Sobota 06. augusta
Po včerajšom očarujúcom zážitku s prebúdzajúcim sa Kazbegom som dnes neodolal nutkaniu upraviť náš program. Budíček som posunul o štyridsať minút skôr – chcel som, aby aj ostatní pocítili tú magickú chvíľu, ktorú som včera zažil ja. Túžil som zdieľať veľkolepé nebeské divadlo, kde sa prvé slnečné lúče dotýkajú sveta ako nežný bozk, prebúdzajú ľadový vrchol Kazbegu, kláštor Cminda Sameba a ospalé mestečko pod nimi.
Ale príroda si diktovať nedá – ako by povedali naši českí bratia, „není každý den posvícení.“ Dnes sa boh počasia Zeus rozhodol nezdvihnúť oponu tohto divadla. Sivé oblaky zahalili Kazbeg do tajomného závoja a ľadový obor sa neukázal. Namiesto neho na javisko vystúpil v hlavnej úlohe kláštor Cminda Sameba, lesknúci sa na kopci v celej svojej tichej kráse.
Aj takýto rozlúčkový pohľad na Kaukaz, mohutný a zároveň nežný, na mestečko Kazbegi schúlené pod ochrannými ramenami hôr, má v sebe čaro. Každé cvaknutie fotoaparátu je ako záznam o kráse, ktorá sa skrýva v obyčajných, ale vzácnych momentoch.
Keď už dnes nemáme priazeň od samotného Zeusa, hádam sa aspoň Hermes, ochranca pútnikov, rozhodne byť k nám milostivý. Naša Kia Sorento má pred sebou 363 kilometrov po gruzínskych „tankodromoch“. Presne tak totiž vyzerajú cesty v Gruzínsku – pripomínajú vojnové polygóny. (Aspoň po návrate domov budeme tie naše slovenské cesty vnímať o niečo láskavejšie.)
Mauzóleum Stalina v meste Gori
Na dnešnej trase, vedúcej z Kazbegi do Kutaisi, leží aj mesto Gori – rodisko Josifa Visarionoviča Stalina, vládcu historicky najväčšieho štátu na svete. Tu, v Gori, začal svoj život ako Džugašvili. A práve túžba byť mocný a pevný ako oceľ („stal“ v ruštine) ho priviedla k zmene priezviska na Stalin.
Zastavujeme v centre Gori, kde na hlavnom námestí stojí Stalinovo múzeum. Kupujeme najdrahšie vstupenky na celej našej ceste po Gruzínsku – 30 lari, teda približne 10 eur. No keď už prechádzame cez Gori, nemôžeme si nechať ujsť návštevu takéhoto miesta. Naša Katka vie o Stalinovi pramálo; zmienka o ňom zmizla zo školských osnov už dávno. A predsa boli časy, keď sa pred Stalinom triasol svet.
Múzeum a jeho rodný dom v Gori kedysi slúžili ako pútnické miesto. Návšteva tohto „posvätného“ miesta bola očakávaná štátnym zriadením Sovietskeho zväzu, no zároveň sa našli mnohí, ktorí Stalina uctievali ako mocného a spravodlivého vodcu. Veď dokázal riadiť obrovskú krajinu a priviesť ju k víťazstvu vo vojne proti Nemecku.
Na schodisku pred vstupom do priestorov múzea nás víta socha Stalina. So zamysleným pohľadom cez vchod smeruje k miestu, kde sa narodil. Keď prišiel na svet v nenápadnej chatrči stojacej pred múzeom, nikto nemohol tušiť, aký osud ho čaká a kým sa stane. Stačí vyjsť niekoľko schodov a už sme v múzeu.
Telesná výška a moc vodcov často nejdú ruka v ruke. Stalin bol nízkej postavy, meral iba 163 centimetrov – o päť centimetrov menej než Napoleon. Jeho sochy sú však obrovské, symbolizujúce rozsah moci, ktorú držal vo svojich rukách.
Záujem o múzeum je dnes značný. Skupiny návštevníkov sa rýchlo formujú a sprievodcovia zabezpečujú, že prehliadky prebiehajú v poriadku. Štyri veľké miestnosti múzea sú plné idealizovaných obrazov a portrétov Stalinovej tváre, výstrižkov z novín, kníh, búst a dokonca niekoľkých malieb. Návštevníci tu môžu vidieť aj dary, ktoré Stalin dostal počas zahraničných ciest. Úprimne povedané, čakal som viac.
