V školskej knižnici sme mali rozprávky o Aladinovi a jeho zázračnej lampe a tiež knižôčku "Hodža Nasredin v Buchare". Samozrejme, zapáčili sa mi figliarske kúsky, ktorými Hodža trestal a zosmiešňoval chamtivých a hlúpych prisluhovačov skorumpovaných mocných. Veď kto by nemal rád úsmevné príbehy a figliarstva na úkor cudzích ľudí, nikdy ich nie je dosť. A keďže rozprávkový Hodža bol podľa mojej obľúbenej knižky z Buchary, aj Buchara bola pre mňa iba taká, rozprávková. Až o pár rokov neskôr som zistil, že Buchara naozaj existuje a nachádza sa niekde v Sovietskom zväze, nejaký Uzbekistan mi nehovoril nič. Rovnako ako Taškent, o ktorom som sa dopočul vďaka smutnému filmu „Taškent – chlebové mesto“, aj ten bol pre mňa v Sovietskom zväze.
Ako štvrták, začal som sa učiť ruštinu a rozprávky pokračovali ďalej. Boli dospelejšie, o Timurovi a jeho družine, neskôr o Stachanovcoch a Mičurinovcoch,.... V Sovietskom zväze bolo všetko najlepšie, dokonca aj pionierske šatky mali lepšie. Takú kvalitnú sovietsku mi poslala pionierka z Odesy, s ktorou som si dopisoval.
Takto obšírne sa snažím vysvetliť, prečo som túžil už ako žiak dostať sa do krajiny, v ktorej je všetko najlepšie, kde "zajtra znamená už včera“, ale hlavne, chcel som vidieť rozprávkovú Bucharu. A dnes som konečne tu, v Buchare a všetko uvidím na vlastné oči.
Prehliadku Buchary začnem, ako inak - legendárnym mudrcom a hrdinom ľudových rozprávok - Hodžom Nasredinom.
Bol to vraj pašerákom, ale nikto nevedel, z čoho zbohatol, lebo colníci nemohli prísť na to, čo pašoval. Na somárovi mal vždy len koše naplnené slamou, a tú colníci spálili. Až keď bol starý, tak sa priznal, že pašoval tie somáre, na ktorých sedel. Podľa inej historky mal prisľúbenú padišáhovu dcéru za ženu pod podmienkou, že strávi v treskúcej zime na streche jednu noc. Nasredin si kázal priniesť veľký kameň, a ten váľal celú noc, aby nezamrzol. Lenže padišah povedal, že sa určite zohrieval v mesačnom svetle a dcéru mu nedal. Sklamaný Nasredin odišiel z mesta a býval v stepi, v chatrči so studňou. Raz bol padišah na love, zablúdil a bol smädný. Chcel sa napiť zo studne, ale nebolo tam vedro. Nasreddin mu povedal: „Tak ako ja som sa mohol za mrazivej noci zahriať svitom mesiaca, tak sa teraz ty môžeš napiť z odlesku na hladine vody v studni!“ Takých humorných príhod o Hodžovi Nasredinovi koluje po svete stále veľa.
Presvedčil som sa, že Hodža Nasredin naozaj v Buchare "žije", s tým som spokojný, teraz sa začnem venovať Buchare a jej pamiatkam.
Najskôr niečo z histórie Buchary - Teórie o tom, ako vznikol názov mesta, sa rôznia. Historici sa prikláňa k názoru, že názov mesta pochádza zo slova „buharak“, čo sa dá voľne preložiť ako „šťastné mesto“. Je to ale dosť divné, pretože pri putovaní dejinami, to zrovna radostné miesto k životu jeho obyvateľov nebolo.
Pestrá a prebohatá je história Buchary, mesta, ktorému dala život úrodná oáza na rieke Soghd, dnes nazvanej Zeravšán. Buchara je skutočnou „bránou púšte“, pretože zo západu a z juhu sú až celkom k mestu prilepené presypy púští Kyzylkum a Karakum. Archeológovia tvrdia, že mesto bolo založené vládcami starovekej Perzskej ríše pred 2500 rokmi. Kvôli svojej polohe na pomedzí civilizovaného sveta a barbarských veľkých stepí, Buchara priťahovala dobyvateľov z obidvoch strán. Medzi prvými, ktorí stáli pred hradbami Sogdiany, ako sa Buchara pred Kristom volala, bol v roku 330 pred Kr. Alexander Macedónsky. Légie a bojové slony Alexandra dobyli Bucharu na dvakrát. Druhýkrát sa sem Alexander vrátil, aby potlačil povstanie. Sogdiana sa z toho dlho spamätávala. Po Alexandrovi sem prišli z Iránu Sassánovci, ktorí zo sebou priniesli zoroastrizmus (spolu s judaizmom, historicky najstaršie náboženstvo v dejinách).
