Kaukaz
Kaukaz, fascinujúci región na rozhraní Turecka, Iránu a Ruska, ktorý leží medzi Čiernym a Kaspickým morom, bol po stáročia svedkom intenzívnych politických, vojenských, náboženských a kultúrnych zápasov. Toto dynamické územie, kde sa stretávajú vplyvy viacerých mocností, však ani dnes nestratilo na nepokoji. Aktuálne je najmä Gruzínsko zmietané protivládnymi protestmi, ktoré odrážajú hlboké dilemy krajiny pri rozhodovaní o jej budúcom smerovaní.
Obrazy z potláčania demonštrácií v uliciach Tbilisi ma priviedli k spomienkam na naše vlastné dobrodružstvo – cestu autom naprieč touto nádhernou a jedinečnou krajinou. Práve tieto zážitky ma inšpirovali k tomu, aby som sa o ne podelil prostredníctvom svojich blogov. Gruzínsko si totiž zaslúži pozornosť nielen pre svoju pohnutú históriu, ale aj pre svoje úchvatné scenérie a pohostinnosť, ktoré dokážu očariť každého cestovateľa.
Vyberte sa s našom päťčlennou rodinnou skupinou po stopách odbojného Prométhea a argonauta Iásona a zažite s nami nezabudnuteľné dva týždne v Gruzínsku.
Podľa gréckej mytológie, Kaukaz bol jedným z pilierov ktoré podopierali svet. Po tom, čo daroval ľuďom vzácny dar – oheň, bol Prométheus (v gruzínskej verzii známy ako Amirani) pripútaný na Kaukaz na príkaz najvyššieho boha Zeusa. Ako krutý trest za jeho vzdor voči božskej vôli, Zeus poslal orla, ktorý mu každý deň vytrhával pečeň – tá sa však počas noci zázračne zregenerovala. Tento cyklus utrpenia mal pokračovať naveky.
Kaukaz je tiež spojený s mýtickým príbehom o gréckom hrdinovi Iásonovi, ktorý sa vydal na západné pobrežie tejto oblasti v pátraní po legendárnom Zlatom rúne. Práve tam stretol Médeu, dcéru kolchidského kráľa Aiéta, ktorá mu významne pomohla splniť jeho odvážnu úlohu.
Z mytológie skáčeme do reálneho sveta, začíname v Tbilisi.
31. júl - cesta
Na letisko v Tbilisi prilietame hlboko v noci, no hneď na úvod ma čaká sklamanie. S vízami ani batožinou problémy nie sú – víza nepotrebujeme a batožina prišla v poriadku. Sklamanie pramení vo víne. Pri mojich dvoch predchádzajúcich príletoch do Tbilisi dostávali zahraniční cestujúci trojdecku červeného vína ako darček pri pasovej kontrole. Tentoraz prechádzame cez pasovku a colnicu s „dlhým nosom“, bez povšimnutia – a bez vína.
Nos nás však vedie k šoférovi Lexusu, ktorého vybavila Tatiana, majiteľka nášho prvého ubytovania, aby sme v noci neblúdili. „Leselidze Apartment“ nás čaká na tri noci. Bránka v tmavej uličke vyzerá akoby tu skončila vojna – váhame, či sme na správnom mieste. No veľký dvojizbový byt s priestrannou halou, kuchyňou vybavenou modernými spotrebičmi, nás viac ako príjemne prekvapí.
Tatiana nás privíta, ukáže nám byt a poteší sa drobným darčekom, ktoré sme priniesli pre takúto príležitosť, aj našim vedomostiam o Gruzínsku a dôkladnému plánu našej cesty. Prvý deň, strávený na ceste do Gruzínska, je za nami.
01.- 03. august - Tbilisi
Dom Arama Chačaturjana - Majiteľka apartmánu Tatiana nám pri vítaní s nadšením rozprávala, že vraj kedysi v tomto dome žil slávny hudobný skladateľ Aram Chačaturjan. Preslávil sa najmä svojím ikonickým „Šabľovým tancom“ z baletu Gajane. Tatiana by mohla mať pravdu – podľa Wikipédie sa Aram Chačaturjan skutočne narodil v Tbilisi 6. júna 1903.
Keď sa tak pozerám na tie staré vchodové dvere, pri ktorých pózuje Katka, nemôžem si pomôcť a predstavujem si, že kľučku na nich kedysi držal sám Chačaturjan. Dvere už žiadnu kľučku nemajú, ale aké by to bolo úžasné dotknúť sa niečoho, čoho sa kedysi dotýkal aj on. Kuchyňu s modernými elektrospotrebičmi Bosch, ktorými je vybavený apartmán, mladý Aram určite k dispozícii nemal, a určite si ich ani nedokázal predstaviť.
