Po nasýtení sa pamiatkami a krásou Tbilisi "sáčkujeme" päť našich veľkých cestovateľských kufrov do „bagažnika“ Kia Sorento. Len tak-tak ich natlačíme do priestoru za sedadlami. Štartujeme na výpravu ktorú som chystal hádam pol roka. Dnes nás čaká cesta pod 5054 metrov vysokú vyhasnutú sopku Kazbeg. Práve k nej bol prikovaný mýtický Prométeus za trest, že bohom ukradol oheň a priniesol ho smrteľníkom.
Medzizastávkami bude mesto Mccheta, pevnosť Ananuri a výhliadka pri lyžiarskom stredisku Gudauri. Tu je „google maps“ našej dnešnej cesty.
04. – 06. august - Kazbegi
Mccheta – historické a duchovné srdce Gruzínska
Mccheta, jedno z najstarších miest v Gruzínsku, bývalé hlavné mesto a dodnes duchovné centrum Gruzínska, leží na sútoku riek Aragvi a Mtkvari (známej aj ako Kura). Toto miesto bolo osídlené už pred tritisíc rokmi, čo potvrdzujú nálezy spojené s chetitskými a sumerskými kultmi a kultúrami. V období od 3. storočia pred n. l. do 5. storočia n. l. bola Mccheta hlavným mestom raného gruzínskeho kráľovstva Iberia. Až kráľ Vachtang Gorgasali presunul sídlo do novozaloženého Tbilisi, no Mccheta si zachovala svoj význam – až do 19. storočia tu prebiehali korunovácie a pohreby gruzínskych kráľov.
Práve tu, v roku 326, prijalo Gruzínsko kresťanstvo ako svoje štátne náboženstvo. Mesto je dodnes sídlom gruzínskeho arcibiskupa a katolikosa (patriarchu) gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Medzi najvýznamnejšie pamiatky Mcchety patria Kláštor Svätého kríža a Katedrála Svetitskhoveli,, ktoré sú ukážkami vrcholnej gruzínskej kresťanskej architektúry. Tieto stavby sú od roku 1994 zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Výstup na Kláštor Svätého kríža – Džvari
Po dvadsiatich kilometroch jazdy sa vydávame po úzkej kľukatej ceste na vrchol skalnatého kopca, kde sa týči Kláštor Svätého kríža, známy aj ako Džvari (v preklade z gruzínčiny „kríž“). Jeho história siaha až do 6. storočia a pre mnohých Gruzíncov je tento kláštor najposvätnejším miestom v krajine. Podľa legendy, práve tu, na tomto mieste, svätá Nino, ktorá priniesla kresťanstvo do Gruzínska, vztýčila svätý kríž nad niekdajšou pohanskou svätyňou.
Dve výnimočné ženy zásadne ovplyvnili dejiny Gruzínska – svätá Nino a kráľovná Tamara. Hoci je táto krajina pretkaná starobylými pohanskými mýtmi a susedí s islamskými štátmi, ako sú Turecko a Azerbajdžan, väčšina jej obyvateľov sa hlási k pravoslávnej cirkvi. Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom v kráľovstve Iberia (na území dnešného Gruzínska) už v roku 326, keď kráľ Mirian III., ovplyvnený svätou Nino, prijal toto rozhodnutie.
Legenda hovorí, že svätá Nino zažila zjavenie samotného Ježiša Krista. Ten jej podal kríž zhotovený z vinnej révy a vyzval ju, aby priniesla kresťanskú vieru do Gruzínska. Jej misia bola úspešná, a jej odkaz je v krajine živý dodnes.
Na začiatku IV. storočia po prijatí kresťanstva bol na príkaz gruzínskeho kráľa Miriana III. na vrchole skalného masívu postavený kríž. Signalizoval zrieknutie sa pohanstva a prijatie novej viery. Časom k nemu začali putovať kresťania z celého Kaukazu. V druhej polovici IV. storočia dal panovník Guram pri kríži postaviť malú kaplnku (Malé Džvari), jej ruiny vidíme vedľa Kláštora Svätého kríža dodnes. Veľké Džvari, teda súčasný Kláštor Svätého kríža, dal postaviť medzi rokmi 586 až 604 syn Gurama, Stefanoz I.
