Tretí deň v Hanoji – Nedeľa 26.01.
Zobúdzame sa do nedeľného rána. Pohľad z okna hotela na oblohu je deprimujúci. Pršať dnes nebude, no obloha je sivá, ako uniforma záhradníčok, starajúcich sa o zeleň v Chráme Literatúry. Moje fotky budú aj dnes bez oblohy.
Raňajkujeme silný vývar „phô bó“. Hustá polievka plná výborných ryžových rezancov, tenkých plátkov hovädzieho mäsa a sortimentu byliniek, nám nesmierne chutí a mne zlepšuje náladu, pokazenú olovenou oblohou. „Pho“ je výživná a osviežujúca. V Hanoji ju na ulici dostanete na každom kroku, u nás je súčasťou hotelových raňajok.
Prvým našim dnešným cieľom je hanojská imperátorská Citadela Tchang Long. Od nášho hotela pri centrálnom jazere Navráteného meča, k pevnosti máme necelé 2 kilometre. Cestou je treba prejsť niekoľkokrát na druhú stranu rušných ulíc. Sú plné motocyklov, rútiacich sa z každej strany. Pravidlá cestnej premávky sa vo Vietname dodržiavajú naozaj iba symbolicky. Pre motocyklistu je jediným pravidlom: „vopchať sa do každej medzery, rýchlo sa dostať tam kam potrebujem, každého pritom musím obísť a nesmiem spôsobiť nikomu žiadnu ujmu“. No a nám chodcom nezostáva nič iné iba zadržať dych, zatnúť zuby, pri pomalej chôdzi cez ulicu nerobiť neočakávané pohyby, spolupracovať s motorkármi na tejto „divočine“. Na našu radosť, zatiaľ sa nám to darí.
V 7,5 miliónovom Hanoji je vraj 5 miliónov skútrov a Vietnamci sa musia neustále presúvať z bodu A do bodu B, nedeľu nevynímajúc.
Park pred cisárskou Citadelou Thang Long
Po kúpe vstupeniek, mimochodom aj tu platíme symbolických 25 000 dongov (90 centov) ako všade inde, vstupujeme do rozsiahleho parku, v ktorom pevnosť leží.
To že pri návšteve hanojskej pevnosti Thang Long budeme môcť obdivovať aj desiatky či stovky nádherných bonsajov, som naozaj nečakal. Nie som odborník a preto som zopár základných informácií zistil až dodatočne.
Bon je v preklade miska a Sai je rastlina. No a bonsaj je „rastlina zasadená do misky“. Bonsaj je umenie estetického zmenšovania stromov, ich pestovania v nádobách. Väčšina bonsajov má výšku od 5cm do 1m. Ak je o bonsaj správne postarané, môže žiť aj storočie a viac. Cenné kusy sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie ako dedičstvo. Najstaršie žijúce bonsaje, ktoré majú vek od 400 do 800 rokov, sa nachádzajú v zbierke Happon-en v Tokiu (v súkromnej záhrade pri reštaurácii).
Bonsaj je staré umenie miniaturizácie drevín. Pôvod umenia tvarovať bonsaje pochádza zo starovekej Číny, odkiaľ pochádzajú prvé zmienky už z doby okolo prelomu letopočtu. V 6. storočí sa ich pestovanie dostáva do Japonska.
Spôsob pestovania sa postupne menil v rôznych častiach Číny, Kórei a Vietnamu. Najväčší stupeň dokonalosti však dosiahol v 13. storočí v Japonsku, kde sa pestovanie bonsajov stalo formou umenia. Japonci zdokonalili bonsaj, vyvinuli mnoho estetických princípov, ktoré sa dodržiavajú dodnes. Pestovať bonsaje na špičkovej úrovni sa teda považuje za umenie.
Cisárska Citadela Thang Long - Mesto Vzlietajúceho draka
Citadela bola ešte nedávno prísne stráženým vojenským objektom, neprístupným pre turistov. Až potom, ako bola v roku 2010 zaradená do zoznamu pamiatok UNESCO, polovica jej plochy bola sprístupnená verejnosti. Až doteraz, na škodu veci, o tejto pevnosti sa vedelo málo a aj dnes je zahraničnými turistami málo navštevovaná. A pritom ju možno zaradiť na jedno z popredných miest medzi hanojskými pamätihodnosťami. Jej história si to zaslúži.
