Hanoj –rozprávka o fascinujúcej kolíske vietnamskej kultúry pokračuje

Písmo: A^- | A⁺

Sobota 25.01. – druhý deň v Hanoji

Do Hanoja sme pricestovali včera popoludní, iba pár hodín strávených v uličkách starej štvrti stačilo na to, aby sa nám z exotickej atmosféry ázijskej metropoly zakrútila hlava. Zobúdzame sa na šum doliehajúci cez nedobre tesniace okná. Pohľad z okna hotelovej izby na úzku ulicu pod nami je doslova dych vyrážajúci. Neuveriteľné. Kam len naše oko dovidí, vľavo či vpravo, na desiatkach pultov rozložených na obidvoch stranách ulice, alebo aj bez pultu len tak priamo na chodníku, predáva sa mäso, ryby, morské produkty... a to všetko medzi stovkami kupujúcich, desiatkami bicyklov a motoriek. Šokuje ma to tým viac, že včera popoludní, keď sme sa ubytovávali, na našej ulici nič také mimoriadne nebolo. Žeby v tom hrala úlohu dnešná sobota?

Tento mäsiarsky pult fotím z našej izby, máme ho najbližšie, priamo pod oknami. Niet čo váhať, mauzóleum Ho Či Mina musí počkať, treba najskôr zdokumentovať život na provizórnej hanojskej tržnici. (zdroj: Vlado Benčík)

Ešte jedna fotka podnikavého Vietnamca na chodníku, záber z okna hotela. (zdroj: Vlado Benčík)

Našim hygienikom by z týchto podmienok stĺpkom stáli oči, no Vietnamci okolo čistoty a hygieny žiadne caviky nerobia. Každý záujemca si najskôr poťažká ušmudlanými pacičkami niekoľko kúskov mäsa a potom si z tej kopy niečo vyberie. (zdroj: Vlado Benčík)

Nazerám cez dvere do miestnosti za pultom, tam sa na podlahe mäso porcuje. Motorka je po ruke, veď čo keď bude treba doniesť z vidieka ďalšie prasiatko. (zdroj: Vlado Benčík)

Predajňu vedľa, so širokým sortimentom mäsových výrobkov, by som nazval - Rozličný tovar. Okrem mäsa sa tu dajú kúpiť aj zubné pasty a iné hygienické potreby, syry, nápoje,.. (zdroj: Vlado Benčík)

More je neďaleko a tak je čo predávať. Aby morské potvory v lavóroch dlhšie vydržali, hadičkou sa im humánne pridáva do vody kyslík. (zdroj: Vlado Benčík)

Dômyselná pomôcka. Na lavór sa položí pneumatika a úhory nemajú šancu vyliezť. (zdroj: Vlado Benčík)

Tu sa zase porcujú ryby. Vnútornosti sa nečistia, kupujúci si ich berie s mäsom, na tanier ide všetko čo bolo kedysi živé. (zdroj: Vlado Benčík)

Zabíjanie a porcovanie rýb po vietnamsky. (zdroj: Vlado Benčík)

Spomenul som si, ako priam s výčitkami svedomia, doslova s "nežnosťou", zabíjam so zažmúrenými očami kladivom vianočného kapra. Aj jeho čistenie a delenie na podkovičky je u nás „láskavé“. Tu je z takéhoto úkonu masaker, šupiny a kvapky krvi lietajú široko-ďaleko. No zato v porovnaní s tým mojim technologickým postupom, rýchlosť spracovania ryby u Vietnamcov je desaťnásobná.

V tomto lavóre sa to hemží krabmi a inou, ešte živou morskou háveďou. O pár minút už to platiť nebude, háveď sa zmení na pastu. (zdroj: Vlado Benčík)

679 Svalnatý Vietnamec vezme do ruky tĺčik a v mažiari roztlčie mrviace sa dary mora na pastu. Každý nejako umrieť musí. Dongy v ruke tohto chlapíka dosvedčujú, že sa kupci na takúto čerstvú pomazánku našli. (zdroj: Vlado Benčík)

Keď si na tento zážitok spomeniem, ešte teraz sa mi dvíha žalúdok. Nie som až taký fajnový, no toto bol jediný moment počas pobytu vo Vietname, keď som mal problém pozerať sa a namieriť fotoaparát.