Po Stalinovej smrti sa plánovalo otvorenie jeho múzea v Moskve, kam sa sústreďovala väčšina jeho osobných vecí. Plány však prekazilo odsúdenie jeho kultu osobnosti krátko po jeho úmrtí. Múzeum v Moskve sa nikdy nepostavilo, no predmety spojené so Stalinom zostali v rukách Rusov.
Oproti vchodu do múzea stojí malý domček. Džugašviliovcom v ňom údajne patrila iba jedna izba, v ktorej sa Stalin narodil, a časť pivnice, kde mal Besarion Džugašvili, Stalinov otec, svoju obuvnícku dielňu.
Na dome, ktorý je označený ako Stalinovo rodisko, je umiestnená tabuľka s nasledovným textom:
„Tu sa narodil 21. decembra 1878 a prežil roky detstva do roku 1883 J. V. Stalin.“
Ako dokazuje záznam z cirkevnej matriky mesta Gori, Stalin sa narodil 18. decembra 1878. Tento dátum uvádzal ako správny aj on sám až do roku 1921. Po príchode k moci, v rámci budovania kultu osobnosti, Stalin si zmenil dátum narodenia z 18. na 21. december, deň zimného slnovratu. Ako uvádzajú historici, želal si svoje narodeniny oslavovať v rámci celonárodného sviatku.
Špeciálne upravený železničný vagón Stalina
Hoci dnes mnohí oligarchovia a podnikatelia cestujú po svete súkromnými lietadlami či vrtuľníkmi, kedysi na diplomatické cesty po cárskom Rusku a neskôr Sovietskom zväze slúžili špeciálne upravené vagóny a vlakové súpravy.
Prvým, kto začal používať takýto „imperátorský vlak“, bol cár Mikuláš I. v 19. storočí. Cárske vagóny poskytovali väčšie pohodlie, no bezpečnosť významných osobností nezaručovali. Napriek tomu bol vlak v tej dobe najspoľahlivejším dostupným dopravným prostriedkom.
Tradícia pokračovala aj v sovietskych časoch. Počas občianskej vojny sa stal najznámejším cestovateľom po železnici Lev Trockij, používal špeciálne upravený vlak zdedený po cárskom režime. Predpokladá sa, že počas občianskej vojny precestoval týmto vlakom viac ako 100-tisíc kilometrov.
Aj Josif Stalin mal svoj špeciálne upravený vlak, pozostávajúci z troch až štyroch vagónov, pričom jeden z nich bol vyhradený výlučne pre neho. Medzi ľuďmi kolovali mýty, že Stalinov vagón mal zlaté kľučky a interiér pripomínal cárske luxusné vagóny. V skutočnosti sa však jeho vlak od bežných súprav odlišoval len pramálo, hlavne pancierovanými stenami a podlahou, čo zvýšilo jeho hmotnosť na úctyhodných 80 ton.
V kritických dňoch jesene 1941, keď nemecká armáda stála na dohľad od Moskvy, bol špeciálny vlak pripravený na evakuáciu vedenia ZSSR do Kujbyševa. Počas štyroch mesiacov čakal pod parou na moskovskej železničnej stanici, pripravený okamžite vyraziť.
V súvislosti s vojnou, Stalin podnikol tri dôležité cesty svojím špeciálnym vlakom na stretnutia Veľkej trojky (Stalin, Roosevelt a Churchill). V roku 1943 ním cestoval do Baku, odkiaľ pokračoval lietadlom na Teheránsku konferenciu. Vo februári 1945 vlakom zamieril na Jaltskú konferenciu a v júli 1945 na stretnutie v Postupimi. Každá z týchto ciest bola sprevádzaná dramatickými okolnosťami a incidentmi, ktoré by mohli byť námetom na romány.
Nádvorie Stalinovho múzea tvorí príjemný park, uprostred ktorého stojí odstavený zelený železničný vagón. Na prvý pohľad nevyzerá nijako výnimočne – podobné vagóny brázdili Sovietsky zväz bežne dlhé roky. Tento vagón však nesie so sebou fascinujúci kus histórie. Práve v ňom cestoval Stalin na konferencie v iránskom Teheráne, na Krym do Jalty a do nemeckej Postupimi.
Dozvedáme sa, že tento vagón nechala zrekonštruovať a umiestniť na nádvorie múzea Stalinova dcéra, Svetlana Allilujevová. V šesťdesiatych rokoch emigrovala a pod menom Lana Peters žila v americkom štáte Wisconsin. Zomrela v roku 2011 vo veku 85 rokov.