V roku 1010 kráľ Ly Thai To presunul hlavné mesto z Hoa Lu do Dai La, tak sa pôvodne volal Hanoj. Krátko na to bol Dai La premenovaný na Thang Long (v preklade Mesto Vzlietajúceho draka). Ako symbol nezávislosti kráľovstva, cisári dynastie Ly začali od roku 1110 budovať na vysušenej pôde delty Červenej rieky a na rozvalinách čínskej pevnosti zo 7. storočia, nové rozsiahle kráľovské sídlo. Imperátorská Citadela Thang Long bola súčasťou opevneného kráľovského areálu.
Počas celých 13 storočí tu bolo centrum hospodárskej a politickej vlády. Stará pevnosť s mocnou konštrukciou, bola vojenským centrom Hanoja viacej ako 1300 rokov. Hanoj a cisárska Citadela Thang Long plnili vo vietnamských dejinách úlohu hlavného mesta, aj kultúrneho a obchodného centra severného územia dnešného Vietnamu, za vlády dynastií Lý (1010 – 1225), Tran (1225 – 1413) a Le (1428 – 1789). Sídlom kráľovského dvora zostala Citadela Thang Long až do roku 1810, kedy cisár Quang Trung presťahoval hlavné mesto z Thang Long do Phu Xuan (dnes známe ako cisárske mesto Hue).
Počas francúzskej koloniálnej éry, kráľovské paláce v Citadele boli značne zničené. Po porážke Francúzska v roku 1940 v druhej svetovej vojne a invázii Japonska do Indočíny, Japonská armáda obsadila aj územie Vietnamu. Citadelu používali Japonci napríklad na uväznenie viac ako 4000 francúzskych koloniálnych vojakov, zajatých v marci 1945. V roku 1954, keď vietnamská armáda prevzala Hanoj, predseda vlády Ho Či Min urobil z Citadely sídlo ministerstva obrany.
Tajný bunker - V rokoch 1954 až 1975, Citadela bola sídlom Ministerstva obrany Vietnamu. Počas Vietnamskej vojny (1964 – 1975), ako ozbrojený odpor voči intervencii USA vo Vietname nazývajú Vietnamci, z Citadely boli riadené partizánske operácie Vietkongu v Južnom Vietname. Odtiaľto sa tiež riadila protiletecká obrana Severného Vietnamu.
Pretože Citadela bola vystavená náletom amerických lietadiel, v rokoch 1964-65 bol tu za pomoci sovietskych špecialistov vybudovaný tajný bunker. Spojovací tunel s budovami na povrchu umožňoval v prípade nebezpečenstva rýchlu evakuáciu Štábu vietnamskej armády do podzemných priestorov. Ešteže existuje ruský internet, viem kde máme tajný bunker hľadať.
Záhada strateného personálu je odhalená.
Potom, ako sme vyšli z tajného bunkra, zachytili sme hlasy a smiech. Po pár metroch sme uvideli skupinu klábosiacich žien, sediacich a čupiacich na zemi. Pohľad zblízka vysvetľuje všetko, sú zaujatí prípravou Bánh Chungu, vietnamských ryžových koláčov na lunárny Nový rok. Tomuto zážitku som sa nesmierne potešil.
Bánh Chung je vietnamský fenomén. Neexistuje žiadna, ale úplne ani jediná-jedna vietnamská rodina, ktorá by k sviatku Tet (lunárnemu Novému roku) nepripravovala lepkavý ryžový koláč, rovnako ako ich predkovia pred tisícmi rokov. To je nemenná tradícia, tradícia vytvárajúca atmosféru. Špecialita Bánh Chung nemôže chýbať na žiadnom stole počas sviatku Tet-bánh chung. Všimnite si, dokonca aj k názvu sviatku Tet sa pridáva názov ryžového koláča.
Legenda, ktorú Vietnamci prenášajú z pokolenia na pokolenie, rozpráva príbeh o starom kráľovi Hung Vuong. Keď prišiel čas aby si vybral svojho nástupcu, požiadal každého zo svojich 22 synov, aby pripravili misku takého pokrmu, ktorý by chutil aj predkom. Najlepšie jedlo bude znamenať získať trón. Synovia sa rozbehli do sveta, aby našli neobvyklé recepty a získali najlepšie ingrediencie. Najmladší syn Lieu žil chudobne na dedine. Inšpirovaný snom, vymyslel pokrm, ktorý obsahoval to čo sa rodilo na okolitých poliach: ryžu, fazuľu a bravčové mäso. Lieu všetko zabalil do banánových listov a vytvoril jednu okrúhlu tortu (bánh dy) symbolizujúcu oblohu a jednu štvorcovú tortu (bánh chung) symbolizujúcu zem. Aj keď jeho jedlo nebolo tak extravagantné ako jedlá jeho bratov, získal srdce otca, aj trón. Tento príbeh si opakujú Vietnamci každý rok v rodinnom kruhu, počas prípravy Bánh Chung.