K tomu čo ste doteraz videli, predstavte si ešte, že toto všetko sa odohráva na oboch stranách našej ulice s takouto premávkou. Tovar sa často kupuje priamo z motoriek. (zdroj: Vlado Benčík)

Ďalší neuveriteľný paradox. Predstavte si, že za chrbtom niektorých predavačov možno nazrieť do takto otvorených bytov. Z interiéru vôbec necítiť biedu. Pritom tri metre odtiaľto sa seká a predáva mäso na ulici, ako u nás v stredoveku. (zdroj: Vlado Benčík)

Treba vedieť, že z trhovcov nikto neplatí dane, pretože tu neexistuje sociálny a ani zdravotný systém, do ktorého by ľudia prispievali. Žiadne registračné pokladnice, žiadna eKasa, trhové hospodárstvo sa tu rozmáha živelne plnými dúškami.

Udivuje ma, že nikto nemá výhrady k môjmu fotoaparátu, skôr naopak. Nie je žiadny problém fotiť ľudí na ulici, odfotiť si cez otvorené dvere interiér bytu, alebo trebárs rodinu sediacu pri televízore. V uličkách starého Hanoja kypí život. Vietnamci tu žijú na ulici v jednom veľkom spoločenstve, byt je jej súčasťou. Alebo žeby mal na to vplyv aj nadchádzajúci sviatok a všadeprítomná novoročná atmosféra?

No ale dosť bolo exotickej tržnice, pokračujeme ďalej podľa programu, čaká nás strýko Ho Či Min.

Mauzóleum Ho Či Mina

Vietnamský revolucionár a štátnik Ho Či Min, chudý, vyziabnutý a krehký muž s kozou briadkou a dlhou tvárou, dokázal urobiť pre nezávislosť Vietnamu všetko. Dokázal poraziť Francúzov, dokázal bojovať za zjednotenie Vietnamu, aj keď sa konca vojny a zjednotenia Vietnamu o 7 rokov nedožil.

Narodil sa v roku 1890 ako Nguyen Sinh Cung. Ako 51-ročný sa premenoval na Ho Či Min-a (Ten kto je osvietený). V rokoch 1946-1955 bol predsedom vlády, od roku 1955 až do svojej smrti v roku 1969 prezidentom Vietnamskej demokratickej republiky. Bol charizmatickým intelektuálom a bojovníkom za nezávislosť, a zároveň krvavým diktátorom likvidujúcim opozíciu stalinským spôsobom.

Ho zomrel 2. septembra 1969 v Hanoji vo veku 79 rokov na zlyhanie srdca. Jeho nabalzamovanú mŕtvolu je možné vidieť v mauzóleu na námestí Ba Dinh.

Mauzóleum Ho Či Mina v Hanoji. (zdroj: Vlado Benčík)

Ho Či Minovo mauzóleum v Hanoji sa pre Vietnamcov stalo svätyňou. (zdroj: Vlado Benčík)

Mauzóleum je omnoho pompéznejšie a väčšie, ako to Leninovo na Červenom námestí. Každý rok odvezú telo Ho Či Mina do Ruska na „profilaktiku“. V tejto dobe je po celé tri mesiace mauzóleum pre návštevníkov zatvorené. Mauzóleum sa vybudovalo napriek vôli Ho Či Mina. Vo svojom testamente vyslovil Ho želanie, aby jeho telo spopolnili a prach rozsypali na troch miestach, v Severnom, Južnom a Centrálnom Vietname a aby sa na každom z týchto miest zabudovala jednoduchá memoriálna drevená doska. Namiesto toho, následníci vo vedení Komunistickej strany vydali falzifikát závetu, kremácii zrušili, telo zabalzamovali a strýkovi Ho vybudovali v rokoch 1973-1975 veľkolepé mauzóleum. Každú hodinu prebieha pri sklenom sarkofágu s telom Ho výmena čestnej stráže. Dohliada sa tu na odev, nemôže sa vojsť v krátkych nohaviciach a minisukniach, ruky nemôžu byť vo vreckách a ani skrížené na prsiach, nesmie sa nahlas hovoriť, pri sarkofágu sa nesmiete zastaviť,... Tieto pokyny sme dostali pred vstupom, kde sme museli nechať v úschovni na strážnici fotoaparát a plecniak.