Sme dnes prvými návštevníkmi funkčného kláštora. Pri vchode do chrámu nás víta starý mních, ktorého úlohou je pravdepodobne dohliadať na poriadok a predávať sviečky. Vnútri kostola vládne hlboké ticho. Maximálne asketickému priestoru bez fresiek na stenách dominuje mohutný kríž uprostred, ktorý pripomína posvätnosť tohto miesta.
K vzácnym prvkom gruzínskeho kresťanského umenia patria postriebrené alebo pozlátené oltárne kríže. Tieto kríže získavajú jedinečný pôvab, keď sa na ich povrchu zrkadlia lúče slnka prenikajúce cez malé okienka v kupole. Gruzínski majstri pri ich výrobe používali antickú techniku tepania, pri ktorej sa zo strieborných plátov vytvárali reliéfne tvary postáv. Tie sa následne pripevňovali na drevený podklad, podobne ako na tomto kríži. S krížom vyrobenými touto tradičnou technikou sa stretávame aj v Džvari, Kláštore Svätého kríža.
Z kláštora je nádherný výhľad na okolie. Mccheta, ležiace na sútoku dvoch riek, z výšky pôsobí ako malebné mesto. Rieka pritekajúca sprava je Aragva, proti jej prúdu sa dnes dostaneme na Kaukaz pod horu Kazbeg. Tá tečúca oproti nám je Mtkvari. Prichádza z Turecka a v Azerbajdžane sa vleje do Kaspického mora. Od sútoku v Mcchete budú rieky niesť už iba jej meno – Mtkvari (Kura).
Ešte jedna pikoška o kláštore. Pod kláštorom, na úpätí kopca, môžete nájsť pomník básnika Lermontova. Kláštoru Svätého kríža venoval jednu zo svojich romantických básní - „Mtsyri“. V roku 1837 bol Lermontov potrestaný za zverejnenie vzdorovitej básne „Smrť básnika“. Súčasťou trestu bolo jeho vyhnanie na Kaukaz. Ocitol sa v kláštore Džvari, kde mu mních vyrozprával príbeh o mladom mužovi. Tak vznikla jedna z jeho najznámejších básní. Tu je môj preklad úvodu básne:
Pred mnohými rokmi,
Tam kde sa dve rieky miešajú,
objímajú ako dve sestry,
Potoky Aragvi a Kury,
bol kláštor. Spoza hory
chodec stále vidí
stĺpy zrútenej brány,
a veže a klenbu kostola. ......
Katedrála Svetitskhoveli v Mcchete
Katedrála Svetitskhoveli, a jej kupola je v meste neprehliadnuteľná, orientujeme sa podľa nej. Zaparkujeme auto na parkovisku a prechádzame okolo stánkov a obchodíkov s náboženskými suvenírmi, ovocím, nápojmi,... Určite sa tu na spiatočnej ceste pristavíme.
Súčasná podoba katedrály Svetitskhoveli v Mcchete pochádza z rokov 1010 – 1029. Jej názov znamená „živý stĺp“ a vychádza z gruzínskeho výrazu, kde „svetit“ označuje stĺp a „skhoveli“ znamená živý. Tento názov je spätý s legendou hlboko zakorenenou v miestnej tradícii.
Podľa legendy gruzínsky Žid menom Eliáš bol prítomný v Jeruzaleme počas Ježišovho ukrižovania. Na Golgote od vojaka kúpil Ježišovo rúcho, ktoré pri návrate priniesol do Gruzínska. Rúcho ukázal svojej sestre Sidónii, ktorá bola natoľko uchvátená duchovnou silou tejto relikvie, že zomrela okamžite po tom, ako sa jej dotkla. Rúcho zvierala tak pevne, že ho nebolo možné z jej rúk vybrať, a preto bola pochovaná spolu s ním.
Na mieste jej hrobu neskôr vyrástol mohutný céder. Svätá Nino nariadila tento strom zoťať a jeho drevo použiť na stavbu chrámového stĺpa. Podľa legendy sa jednej noci Svätá Nino stala svedkom zázraku – muž obklopený ohňom prenášal cédrový stĺp na miesto Sidóniinho hrobu. Stĺp „ožil“ a zostal stáť presne tam, kde bola pochovaná. Tak vznikol „živý stĺp“ a s ním aj názov katedrály Svetitskhoveli.
Katedrála je skrytá za hradbami. Cez klenutý vchod v hradobnom múre vstupujeme na nádvorie. Pri vchode do katedrály si musím obliecť požičanú zásteru, zakryjeme ňou nohy odhalené v krátkych nohaviciach, ženy si zakrývajú hlavy šatkami.