Pri príprave ryžového koláča sa zíde celá rodina, susedia, priatelia,.. Jeden čistí listy, druhý ich strihá do požadovaného formátu, tretí balí náplň,... A z čoho sa Bánh Chung skladá? Základ tvorí špeciálny druh lepivej ryže „gao nep“. Náplň, ktorá sa obalí ryžou, sa skladá zo žltej fazule a bravčového bôčiku. Koláč je zabalený do listov, najlepšie sú z rastliny Phrynium (jednoduchšie zabaliť do banánových listov). Takto zabalená kocka sa varí 10-12 hodín.
Vo Vietname sme si chceli kúpiť varný hrniec v domnienke, že k uvareniu chutnej ryže je „ryžovar“ nevyhnutný. Hlboký omyl. Táto skúsenosť dokazuje, že ryža sa dá uvariť hoci aj v obyčajnom sude. Vietnamka by poradila – stačí mať dobrú ryžu a správne prikurovať.
Teraz je nám jasné, prečo sme v priestoroch Citadely nestretli nikoho. Personál má teraz celkom iné starosti a radosti, ako strážiť im zverené úseky či oddelenia. Čo môže byť dnes dôležitejšie, ako pripraviť k sviatku ryžový koláč? V Citadele vládne novoročná atmosféra, chystá sa Bánh Chung pre vojenskú posádku. My sme radi, že sme to uvideli zblízka.
Vlajková veža (Ky Dai)
Z Citadely máme namierené do Vojensko-historického múzea. Orientujeme sa podľa Vlajkovej veže, ďalšieho historického symbolu Hanoja. Hoci je Vlajková veža súčasťou Citadely, leží už na území múzea. Bola postavená v roku 1812 a ako jeden z mála objektov, nepoškodená prežila aj francúzsku koloniálnu éru. Jej štyri úrovne (poschodia) sa týčia do výšky 33,4 metrov. Od roku 1954, kedy sa Vietnamci zbavili koloniálnej nadvlády Francúzov, na vrchole Vlajkovej veže nepretržite veje vlajka Vietnamu. Túto vlajku so žltou päťcípou hviezdou uvidíte vo Vietname veľmi často, v mestách, na dedinách, pri oslavách, na plagátoch, tričkách,... Jej päť cípov prestavuje vietnamských robotníkov, roľníkov, intelektuálov, mládež a vojakov.
Vojensko-historické múzeum
História Vietnamu je pretkaná vojnami a bojmi o nezávislosť krajiny. Výstava, ktorú uvidíme vo vojensko-historickom múzeu, siaha až do éry Hung Vuong, legendárneho zakladateľa prvého vietnamského štátu VanLang (Krajiny potetovaných mužov). Štát VangLang rozkvital okolo roku 2880 pred n.l.
Múzeum bolo zriadené v roku 1956, len dva roky po tom, čo Francúzi utrpeli porážku v bitke na Dien Bien Phu. Vo vojensko-historickom múzeu je zdokumentovaných prvých tisíc rokov kolonizácie Číňanmi, storočný boj proti francúzskej kolónii, boj proti Japoncom na konci druhej svetovej vojny a obdobie od roku 1954 do roku 1975, spojené s bojom za zjednotenie Severného a Južného Vietnamu.
V roku 1954 sa na konferencii v Ženeve rozdelil Vietnam podľa 17. rovnobežky na Severný a Južný. Na severe vládli pod vedením Ho Či Mina komunisti, na juhu bola Vietnamská republika, pod vplyvom Francúzov a neskôr Američanov. Drobné vojenské konflikty prerástli do pozemného boja v Južnom Vietname a pohraničných oblastiach Laosu a Kambodže, Severný Vietnam Američania bombardovali. Vojna trvala od roku 1964 a skončila po desiatich rokoch stiahnutím sa Američanov. Dňa 2.7.1975 vznikla zjednotením severu a juhu Vietnamská socialistická republika.
