Niet vo Vietname dôležitejšieho a radostnejšieho sviatku, ako sviatok lunárneho Nového roku Tết Nguyên Đán, čo v preklade znamená: „prvé ráno prvého dňa nového roka“. Iní Vietnamci vás presvedčia, že Tết je skrátene povedané „vďaka Bohu!“ Oslavy sviatku sú veľkolepé, načo trochárčiť, trvajú celý týždeň. Sprevádza ich plejáda rituálov, tradícií a zvyklostí. Ak by sme mali sviatok Tét porovnať, čo do významu, s niečím na Slovensku, tak by to boli spolu sviatky Vianoc, Nového roku, Veľkej noci a ešte aj Dušičiek k tomu. Tét je sviatkom rodinným, preto sa naň Vietnamci hromadne sťahujú do rodných miest a dedín, z celého sveta. Milióny ľudí pricestujú do krajiny a cestujú po krajine, Tét treba prežiť so svojimi príbuznými. Hanoj praská vo švíkoch.
Všetok ten slávnostný kolotoč začína už týždeň pred koncom lunárneho roka (23. lunárneho decembra), vtedy sa rodiny lúčia s „kuchynským bohom“. Ten celý rok prebýva v rodinnej kuchyni. V tento deň však odchádza do neba, aby tam jeho vládcovi – Nefritovému cisárovi – podal správu o tom, aký mala rodina rok. Práve podľa hlásenia od kuchynského boha sa cisár rozhodne, koľko šťastia a bohatstva nadelí rodine do nového roku. No a aby správa o živote rodiny bola dobrá, treba predtým dom upratať a na rodinný oltár umiestniť sladkosti, kuchynský boh ich potrebuje na cestu. A keďže kuchynský boh cestuje k Nefritovému cisárovi na kaprovi, treba ešte kúpiť rybu, najčastejšie zlatého kapra a vypustiť ho do jazera alebo rieky.
Posledné dni roka ľudia venujú tomu, aby sa na nový rok čo najlepšie pripravili. Kupujú si nové šaty, zdobia dekoratívne stromčeky, varia ryžové koláče bán chung, modlia sa v pagodách a chrámoch za nadchádzajúci rok. Ale pozor, s upratovaním je koniec, metla sa už do rúk chytiť nemôže, lebo by sa z domu vymietlo šťastie. To isté platí pre strihanie vlasov a nechtov, vziať v poslednom týždni starého roku do ruky nožnice, je „tabu!“.
Nový rok znamená nádej na lepší zajtrajšok. Preto sa ľudia snažia splatiť všetky dlhy, udobriť všetky spory, a vymazať staré hriechy. A treba sa postarať spálením rituálnych peňazí aj o duše mŕtvych príbuzných. Veď obyvatelia záhrobného sveta potrebujú peniaze rovnako, ako živí.
Z ostrova Cat Ba sa do Hanoja vraciame 30. decembra (podľa lunárneho kalendára). Ako poznám Vietnamcov, ich presvedčenie o tom, že treba dodržiavať rituály a tradície, lebo prinášajú šťastie, je silné. Určite už všetci zlatého kapra do jazera vypustili, dlhy vyrovnali, dekoratívny stromček a koláč bán chung nachystali, peniaze do záhrobia poslali,..... Takže môže prísť dlho očakávaný vrchol „prvého rána prvého dňa nového roka“, vrchol sviatku Tét. Ale ešte predtým musí vypuknúť novoročný ohňostroj. A ten je spojený s riadnym bengálom. Veď čím bude hluk väčší, tým ďalej sa zaženú zlí duchovia, tým väčšie šťastie sa v novom roku zosype na hlavy. Aziati ohňostroje zbožňujú, tak sú všetci z príprav na mäkko. A aby sa státisíce ľudí, počas ohňostroja pri jazere Hoan Kiem, neušliapali, ohňostroje bude v Hanoji aj na ďalších 3 miestach. Očakávame veľkolepý zážitok.
Štvrtok – 30. január
Prvú polovinu dnešného dňa sme strávili presunom z ostrova Cat Ba do Hanoja. Žiadne mimoriadne udalosti sa počas 165 kilometrov dlhej cesty nekonali, teda až na jednu zaujímavosť, zdokumentoval som ju na fotke.