Pri pohľade na malé dievčatko s náramkom (zdá sa, že je to dievčatko), ktoré prechádza vagónom Stalina kladiem si otázku: čo si asi odnáša z tejto návštevy múzea? Aké myšlienky jej víria hlavou o Stalinovi? Pravdepodobne žiadne – doba, v ktorej Stalin žil a neľútostne vládol, je pre ňu neskutočne vzdialená, takmer nereálna.
Návštevník Múzea Stalina vidí len jednu stranu mince. Výstava idealizuje Stalina, vypovedá len o tom ako sa chlapec z biednej gruzínskej rodiny stal silným a múdrym vodcom. Návštevník sa nedozvie nič o stalinských čistkách, o pracovných táboroch (gulagoch) v ktorých zahynuli státisíce či milióny ľudí, .....
A čo my, dospelí? My, ktorí sme prešli cez iskričky, pionierske šatky a sväzácke košele, sa často znovu a znovu zamýšľame nad tým, či bol Stalin tyranom a psychopatom, alebo produktom svojej doby. Osobne si myslím, že Stalin bol zrkadlom obdobia a prostredia, v ktorom vyrástol a nad ktorým vládol. Redukovať ho len na psychicky chorého jedinca by podľa mňa bolo príliš zjednodušujúce. Vtedajšia doba si jednoducho vyžadovala niekoho, ako bol on – a presne takého si aj vytvorila.
Uplistsikhe – jedinečné staroveké mesto vytesané do skaly
Skalné obydlia, ktoré sú dokonca pod patronátom UNESCO, máme aj na Slovensku – nájdete ich v Brhlovciach, malej dedinke v Levickom okrese. No celé skalné mesto s históriou siahajúcou až do konca 2. a začiatku 1. storočia pred Kristom u nás nenájdeme. Takýmto jedinečným kamenným unikátom je Uplistsikhe, ktoré sa nachádza len 12 kilometrov od mesta Gori na ľavom brehu rieky Mtkvari (Kura). Táto rieka nás sprevádza na našom dobrodružnom putovaní Gruzínskom,
Čím je Uplistsikhe také výnimočné a oplatí sa ho navštíviť? Odpoveď znie jednoznačne: určite áno! Kde inde máte možnosť vidieť tak starobylé mesto, ktoré stovky generácií nazývali domovom? Po príchode vás Uplistsikhe vtiahne do úplne iného sveta – sveta staroveku a tajomstiev.
Spoznať kamenný unikát chceme aj my, a tak sa naša Kia Sorento presúva z parkoviska pri Múzeu Stalina na parkovisko Uplistsikhe.
S Uplistsikhe sa spája krásna legenda, rozpráva o otrokoch, ktorí toto mesto vytesali do skaly. Podľa príbehu dostali otroci na prácu tvrdé kamenné nože, pričom každý z nich údajne obsahoval zlatý ingot. Odmenou za ich tvrdú kamenársku prácu mala byť sloboda, ale len v prípade, že nože opotrebujú natoľko, že sa zlato vo vnútri odhalí. Táto legenda je však viac poetická než reálna – pieskovec, v ktorom sú jaskyne vytesané, je mäkký a poddajný materiál, ktorý by nedokázal opotrebovať kamenné nástroje.
Názov „Uplistsikhe“ bol známy už v čase, keď mesto ešte prosperovalo. Stredovekí historici písali o mužovi menom Uplos, synovi Mccheta, a spojenie názvu mesta s týmto menom sa považuje za najpravdepodobnejšie. Alternatívne sa však Uplistsikhe môže prekladať aj ako „Božia pevnosť“ alebo „Pánova pevnosť“, keďže slovo „Uplos“ v súčasnej gruzínčine znamená „pán“ alebo „vládca“.
Počas troch tisícročí sa v Uplistsikhe, meste ukrytom pred zrakmi vonkajšieho sveta, odohrávali nespočetné príbehy života. Narodili sa tu generácie ľudí, ktorí tu žili, uctievali bohov, venovali sa každodenným povinnostiam, vstupovali do manželstiev, zápasili s chorobami a nakoniec nachádzali večný pokoj. Toto miesto im poskytovalo nielen útočisko, ale často aj jediný svet, ktorý poznali. Už od pradávna si obyvatelia uvedomovali, že prírodný materiál a strmé skalné steny im ponúkajú neoceniteľnú ochranu pred nepriateľmi, a túto darovanú výhodu múdro využili.