Katedrála Sioni
Bývame v úplnom centre starej časti Tbilisi, plnom historických pamiatok. Iba pár metrov nás delí od Katedrály Sioni, jej názov sa odvodzuje od biblickej hory Sion v Jeruzaleme. Ručne rozkolísaný zvon, práve zvoniaci na zvonici chrámu, zvoláva veriacich na bohoslužby.
Aj v gruzínskych kostoloch a kláštoroch platia prísne pravidlá, ako má byť človek upravený. Okrem toho že samozrejmosťou sú prikryté ramená a sukňa alebo nohavice pod kolená, ženy musia mať vždy prikrytú aj hlavu. Preto je dobré mať so sebou šatku alebo šál. Ak nič také nemáte, musíte si zobrať z tých, ktoré vám ponúknu pri vchode.
Sionská katedrála je miestom, kde bol po prvý krát publikovaný manifest o zrušení monarchie a pripojení Gruzínska k Rusku. Stalo sa tak 12. apríla 1802, kedy ruský generál Karl von Knorring zhromaždil v chráme všetku gruzínsku šľachtu. Keďže chrám bol obkľúčený vojskom, gruzínskej aristokracii nezostávalo nič iné iba prisahať vernosť ruskej imperiálnej korune. Kto nesúhlasil, putoval do väzenia.
V útrobách chrámu sa ochraňuje vzácna relikvia, je ňou kríž svätej Nino, ktorá priniesla kresťanstvo do krajiny.
Hlavným bodom nášho dopoludňajšieho programu je návšteva najväčšieho gruzínskeho chrámu, Katedrály Najsvätejšej trojice. Týči sa na druhej strane najväčšej gruzínskej rieky Mtkvari, čo sa pre našinca prekladá a ľahšie zapamätá ako rieka Kura.
Kostol Metechi
Prechádzame po moste cez rieku Kuru ku kostolíku Metechi. Stojí na okraji strmého kamenného útesu. Nepatrí k najväčším a ani k najkrajším, ale históriu má naozaj pohnutú. Je to miesto presiaknuté históriou. Jazdec na koni so zdvihnutou rukou v tesnej blízkosti svätostánku je kráľ Vachtang Gorgasali. Keď kráľ Vachtang v 5.storočí rozhodol, že bude Tbilisi hlavným mestom, postavil si priamo tu svoj palác.
Legenda o vzniku mesta rozpráva príbeh kráľa Vachtanga Gorgasaliho, známeho aj ako „Vlčia hlava“. Žil v rokoch 446 – 502 a kráľovstvu vládol z neďalekej Mcchety. Počas jedného lovu v miestnych lesoch jeho sokol ulovil bažanta, ten spadol do horúceho prameňa a uvaril sa tam. Kráľa tento neobyčajný úkaz natoľko zaujal, že sa rozhodol lesy vykácať a presunúť hlavné mesto bližšie k týmto zázračným horúcim prameňom.
Realita však bola menej romantická. V skutočnosti Vachtang Gorgasali mesto dobyl od Peržanov. Až jeho syn, Dači I. Udžarmeli, splnil otcov posledný príkaz, preniesol hlavné mesto a vybudoval mestské opevnenie. Od 6. storočia začalo mesto vďaka svojej strategickej polohe na Hodvábnej ceste medzi Európou a Áziou, rozkvitať. No výhodná poloha priniesla nielen prosperitu, ale aj nespočetné vojny a nešťastia.
Medzi rokmi 627 a 1795 bolo mesto napadnuté až 40-krát. Dobýjali ho Peržania, Chazari, Arabi, Byzantínci, seldžuckí Turci, Mongoli a ďalší. V roku 1795 kráľ Irakli dospel k záveru, že Perziu, ktorá mala na mesto zálusk, nedokáže poraziť vlastnými silami. Požiadal preto o pomoc Rusko. Tento krok však znamenal stratu nezávislosti Gruzínska. Ako sa Rusi v roku 1802 silou zmocnili gruzínskej monarchie, mohli ste sa dočítať pri histórii Katedrály Sioni.
Počas ruskej nadvlády, od roku 1802, kostol Metechi stratil svoj náboženský význam a bol prebudovaný na kasárne. V roku 1819 prešiel ďalšou transformáciou a stal sa väzením. Neskôr Lavrentij Berija, Stalinovo monštrum gruzínskeho pôvodu, plánoval kostol definitívne zbúrať, no narazil na rozhodný odpor. Nakoniec ustúpil, a tak bol v budove namiesto toho zriadený priestor pre divadlo.