Pri voľbe ubytovania v Hanoji som nenechal nič na náhodu. Z reštaurácie na ôsmom poschodí Golden Lake Hotela je výborný výhľad na jazero Navráteného meča (Hoan Kiem), práve nad ním má byť najväčší, 15 minútový, novoročný ohňostroj. Budeme ho môcť sledovať z výšky 8. poschodia hotela.
Čas v Hanoji treba maximálne využiť, popoludnie venujeme prechádzke po štvrti Ba Dinh. Ide o zaujímavú oblasť Hanoja, v druhej polovici 19. storočia a prvej polovici 20. storočia v nej žili francúzski kolonizátori a zanechali po sebe mnoho nádherných budov v koloniálnom štýle. Hanoj je skanzen francúzskej koloniálnej architektúry. Preto je Ba Dinh pre Európanov Francúzskou štvrťou. Je to akýsi kúsok Európy, vo veľkom ázijskom meste. Práve vo Francúzskej štvrti sa nachádza veľký počet rôznych vládnych a administratívnych budov. Veľkú časť zaujímavých objektov vo Francúzskej štvrti sme už videli: Ho Či Minovo mauzóleum a múzeum, Prezidentský palác, Múzeum vojenskej histórie, Pagodu na jednom stĺpe, väzenie Hanoj Hilton,... Je tu však stále čo obdivovať.
Skvosty francúzskej koloniálnej architektúry a ich história
Neogotická Katedrála svätého Jozefa - Dve zvonice na priečelí katedrály, vybudovanej v roku 1886, majú výšku 31,5 metra. Hlavné nádvorie zdobí terakotová socha svätého Jozefa. Bohoslužby v chráme boli prerušené počas tridsaťročného panovania komunizmu a boli obnovené v 1990 roku. Katedrála dnes slúži ako rímskokatolícka arcidiecéza pre takmer 4 milióny katolíkov v krajine. Chrám sa dá dnes voľne navštíviť, denne sa v ňom konajú bohoslužby.
Arcibiskupská rezidencia - V parčíku, vedľa katedrály, stojí krásna budova. Bola postavená francúzskymi kolonizátormi v roku 1886, súčasne s Katedrálou sv. Jozefa. Je to bývalá arcibiskupská rezidencia. Budova je od porážky Francúzov v roku 1954, v rukách vlády. V roku 2008 sa uvažovalo s jej zbúraním, mala ustúpiť výstavbe obchodného centra. Vyvolalo to však, na vietnamské pomery, veľmi búrlivé protesty hanojskej katolíckej komunity a tak od zámeru zbúrať budovu, bolo odstúpené. Objekt sa ale nevrátil do rúk cirkvi, vláda tu zriadila knižnicu. Nie je to však verejná knižnica, ak ju chcete navštíviť, musíte si vopred vybaviť oficiálne povolenie.
Budova Hanojskej opery - Hanojská opera, postavená v rokoch 1901 až 1911, je vynikajúcim pokladom neoklasicistickej francúzskej architektúry. Neoklasicizmus sa prejavuje gotickými motívmi na dverách, kupolami, stĺpmi, balkónmi,.. Budova tiež nesie znaky európskeho architektonického štýlu z obdobia renesancie. Hanojskú operu krášlia mramorové podlahy talianskej výroby, francúzske nástenné maľby na strope a renesančné medené lustre. Výstavba Hanojskej opery bola financovaná ópiovými a alkoholovými monopolmi, ktoré na začiatku 20. storočia smerovali investície do verejných budov a infraštruktúry.
Hotel Metropole Hanoi - V blízkosti Hanojskej opery stojí hotel Metropole Hanoi, postavený Francúzmi v roku 1901. Táto rozsiahla neoklasicistická budova je prvým päťhviezdičkovým a zároveň najstarším hotelom v Hanoji. Hotel využili na ubytovanie mnohé osobnosti, ktoré navštívili Hanoj, napríklad Charlie Chaplin, Jane Fonda, George Bush a ďalší. Hotel zohral dôležitú úlohu aj počas Hanojského samitu Severná Kórea – USA v roku 2019, kedy sa tu uskutočňovali rozhovory medzi prezidentom Donaldom Trumpom a Kim Čong -unom.