V katedrále práve prebieha krst dieťaťa, plačom sa hlási k životu. Nepotrebujeme iný dôkaz toho, že akustika sakrálneho priestoru je naozaj výborná. Diakon, muž s veľkou šedivou bradou, odetý do žiarivého zlatého rúcha, vedie obrad so sústredenou vážnosťou. Na jeho hrudi sa pri každom pohybe hojdá veľký kríž, zrkadlia sa v ňom plamienky sviec.
Po skončení krstu diakon vystupuje z katedrály a cestou žehná zhromaždenému zástupu. Na čelá veriacich kreslí drobné krížiky a jeho gesto vyvoláva na ich tvárach úprimnú radosť a pokoj.
Medzitým sa v šere katedrály prechádzame my, obdivujúc interiér, ktorý dýcha históriou. Steny zdobia ošúchané fresky, ich farby sa miestami strácajú, no práve to im dodáva zvláštnu mystickú krásu. Drevo starobylého ikonostasu dominuje priestoru a svojou mohutnosťou pripomína legendu o živom stĺpe, ktorý spája zem s nebom.
Na čelnej stene katedrály nás upúta veľkolepá freska Ježiša, zatiaľ čo pri vstupe stojí jednoduchý drevený kríž s ukrižovaným Spasiteľom. Pribité telo osvetľuje tenký zväzok lúčov prenikajúcich cez úzke okienko, akoby slnko samo vzdávalo hold tichu a posvätnosti tohto miesta.
Najcennejšou relikviou Katedrály Svetitskhoveli je kamenný baldachýn s freskami zo 17. storočia. Baldachýn dosahuje výšku štyroch metrov a po bokoch je zdobený biblickými motívmi. Označuje miesto, na ktorom stál podľa legendy nad hrobom svätej Sidónie „Živý stĺp“,
Vychádzame z katedrály na nádvorie a pomaly ju obchádzame dookola. Z nízkej budovy, ktorá zrejme slúži na bývanie, vychádza diakon. Už z diaľky je nám povedomý – je to ten bradatý muž s veľkým krížom na hrudi, ktorý pred chvíľou krstil nemluvňa. Hneď pochopil, že sme cudzinci, a jeho zvedavosť ho priviedla k nám. Neprišiel, aby nám udelil požehnanie, ale len tak, na kus reči.
Slovo dalo slovo a rozprávali sme sa o živote. S úsmevom nám prezradil, že pôvodne nemal v úmysle slúžiť cirkvi – jeho srdce patrilo futbalu. Ako bývalý športovec priznal sa, že obdivoval Sagana a tiež že ho teší, keď sa Slováci v Gruzínsku cítia dobre.
Bola to zvláštna chvíľa – nie často si takto ľudsky pohovorím s kňazom alebo iným predstaviteľom cirkvi. Na domácej pôde som podobnú otvorenosť ešte nezažil.
Cesta po Gruzínsku je plná chutí, vôní a gurmánskych zážitkov
Cestou na parkovisko k autu sa nemôžeme nezastaviť pri stánkoch malej, ale pestrej a voňavej tržnice. Ako správni maškrtníci kupujeme tri rôzne druhy čurčcheli – to sú tie farebné vrkoče na pulte pred nami. Už vieme že ide o orechy obalené zahusteným vínnym muštom. A čo sú to tie rôznofarebné "servítky" v spodnej časti obrázka? Prekvapenie! Aj tie sú vyrobené z hroznovej šťavy. Vraj sú súčasťou pokrmov– jedlo si do nich elegantne zabalíte, položíte na tanier a spolu s jedlom hroznový obal zjete ako prílohu.
Ja som si doprial hneď dva poháre výborného chladného kvasu, zatiaľ čo ostatní si pochutnávali na šťave z čerstvo vytlačených granátových jabĺk. A na záver sme si celú gurmánsku investíciu vyšperkovali kúpením fľaše čači – silnej domácej pálenky z hrozna. Určite má poriadne grády. Čo sme s ňou nakoniec vyviedli? To zistíte v ďalšom blogu. Pripravte sa, bude to menší horor.