Fotiť strýka Ho som nemohol. Vám nezostáva nič iné iba uveriť mi to, čo som videl na vlastné oči. Ho sa v sarkofágu usmieva a je oveľa sympatickejší, ako Lenin. A toho som videl v Moskve veľakrát.

Prezidentský palác, príbytok a múzeum Ho Či Mina.

Na rozsiahlom námestí Ba Dinh nie je iba mauzóleum, námestiu kraľuje nádherná koloniálna stavba Guvernérovho domu. Bol vybudovaný v rokoch 1900 – 1906 a slúžil ako rezidencia francúzskemu generál-gubernátorovi Indočíny. Ako väčšina budov francúzskej koloniálnej architektúry, je to typický európsky zámok. Iba rastúce stromy mango ktoré ho obklopujú vizuálne hovoria o tom, že sa nachádza vo Vietname.

Koloniálna stavba Guvernérovho domu - Prezidentský palác (v sychravom počasí). (zdroj: Vlado Benčík)

Keď Vietnam získal po bitke pri Dien Bien Phu v roku 1954 nezávislosť, Ho Či Min odoprel zo symbolických dôvodov žiť v pompéznom objekte, ktorý sa zmenil na Prezidentský palác. Zahraničné návštevy však v Prezidentskom paláci prijímal. Jeho dokonalá znalosť jazykov (na profesionálnej úrovni vedel hovoriť i písať vo francúzštine, angličtine, ruštine, čínštine a samozrejme vietnamčine) mu umožňovala komunikovať s predstaviteľmi mocností bez prekladateľa. Namiesto pompézneho paláca však Ho býval v skromnom tradičnom dome na pilieroch, na brehu umelo vytvoreného jazera.

Hoci je Prezidentský palác zatvorený pre turistov, možno sa poprechádzať v okolitých záhradách a navštíviť dom, v ktorom žil Ho Či Min.

110 Legendárny Ho Či Minov skromný domček. Do Vietnamu som prichádzal s tým, že uvidím polorozpadnutú chajdu na koloch. Toto je celkom slušný bungalov, a ako inak, strážený čestnou strážou v bielych uniformách. (zdroj: Vlado Benčík)

Dôstojnosť legendárneho domčeka a celého areálu v ktorom žil a pracoval komunistický vodca Ho zvyšuje čestná stráž. Je to pútnické miesto. Prichádzajú sem školské výlety, rodiny s deťmi a hádam aj každý turista, ktorý sa zatúla do Hanoja. (zdroj: Vlado Benčík)

Všade sa píše, že strýko Ho nebol nikdy ženatý, že nežil v Prezidentskom paláci ale v skromnom drevenom domčeku, ...., obyčajná propaganda. Dôveryhodné zdroje hovoria že ženatý bol a mal spústu mileniek. Vraj pri výbere mileniek dával prednosť tým, od ktorých sa mohol zdokonaľovať v cudzích jazykoch. Ako vidíte, v prípade jeho príbytku nešlo o žiadny mrňavý domček. Žilo sa mu tu pohodlne, okrem domu na koloch obýval aj ďalší veľký dom na brehu umelého jazera.