Ako svätostánok začal kostol Metechi opäť slúžiť až v roku 1988.
Pevnosť Narikala
Od kostolíka Metechi sa nám otvára nádherný výhľad na jednu z dominánt Tbilisi – pevnosť Narikala, týčiacu sa majestátne nad mestom. Najkratšia cesta k pevnosti vedie od Arménskej Katedrály sv. Juraja, ktorej kupola vyniká v popredí. Pevnosť navštívime dnes podvečer, nepôjdeme tam pešo, využijeme pohodlie lanovky.
Pevnosť Narikala nesie stopy mocných národov a ich historického odkazu. Jej základy začali budovať Peržania už v 4. storočí. Väčšina hradieb a základy veže pochádzajú z 8. storočia, keď Arabi plánovali premeniť Narikalu na nedobytnú pevnosť. Ich emirát Tbilisi však vydržal na mape sveta len dve storočia. Následne pevnosť prešla do rúk Gruzíncov, Turkov, Peržanov a Rusov. V roku 1827 však ruský muničný sklad, umiestnený vo vnútri pevnosti, explodoval. Táto katastrofa zničila nielen samotnú pevnosť, ale aj kostol sv. Mikuláša, ktorý bol jej neoddeliteľnou súčasťou.
Námestie Majdan
Na ďalšej fotografii môžete vidieť malebné námestie, ktoré sa rozprestiera pod pevnosťou na brehu Kury, nesie meno Majdan. Práve toto miesto dalo svetu slovo „majdan“, dnes často spájané s revolúciami. V novembri 2003 sa tu odohrala gruzínska Revolúcia ruží, ktorá donútila prezidenta Ševarnadzeho ustúpiť. Bola to prvá revolúcia v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Ďalšie kolo gruzínskej Revolúcie ruží prebehlo na Majdane v roku 2012. Prezident Micheil Saakašvili uznal porážku a prešiel do opozície. Táto gruzínska Revolúcia ruží inšpirovala Oranžovú revolúciu na Ukrajine, Tulipánovú revolúciu v Kirgizsku, ...
Tbilisi je plné ovocia, zeleniny a čurčcheli
Pokračujeme uličkami do kopca, ku Katedrále Najsvätejšej Trojice. Cestou sa nemôžeme vynadívať na stánky s pestrím sortimentom čerstvého ovocia a zeleniny. V auguste, na cestách po Gruzínsku, dožičili sme si hlavne melóny a broskyne.
Tie rôznofarebné visiace „klobásky“ na ďalšom obrázku sa volajú čurčcheli. Je to tradičná gruzínska sladkosť ktorá sa predáva po celej zemi. Ide o vlašské alebo aj lieskové orechy, obalené v pevnej kôrke z koncentrovanej hroznovej šťavy. Skúsili sme ich a čo ja viem, bolo to také gumené a veľmi sladké,... mne čurčcheli chutili, ale mne chutí všetko sladké.
Katedrála Najsvätejšej Trojice: Symbol národného a duchovného obrodenia
Táto gruzínska pravoslávna katedrála je najvyšším a najväčším chrámom v Gruzínsku. Bola vysvätená v roku 2004, zmestí sa do nej 15-tisíc ľudí a jej výška dosahuje úctihodných 78 metrov. Väčšie pravoslávne katedrály sme videli iba v Moskve a Petrohrade.
Katedrála Najsvätejšej Trojice, známa aj ako Sameba, sa stavala desať rokov, od roku 1994 do roku 2004. Myšlienka postaviť novú katedrálu pri príležitosti 2000. výročia narodenia Krista vznikla už v roku 1989. Čoskoro po jej vzniku vyhral architektonickú súťaž návrh Arčili Mindiašviliho. Kvôli politickým nepokojom a nestabilite v Gruzínsku však bol projekt odložený o šesť rokov.
Táto monumentálna stavba bola navrhnutá ako symbol gruzínskeho národného a duchovného obrodenia. Financovanie výstavby bolo umožnené vďaka štedrým darom od bežných občanov i podnikateľov. Hlavným patrónom projektu sa stal gruzínsky miliardár Bidzina Ivanišvili, ktorý výrazne prispel k realizácii tejto významnej stavby.
Miesto pre novú katedrálu bolo vybrané na pozemku, kde kedysi stál starý arménsky cintorín a kostol, ktoré boli zničené počas sovietskej éry. Po dokončení a vysvätení chrámu sa sem presťahovala Katedra Katolikosa – najvyššieho predstaviteľa Gruzínskej pravoslávnej cirkvi – z historického Sionského chrámu.