Torpéda pripomínajú udalosť, ktorá bola spúšťačom Vietnamskej vojny. Americké torpédoborce Maddox a Turner Joy, ktoré sa plavili v medzinárodných vodách, 45 kilometrov od pobrežia Vietnamu, oznámili, že boli napadnuté severovietnamskými torpédovými člnmi. V ten istý deň, večer 4. augusta 1964, vystúpil prezident Johnson s prejavom, v ktorom oznámil: „Nepriateľské akcie proti lodiam Spojených štátov na otvorených vodách Tonkinského zálivu ma dnes prinútili nariadiť vojenským silám Spojených štátov prijať odvetné opatrenia.“ O tri dni, 7. augusta 1964, schválil americký Kongres Tonkinskú rezolúciu, v ktorej dal prezidentovi Johnsonovi „všetky právomoci pomáhať akejkoľvek krajine juhovýchodnej Ázie pri zastavení komunistickej agresie“. A tak USA už 5. augusta 1964 uskutočnili operáciu Pierce Arrow, v rámci ktorej bombardovali severovietnamské prístavy torpédových člnov a petrochemickú továreň. Vojna sa začala.
Je tragédia, že incident s torpédoborcami, vedúci k vojne v ktorej umreli tisíce ľudí, sa zrejme vôbec nestal. S odstupom času sa objavila informácia, že velitelia amerických torpédoborcov, v silnej búrke ktorá v oblasti panovala, zle vyhodnotili situáciu. Vraj k napadnutiu torpédoborcov Maddox a Turner Joy Vietnamcami vôbec nedošlo. Pomôžem si slovenským príslovím: „Čo sa babe chcelo, to sa jej aj prisnilo“. Američania, ako svetoví policajti, nie prvý a ani poslednýkrát chceli vo Vietname zbraňami zmeniť svet.
Vpredu na obrázku je ukoristené americké samohybné delo M 107 ďalekého dostrelu. Delostrelecký granát o hmotnosti 66 kg dostrelilo na vzdialenosť 32 km.
„Som americký občan v núdzi, prosím vás o poskytnutie pomoci“. Takýto trojjazyčný „glejt“ mal pri sebe každý americký pilot. Mal mu zaručiť slušné zaobchádzanie v zajatí a sľuboval vďaku Ameriky, keď sa o neho postarajú.
Múzeum – Väzenie Hoa Lo, alebo Hanoj Hilton
Toto historické väzenie s desivým názvom „Hoa Lo“, čo v preklade znamená „Ohnivá pec“, postavili Francúzi v roku 1869 pre politických väzňov, ktorí sa postavili na odpor proti koloniálnej francúzskej vláde. Pretože sa nachádza v hanojskej štvrti Maison, pre Francúzov nieslo názov „Maison Centrale“ (Centrálny dom). Vietnamci ho nazývali „Hoa Lo“, tak ako sa volala ulica v ktorej väzenie stálo – „Ohnivá pec“. Na ulici s týmto názvom sa vyrábali a predávali pece, kachle na drevo.
Väznica bola pôvodne postavená na kapacitu 450 väzňov. Po renovácii v roku 1913, s kapacitou 600 väzňov, stala sa najväčšou väznicou v Indočíne. Politických väzňov bolo veľa a tak sa v neľudských podmienkach, za jej múrmi, tiesnilo väzňov oveľa viac. Budova väznice sa stala symbolom koloniálneho vykorisťovania a utrpenia Vietnamcov pod francúzskym jarmom. Po získaní nezávislosti v roku 1954, väzenie nebolo využívané, no ako pamiatka historického významu, bolo udržiavané v dobrom stave.
V auguste 1964 zahájili americké lietadlá prvý nálet na Vietnamskú demokratickú republiku. Dve lietadlá boli zostrelené a katapultovaný poručík Everett Alvarez bol zajatý. Stal sa prvým Američanom, väzňom v „Hoa Lo“. Po zahájení pravidelného bombardovania v roku 1965, do väznice začali pribúdať ďalší piloti. Keďže Spojené štáty nevyhlásili Severnému Vietnamu vojnu, zajatí piloti formálne neboli vojnovými zajatcami. Vietnamci ich považovali za zločincov a namiesto špeciálneho zajateckého tábora, držali ich vo väzení pre zločincov.
Najslávnejšími väzňami boli Douglas Peterson a John McCain. Po obnovení diplomatických vzťahov, Peterson sa v roku 1997 stal prvým americkým veľvyslancom vo Vietname. McCain bol po návrate z päťročného väzenia zvolený za senátora a v roku 2008 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách, prezidentské kreslo mu vyfúkol Barack Obama.