Ďalší príbytok Ho Či Mina. Tu sa schádzalo aj Politické byro Komunistickej strany Vietnamu. (zdroj: Vlado Benčík)

Informačná tabuľa hovorí, že práve v tejto miestnosti, doma u Ho Či Mina, stretávali sa najvyšší stranícki pohlavári Vietnamu. (zdroj: Vlado Benčík)

Cez sklo nazeráme do spálne strýka Ho, asi ju trochu priskromnili. (zdroj: Vlado Benčík)

Rovnako stroho bola zariadená aj pracovňa veľkého vodcu a štátnika. (zdroj: Vlado Benčík)

Celý vozový park so štyrmi vozidlami strýka Ho sa do záberu nevmestil. Komunistický vodca v tomto nemal žiadne zábrany, po krajine sa presúval na socialistických aj kapitalistických autách. (zdroj: Vlado Benčík)

V záhradnom jazere je plno červených, vykŕmených rýb. Stačí zatlieskať, ryby priplávajú a začnú šantiť. Vraj ich strýko Ho rád kŕmil a lovil. (zdroj: Vlado Benčík)

Predajňa suvenírov je venovaná výlučne strýkovi Ho. Nepodarilo sa mi presadiť kúpu obrazu tohoto na pohľad milého pána s kozou briadkou. Určite by sme tým ohurovali naše návštevy. (zdroj: Vlado Benčík)

Presvedčili sme sa, že na miestach zasvätených strýkovi Ho žije socializmus dňom i nocou. Ak by náhodou mojim cestujúcim nebolo Ho Či Mina dosť, vchádzame ešte do ďalšieho pamätníka socialistického realizmu, Múzea Ho Či Mina. Budova je dôkazom, že socializmus zanechal v Hanoji nezahojiteľné rany.

Budova Múzea Ho Či Mina, ako zvnútra tak aj z vonku, je šedá a neohrabaná, ako všetky stavby komunizmu. Všetky expozície sú zamerané na to, aby podčiarkli spojitosť medzi prezidentom Ho Či Minom, vietnamským národom a súčasnosťou. (zdroj: Vlado Benčík)

Vnútorné priestory Múzea Ho Či Mina sú obrovské a zívajú prázdnotou. (zdroj: Vlado Benčík)

Ceremoniálna sála Múzea Ho Či Mina. (zdroj: Vlado Benčík)

V súlade s vietnamskou filozofiou, nebo je okrúhle a zem štvorcová. Táto myšlienka je zachovaná v Ceremoniálnej sále, v ktorej okrúhly strop symbolizuje nebo a štvorcová podlaha, ozdobená zobrazeniami kvetov – zem. Socha Ho Či Mina sa nachádza medzi nebom a zemou. No a teraz je tu navyše k sviatkom lunárneho Nového roku ozdobený strom broskyne. Žeby aj tu bolo treba odháňať zlých duchov?

Na mape, ktorou je pokrytá celá stena, sú znázornené štáty, ktoré vo funkcii Prezidenta Vietnamu Ho Či Min navštívil. Ako sme sa dozvedeli, v Československu bol v roku 1962. Ako dar si odniesol domov túto súpravu z oloveného skla. (zdroj: Vlado Benčík)

Na sklenej pyramíde je v niekoľkých svetových jazykoch vysvietená myšlienka Ho Či Mina. Všetky národy na zemi sú rovnocenné, každý národ má právo na život, šťastie a slobodu - Ho Či Min. (zdroj: Vlado Benčík)

Po prehliadke mauzólea a múzea Ho Či Mina nám dobre padne posedieť si v tichu záhrad, ktoré sa okolo svätýň komunizmu nachádzajú. Do našej najbližšej zastávky, Pagode na jednom stĺpe, máme iba kúsok. (zdroj: Vlado Benčík)

Pagoda na jednom stĺpe

V záhradách rozprestierajúcich sa okolo mauzólea stojí chrám, v dvore ktorého je známa „Pagoda na jednom stĺpe“. Tak najskôr prejdeme cez bránu a navštívime chrám. (zdroj: Vlado Benčík)