Malebná pevnosť Ananuri
Sedemdesiat kilometrov na sever od Tbilisi, na brehu vodnej nádrže vytvorenej priehradou na rieke Aragvi, leží pevnosť Ananuri. Toto historické miesto pochádza zo 16. storočia a počas 17. a 18. storočia bola pevnosť dôležitým strážcom strategickej vojenskej cesty spájajúcej Gruzínsko s priesmykom v Kaukazských horách a ďalej s Ruskom. Ananuri slúžila svojmu účelu až do začiatku 19. storočia, po pripojení Gruzínska k Rusku v roku 1802 sa do pevnosti nasťahovala ruská vojenská posádka.
Ak máte predstavivosť, história tu na vás doslova dýcha. Musíte si vedieť predstaviť, že veľký kus história je ukrytý pod vodou jazera Žinvalskej hydroelektrárne.
Skúste si predstaviť, že donedávna vyzeralo okolie pevnosti Ananuri celkom inak, jazero tu vôbec nebolo. Vojenská cesta prichádzala sem z Tbilisi a Mcchety cez mesto Žinvali, ostatky ktorého ležia spolu s ďalšími 18 osadami tam kdesi v hlbinách Žinvalského jazera. Áno, presne tak, karavány obchodníkov a vojská dobyvateľov prechádzali okolo pevnosti Ananuri po ceste tiahnúcej sa kedysi v rokline hlboko pod pevnosťou.
Unikátna Žinvalská 130 MW hydroelektráreň.
Od histórie a romantiky sa presunieme k technike. Ak ste niekedy navštívili tento nádherný kraj a obdivovali pevnosť Ananuri, pravdepodobne vám sprievodca neprezradil nič o unikátnej hydroelektrárni, ktorá tu bola postavená v rokoch 1975 – 1985. Asi desať kilometrov od pevnosti nájdete priehradný múr vysoký 102 metrov, ktorý zadržiava vody jazera s kapacitou až 520 miliónov kubických metrov. Jazero neslúži len ako zdroj vody pre mestá Mccheta a Tbilisi, ale jeho vody poháňajú aj turbíny elektrárne.
Jedinečnosť technického riešenia tejto hydroelektrárne, ktorá ročne vyrobí priemerne 484 miliónov MWh elektrickej energie, spočíva v tom, že na povrchu zeme v okolí priehrady nič nenájdete. Štyri turbíny, všetky technické zariadenia a samotná budova hydroelektrárne sú ukryté pod zemou. Voda je k turbínam privádzaná podzemným kanálom dlhým 628 metrov.
Zelenšia ako zelená - to je Kaukaz
Kúsok za pevnosťou Ananuri zastavujeme osviežiť sa v riečke Aragvi, už vieme že napája Žinvalskú priehradu. Je august, preto je teraz rieka iba prudko tečúcou väčšou bystrinou. No kamene na brehoch koryta rieky dávajú tušiť, ako to tu môže vyzerať na jar, keď sa topí sneh v kaukazských horách. Kopce ktoré sa pred nami po ceste dvíhajú sú čoraz mohutnejšie.
Jedinečnú atmosféru lyžovania na Kaukaze si môžete vychutnať vo viacerých moderných lyžiarskych strediskách. Jedným z nich je Gudauri. Nachádza sa 120 kilometrov od Tbilisi a disponuje ponukou 60 kilometrov upravených zjazdoviek. Intenzívne sa rozrastá, pribúdajú lanovky, ubytovacie zariadenia a infraštruktúra. My sme práve Gudauri prešli a zastavujeme sa na výhliadke.
Len kúsok za Gudauri sa zastavujeme na vrchole hory Jvari, pri Pamätníku gruzínsko-ruského priateľstva. Tento monument bol postavený v roku 1983 na oslavu vzťahov medzi Gruzínskom a Ruskom. Ide o veľkolepú kruhovú konštrukciu, zdobenú farebnými mozaikami zobrazujúcimi scény z gruzínskych a ruských dejín.
Dnes už vzťahy medzi týmito krajinami nie sú ani zďaleka také idylické a čoraz hlasnejšie sa diskutuje o odstránení tohto kontroverzného pamätníka. Podľa mňa by to však bola obrovská škoda. Z jeho vyhliadkovej plošiny sa totiž naskytajú výhľady, ktoré sú doslova rozprávkové. Zelené vrchy a hlboké údolia predhoria Kaukazu sa pred vami rozprestrú v celej svojej nádhere – pohľady hodné bohov. Veď posúďte sami.