Buchara bola v minulosti veľmi bohaté mesto, pretože bolo významnou zastávkou na Hodvábnej ceste. Karavány medzi Čínou a Rímom či Byzanciou začali premávať cez Bucharu už v 1. storočí pred Kristom. Vďaka tejto transkontinentálnej ceste dlhej viac ako 12-tisíc kilometrov sa obe odlišné kultúry spoznávali, vymieňali si tovar a informácie. Jej centrom bola práve oblasť strednej Ázie, kde sa cesty rozdeľovali na viacero prúdov. Mestá ako Samarkand a Buchara z existencie Hodvábnej cesty veľmi bohatli. Malo to však aj negatívny dopad, dobyvateľov začalo priťahovať bohatstvo. A tak sa často striedali vládcovia tohoto bohatého mesta.
Počiatky moslimskej Buchary spadajú do prvých rokov 8. storočia, kedy jej hradby dobyli Arabi. Z obdobia arabskej nadvlády sa síce architektonické pamiatky nezachovali, ale islam zostal v meste, ako hlavná viera jeho obyvateľov, dodnes. Skočme do storočia desiateho, z ktorého sa nám zachovala veľmi krásna stavebná pamiatka - mauzóleum Ismaila Samanida. Dejiny mesta po skončení arabskej nadvlády sú neodmysliteľne spojené s menom najslávnejšieho bucharského panovníka, Ismaila Samanida. V dobe jeho vlády na prelome 9. a 10. storočia došlo k najväčšiemu kultúrnemu rozkvetu mesta. V tejto dobe sa v Buchare utešene rozvíjala literatúra, história, teológia, astronómia, matematika, medicína a právo. Žili tu a tvorili klasickí perzskí básnici: Fírdausí, Rúdakí, moslimský učenec Ismail Bukhari, ale predovšetkým filozof a lekár Abú Alí ibn Siná, známy v Európe ako Avicenna. O tom som už písal podrobnejšie
Mauzóleum Ismaila Samanida. - je architektonickou pamiatkou, staršou ako minaret Kalón. Bol postavený na mieste cintorína v rokoch 892-943. Emir Buchary, Ismail Samaní, zakladateľ dynastie Samanidov, je považovaný za zakladateľa tadžického národa. Svetu je známy aj ako „Amir Adil“ – Spravodlivý vládca. Mauzóleum nie je nijako monumentálne, ale prekvapuje svojou prostou eleganciou a celkovou symetriou. Steny mauzólea sú tvorené jednoduchými ornamentami, vytvorenými jedinečným usporiadaním štvorcových tehiel. Tehly sú kladené tak, aby bol pri rôznom osvetlení slnečnými či mesačnými lúčmi dosiahnutý umelecký dojem. Napočítame tu celkom 19 spôsobov kladenia tehiel. A ešte jedna zaujímavosť, ako spojivo tehiel bolo použité ťavie mlieko.
Čas rozkvetu Buchary sa však naplnil. S príchodom druhého tisícročia sa v meste stále častejšie bubnovalo na poplach. Na dohľad od hradieb mesta sa začali objavovať nájazdníci zo severnej strany, zo stepí. Dejiny mesta začali písať do tej doby neznáme turecké a mongolské národy. Jediný prechod Džingischánových hord Strednou Áziou stačil k tomu, aby zo symbolu islamskej kultúry a civilizácie nezostalo takmer nič. Z dymiacich trosiek Buchary v roku 1220 zostal po vyčíňaní Mongolov čnieť iba monumentálny minaret Kaljon z roku 1127. Tento 46,5 metrov vysoký minaret s prekrásne ornamentovanou "čiapkou" krutého dobyvateľa natoľko ohromil, že nariadil, aby bol ušetrený.
Legenda hovorí, že Džingischán sa pri pohľade na vrchol vysokého minaretu musel tak zakloniť, až mu spadla z hlavy prilbica. Keď sa zohol aby ju zdvihol povedal: „Nikto ma doteraz neprinútil, aby som sa pred ním sklonil, iba tento minaret. Nech zostane čnieť a pripomínať, že sa pred ním sklonil aj Vládca národov“. Rád uverím takejto historke, veď aj náhody a maličkosti niekedy ovplyvnia chod dejín.
Nasledujúce storočia už mesto podobnú pohromu nezažilo, aj keď sa počas vlády Timura Veľkého, Buchara dostáva do tieňa susedného Samarkandu.