Vchod do budhistického chrámu pri Pagode na jednom stĺpe. (zdroj: Vlado Benčík)

Oltár budhistického chrámu s piatimi druhmi ovocia a darmi. (zdroj: Vlado Benčík)

Na oltár sa v budhistickom chráme kladie päť druhov ovocia. Symbolizuje to päť základných elementov východnej filozofie: kov, drevo, voda, oheň a zem. Zároveň je pre Vietnamcov päť druhov ovocia ako päť prstov na ruke, ktoré pomáhajú človeku dosiahnuť materiálnu prosperitu na radosť seba a predkov. Berúc do ruky ovocie a kladúc ho na oltár, Budhizmus prikazuje rozmýšľať, kto zasadil stromy, na ktorých ovocie narástlo.

V budhistickom chráme. (zdroj: Vlado Benčík)

Číslo päť má vo východnej filozofii zvláštny význam. Okrem toho že v kozme je päť základných prvkov: kov, drevo, voda, oheň a zem a máme päť prstov na ruke, má vietnamská spoločnosť päť budhistických zákazov, päť základných cností, päť smerov (vľavo, hore, uprostred, vpravo, dole), päť farieb (zelená/modrá, červená, žltá, biela, čierna), päť chutí (kyslá, horká, sladká, ostrá, slaná). Práve preto sa na oltár kladie vždy päť druhov ovocia.

Slávna Pagoda na jednom stĺpe je budhistickou svätyňou, ktorá sa spolu s iným budhistickým chrámom Chua Huong, ležiacim 70 km od Hanoja, považuje za najhistorickejší chrám Vietnamu. (zdroj: Vlado Benčík)

Pagodu na jednom stĺpe stavali v tvare lotosu, puk ktorého sa dvíha z hladiny vody na tenkom steble a rozvíja sa do prekrásneho kvetu. Kvet lotosu je budhistickým symbolom čistoty. (zdroj: Vlado Benčík)

Pagoda bola vybudovaná imperátorom Li Tchaj Tong, vládnucim od 1028 do 1054 roku. Li Tchaj Tong bol bezdetným a veľmi túžil mať syna. Raz sa mu prisnil sen, v ktorom videl Bohyňu milosrdenstva, sediacu na lotosovom kvete. Tá mu v sne vložila do rúk chlapčeka. Krátko na to stretol Li Tchaj Tong krásnu kresťanku a oženil sa s ňou. Porodila mu syna, následníka trónu. Z vďaky za to v 1049 roku imperátor nechal vybudovať pagodu. Počas vládnutia dynastie Li bol chrám miestom každodenných kráľovských ceremónií, zasvätených kúpaniu Budhu.

Priestor pred oltárom pagody je malý. Po výstupe na horný schod schodiska stojíme pred oltárom. (zdroj: Vlado Benčík)

Oltár v Pagode na jednom stĺpe. Aj na ňom leží päť druhov ovocia. (zdroj: Vlado Benčík)

Štatistiky hovoria, že vo Vietname je viac než 80 percent obyvateľov bez vyznania. Nám sa však zdá, že skutočnosť je iná, budhistické dedičstvo sa len tak vykoreniť nedá. A rozhodne v týchto dňoch prispievajú k pobožnosti sviatky lunárneho Nového roku. (zdroj: Vlado Benčík)

Odniesť si na pamiatku fotku z návštevy historickej budhistickej pagody musí každá rodina. (zdroj: Vlado Benčík)

Pri Pagode na jednom stĺpe vchádzame do predajne suvenírov. Môžete si tu kúpiť želania do novému roku. Zavesíte si to doma a po celý rok máte šťastie. Nie som si istý, či sa naše predstavy o šťastí zhodujú s tými vietnamskými a tak sme si vlajku nekúpili. (zdroj: Vlado Benčík)

Cestou do Chrámu Literatúry prechádzame cez park V. I. Lenina. Jedinou jeho zaujímavosťou je akurát to, že na soche vodcu proletariátu vidíte názorne, ako si meno Lenina Vietnamci povietnamčili, priezvisko rozdeľujú na LE - NIN.