Po rekonštrukcii v roku 1990, hotel bol rozšírený o zadnú časť, s moderne zriadenými priestormi. Pôvodná 3-poschodvá budova si stále zachováva eleganciu z koloniálnej éry, v izbách je nábytok zo vzácneho dreva, grafiky, hodváb, ale aj pomaly sa otáčajúce stropné ventilátory nad posteľami.
Sídlo francúzskeho guvernéra Tonkina - Len pár krokov od hotela Metropole, na druhej strane ulice, vidíme za masívnou kovovou ohradou jasne žltú elegantnú budovu s vietnamskou vlajkou, umiestnenou na streche. Pokiaľ nie ste prezident štátu, či aspoň predseda vlády, za bránu sa nedostanete, toto je vládny penzión. Krásna budova vo francúzskom koloniálnom štýle bola postavená v roku 1918, ako sídlo francúzskeho guvernéra Tonkina (historický názov Severného Vietnamu). Po augustovej revolúcii a vyhlásení nezávislosti v roku 1945, budova sa stala sídlom vlády Vietnamskej demokratickej republiky a prezident Ho Či Min tu mal svoju kanceláriu. Dnes objekt slúži ako penzión pre VIP návštevníkov vlády.
Budova Bank of Indochina - Francúzsky architekt Félix Dumailom v roku 1928 navrhol pre potreby francúzskej Indočínskej banky (Bank of Indochina) v Hanoji budovu v neoklasicistickom štýle, no už počas výstavby v roku 1930, architekt Georges Trouvé, budovu prepracoval v štýle art deco. Výstavba budovy Bank of Indochina znamenala príchod modernizmu do Hanoja.
Prezidentský palác - Kúsok od mauzólea ho Či Mina, nemôžete obísť bez povšimnutia honosnú budovu Prezidentského paláca, natretú horčicovo žltou farbou. V rokoch 1900 až 1906 ju pre potreby francúzskeho generálneho guvernéra Indočíny postavil Auguste Henri Vildieu, oficiálny francúzsky architekt pre Vietnam. Tak ako pred výstavbou Katedrály sv. Jozefa, aj tu bolo treba najskôr zbúrať tisícročnú pagodu, ktorá tu stála. Námietky občanov a preklínania francúzskeho guvernéra, nepomohli. Potreba vybudovať pompézny palác pre generálneho guvernéra, „hlavu“ Indočíny, územia s rozlohou 750 000 km2 (dnes Vietnam, Kambodža a Laos), bola väčšia. Architekt Vildieu vtlačil budove pečiatku európskeho štýlu, talianskej novorenesancie. Potom, čo Vietnam v roku 1954 získal nezávislosť, budova sa stala Prezidentským palácom. Ho Či Min odmietol žiť v stenách tejto budovy kvôli svojim zásadám a používal ju iba na prijímanie návštevníkov. Z časti paláca urobil hotel, v ktorom bývali stranícki pracovníci. Dnes budovu využíva prezident Vietnamu k ceremoniálnym účelom, návštevník sa do budovy nedostane.
Prezidentský palác môžeme obdivovať iba zvonka, nádheru interiéru si môžeme iba predstaviť. Veľká ceremoniálna sála a jedáleň, boli navrhnuté v súlade s predstavami kráľa Ľudovíta XIV. Súkromné priestory, v ktorých kedysi žil generálny guvernér, odrážajú atmosféru štýlu francúzskeho cisára.
Niekoľko ďalších architektonicky zaujímavých budov, postavených v období Francúzskej Indočíny
Veľvyslanectvo SR v Hanoji - Pred vycestovaním do zahraničia sa vždy registrujem seba a spolucestujúcich na Ministerstve zahraničných vecí. Zároveň si zistím kontakty na príslušné zastupiteľské úrady SR v zahraničí. V prípade Vietnamu, je to Veľvyslanectvo SR v Hanoji, nachádza sa vo Francúzskej štvrti na adrese: 12 Bà Huyện Thanh Quan, Điện Bàn.