Druhé obdobie rozkvetu Buchary začalo v 16. storočí, s príchodom uzbeckého kmeňa Shaybánovcov, ktorí v nej ustanovujú Bucharský emirát. Hoci Shaybánovci vládli aj v susednom Chivskom chanáte, oba štáty spolu neustále bojovali. Napriek poklesu obchodného významu Hodvábnej cesty, Buchara si aj v 16. storočí stále udržiava vysoké postavenie v islamskom svete. Je vnímaná ako neoficiálne hlavné mesto všetkých turkistických národov, ale hlavne ako centrum islamskej teológie pre celú Strednú Áziu. Postupne tu vyrástlo okolo 350 mešít a viacej ako 100 medries, v ktorých študovalo cez 10-tisíc študentov. Mnohé pamiatky ktoré dnes v Buchare obdivujeme, patria práve do tohoto obdobia.
V roku 1753 sa perzský miestodržiteľ Buchary Mohamed Rehim prehlásil emirom a jeho následníci vládli bucharskému emirátu despotickým spôsobom až do roku 1920. Po VOSR požadovalo nové boľševické vedenie od emira, aby sa vzdal trónu. Ten nechal delegáciu boľševikov povraždiť. Následne vypuklo v Buchare povstanie, ktorému prišla na pomoc Červená armáda pod vedením vojvodcu Frunzeho. Emir Mohamed Alim-chán bol zvrhnutý a došlo k vyhláseniu Bucharskej ľudovej republiky. Tá bola v roku 1924 začlenená do Uzbeckej SSR.
Námestie Poj Kaljon (= úpätie veľkého) obklopuje najkrajší komplex stavieb, ktoré z námestia robia najpôvabnejšie miesto Buchary. Ak hľadáte pastvu pre oči, zamierte najskôr sem. Názov námestia vychádza z toho, že sa rozkladá "pod veľkým minaretom Kaljon".
Minaret Poj Kaljon bol postavený v roku 1127. Vtedy minaret stál pred mešitou chána Arslana, ktorá sa nezachovala, zničil ju Džingischán. Minaret ho okúzlil natoľko, že sa rozhodol ušetriť ho.
S minaretom Poj Kaljon, ktorý nazývajú aj "Veža smrti", je spojených mnoho legiend. Jedna z legiend hovorí o krutom chánovi, ktorý sa vyžíval v zhadzovaní poddaných z veže minaretu za najmenšie priestupky. Mal manželku, ktorá sa naopak, tajne snažila ľuďom pomáhať. Keď sa to chán dozvedel, rozhodol sa zhodiť z "veže" aj ju. Súhlasil však s tým, že jej splní posledné želanie. Manželka bola múdra. V deň trestu si obliekla všetky svoje šaty a takto zababúšená sa postavila na vrchol minaretu. Stala si spokojne na jeho okraj a skočila. V dave divákov sa ozvali výkriky: „Ó čudo“. Ľahký hodvábny odev ženy sa nadul a poslúžil ako padák. Žene sa neskrivil ani vlások. Chán uznajúc smelosť a múdrosť svojej manželky, zrušil trest smrti. Nám neprichodí nič iné, iba prehodnotiť históriu. Ukazuje sa, že padák nevynašiel náš Banič, ale nejaká nemenovaná chánova manželka, už pár storočí pred ním.
Madžid-i-Kaljon (= mešita Kaljon) bola postavená v 1514 roku. Jej 208 stĺpov nesie strechu s 288 kupolami, tie slúžia ako zosilňovače zvuku. Mešita Kaljon bola po samarkandskej mešite Bibi Chanum druhou najväčšou, vojde sa do nej 12 tisíc veriacich, čo znamená zároveň možnosť rozprestrenia 12 tisíc koberčekov na modlenie. Dnes slúži ako piatková mešita.
Medresu Mir-i-Arab nechal postaviť v roku 1536 šejk Abdulláh Jamani (z Jemenu). Bol duchovným radcom chána Ubajdulla a ten stavbu financoval. Podľa legendy, peniaze získal predajov vyše 3000 zajatých Peržanov do otroctva. Preto sa nazýva aj medresou Giron (= medresa na ľudských slzách). So svojimi veľkými modrými kupolami je kráľovnou medzi bucharskými medresami.Viete že otroci z oblasti Samarkandu a Buchary sa dostávali po Hodvábnej ceste aj do Veľkomoravskej ríše? Trhy na otrokov vo Veľkomoravskej ríši spomína perzský cestovateľ ibn Rusta. Za otrokov platili arabskí, židovskí, perzskí a sogdijskí kupci vzácnym tovarom, luxusnými látkami, zlatom, striebrom. Po Hodvábnej ceste sa presúvali oboma smermi teda aj otroci.