Na fotke je vidno, že Lenin má pravú topánku vyleštenú od pohladení. Asi od vietnamských sväzákov, vďačných za ukázanie správneho smeru. (zdroj: Vlado Benčík)

Chrám Literatúry (Van Mieu – Temple of Literature)

Chrám bol vybudovaný v 1070 roku cisárom Ly Than Tongom. V roku 1156 ho upravil cisár Ly Anh Tong, ktorý ho zasvätil čínskemu filozofovi Konfuciovi. Chrám sa stal prvou univerzitou v Indočíne, v ktorej sa vykonávali mandarínske skúšky. Mandarín je titul vysokého štátneho úradníka. Boli tu vychovávaní nielen múdri štátnici, ale aj veľkí učenci svojej doby. Posledná rekonštrukcia chrámu sa uskutočnila v roku 1802.

Celý komplex je obohnaný múrom z červených tehál a rozdelený na päť častí- nádvorí. Nádvoria sú oddelené navzájom bránami - pavilónmi. Opäť sa potvrdzuje, že päťka je vo Vietname považovaná za posvätné číslo. Veď z piatich prvkov (kov, drevo, voda, oheň a zem) sa vytvára náš svet.

Hlavnou bránou vstupujeme do Chrámu Literatúry. Nad vchodom je vytesaná do kameňa jedna z nespočetných myšlienok Konfucia: “Učenie je ako cesta, ak nájdeš bránu, vojdi” (zdroj: Vlado Benčík)

Po prechode hlavnou bránou sme vstúpili na prvé nádvorie komplexu. Už sem nedolieha ruch ulice. Obklopila nás zeleň a krásne upravené záhony kvetov. (zdroj: Vlado Benčík)

Druhé nádvorie chrámového komplexu je rovnako krásne upravené. Nadchýname sa dvanástimi zverokruhmi, zostavenými zo zelených a oranžových kvetiniek. (zdroj: Vlado Benčík)

Aj tak neviem čo za zverokruh je tu znázornený, práca záhradníkov je však priam filigránska. (zdroj: Vlado Benčík)

Chodníkom cez druhé nádvorie sa blížime k červenému pavilónu Khue Van Cac a tretiemu nádvoriu. Na pilieroch pavilónu je nápis „Ha ma“, čo v preklade znamená „Zoskoč z koňa“. V minulosti museli aj tí najväčší hodnostári ísť ďalej pešo. (zdroj: Vlado Benčík)

Khue Van Cac (čo znamená – „Stráži krásu rannej hviezdy“) je kultúrnym symbolom Hanoja. Je to nielen symbol literatúry, mravov a rozvoja vzdelanosti, ale aj symbol kultúrneho vývoja v Hanoji. Pavilón je vyobrazený na bankovke v hodnote 100.000 dongov. (zdroj: Vlado Benčík)

Pavilónom Khue Van Cac je predstavená križovatka Zeme a oblohy. Červená strecha pavilónu s kruhovými otvormi symbolizuje oblohu, zatiaľ čo priľahlá záhrada so studňou Thien Quang (studňa Nebeskej čistoty) predstavujú zem. (zdroj: Vlado Benčík)

Po obvode tretieho nádvoria je rozmiestnených 82 stél (kamenných dosiek) s menami 1307 študentov, ktorí v priebehu rokov 1442 – 1779 úspešne zložili kráľovskú skúšku a získali titul doktora. (zdroj: Vlado Benčík)

Kamenné dosky spočívajú na korytnačkách, tie sú považované za symbol dlhovekosti a múdrosti. Študenti sem prichádzajú hladiť hlavy korytnačiek, aby mali šťastie pri skúškach. (zdroj: Vlado Benčík)

Výsledky skúšok boli vyhlasované pod strechou pavilónu, ktorý spája tretie nádvorie so štvrtým. (zdroj: Vlado Benčík)