Sýtozelená farba tu úplne ovládla krajinu. Pred našou cestou do Gruzínska a Arménska som strávil celé mesiace sledovaním videí a fotografií, ktoré zachytávali rozmanitú krásu Kaukazu. Myslel som si, že už ma nič nemôže prekvapiť. Napriek tomu nám všetkým – mne aj celej našej rodinnej turistickej skupine – táto nesmierna krása doslova vzala dych. Do Kaukazu sa jednoducho nedá nezamilovať.
Krása Kaukazu očarila aj Puškina. Keď ho cár chcel za provokatívne politické verše a účasť v tajných spolkoch poslať do vyhnanstva na Sibír, zasiahli básnikovi priatelia. Vďaka nim Puškin neputoval na Sibír, ale bol poslaný do vyhnanstva na Kaukaz. V tom čase bol Kaukaz považovaný za miesto exilu mnohých intelektuálov, často označované aj ako „teplý Sibír“.
Puškin si však toto vyhnanstvo pochvaľoval a doslova si ho užíval. Venoval sa vysokohorskej turistike a vychutnával si iskrivé gruzínske víno, často ako hosť v kaštieli šľachtica Čavčavadzeho, ktorý bol mimochodom prvým výrobcom fľaškových vín v Gruzínsku. Stačilo niekoľko prebdených nocí plných inšpirácie, a na svet prišla poéma Kaukazskij plennik (Kaukazský zajatec). Táto poéma rozpráva o trpkej, nenaplnenej láske krásnej horalky a kozáckeho dôstojníka.
My starší sme začiatkom 60. rokov čítali Kaukazského zajatca povinne, no ani vo sne by mi nenapadlo, že sa raz ocitnem na miestach, kde táto kniha vznikla.
Gruzínsko-Ruská vojenská cesta sa dramaticky vrezáva do majestátnych kaukazských hôr. Raz sa stráca v úzkych úbočiach, inokedy odvážne stúpa na vrchol kopca, akoby len preto, aby sa mohla znovu prudko zrútiť do hlbokých dolín. Na niektorých miestach sa vinie až nebezpečne blízko krajnice, pod ktorou čaká bezodná priepasť, ako neviditeľná "papuľa" hladnej doliny nedočkavo vyčkáva na svoju korisť. Zdá sa, akoby každé auto, ktoré prechádza po tejto rozbitej ceste, tancovalo na hrane medzi bezpečím a pádom.
Svoj názov, Vojenská cesta, si dodnes uchováva vďaka histórii – kedysi ňou kráčali cárske vojská. Už čoskoro sa ňou vydáme aj my, smerom do Kazbegi.
Prírodná pamiatka „Travertín v priesmyku Jvari“.
Hoci som už dvakrát navštívil Turecko, slávny prírodný zázrak Pamukkale, známy svojimi snehovo-bielymi travertínovými terasami, som nevidel. Gruzínske „Pamukkale“ – podobný prírodný fenomén, hoci menší a menej rozsiahly ako jeho turecký náprotivok – môžete obdivovať počas cesty do Kazbegi. Zastavili sme sa pri ňom približne 10 kilometrov za Gudauri, priamo pri ceste.
Travertínové pole vzniklo usadením špecifického druhu vápenca, na ktorom sa vyzrážali uhličitany minerálov. Výsledkom je unikátne bielo-ružové travertínové pole, pričom oranžové odtiene dodávajú železité soli zmiešané s horninou. Táto nádherná hra farieb robí z miesta obľúbený cieľ pre milovníkov prírody i turistov.
Dosiahli sme cieľ – vchádzame do Kazbegi
Na kopci zastavujeme a môj fotoaparát neúnavne cvaká, snažiac sa zachytiť divokú krásu vôkol. Pred nami sa v údolí rozprestiera mestečko Stepantsminda, no pre miestnych navždy zostane Kazbegi. Tento názov nesie podľa majestátnej hory Kazbeg, ktorá sa týči do výšky 5054 metrov. Podľa legendy tu mal byť prikovaný bájny Prométeus – symbol vzdoru a odvahy.
Vzduch vonia po daždi a samotný Kazbeg zostáva ukrytý za závojom sivých oblakov. Občas sa však zľahka odhalí, jeho zľadovatené svahy na chvíľu vykuknú, akoby dohliadali na život v meste pod ním.