Prehliadka Uplistsikhe so sprievodcom - Aby sme sa o tomto historickom zázraku dozvedeli čo najviac, hneď pri vstupe si objednávame rusky hovoriaceho sprievodcu. Naše očakávania prekonáva sprievodkyňa s obdivuhodnou vášňou pre históriu. S jej nadšením a výkladom, ktorý oživuje ducha minulosti, vstupujeme do areálu.
Mesto na križovatke svetov
Uplistsikhe, starobylé skalné mesto v Gruzínsku, má za sebou fascinujúcu históriu, ktorá siaha až do obdobia 1000 rokov pred Kristom. Archeológovia odhadujú, že počas svojho rozkvetu tu miestni obyvatelia vytesali do skál viac ako 700 jaskýň, čím vytvorili plnohodnotné mesto – a nielen hocijaké. Uplistsikhe bolo mestom chrámov, pripomínajúcim slávne Delfy v Grécku.
Toto pohanské centrum náboženstva priťahovalo obyvateľov aj návštevníkov, ktorí sem prichádzali prinášať obety bohom, zúčastňovať sa na tajomných rituáloch a piť posvätné víno. Pôvodne sa tu uctievalo Slnko, no postupne sa pridali božstvá vody, zeme a podsvetia. Avšak prijatie kresťanstva prinieslo mestu tragický zvrat – pohanské chrámy boli ničené, pohania prenasledovaní a na ich ruinách začali rásť kresťanské kostoly.
Uplistsikhe stratilo svoje náboženské postavenie a postupne sa premenilo na pevnosť. Napriek tomu si zachovalo vyspelú infraštruktúru, ktorá zahŕňala kanalizáciu, studne, žľaby a nádrže na vodu. Na obranu pred nepriateľmi bola vyhĺbená priekopa a tam, kde skalné steny nestačili, vybudovali pevný múr.
Mesto malo aj strategickú polohu – ležalo na jedinej obchodnej ceste spájajúcej Kaspické a Čierne more. Vďaka tomu sa často stávalo terčom dobyvateľov. V stredoveku ho ovládli Arabi a dokonca z neho spravili hlavné mesto kráľovstva Kartli. Avšak v roku 1240 mesto vypálili Mongoli, čo znamenalo jeho praktický zánik.
Napriek všetkému sa život v Uplistsikhe ešte udržal až do 19. storočia. Potom však osada upadla do zabudnutia, no zanechala za sebou nesmierne cenné dedičstvo – kamenné svedectvo o dávnych civilizáciách, ktoré mesto premenili na križovatku svetov.
Chrám Slnka - Makvliani
Zoznamujeme sa s rozsiahlym komplexom Chrámu Makvliani. Pozostáva z desiatich prepojených miestností, do ktorých sa vchádzalo cez portikus (stĺpovú predsieň), z otvorenej sály kostola, po osemstupňovom schodisku. Číslo osem malo pre Blízky Východ a Gruzínsko posvätný význam. Aj na základe toho je Chrám Makvliani označovaný ako Chrám Slnka.
Tajný tunel – úniková cesta k rieke
Hlavný vchod do mesta chránila mohutná brána, z ktorej viedla posvätná cesta. Okrem nej existoval aj vchod určený výhradne pre peších a dva ďalšie, ktoré smerovali na strmú skalu – pravdepodobne mali prevažne dekoratívny účel. Unikátom je tajný kruhový tunel s priemerom 3 metre. Vedie k rieke a slúžil ako úniková cesta. Tento tunel, zachovaný dodnes, umožňuje návštevníkom zažiť kúzlo minulosti na vlastnej koži – možno aspoň na chvíľu precítiť, aké bolo byť obyvateľom Uplistsikhe v dávnych časoch.
V uliciach mesta aj dnes nájdete nepochopiteľné priehlbiny v skale priamo pod nohami. Vedci si museli dlhý čas lámať hlavu nad ich účelom. Existovali napríklad teórie, že tieto jamy rôznych veľkostí (priemer - 1 až 4 metre a hĺbka až 12 metrov) slúžili ako väzenia. Po preskúmaní materiálu zo dna týchto jám však vyšlo najavo, že ide o oltáre boha podzemia. Do týchto jám sa spúšťali zvieratá ako obeta.