Na štvrtom nádvorí je živo. Slávnostné oblečenie detí je neklamným znakom, že sviatky lunárneho Nového roku vypuknú už o 5 dní. (zdroj: Vlado Benčík)

Štvrté nádvorie (slávnostné) je obradným centrom komplexu. Na každej jeho strane stoja dve sály. Jednou zo sál je Dom ceremónií. Kedysi práve tu sa odovzdávali najúspešnejším absolventom štúdia kráľovské diplomy. (zdroj: Vlado Benčík)

Milovníci umenia bonsai si tu prídu na svoje. (zdroj: Vlado Benčík)

Symbolom Vietnamu je drak stojaci na korytnačke. Treba mu pohladiť hruď a želať si niečo. Michal svoje želanie neprezradil. (zdroj: Vlado Benčík)

Oltár so sochou Konfucia (551 - 479 pred n.l.). Sála na štvrtom nádvorí je venovaná Konfuciovi a jeho štyrom najbližším učeníkom. Sú tu tiež oltáre desiatim cteným filozofom. (zdroj: Vlado Benčík)

Oltár so sochami dvoch najbližších učeníkov Konfucia. (zdroj: Vlado Benčík)

Konfucius neuznával dedenie šľachtického stavu a hodností. Tvrdil, že každý človek sa musí v spoločnosti dostávať dopredu prostredníctvom zdokonaľovania vo vedomostiach a v svojom charaktere. Nedá mi nepripojiť aspoň dve múdrosti filozofa Konfucia, ktoré sú aktuálne stále. Teda:

Dávaj pozor na svoje myšlienky, stanú sa slovami.
Dávaj pozor na svoje slová, stanú sa činmi.
Dávaj pozor na svoje činy, stanú sa zvykmi.
Dávaj pozor na svoje zvyky, stanú sa charakterom.
Dávaj pozor na svoj charakter, stane sa tvojím osudom.

alebo:

Čo počujem, to zabudnem. Čo vidím, to si pamätám. Čo si vyskúšam, tomu rozumiem.

Bránou sme vstúpili na Thai Hoc, piate nádvorie univerzity. Samotná výuka študentov prebiehala práve v tejto časti komplexu. (zdroj: Vlado Benčík)

Piate nádvorie, spolu s budovami ktoré ho obklopujú, má rozlohu 6150 m2. Dnes sa tu uskutočňujú vedecké konferencie a iné kultúrne aktivity. (zdroj: Vlado Benčík)

V prízemí budovy vidíme oltár so sochou najslávnejšieho rektora univerzity Chu Van An . (zdroj: Vlado Benčík)

Tu je jeden z 1307 kráľovských diplomov, ktoré získali po skúškach vedených samotným cisárom tí najlepší študenti v priebehu rokov 1442 – 1779. Teda ročne bolo v priemere udelených menej ako 4 diplomov. (zdroj: Vlado Benčík)

Na stene sú obrázky s ukážkou konfuciánskej výchovy. Ako vidíte, so študentmi sa nemaznali. Mali tu pranier i žalár. A čo rodičia, nepodávali trestné oznámenia za tyraniu? (zdroj: Vlado Benčík)

Horné poschodie je venované trom panovníkom, ktorí najviac prispeli k založeniu chrámu a univerzity. Tu je jeden z nich. Cisár musel byť veľmi vzdelaným človekom, veď on sám skúšal študentov pri záverečných skúškach. (zdroj: Vlado Benčík)

Bronzový Veľký zvon kráľovskej akadémie. (zdroj: Vlado Benčík)

Kamenný gong je naozaj z kameňa. Na jeho boku je do kameňa vyrytý spôsob jeho používania počas obradov, taký gongmanuál. (zdroj: Vlado Benčík)

Nový rok je za dverami, na nádvorí nechýba vietnamský stromček. Keď som bol deckom, tajne som vybral zo salónky na stromčeku cukrík, potom som staniol vrátil do pôvodného tvaru. Vietnamčatá to majú s dužinou mandaríniek ťažšie. (zdroj: Vlado Benčík)