Tam kdesi, asi 11 kilometrov pred nami, hraničí Gruzínsko s Ruskom. Hlavné mesto Severného Osecka Vladikaukaz je od Kazbegi vzdialené iba 45 kilometrov. Aj na hraničný prechod máme v pláne podívať sa.
Zaostrite svoj pohľad – nájdete na fotke dve vežičky týčiace sa na vzdialenom kopci? Ak áno, práve ste objavili Kláštor Svätej Trojice na kopci Gergeti. Tento ikonický symbol bude zajtra hlavným cieľom nášho programu.
Aj keby nezakrývali majestátny Kazbeg oblaky, Prometea by sme dnes už nevideli. On už totiž na hore Kazbeg nie je. A viete prečo? Hovorí o tom legenda, zoznámim vás s ňou.
Toto je náš penzión, kde strávime nasledujúce dve noci. Našiel som ho na „booking.com“ pod názvom Gogi Alibegashvili Guesthouse.
Tento hotelík som vybral nielen kvôli výborným recenziám, ale aj pre nádherný výhľad na majestátny Kazbeg. Domáci už s radosťou očakávajú náš príchod. Gogi, majiteľ penziónu, nás víta pohárikom červeného vína a vymieňame si navzájom magnetky. Hneď máme pocit, že sme si vybrali správne – ubytovanie je útulné a vyžaruje teplo domova.
Gogi, jeho manželka Margarita a ich dve dcéry tvoria srdečnú rodinu, ktorá sa úprimne stará o to, aby sa každý hosť cítil výnimočne. Naše dve izby sa nachádzajú na poschodí a z priestranného balkóna sa otvára očarujúci výhľad. Aj cez oblaky sa sem-tam ukáže trblietajúci Kazbeg, akoby nám pripomínal svoju majestátnosť.
Samozrejme, krása prírody je balzamom pre dušu, ale po dlhom dni potrebuje turista doplniť energiu. Gruzínska kuchyňa je na to ako stvorená – ponúka nekonečné možnosti kulinárskych zážitkov. Ako už často na cestách, pomocnú ruku nám podáva internet. Tentokrát sme sa riadili nielen online odporúčaniami, ale aj radou samotného Gogiho. Neďaleká reštaurácia za riekou Terek, ktorá preteká mestom, sa ukázala ako výborná voľba.
Keby som vám mal prezradiť, aké jedlo sa objavilo na našich tanieroch, nepoviem vám – stačí vedieť, že bolo mimoriadne chutné. No v tejto chvíli pre mňa nehrá hlavnú rolu žalúdok. Pobehujem v parčíku reštaurácie, obchádzam náš stôl a nadšene fotím majestátne kopce, ktoré sa týčia naokolo. Sú iné ako naše Tatry – najmä zeleň tu siaha do oveľa vyšších nadmorských výšok. Príroda vie vyformovať neuveriteľne malebné skalné útvary.
Na nasledujúcom zábere je vrch Shani, týčiaci sa do výšky 4451 metrov. V oblakoch "pláva" nad mestečkom, presne na opačnej strane ako bájny Kazbeg. Predstavte si: k výbornému jedlu ešte takúto vizuálnu delikatesu. Pripájam aj ďalšie zábery kaukazských velikánov, zachytil som ich priamo od reštauračného stola.
Rozprávkové ráno v Kazbegi - tisli sa mi slzy do očí, a nehanbím sa za to.
Vstávam ako vždy skoro – dnes je to len pár minút po piatej. Ani na cestách, ďaleko od domova, neporušujem svoj ranný rituál: varím si kávu. Dnes nás podľa programu stará, spoľahlivá Niva, objednaná cez Gogiho, zavezie na posvätné miesto, ku klenotu kaukazských hôr – kláštoru Svätej Trojice, pre miestnych je to Tsminda Sameba.
S kávou v ruke vychádzam na balkón, aby som zistil, aké počasie nám tento deň ponúkne. No v tej chvíli mi šálka takmer vypadne z ruky. To, čo vidím, mi vyrazí dych. Slnko práve zalialo zlatistým svetlom bielu čiapku majestátneho Kazbegu, zatiaľ čo krajina pod ním sa ešte kúpe v hlbokej tme. Je to nepredstaviteľne krásne – obraz, ktorý sa mi pred očami rozprestiera, som si nikdy ani len nedokázal predstaviť.