Otrasný prípad, ako sa dá necitlivým zásahom zničiť atmosféra, dýchajúca z koloniálnej architektúry.
Budova Hanojského mestského ľudového výboru, vybudovaná v sovietskom štýle, stojaca na prestížnom mieste pri jazere Hoan Kiem, pôsobí medzi skvostami francúzskej koloniálnej architektúry, ako „päsť na oko“.
Ako sme čakali-nečakali polnočný ohňostroj
Pri dnešnej prechádzke Francúzskou štvrťou, našou hlavnou témou bola francúzska koloniálna architektúra. Chceme-nechceme, musíme však prechádzať cez ulice a vyhýbať sa doprave. Hanoj je neuveriteľne bláznivé mesto, buď si ho zamilujete, alebo ho budete navždy nenávidieť. Ja som si Hanoj zamiloval, ako hovoríme my Slováci, nafurt, so všetkým všudy. Napríklad, som nadšený z ekvilibristiky vodičov a ich spolucestujúcich na motorkách. Neuveriteľné, ako dokážu sedieť za jazdy na pol zadku. Doprava v Hanoji, to je nevyčerpateľná studnica zážitkov, obdivu a fotiek.
Aj my sa zamiešame, motajúc sa okolo jazera Navráteného meča, do oslavujúceho davu. Tét je príležitosť pre nový začiatok, oslava radosti. Je to aj jarný festival, sviatkom Tét sa začína jar a prichádza nová životná nádej, nové predsavzatia, viera v lepšiu budúcnosť. Dlhy sú vysporiadané, staré krivdy sú odpustené, domy sú očistené od neporiadku – tým všetkým sa pripravila pôda pre prilákanie čo najväčšieho šťastia v budúcom roku. Vyzerá to tu ako na Radvanskom jarmoku, teda až na slávnostné oblečenie Vietnamcov. Všetci sú vo vytržení, každý sa snaží prežiť túto optimistickú pominuteľnú chvíľu čo najintenzívnejšie. Uchovať spomienky na Tét a stretnutia rodín, pomôžu fotografie. Tak tu vôkol cvakajú fotoaparáty a excitovaným ľuďom vôbec môj Nikon neprekáža. Sviatočná nálada graduje.
Večer sa Hanoj rozžiari farebnými svetlami. Hlavne okolie jazera Hoan Kiem v Starom meste, farebné girlandy, lucerny, sviatočné osvetlenia fasád budov a stromov, menia na rozprávku. Osvetlenie vytvára jedinečnú atmosféru tajomstva a kúzla Novoročných sviatkov.
Dnes máme za sebou štvorhodinovú cestu z ostrova Cat Ba do Hanoja a kilometre prechádzky po Francúzskej štvrti a tak netušiac, aký frmol sa onedlho zomelie, spokojne zaspávame.
Prebúdzame sa na pekelný rachot. V momente mi došlo – ohňostroj. Schmatol som fotoaparát a vybehol v pyžame na ôsme poschodie, do reštaurácie. Stihol som urobiť niekoľko snímok končiaceho sa ohňostroja. Predtým sa strieľali rakety z protiľahlých brehov jazera, oproti sebe. Bolo to pútavé svetelné divadlo na oblohe, plné efektov a farieb. To sme žiaľ videli až o pár hodín neskôr, zo záznamu v televízii.
U Vietnamcov a teda aj u hanojčanov, nie je zvykom osláviť príchod nového lunárneho roka v reštauráciách a kaviarňach. Po slávnostnej večery v rodinnom kruhu, všetci sa vo vytržení vyberú do centra mesta, aby sa ponorili do virvaru farieb a vôní, uvideli ohňostroj, pozdravili sa s priateľmi, spievali piesne, bubnovali na odháňanie zlých duchov, želali si navzájom úspešný nový rok. Veď takúto príležitosť nebudú mať minimálne 12 mesiacov. Túto veľkolepú oslavu si nemôžeme nechať ujsť, po ohňostroji bežíme do ulíc.