Pravdu povediac, interiér tejto katedrály ma vôbec nezaujal. Vnútrom sa tiahne chlad ohromného prázdneho priestoru. Akoby sa tu kvôli toľkému priestoru stratila atmosféra malého kostolíka v ktorom sa zíde v priateľskej atmosfére na bohoslužbe skupinka ľudí.
Úplným protipólom sú našej duši blízke drevené kostolíky. Tam človek intenzívnejšie cíti medovú vôňu horiacich sviečok a väčšiu blízkosť k Bohu. Takými sú napríklad drevené kostolíky v okolí Bardejova, môj blog o nich vyšiel nie tak dávno.
Suchý most a legendárny blší trh
Na druhú stranu rieky Kury, teda na „našu“ stranu, kde bývame, sa dostávame od Katedrály Najsvätejšej Trojice cez Suchý most. Tento most získal svoje meno podľa toho, že časť rieky Kury, ktorá sa tu kedysi rozlievala do šírky, bola neskôr vysušená. Most zostal a rieky pod ním už niet.
Turisti by určite nemali vynechať návštevu tejto oblasti, nachádza sa tu legendárny „Blší rynok“. Predajcovia tu každý deň, a najmä počas sobôt, zaplnia neveľký park svojimi stánkami. Často stačí koberec na vystavený tovar. Blší trh vznikol koncom 80. rokov, v čase, keď miestnych obyvateľov nútila ekonomická kríza predávať svoje osobné veci. Dnes sa však z neho stala skôr záľuba a obľúbená atrakcia pre turistov.
Najmä sobotňajšie blšie trhy priťahujú množstvo návštevníkov a ponúkajú jedinečnú atmosféru. Na týchto trhoch môžete nájsť doslova všetko: starodávne striebro, tradičné gruzínske kindžaly, elegantné svietniky, porcelán, historické fotoaparáty a mnoho ďalších pokladov.
Rustaveliho bulvár
Z Blšieho trhu sme sa dostali niekde do stredu Rustaveliho bulváru. Má dĺžku 1,5 km a je hlavnou tepnou centra Tbilisi. Spája Námestie slobody a Rustaveliho námestie. Pomenovali ho podľa gruzínskeho národného barda , básnika Šota Rustaveli. Bulvár bol vybudovaný v 19. storočí a nachádza sa tu celý rad významných historických budov: Parlament, Rustaveliho divadlo, Opera a balet, .. .
Vedeli ste, že Rustaveliho námestie nájdete nielen v Gruzínsku, ale aj v Bratislave? Konkrétne v malebnej Rači! A to nie je náhoda. V časoch družby dvoch miest s rovnakým menom – bratislavskej Rače a gruzínskej Rače – sa zrodilo nielen veľké priateľstvo, ale aj film s názvom Rača – láska moja.
Táto veselohra spája dve krajiny cez to, čo majú spoločné: lásku k hroznu a vínu! Áno, aj Gruzínci, takí majstri vo výrobe vína, našli v našej Rači spriaznenú dušu. A ich nadšenie nevyprchalo – ako mi potvrdili moji gruzínski známi, film sa v ich televízii objavuje každé Vianoce! Predstavte si, že zatiaľ čo my sledujeme klasiky ako Tri oriešky pre Popolušku, Gruzínci si pri pohári vína pripomínajú našu Raču. Tak Na zdravie! , či ako sa hovorí v Gruzínsku: Gaumarjos!
Starý parlament
Starý parlament na Rustaveliho bulvári bol (a žiaľ stále je) svedkom mnohých významných, ale aj tragických udalostí. Budovu postavili v rokoch 1945 až 1953 nemeckí vojnoví zajatci po druhej svetovej vojne. Pôvodne slúžila ako sídlo gruzínskej vlády. Po získaní nezávislosti, o ktorú sa na začiatku 90. rokov bojovalo aj za pomoci samopalov a diel, sa budova stala sídlom parlamentu.
Práve tu sa zabarikádoval prezident Zviad Gamsachurdia so svojimi stúpencami. V tejto budove zahynulo 9. apríla 1989 pri násilnom potlačení protestov 19 gruzínskych demonštrantov. O dva roky neskôr, 9. apríla 1991, tu bola podpísaná Deklarácia nezávislosti Gruzínska.
Malý monument pred budovou a sklenené panely v nepravidelných tvaroch dnes pripomínajú obete tragédie z roku 1989. Treba dúfať, že ďalšie pamätníky pripomínajúce tragické udalosti tam nepribudnú.
