeníkom.
Bolo naplánované, že k odhaleniu obrazu Sťatie Jána Krstiteľa dôjde 29. augusta 1608, na sviatok mučeníckej smrti svätého Jána. Keďže Caravaggia zatkli 19. augusta, už dokončený obraz stihol pred zatknutím podpísať, no slávnostnú chvíľu jeho odhalenia musel prežívať vo väzení. Ťažko si predstaviť, ako takéto "zneuctenie" prežíval.
Dosť bolo rozprávania, stačí povedať, že ak by obraz Sťatie Jána Krstiteľa bola jediná vec ktorú by bolo možné v Katedrále svätého Jána vidieť, stála by za návštevu.
V Katedrále svätého Jána sú aj ďalšie veci, ktoré si môžete pozrieť. Občas sa turisti dostanú aj do hrobky Jeana de Valette a ďalších veľmajstrov v krypte pod oltárom. Jediná vec, ktorá by mohla byť pre veriacich ľudí väčším lákadlom ako Caravaggiove obrazy, je však Pravá ruka Jána Krstiteľa. Nežartujem. Je, alebo nie je ukrytá v depozite Katedrály svätého Jána? Ak trochu pátrate na internete, môžete prísť na najmenej päť miest, kde je údajná Pravá ruka uchovávaná. Zdá sa, že kedysi rytieri naozaj mali niečo, o čom sa tvrdilo, že je to ruka Krstiteľa, ale v obehu sú rôzne príbehy o jej odvezení do Ruska/Srbska/Rumunska/Sýrie/Turecka - vyberte si.
V každom prípade, aj bez Pravej ruky Jána Krstiteľa, Katedrálu svätého Jána vo Valette sa navštíviť oplatí. Vlastne to môžete urobiť aj z pohodlia domova, pretože webová stránka katedrály je vynikajúca.
https://www.stjohnscocathedral.com/the-co-cathedral/
Na webovej stránke katedrály môžete identifikovať každú hrobku, každý detail barokovej rozprávky, no živý pohľad na dielo nešťastného génia Caravaggia žiadny počítač nenahradí.