Vietnam, to sú ulice plné ľudí a života, ktorý sa v nich odohráva. Ale že sardinky v konzerve majú viac priestoru, aký sa mi dostane v dave oslavujúcich Vietnamcov, to som nečakal. Porovnávam to s ohňostrojom, ktorý sme spolu všetci traja (manželka, vnuk a ja) zažili v Moskve na Poklonnej hore. Ohňostroj na Deň víťazstva, robia Rusi skutočne veľkolepý. Vtedy sa nám podarilo pred zhlukom rozchádzajúcich sa státisícov ľudí utiecť. Manželka tam pri behu, k najbližšie otvorenej stanici Metra, dvakrát spadla. Tu jej to nehrozí, nemá kam spadnúť. Dav nás nesie tak, že sa nám chvíľkami topánky zeme nedotýkajú. Bez nadsázky, fotky vás o tom presvedčia.
Pred odchodom do Vietnamu som sa učil vyslovovať pozdrav „ Chúc Mừng Năm Mới “ (“Šťastný nový rok”). Vysloviť pozdrav tak, aby vám niekto rozumel, je pre našinca takmer nemožné. Vietnamský jazyk je veľmi ťažký, pretože samohlásky v ňom majú rôzne tóny. Použil som fintu, pozdrav „Šťastný nový rok“ vo Vietnamčine, som si priniesol z domu, vytlačený na ružovom papieri. Rozdal som možno 20-30 pozdravov, išli na dračku.
Vietnamské sviatky sú dobrou príležitosťou, ako spoznať miestne tradície, lebo ide stále ešte o čistý kultúrny zážitok, ktorý nie je narušený žiadnymi umelými turistickými atrakciami. Budhizmus učí, ako žiť v harmónii s inými, mnohé tradície vás prekvapia.
Viete napríklad, ako dokážu Vietnamci zmazať staré hriechy a vyhnať z domu zlých duchov? Úplne jednoducho, potrebujú však k tomu sadenice mandarínkovníka. Predstavte si, že ste počas uplynulého lunárneho roku niečo ukradli, zbili manželku, alebo hoci len neslušne nadávali. Zaobstaráte si sadenice mandarínkovníka a v prvých hodinách nového lunárneho roku ich na ulici rozdáte, bezplatne, len tak. Udejú sa hneď dve veci, vaše staré hriechy sú fuč a človek, ktorý si sadenicu od vás zobral, dostal do rúk zbraň proti zlým duchom. Sadenicu zasadí niekde okolo svojho domu a zlý duch tam zaručene nevlezie. Neveríte? Tu je dôkaz.
Je taká tradícia, že prvá osoba, ktorá vkročí do vietnamského domu v novom roku, prinesie šťastie alebo smútok po celý rok. Pozýva sa teda na návštevu bohatý, zdravý a inteligentný muž. A tiež sa hodí, keď má viac detí. Vietnamci sú veľmi poverčiví a nič nenechávajú na náhodu. Preto si často prvého hosťa, ktorý spĺňa prísne kritériá, odvádzajú domov už v skorých ranných hodinách prvého dňa nového lunárneho roka, priamo z ulice, po skončení ohňostroja. Aj u Vietnamcov platí to naše: „zicher je zicher“.
Vrátili sme sa do hotela a znova vyšli na 8. poschodie, do reštaurácie. Pohľad na hru svetiel okolo centrálneho jazera je úchvatný. Naše nadšenie je ovplyvnené atmosférou, ktorú sme si priniesli z novoročnej ulice, bol to silný zážitok.
Do nového lunárneho roka sme úspešne a veselo vstúpili o 24 hodín skôr, ako som ja, v mojej matematike, nesprávne predpokladal. Program našej cesty do Vietnamu sa potešiteľne napĺňa. Ešte si zopakujeme návštevu tých najkrajších historických pamiatok, odetých do sviatočného šatu, uvidíme ďalšie tradície zanechané predkami, ktoré Vietnamci dodržujú a hlavne, vyberieme sa nájsť a zjesť hada. Mám obavu, či sa prinútim zjesť jeho tlčúce srdce.