Mladík v uniforme zrejme dostal na sviatky dovolenku, možno sa mu cnie za školou. (zdroj: Vlado Benčík)

Na piatom nádvorí pozerá na svet z koša kohút. Podľa správy z internetu, na dvore chrámu sa odohrávajú počas Novoročných sviatkov kohútie zápasy. Nepodarilo sa nám ich uvidieť. Takže ani neviem, či je už tento kakaš po smrti. (zdroj: Vlado Benčík)

Tento strom na nádvorí univerzity si iste pamätá mnohých cisárov. Ak budete niekedy v Hanoji, rozhodne si nenechajte návštevu Chrámu Literatúry ujsť. My sa sem ešte na sviatok lunárneho Nového roku vrátime. (zdroj: Vlado Benčík)

Neviem či vo Vietname ešte fungujú Brigády socialistickej práce. Bez ohľadu na to, takéto milé Vietnamky v rovnošatách sa o úpravu zelene a čistotu vzorne starajú. (zdroj: Vlado Benčík)

Areál cisárskej akadémie opúšťame. V hlave mi vŕta kacírska myšlienka o tom, ako prebiehalo štúdium a záverečné kráľovské skúšky tu vo Vietname, a ako by to asi vyzeralo u nás.

Štúdium na cisárskej akadémii trvalo sedem rokov. Študenti sa podrobovali testom každý mesiac, v priebehu roku mali štyri hlavné testy. Na záver sedemročného štúdia sa všetci podrobili najskôr “národnej skúške” (Thi Hôi) a ak boli úspešní, dostali diplom certifikovaný ministerstvom. Stali sa mandarínami a mohli pracovať na úradoch. Úspech na skúške Hôi umožnil študentovi pokúsiť sa zložiť “kráľovskú skúšku” (Tho Dinh) a získať titul doktora. Takáto skúška sa uskutočňovala raz za tri roky a pri skúške kládol otázky sám monarcha. Podľa úrovni vedomostí na skúške Dinh, absolventi boli zaradení do rôznych vedomostných stupňov. Tí najlepší zastávali najvyššie posty v krajine. V našom ponímaní, dostávali sa do vlády.

No a teraz sa pokúste so mnou zamyslieť. Ktorý z našich troch najvyšších ústavných činiteľov by bol schopný byť tým „vietnamským cisárom“, kladúcim otázky a skúšajúcim najschopnejších študentov pri záverečných skúškach? Uf, to nevedeli pred stáročiami vo Vietname, že titul sa dá získať aj oveľa jednoduchšie?

Náš hekticky prežitý druhý deň a program ktorý som naň naplánoval, sa skončil. Ešte sa poprechádzame po nočných uličkách starého Hanoja a tam vzniknú ďalšie zaujímavé fotografie. Ale tie nájdete v časti, v ktorej sa bude hovoriť o živote Vietnamcov, odohrávajúcom sa prevažne na ulici a o doprave, ktorá je naozaj jedinečná.

Zajtra máme v pláne návštevu hanojskej pevnosti Tchang Long s tajným podzemným bunkrom, slúžiacim počas americko-vietnamskej vojny pre potreby Štábu vietnamskej armády. Navštívime tiež Vojenské múzeum, pagodu Čan Kuok zo 6. storočia a tiež hanojskú väznicu, ktorú zajatí americkí letci vtipne nazvali Hanoj Hilton. Opäť to bude deň naplnený neopakovateľnými exotickými zážitkami.

Sobota 25.01. – druhý deň v Hanoji

Mauzóleum Ho Či Mina

Prezidentský palác, príbytok a múzeum Ho Či Mina.

Pagoda na jednom stĺpe

Chrám Literatúry (Van Mieu – Temple of Literature)

Vladimír Benčík

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Post Bellum SK

Monika Nagyova

Tupou Ceruzou

Karolína Farská

Marcel Rebro