Tak ako každá minca má dve strany, tak aj pohľad na podmienky vo väznici, americkými a vietnamskými očami, sa rôznia. Vyberte si. Podľa spomienok väzňov, väzenské podmienky v „Hoa Lo“ boli hrozné. Väzni žili v nehygienických podmienkach, kŕmili ich hnilými odpadkami, boli vystavení fyzickému a psychickému násiliu. Preto dali väzeniu sarkastický názov „Hanoj Hilton“.
Podľa expozície ktorú sme uvideli v múzeu väznice, väzenské podmienky boli príjemné, väzenie pripomínalo skôr hotel. Fotografie ukazujú, ako väzni hrajú volejbal a futbal, počúvajú hudbu, chovajú sliepky, oslavujú Vianoce,... No a pretože väzni sa mohli rekreovať a nechýbalo im nič, objekt v ktorom dočasne prebývali, nazvali „Hanoj Hilton“, podľa slávneho hotelového reťazca.
Muzeálne exponáty chcú presvedčiť verejnosť o tom, že zatiaľ čo Američania bombardovali a mučili Vietnamcov, tí sa chovali k zajatým letcom skutočne veľkoryso, priateľsky. Ako vidíme na fotkách, bolo to tu ako v sanatóriu. Hral sa volejbal, basketbal, karty, populárna bola hra na gitare, .... V sále múzea sa premieta film o tom, ako letci skladali Ho Či Minovi oslavné pesničky, odsudzovali americkú agresiu a ako srdcervúco sa lúčili s dozorcami, po skončení vojny. Čo väznený človek neurobí preto, aby sa mal v base lepšie.
V roku 1967 bol Mc Cain pilotom amerického námorného letectva. Počas náletu na Hanoj bol zostrelený a padol do zajatia. Hanojskú väznicu navštívil v 2000 roku. Dnes Rusi tvrdia, že počas päťročného pobytu v zajatí ho spracovali a stal sa plateným špiónom KGB.
Väznica sa nachádzala v lukratívnej časti Hanoja, iba kúsok od centrálneho jazera Navráteného meča. V 90. rokoch bola preto prevažná časť objektov väznice zbúraná, ustúpila výstavbe výškových budov a obchodnému centru. Pripomeniem ešte jeden vtipný moment. V roku 1999 bol v Hanoji otvorený päťhviezdičkový hotel Hilton. No a preto, aby si ho nemýlili s väznicou, „Hanoj Hilton“ dostal k názvu prídavok, volá sa „Hilton Hanoi Opera“.
Podvečerná prechádzka v okolí centrálneho jazera Navráteného meča.
Naplánovaný dnešný program máme za sebou. V Hanoji však treba využiť každú minútu a tak si pridávame ďalšie kilometre na prechádzku okolo centrálneho jazera a po uličkách starého mesta. Už som spomenul, že v Hanoji nemám absolútne žiadny problém s fotením nielen pamiatok, ale ani ľudí. Naopak, Vietnamci v sviatočnej nálade sa doslova tlačia pred objektív. Neveríte? Tu je niekoľko záberov z našej podvečernej prechádzky.
Partia seniorov spozornela, keď som na nich namieril fotoaparát. Určite na sklonku roka bilancovali a frflali, ako to s dnešnou mládežou ide dolu vodou. Aj oni mali svoj foťas a tak si na oplátku zvečnili aj oni mňa. Dokonca mi naliali do plastového pohárika „Arak“, ryžovú pálenku. Hja - svet je cez sviatky krajší.
Nedeľný deň máme za sebou. Ako ste sa mohli presvedčiť, nebola to žiadna oddychovka. Zajtra dopoludnia si prezrieme pagodu Trang Quog, Vietnamci do nej smerujú aj vládne návštevy. Popoludní nás čaká cesta autobusom a loďou na 165 kilometrov vzdialený ostrov Cat Ba. Nachádza sa v Dračej zátoke. Ak vám Vietnamci povedia že skalných ostrovov v malebnej zátoke je 1967, neverte im, je to propaganda. V 1967 roku umrel Ho Či Min, to preto si tak pekne vymysleli. Tých väčších ostrovov s menami, spolu s menšími bez mien, je totiž viacej ako 3000. Tešíme sa na plavbu loďou medzi nimi.