Sieň kráľovnej Tamary – Kráľovnej Zlatého veku Gruzínska
Svätá Tamara, známa aj ako Tamara Gruzínska či Tamara Veľká, bola prvou ženskou panovníčkou na tróne gruzínskeho kráľovstva. Vládla v rokoch 1178 až 1213, počas obdobia, ktoré je právom považované za zlatý vek Gruzínska. Pod jej vedením sa kráľovstvo rozrástlo ďaleko za hranice dnešného Gruzínska, zahŕňajúc časti súčasného Arménska, Azerbajdžanu a severného Kaukazu.
Kráľovná Tamara bola v roku 1178 korunovaná, ako spoluvládkyňa so svojim otcom. Verí sa, že sa tak stalo v impozantnom skalnom meste Uplistsikhe, ktoré v tom čase patrilo medzi najvýznamnejšie duchovné a kultúrne centrá regiónu. Korunovácia mala prebehnúť v priestore, ktorý je zobrazený na nasledujúcich dvoch obrázkoch. A nielen to, v jednom z kostolov Uplistsikhe sa mala konať aj jej svadba. Nie je vylúčené, že Sieň kráľovnej Tamary zažila aj jej svadobnú hostinu.
Táto skutočnosť podčiarkuje dôležitú úlohu, ktorú Uplistsikhe zohrávalo v dejinách Gruzínska – ako miesto kľúčových udalostí a svedok slávy jeho zlatého veku.
Červená izba, alebo tiež Trónna sála
Vchod do niektorých jaskýň vyzerá celkom obyčajne, nenápadne. No po vstupe sa prekvapíte, aké zaujímavé interiéry vedeli v skale vykúzliť starovekí kamenári. Takto vyzerá Červená izba. Nazýva sa červená kvôli zvyškom červenej farby na strope a stenách.
Uplistsikhe a ruiny trojloďovej baziliky
V rokoch 336–337, keď sa Gruzínsko stalo kresťanskou krajinou, došlo k rozsiahlym nepokojom a násiliu. Počas tejto prelomovej doby bolo mnoho kňazov a pohanských obyvateľov popravených, pričom pohanské chrámy boli ničené alebo prestavané na kresťanské kostoly. Rovnako dopadol aj pohanský chrám v Uplistsikhe, napriek odporu bol premenený na trojloďovú kresťanskú baziliku. Táto bazilika sa však časom zrútila a dnes môžeme jej ruiny vidieť na obrázku v popredí. Z dôvodu jej zániku bolo potrebné postaviť nový kostol.
V 10. storočí bol na tomto mieste postavený kostol Uplistsuli, ktorého názov v preklade z gruzínčiny znamená „kostol kniežaťa“. Na obrázku ho vidíte nad ruinami starej trojloďovej baziliky. Kostol Uplistsuli je dodnes aktívnym miestom bohoslužieb.
Pohľad z útesu do údolia rieky Mtkvari
Z útesu na ktorom stojí skalné mesto, pozeráme dolu k rieke. Mtkvari kedysi tiekla priamo pod bralom, no okolo 10. storočia sa rozhodla presmerovať svoj tok. Vďaka tomu sa dole pod skalou objavil suchý kúsok zeme. Ľudia si na ňom začali stavať domy a usadzovať sa. Aj táto osada sa stala známou ako Uplistsikhe a existovala až do 70. rokov 20. storočia.
Poklad nájdený v Uplistsikhe
V roku 1957 začali na kopci pokrytom vegetáciou pracovať archeológovia. Postupne odkryli a sprístupnili v skalnom meste okolo 150 jaskýň. Keď sa v roku 1978 vykopávky blížili ku koncu, v rokline sa našiel veľký poklad rituálnych predmetov: bronzové zvončeky, malé keramické nádoby, zvieracie falangy, hrkálky a terakotová soška bohyne úžasnej krásy. Archeológovia nájdené predmety datovali do 4.- 3. storočia pred n. l. Teraz sa na tomto mieste nájdené krásne artefakty nachádzajú vo viacerých gruzínskych múzeách.
Uplistsikhe ponúka toľko prekvapení, až sa človeku nechce odísť. Nás však ešte čaká druhá polovica našej cesty, do Kutaisi treba zdolať ešte okolo 150 kilometrov.