Voroncovov palác – perla histórie Rustaveliho bulváru
Voroncovov palác, najstaršia budova na slávnom Rustaveliho bulvári, bol postavený v roku 1803 a stal sa svedkom kľúčových udalostí v dejinách Zakaukazska. Na konci roku 1917 tu zasadalo vedenie Zakaukazskej federácie, ktoré 26. marca 1918 vyhlásilo nezávislosť Gruzínska. Len o dva dni neskôr nasledovalo vyhlásenie nezávislosti Arménska a Azerbajdžanu.
Počas éry Sovietskeho zväzu získal palác novú úlohu – v roku 1935 sa stal Pionierskym palácom, centrom pre deti a mládež.
Jednou z jeho posledných významných obyvateľov bola Jekaterina Džugašvili, známa ako Keke – matka Jozefa Visarionoviča Stalina. Strávila tu svoje posledné roky v skromnej izbe s výhľadom do dvora.
Voroncovov palác dnes nie je len architektonickým skvostom, ale aj živým svedectvom búrlivých dejín Zakaukazska.
Rustaveliho bulvár, to je aj záplava suvenírov.
Námestie slobody
Rustaveliho bulvár, moderná tepna Tbilisi, sa pýši tým, že začína (alebo končí, podľa vášho pohľadu) práve na ikonickom Námestí slobody.
Počas sovietskej éry nieslo námestie meno Lenina, a jeho mohutná socha tu dominovala až do roku 1990. Táto socha bola poslednou Leninovou podobizňou, ktorá bola v krajine odstránená, čím symbolicky uzavrela éru sovietskeho impéria.
Dnes na tomto mieste stojí oslnivá zlatá socha sv. Juraja, patróna Gruzínska. Jej lesklý povrch zachytáva slnečné lúče, a socha sa rýchlo stala jedným z najfotografovanejších a najobľúbenejších monumentov Tbilisi.
Za sochou sa nachádza budova Starej radnice, historická stavba z roku 1880, ktorá dodáva námestiu nádych elegantnej architektúry 19. storočia.
Námestie slobody tak nie je len obyčajným bodom na mape – je živou kronikou minulosti, symbolom hrdosti a nezávislosti, a zároveň srdcom súčasného Tbilisi.
Svätý Juraj, patrón Gruzínska, sedí na zlatom koni a jeho ostrá kopija sa ponára do pootvorenej papule draka. Socha je pozlátená a symbolizuje boj Gruzíncov za slobodu.
Veľká synagóga
Na našej ulici má svoje významné miesto aj ortodoxná židovská kongregácia, pri ktorej sa nachádza impozantná Veľká synagóga. Tento historický klenot, ktorý nemožno obísť, pochádza z konca roku 1910. Je jedinou stále funkčnou synagógou v Tbilisi.
Synagóga slúži ako duchovné a kultúrne centrum miestnej židovskej komunity. Jej interiér je zdobený detailnými ornamentami a vitrážami, ktoré odrážajú bohatú tradíciu a históriu tejto komunity. Okrem bohoslužieb sa tu často konajú aj rôzne podujatia, ktoré približujú židovskú kultúru miestnym obyvateľom i návštevníkom.
Táto synagóga, známa aj ako „Gruzínska synagóga“, je svedectvom harmónie medzi kultúrami a náboženstvami, ktoré sa v Tbilisi prelínajú už celé stáročia. Ak ju navštívite, pocítite aj pokojnú a úctyhodnú atmosféru, ktorá vypovedá o jej jedinečnom historickom význame.
Matka Gruzínska
Matka Gruzínska, známa po gruzínsky ako Kartlis Deda, sa majestátne týči na kopci nad mestom Tbilisi. Táto 20-metrová socha bola postavená v roku 1958 pri príležitosti 1500. výročia založenia mesta a stala sa významným symbolom gruzínskeho národného charakteru.
Ženská postava, ktorá podľa legendy znázorňuje kráľovnú Tamaru, má v ľavej ruke misku s vínom – pohostenie pre tých, ktorí prichádzajú ako priatelia. V pravej ruke však pevne zviera meč, ako výstrahu všetkým, ktorí by prišli ako nepriatelia. Táto impozantná kombinácia pohostinnosti a odhodlania dokonale vystihuje ducha gruzínskeho ľudu.
Katedrála sv. Juraja
V kopci pod pevnosťou Narikala sa nachádza Katedrála sv. Juraja. Bola vybudovaná v roku 1251, dnešnú podobu dostala v XVIII. storočí. Sajat Nova, arménsky dvorný básnik kráľa Iraklija II., bol v nej v roku 1795 zavraždený Peržanmi. Hrobka Sajat Novu sa nachádza hneď vedľa hlavného vchodu.