Bežím po fotoaparát, vediac, že práve prežívam neopakovateľné chvíle. Srdce mi bije ako splašené a moja myseľ len ťažko spracúva to, čo moje oči vidia. Ako môže byť tento svet taký nádherný? Stojím očarený pred veľkolepým divadlom prírody. Tiché čaro tohto rána je priam nadpozemské, naplnené tajomstvom a magickou krásou. Pre jediný tento čarovný okamih stálo za to vybrať sa na Kaukaz.
Slnko pomaly stúpa po oblohe, odkrajuje z tmy a odhaľuje tajomstvá krajiny, ktorá sa prebúdza pod Kazbegom. S úžasom sledujem, ako jeho jemné lúče začínajú hladkať aj samotný kláštor Svätej Trojice, stojaci hrdo na svojom vrchole. Táto scéna je takmer neskutočná, ako vystrihnutá z mýtu. Len Prometeus, pripútaný ku Kazbegu, akoby v nej chýbal. Keď existoval, určite bol k hore pripútaný práve tu. Možno Herakles stál kedysi presne na tomto mieste a sledoval orla trhajúceho Prometeovu pečeň.
Kazbegi – mestečko pod ľadovou horou – sa tiež prebúdza do nového dňa. A Kazbeg, ten nespochybniteľný vládca panorámy, sa týči nad krajinou so všetkou svojou veľkoleposťou, akoby chcel ukázať, že v tomto kraji niet nikoho väčšieho.
Takýto zážitok si za žiadne peniaze nekúpim. Len stojím, dívam sa z balkóna a nedokážem odtrhnúť oči od Kazbegu, veď kto vie, kedy sa opäť rozhodne zahaliť do závoja z oblakov? Snehová koruna hory pôsobí ako samotná opora neba, akoby to nebo nad nami držala v dlaniach. Tento moment je darom, ktorý sa uchováva hlboko v duši – taký vzácny, taký neopakovateľný.
Kláštor Tsminda Sameba (Svätej trojice)
Po raňajkách nás vyzdvihuje taxikár, ktorého nám odporučil majiteľ nášho útulného hotelíka, Gogi. Starou Nivou sa vydávame na cestu plnú výmoľov a serpentín smerom na kopec Gergeti, ku slávnemu kláštoru Tsminda Sameba. Máme vraj šťastie – ešte pred týždňom bola cesta po prudkých lejakoch úplne nezjazdná.
Kláštor Tsminda Sameba, pomenovaný rovnako ako nová katedrála v Tbilisi, má fascinujúcu históriu. Na tomto posvätnom mieste v 14. storočí žil ortodoxný mních Štefan, ktorý tu postavil prvý kláštor. Miesto však získalo význam aj počas nepokojného 18. storočia, keď sem veriaci priniesli niekoľko vzácnych relikvií z rôznych kútov Gruzínska. Verili, že vo výške 2170 metrov nad morom, uprostred ticha prírody a bližšie k nebesiam, nájdu relikvie ochranu Božiu.
Atmosféra kláštora, ktorý sa týči na majestátnom vrchu, pripomína niečo nadpozemské. Je to miesto, kde história, viera a krása prírody splývajú do jedného.
Do kláštora sa vstúpiť nedá, tak si vychutnáme jeho krásne okolie. Kaukaz má jedinečnú flóru a faunu.
Na strmom svahu pod kláštorom, pokrytým vysokohorským kvetenstvom, sa pasie stádo oviec. Obdivujem túto idylku a kvôli dobrej fotke by som sa rád priblížil. Pastier ma gestom zastavuje, asi sa bojí, že sa ovce v strmom svahu splašia.
Dolu pod nami je mestečko Kazbegi a okolo nás veniec mohutných vrchov. GPS ukazuje, že za Kazbegom je ruské Severné Osecko s mestom Vladikaukaz. Kopce za nami na fotke ukrývajú ruské Čečensko. Bolo by zaujímavé dostať sa aj do tejto časti Kaukazu.
Hore ku kláštoru sme sa vyviezli autom, dolu sa skotúľame po vlastných. Stačí vraj hodinka a ocitneme sa naspäť v meste, práve pri tej reštaurácii, kde sme včera večerali. Nikto nás však nenaháňa a tak si budeme cestu vychutnávať.