Kutaisi- metropola Kolchidského kráľovstva
Z Uplistsikhe sa vydávame na cestu do Kutaisi, mesta s bohatou históriou, kedysi bolo metropolou Kolchidského kráľovstva. Kutaisi je navyše späté s jednou z najslávnejších legiend gréckej mytológie – príbehom o argonautoch a ich výprave za zlatým rúchom.
Podľa legendy existovalo v Grécku kráľovstvo Iolkos, ktorému vládol krutý kráľ Pelias. Ten zosadil z trónu svojho brata Aisóna a odmietol uznať nárok Aisónovho syna Iasóna na kráľovskú korunu. Aby sa vyhol priamemu konfliktu, Pelias vymyslel pre Iasóna zdanlivo nesplniteľnú úlohu: priniesť zlaté rúno.
Zlaté rúno, koža zo zázračného zlatého barana, patrila kráľovi Aiétovi, ktorý vládol v ďalekom kráľovstve Kolchida. Toto rúno, pokryté zlatými zrnkami z riek, bolo považované za symbol jeho kráľovskej moci a preto ho Aiétes nechal prísne strážiť – obrovským drakom.
Iasón zorganizoval výpravu udatných hrdinov, dnes známych ako argonauti, a spolu sa vydali na dlhú a nebezpečnú cestu do Kolchidy. Po mnohých dobrodružstvách dorazili na miesto, no kráľ Aiétes odmietol rúno vydať. Situáciu však zmenila jeho dcéra Médeia, ktorá sa do Iasóna zamilovala. Vďaka jej pomoci rúno získali a spolu s Médeiou utiekli späť do Grécka. Ich príbeh, ako mnoho iných v gréckej mytológii, má tragický koniec.
Pre nás je však dôležité, že staroveká Kolchida, kde sa zlaté rúno údajne nachádzalo, ležala na území dnešného Gruzínska. Jej hlavným mestom bolo práve Kutaisi, kam teraz smerujeme a kde nás čaká prenocovanie.
Večer v Kutaisi a lov nevšedného živočícha
V Kutaisi dorazíme vďaka GPS bez najmenších problémov do nášho penziónu „Kutaisi Best Hostel“. Tak ako v Kazbegi, aj tu nás víta usmievavá a mimoriadne milá majiteľka. Ubytovanie je presne podľa našich predstáv – čisté, útulné a pohodlné. Cítime sa ako doma. Po dni plnom zážitkov si doprajeme večeru v reštaurácii na námestí, kde Katka pózuje s pivom v ruke, akoby robila reklamu na miestny pivovar.
Po výdatnej večeri sa vraciame na ubytovňu, no tam nás čaká nečakané dobrodružstvo. Pri čistení zubov zrazu upierame pohľady na strop izby a... bingo! Škorpión! Síce nie je veľký, ale je živý, pohybuje sa a pôsobí ako profík vo svojom remesle. Rýchlo začíname strategické plánovanie: Ako ho zneškodniť? A prečo si ho nevziať na pamiatku?
Tu prichádza náš diabolský plán – Čača! Tá istá domácka pálenka, ktorú sme si kúpili na trhu pri návšteve katedrály Svetitskhoveli v Mcchete a po ochutnaní ju označili za „zbraň hromadného ničenia“. Skoro plná fľaša tejto tekutiny teraz dostáva nové využitie. Po napínavej naháňačke škorpión končí vo fľaši s Čačou. Pochopiteľne, jeho boj o život trval možno až do rána. Sklamane priznávam, že som jeho tragický osud nezvečnil na fotke – bolo mi ho fakt ľúto.
Napriek všetkému sme sa rozhodli tento incident majiteľke penziónu neprezradiť. Izby boli také čisté a príjemné, že sme likvidáciu škorpióna len pridali k našim zážitkom. Pre istotu sme však spali so svetlom zapnutým – lebo kto vie, či sa škorpióni boja viac nás, alebo my ich.
Nedeľa 07. augusta
Dnes sa z Kutaisi presunieme do Mestie. Cestou si pozrieme Jaskyňu Prometea a loďkou sa prevezieme po Martvilskom kaňone.
Ráno začíname lahodnými raňajkami, ktoré sú zahrnuté v cene ubytovania. Majiteľka útulného hotelíka nám ich so šarmom servíruje na terase. O včerajšom love a následnej krádeži sa jej nezdôverujeme, no z hotela odchádzame „bohatší“ o škorpióna uloveného v jej priestoroch. Snáď nebol súčasťou inventára.