Z kopca, od Katedrály sv. Juraja, fotím časť mesta rozloženého na protiľahlom brehu rieky Kura. Dopoludnia sme navštívili Katedrálu Najsvätejšej Trojice, vidíme ju na obrázku.
Našim ďalším programom je vyviezť sa lanovkou šuštiacou nad nami do pevnosti Narikala. Musíme prejsť cez rieku Kura, do parku Rike, k jej dolnej stanici.
Extravagantné Výstavisko a Hudobno-divadelnej hala v parku Rike.
Ak sa chceme dostať k dolnej stanici lanovky, musíme prekročiť rieku Kuru po supermodernom Moste mieru. Tento architektonický skvost nás privádza k jednej z najzaujímavejších stavieb Tbilisi – Výstavisku a Hudobno-divadelnej hale. Už z diaľky upúta pozornosť svojimi dvoma obrovskými sklenenými a betónovými rúrami, ktoré rozhodne nie sú obyčajným potrubím. Táto monumentálna „dvojrúrová“ konštrukcia patrí k najextravagantnejším dielam v celej gruzínskej metropole.
Za týmto futuristickým projektom stojí renomovaný taliansky architekt Massimiliano Fuksas, ktorý navrhol aj ďalšie dominanty mesta – sklenený Most mieru a moderný Dom spravodlivosti. Tieto stavby spolu vytvárajú vizuálne pôsobivý, avšak kontroverzný komplex. Aby ste si mohli predstaviť, ako spolu harmonizujú, pridávam pohľad z pevnosti Narikala, kde všetky tri objekty doslova kraľujú panoráme mesta.
Projekt Výstaviska a Hudobno-divadelnej haly však zostal nedokončený. Po zmene vlády v roku 2013 bol zastavený – nová politická garnitúra spochybnila viaceré ambiciózne projekty z obdobia prezidenta Michaila Saakašviliho. Dnes tieto monumentálne „rúry“ čakajú na svoj osud. Gruzínska vláda ich už po druhýkrát zaradila do elektronickej aukcie. Ak máte voľných 21 miliónov dolárov – taká je ich vyvolávacia cena – môžu byť vaše.
Rieka Kura
Rieka Kura (po gruzínsky Mtkvari) je najdlhšou riekou Zakaukazka. Má dĺžku 1364 km, pramení v Turecku, jej stredný tok je na gruzínskom území. Najdlhšia časť je azerbajdžanská, v Azerbajdžane sa vlieva do Kaspického mora. Splavná pre riečne lode je iba na území Azerbajdžanu. Tu v Tbilisi možno uvidieť na rieke iba takéto turistické „kocábky“. Náš čas vyhradený na Tbilisi je príliš krátky na to, aby sme si dopriali pohľad na mesto z lodi.
Lanovka z parku Rike do pevnosti Narikala
Lanovka premáva od roku 2012. Jej dĺžka je 508 metrov, počas 2-minútovej jazdy prekoná výšku 94 metrov.
Z kabínky lanovky sa nám naskytá romantický pohľad na uličky starého mesta pod nami. Akoby aj nie, veď kabínka má presklené nielen boky, ale aj dno. Mierime do pevnosti Narikala, vidíte ju na kopci za Katkou. Cvakajú nielen naše fotoaparáty, ale aj kamery.
Každý turista v Tbilisi sa skôr či neskôr vydá na kopce nad mestom, kde ho privítajú hradby pevnosti Narikala. Odtiaľ sa naskytá pohľad, ktorý pôsobí ako vystrihnutý z rozprávky. Kostoly, veže, kríže, pestrofarebné strechy domov a rieka Mtkvari, kľukatiaca sa popri ostrých kamenných útesoch – všetko sa vám nenápadne, no trvalo vrýva do pamäti.
Ak máte v Tbilisi čas len na jedno jediné miesto, neváhajte a vydajte sa práve k tejto pevnosti. Panoráma z jej hradieb je ohromujúca a neprekonateľná. Hoci dnešná pevnosť je viac-menej v ruinách, svojho času bola skutočnou korunou hlavného mesta. Bohužiaľ, v polovici 19. storočia ju postihla tragédia – výbuch skladu ruskej munície, ktorý ju vážne poškodil. Aj napriek tomu však zostáva jedným z najkrajších symbolov Tbilisi.
Most mieru a nočné Tbilisi
Pohľad na Most mieru a pevnosť Narikala pod nočným farebným osvetlením je skutočne dychberúci. Je pre mňa záhadou, prečo taliansky dizajnér Michele de Lucchi upadol do nemilosti po zmene gruzínskej vlády a odchode prezidenta Saakašviliho. Veď vytvoril jedinečné umelecké dielo!