Kláštorný komplex Dariali na hranici s Ruskom
Naša zvedavosť nás neustále poháňa vpred – túžime spoznať čo najviac z Gruzínska. Jednou z našich zastávok je miesto, kde starobylá vojenská cesta spája Rusko s Gruzínskom. Táto historická trasa, dnes slúžiaca ako významná obchodná cesta, je rušnou tepnou, po ktorej sa neustále pohybujú kamióny s tovarom v oboch smeroch. Hraničný prechod Kazbegi-Larsi, kde sa nachádza colnica, je vzdialený len desať kilometrov od nás.
Po návšteve Kláštora Najsvätejšej Trojice, výdatnom obede a krátkom odpočinku sa vydávame práve týmto smerom. Naša prvá zastávka je označená na mape ako „Viewpoint – Terek Valley“ (Vyhliadka – údolie Terek).
Pri pohľade na údolie rieky sa hrabem v informáciách. V lete je rieka Terek iba malým, no rýchlym potôčikom. Jej zdroj sa však nachádza vysoko v horách, na ľadovci Zilga-Khokh vo výške 2713 metrov. Na jar, keď sa topia snehy, sa Terek mení na mohutnú a hučiacu riavu. Po ceste z Gruzínska preteká do Severného Osetska v Rusku, pokračuje cez Čečensko a Dagestan a po 623 kilometroch sa pod názvom Alikazgan vlieva do Kaspického mora.
Za vyhliadkou cesta vstupuje do úzkej Darialskej rokliny, ktorú počas tisícročí vyhĺbila hučiaca rieka Terek. Táto roklina bola od nepamäti jednou z mála prirodzených ciest spájajúcich Gruzínsko a Rusko.
Práve v srdci tejto rokliny sa nachádza Kláštorný komplex Dariali. Jeho romantická poloha uprostred majestátnych hôr Veľkého Kaukazu ho robí mimoriadne pôsobivým. Hoci kláštor pôsobí starobylým dojmom, jeho história je omnoho mladšia než vojenská cesta pod ním. Hlavná stavba, Kostol archanjelov Michala a Gabriela, bola vysvätená až v roku 2011. Kláštor obklopujú kaplnky a starostlivo udržiavané záhrady, ktoré dokonale spájajú duchovno s krásou okolitej prírody.
Kláštorný komplex Dariali nie je len miestom náboženského významu, ale aj vstupnou bránou do prírodných krás Kaukazu. Okolie ponúka množstvo turistických trás a príležitostí na dobrodružstvá v divokej prírode. Hoci nemáme dostatok času na dlhšie výlety, stačí len chvíľa, aby sme za zvukom hučiacej vody objavili bystrinu stekajúcu z hôr. Mapa ukazuje, že o niečo vyššie by sme našli vodopád, no musíme pokračovať ďalej.
Na návštevu samotnej colnice Kazbegi-Larsi, vzdialenej len 700 metrov, nám už nezostáva čas. Navyše, nezdá sa, že by toto miesto malo čo ponúknuť nad rámec svojej funkčnosti. Radšej si odnášame spomienky na krásy Darialskej rokliny a tichý pôvab kláštora.
Tento výlet nám opäť pripomenul, aké fascinujúce prepojenie histórie, prírody a kultúry môžeme nájsť na takom malom kúsku zeme.
Lúčime sa s Kazbegi
Večer sa pri poháriku vína lúčime s majiteľom penziónu Gogim a jeho srdečnou rodinou. Ak plánujete cestu do Gruzínska, Kazbegi je jednoducho miestom, ktoré musíte vidieť. Ani tie najkrajšie fotografie nedokážu zachytiť majestátnu krásu ľadového Kazbegu, pohostinnosť miestnych ľudí či orly poletujúce nad mestečkom ako lastovičky.
Náš itinerár nás však neúprosne tlačí ďalej. Zajtra nás čaká dobrodružná cesta do 363 kilometrov vzdialeného Kutaisi. Počas cesty sa zastavíme v Gori, rodisku Josifa Visarionoviča Stalina, navštívime múzeum vodcu historicky najväčšieho štátu na svete. Mňa osobne však ešte viac láka jedinečné skalné mesto Uplistsikhe, ktoré je podľa mnohých najstarším obývaným miestom Gruzínska.
A ešte vám prezradím malú zápletku – pri akej dramatickej situácii sme nakoniec využili fľašku „čače“, tradičnej domácej pálenky, ktorú sme si kúpili na trhu v Mcchete. Bude to napínavé, tak čo, pridáte sa k nám na ceste?