Jaskyňa Prometea - najväčšia jaskyňa v Gruzínsku
Po raňajkách vyrážame za prvým cieľom dnešného dňa – Jaskyňou Prometea, najväčšou z gruzínskych jaskýň. Nachádza sa približne 20 kilometrov od Kutaisi. Táto prírodná pýcha bola verejnosti sprístupnená už v roku 1984, no až v roku 2010 gruzínsky prezident Saakašvili pochopil, že s menšími investíciami sa z nej dá vytvoriť vyhľadávaná turistická atrakcia. Na pomoc si prizval nemeckých dizajnérov, ktorí sa s osvetlením doslova vybláznili. Dnes si môžu návštevníci vychutnať prechádzku po 1700 metrov dlhom chodníku, ktorý predstavuje iba desatinu doteraz preskúmaných priestorov jaskyne.
V jaskyni sa po celý rok udržiava príjemná teplota 15 až 17 °C. Turistické príručky upozorňujú, že návštevu neodporúčajú malým deťom a ľuďom so srdcovými ťažkosťami. Na jar sa tu z topiaceho snehu vytvára jazero, ktoré umožňuje romantické člnkovanie. Takto opisujú Jaskyňu Prometea rôzne brožúry – my však chceme zažiť jej krásu na vlastnej koži.
Jaskyňa otvára svoje brány o deviatej ráno. Ako správni dobrodruhovia sme v prvej skupine, ktorá sa skladá asi z 30 osôb. Po kovovom rebríku schádzame do údolia, kde sa nachádza vstup do jaskyne.
Prevažnú časť našej skupiny tvoria turisti z Izraela. Sprievodca nás upozorňuje na šmykľavý povrch chodníkov a vedie nás k malému otvoru, ktorý na prvý pohľad nevyzerá vôbec lákavo. Na fotografiách by ste ho sotva našli, taký je nenápadný. Ani vo sne by mi nenapadlo, že za týmto skromným vstupom nájdem niečo tak úchvatné.
A predsa! Už na prvých metroch sa pred nami otvárajú veľkolepé jaskynné priestory, osvetlené rôznofarebnými svetelnými efektmi. Stalagmity, stalaktity a stalagnáty vytvárajú nezabudnuteľné scenérie. Tlmená klasická hudba, ktorá znie v pozadí, podčiarkuje tento zážitok.
Fotografovanie v slabom svetle bez statívu je výzva, no napriek tomu verím, že moje snímky zachytia aspoň zlomok tejto čarovnej krásy. Cítime sa ako v inom svete – možno takto nejako vyzerá nebo. Chýba len Svätý Peter s kľúčmi od nebeskej brány alebo Prometeus, ktorý by tu podľa legendy mal byť prikovaný.
Prechádzka touto nádhernou jaskyňou je ako cesta do iného sveta. Trvá približne hodinu, no každá minúta stojí za to. Trasa vás zavedie okolo úchvatných stalaktitov a stalagmitov, podzemných jazierok, ktoré sa trblietajú v odrazoch mäkkého svetla, a riečok s tancujúcimi vodopádmi. Celý tento čarovný priestor dopĺňa systém rôznofarebného osvetlenia, ktorý maľuje steny jaskyne do fantastických odtieňov. Tlmená hudba v pozadí dodáva atmosfére hĺbku a tajomstvo, čím robí zážitok ešte pútavejším a nezabudnuteľným.
Aj keď som sa snažil zachytiť túto krásu na fotografiách, nedokážu úplne sprostredkovať emócie, ktoré som pri návšteve zažil. Sú to momenty, ktoré treba vidieť vlastnými očami a precítiť na vlastnej koži.
A teraz k príbehu, ktorý jaskyni dal jej meno. Prometeova jaskyňa je úzko spätá s kaukazskou legendou o Amiraniovi, postave podobnej gréckemu Prometeovi. Amirani rozhneval bohov svojou smelosťou a bol za to odsúdený na strašné utrpenie. Celé dni a noci mu orol trhal pečeň. No na rozdiel od Prometea, ktorého bohovia pripútali ku skale na vysokej hore, Amiraniho trápenie sa odohrávalo v podzemí, hlboko vo vnútri jaskyne. Hovorí sa, že práve Prometeova jaskyňa bola miestom, kde znášal svoj krutý osud.
Martvilský kaňon: Skrytý klenot Gruzínska
K Martvilskému kaňonu sa presúvame s mimoriadnymi medzizastávkami. Často je treba vystúpiť z auta a odohnať z cesty lenivý a tvrdohlavý dobytok.