Most je navyše interaktívny – jeho osvetlenie neustále mení farby. Hovorí sa, že cez svetelnú Morseovu abecedu vysiela názvy chemických prvkov, čo má symbolizovať rovnosť ľudí na celom svete. Napriek tomu, že si z Morseovky ešte čo-to pamätám, žiadny chemický prvok som v svetelnej šou nerozlúštil.
To však vôbec neprekáža – nočné Tbilisi je nádherné aj bez toho, aby som rozlúštil tajomstvá jeho osvetlenia.
Bábkové divadlo na ulici Šavteli
Na konci ulice Šavteli sa nachádza jedinečná, elegantne šikmá zvonica, ktorá pôsobí ako vystrihnutá z rozprávky. Postavil ju známy gruzínsky režisér Rezo Gabriadze, riaditeľ neďalekého bábkového divadla. Zvonica slúži ako lákadlo na návštevu tohto divadla – a povedzte sami, nie je to romantické?
Každý deň dvakrát, o 12:00 a 19:00, sa na zvonici ozvú údery zvončeka, ktoré signalizujú začiatok krátkeho bábkového predstavenia odohrávajúceho sa na vrchole veže. Hoci sme nemali možnosť zažiť toto kúzelné divadielko na vlastné oči, dokážem si ľahko predstaviť jeho čaro.
Bazilika Ančischati
Bazilika Ančischati, najstarší zachovaný chrám v Tbilisi, je fascinujúcim svedkom histórie a kultúrnych zmien tohto regiónu. Podľa historických prameňov ju postavil kráľ Dači (522–534), ktorý povýšil Tbilisi na hlavné mesto kráľovstva. Pôvodne bola zasvätená Panne Márii, no jej osud sa dramaticky zmenil v roku 1675.
V tomto roku bola do Tbilisi presunutá vzácna zlatá ikona Spasiteľa z chrámu Anči, ktorý sa nachádza v dnešnom severovýchodnom Turecku. Tento krok bol reakciou na hrozbu osmanskej invázie. Po umiestnení ikony do chrámu sa jeho zasvätenie zmenilo na Spasiteľa, čím získal meno Bazilika Ančischati.
Chrám prežil turbulentné obdobia od 15. do 17. storočia, keď bol opakovane poškodzovaný a prestavovaný počas vojen medzi Gruzínskom, Peržanmi a Turkami. Napriek všetkým nástrahám času sa Bazilika zachovala a ostáva jedným z najvýznamnejších historických pamiatok Tbilisi.
Ikona Spasiteľa, ktorá bola dôvodom zmeny zasvätenia chrámu, je dnes vystavená v Art Museum of Georgia, kde stále priťahuje obdiv návštevníkov z celého sveta.
Vinotéka „Nomer 1“
Vhodným suvenírom ktorý sa patrí priviezť z Gruzínska je výborné gruzínske víno. Bývame iba kúsok od vychýrenej tbiliskej vinotéky Wine boutique „Nomer 1“, práve z nej sme si odniesli domov kvalitné gruzínske víno my .
Bielym na čiernom je na pútači pred vchodom do vinotéky položená okoloidúcim šteklivá otázka „Na čo myslí muž po víne?“. Odpoveď sa priamo ponúka, stačí sa pozorne pozrieť na čelo a nos muža na obraze.
Tbilisi: Mesto balkónov
Ak máte slabosť pre balkóny, Tbilisi vás doslova očarí! V starej časti mesta ich nájdete viac, než by ste čakali – na každom kroku, v každom uhle pohľadu. Balkóny tu neodmysliteľne patria k domom už celé stáročia.
Každý z nich je unikát! Či už ide o použité materiály, tvary, farby, alebo obdobie, v ktorom boli postavené, každý balkón má svoj príbeh. Nájsť dva rovnaké v starom meste je takmer nemožné – každý je malým umeleckým dielom.
Balkóny sú dušou Tbilisi. Nie sú to len ozdoby domov, ale aj kúsok národného charakteru a neoddeliteľná súčasť šarmu tohto výnimočného mesta.
Zábavný park Mtacminda
Tbilisi vás rozhodne nenechá nudiť sa. Jednou z atrakcií, ktorú sme si neodpustili ani my, je návšteva zábavného parku Mtacminda. Tento park sa rozkladá na vrchole hory Mtacminda, ktorá sa týči 270 metrov nad mestom. Aj keď je hora veľmi strmá, do parku sa pohodlne dostanete pozemnou lanovkou – presne tak sme to urobili aj my. Lanovku tu postavili už v roku 1925, a k jej dolnej stanici, nachádzajúcej sa za Starým parlamentom, vedie cesta do mierneho kopca.