Martvilský kaňon sa nachádza len 5 kilometrov severne od mesta Martvili. V posledných troch až štyroch rokoch sa stal obľúbeným cieľom turistov, a preto som ho zaradil do svojho itinerára aj ja. Oficiálne údaje uvádzajú, že kaňon je dlhý približne dva kilometre. Delí sa na hornú časť, ktorú je možné preskúmať na loďkách, a spodnú časť, ktorou vedie chodník popri rieke Abaša. Práve táto rieka vytvorila kaňon pred miliónmi rokov.
Samotný kaňon je úzky, s hĺbkou pohybujúcou sa od 30 do 60 metrov. Archeológovia tu objavili skamenené kostry dinosaurov a dôkazy o pravekých obydliach ľudí z doby kamennej. Tieto fascinujúce nálezy, spolu s úchvatnou prírodnou scenériou, lákajú čoraz viac návštevníkov.
Administratívnu budovu, kde sa kupujú lístky, sme našli bez problémov. Pri pokladni nás privítal dlhý rad, ktorý sľuboval dlhé čakanie. A teraz si predstavte, čo sa stalo! Keď Gruzínci zistili, že sme slovenskí cestovatelia, jednoducho nás presunuli dopredu. Milé gesto, ktoré naznačuje, že zahraniční turisti sem asi často nezavítajú. Za cenu 24 eur nás miestny kormidelník previezol na v gumennom člne kaňonom a prešli sme sa po chodníku v spodnej časti kaňonu.
Vedeli sme, že v letných mesiacoch, ako je august, keď sme kaňon navštívili, býva v rieke menej vody než na jar, keď sa topí sneh. Preto sme očakávali, že plavba bude kratšia ako v apríli alebo máji. Napriek tomu, v lete tu vládne rušná atmosféra – turistov na loďkách je oveľa viac. Tento dojem sa potvrdil, bolo tu tak živo, akoby sme sa ocitli na Václavskom námestí.
Po dvestometrovej plavbe prichádzame k 12 metrov vysokému vodopádu. Pre nedostatok vody sa tu naša plavba končí a vraciame sa späť. Byť tu v mesiaci apríl kedy je vody viac, tak by sme preniesli loďku cez desaťmetrový štrkový násyp a pokračovali by sme plavbou k ďalšiemu vodopádu.
Nasleduje prechádzka spodnou časťou kaňonu. Je tu viacero fotogenických kaskád a vodopádov, obklopujú nás priam filmové kulisy.
Záverečné dojmy z Martvilského kaňonu ?
Martvilský kaňon ponúka nezabudnuteľný zážitok. Štíhle kmene stromov, ktoré vyrastajú z machom pokrytých skál, sa nakláňajú nad iskrivo tyrkysovo modrú vodu. Vysoká vlhkosť vytvára zelenú oázu, kde sa cítite ako uprostred džungle. Každý pohľad je pastvou pre oči. Skrátka, Martvilský kaňon je nádherný a stojí za návštevu.
Mestia - srdce tajomnej Svanetie
Sme v cieli. Do mestečka Mestia prichádzame krátko pred devätnástou hodinou. Toto srdce tajomnej Svanetie, regiónu plného starobylej kultúry a úchvatnej prírody, nás víta svojou jedinečnou atmosférou. Izolácia, obkolesenie vysokými horami a hlbokými údoliami, ktoré oddeľujú tento kraj od veľkých miest, tu zanechali svoju stopu v podobe jedinečnej architektúry kamenných veží a pohostinnosti miestnych obyvateľov.
Ubytovanie nás príjemne prekvapilo – hotel je útulný, a výhľad z jeho balkóna je doslova očarujúci. Prvú fotografiu krajiny robím hneď odtiaľto. Na nej si môžete všimnúť slávne kamenné veže, ktoré Gruzínci nazývajú „košky“. O týchto fascinujúcich stavbách sa viac dozviete v mojom ďalšom blogu.
Pripojte sa k nám na tejto ceste plnej dobrodružstiev a objavte krásy Svanetie, kde strávime tri dni. A to nie je všetko – po Svanetii nás čaká Batumi na pobreží Čierneho mora, jedno z najrýchlejšie rastúcich turistických centier v Európe. Naše zážitky a objavy vám rozhodne prinesú inšpiráciu a nové pohľady.