Hlavným cieľom našej návštevy bol zážitok na ruskom kolese – ikonickej atrakcii, ktorá je obľúbená u domácich aj turistov. Niet sa čomu čudovať, veď výhľad z kabínky na celé okolie, z výšky vyššej ako pevnosť Narikala, je skutočne jedinečný.
Ako naša kabínka stúpala stále vyššie, otvárala sa pred nami čoraz pôsobivejšia panoráma. Doteraz sme si mesto užívali najmä z úzkych uličiek jeho historického centra, no až teraz si uvedomujeme, aké je Tbilisi rozľahlé. S populáciou 1,259 milióna obyvateľov je to skutočné veľkomesto. Zhora sme si všimli nielen socialistické panelákové štvrte, ale aj dominantné stavby, akou je napríklad národný futbalový štadión, ktorý z výšky vyzerá ako veľký ovál (v strede fotky).
Futbaloví fanúšikovia iste vedia, že v rokoch 2016 až 2020 bol trénerom gruzínskeho národného tímu náš Vladimír Weiss. Aj takáto zaujímavosť nám znovu pripomenula, aký blízky dokáže byť svet.
Návšteva parku Mtacminda bola výborným zážitkom, ktorý odporúčame každému, kto sa chce na Tbilisi pozrieť z inej perspektívy.
„Tbiliské more“ a akvapark GINO Paradise
„Tbiliské more“ – tak miestni nazývajú rozsiahlu vodnú nádrž na okraji Tbilisi s rozmermi 9 x 2,85 kilometra a maximálnou hĺbkou až 45 metrov. Na jej brehoch sa nachádza nielen Tbiliský národný dendropark, ale aj moderný akvapark GINO Paradise Tbilisi.
Ak vám názov GINO Paradise znie povedome, máte pravdu – rovnaký nesie (alebo niesol) akvapark v Bešeňovej na Slovensku. Oba tieto akvaparky vznikli vďaka jednej osobe: gruzínskemu podnikateľovi Dr. Nodari Giorgadzemu ktorý je od roku 2003 občanom Slovenskej republiky. Srdce slovenského návštevníka akvaparku „GINO Paradise“ v Tbilisi zaplesá, keď na ceste z centra mesta natrafí na ulice s názvami, ktoré mu okamžite vyčaria úsmev: Liptovi Street a Beshenova Street (Liptovská a Bešeňovská ulica).
Vybudovaním akvaparku na brehu „Tbiliského mora“ však ambície Dr. Giorgadzeho na tomto mieste nekončia. Na ploche 29 hektárov tu realizuje veľkolepý projekt Tbilisi Boulevard – Malé Slovensko.
Navštíviť Tbilisi uprostred horúceho leta a vynechať tento akvapark, pri vstupe do ktorého hrdo veje slovenská vlajka? To je jednoducho nemysliteľné! Hoci som do akvaparku nevzal fotoaparát, aby som vám priblížil atmosféru tohto jedinečného slovensko-gruzínskeho miesta, pridávam ilustračné fotografie zo stránky GINO Paradise.
Hurá – vyrážame z Tbilisi na gruzínsky vidiek a do Arménska!
V autopožičovni sme si na 18 dní prenajali Kia Sorento 2,5 CRDi – priestranný diesel s automatickou prevodovkou. Podľa našich plánov nás čaká zhruba 2500 kilometrov dobrodružstva po cestách Gruzínska a Arménska.
Prenájom auta prebiehal hladko a rýchlo. Za 845 EUR v hotovosti máme vozidlo na 18 dní bez obmedzenia kilometrov a s povolením prekročiť hranice do Arménska. Zároveň sme zložili zálohu 200 EUR, ktorá sa nám vráti, ak sa nič nepredvídané nestane. Celkom výhodný obchod, čo poviete?
Zajtra sa vydáme z Tbilisi do mestečka Kazbegi (Stepancminda), ktoré leží 160 kilometrov na sever, na konci gruzínskej vojenskej diaľnice, takmer pri hranici s Ruskom. Toto horské mestečko sa hrdo pýši majestátnym štítom Kazbeg, jedným z päťtisícových velikánov Kavkazu. Okrem iného, čaká nás gruzínsky poklad, Kostol svätej Trojice vypínajúci sa nad mestečkom Kazbegi vo výške 2 170 metrov nad morom.
Budete účastníkmi nášho dobrodružstva? Cesty volajú a my sa nevieme dočkať, čo všetko nás čaká!