Po víťazstve vo Veľkej vlasteneckej vojne Stalin cítil potrebu vyhovieť niektorým požiadavkám moslimov, pretože aj sovietski moslimovia bojovali vo vojne v radoch sovietskej armády. Stalin povolil moslimom jednu školu s úrovňou vysokoškolského vzdelania. V dobe od 1946 do 1989 roku slúžila medresa Mir-i-Arab ako jediná islamská náboženská škola na území celého Sovietskeho zväzu. Študovali tu takí významní predstavitelia spoločenského a náboženského života, ako prezident Čečenska Kadyrov, najvyšší predstaviteľ moslimov Ruska mufti Tadžuddin, mufti Azerbajdžanu, Kazachstanu, Uzbekistanu,...
Turisti môžu medresu obdivovať iba zvonka, pretože je stále funkčnou školou. Ja som sa pokúsil prebiť sa cez vrátnicu a podarilo sa. Správca školy, ktorého som stretol pri vchode, ocenil môj záujem a vedomosti o škole. Veď som sa na Bucharu pripravoval dlhé mesiace. Pozval ma na krátku exkurziu a sprevádzal ma. V medrese študuje 80 študentov. Donedávna tu v medrese nielen študovali, ale aj bývali. Bolo už po vyučovaní a tak bola medresa prázdna.
Ulugbekova medresa - aj Buchara, tak ako Samarkand, má svoju Ulugbekovu medresu. Ulugbek v nej vyučoval matematiku a filozofiu. Nie je až tak pekne zreštaurovaná, ako tá samarkandská na námestí Registan, no za návštevu stojí, hoci sú v nej iba butiky. Pôvodné dvere dosiaľ ozdobuje vyrezávaný nápis: „Túžba po poznaní je úlohou každého moslima a moslimky“ a ďalší „Nad ľuďmi, ktorí načerpali múdrosti kníh, budú denne otvorené dvere božej blaženosti“.
Pevnosť Ark je rozlohou najväčšou bucharskou pamiatkou, rozkladá sa na umelo navŕšenom vŕšku, na ploche 4 hektáre. Pôvodná pevnosť s hradbami vznikla na tomto mieste už v 4. storočí, no z tej doby zostali iba základy, ktoré dnes objavujú archeológovia v 20-metrovej hĺbke.V 1220 roku rozbúrali pevnosť hordy Džingischána. V 16.storočí, pevnosť znova vybudovala dynastia Šejbanidov. Obohnali ju hradbami vysokými 16-20 metrov. V tej dobe žilo v pevnosti okolo 3000 ľudí a bolo to mesto v meste. Žil tu emir so svojim dvorom a preto je dnes pevnosť Ark prezentovaná ako rezidencia bucharských emirov.
V roku 1920 nechal pevnosť pri boji s posledným emirom zbombardovať generál Červenej armády, Frunze. Po prvýkrát sa tu použili lietadlá pri bombardovaní. Zlé jazyky hovoria, že väčšie škody spôsobil sám emir Mohamed Alim-chán predtým, ako utiekol do Afganistanu.
Mešita Bollo-i-Hauz stojí pri vodnej nádrží, oproti pevnosti Ark. V mojich očiach je najkrajšou bucharskou mešitou. Mešita bola dokončená v roku 1712 a jej názov doslova znamená „za bazénom“. Za sovietskej éry bol v nej robotnícky klub, dnes však opäť slúži ako piatková mešita. Zatiaľ čo iné mešity majú spravidla klenutý vstupný portál (íván) otvorený smerom na nádvorie, mešita Bollo Hauz má íván na priečelí. Priečelie je vytvorené dreveným stĺporadím, nesúcim krásne drevené farebné panely.
Lyab-i-Hauz – alebo „pri bazéne“ je veľmi populárne a živé námestie uprostred starého centra Buchary. Patrí k obľúbeným miestam, na ktorom nájdu odpočinok a občerstvenie domorodci i turisti. Hlavne po večeroch, pri zvukoch orientálnej hudby si tu možno vychutnať príjemnú atmosféru v niektorej z reštaurácií, pod starými morušami. Je tu historická vodná nádrž, ktorá kedysi slúžila aj ako zásobáreň pitnej vody pre celú Bucharu. Buchara bola kedysi neslávne známa svojimi vodnými nádržami. Pretože ich voda slúžila doslova „na všetko“, často tu vypukli najrôznejšie epidémie. V nádrži Lyab-i-Hauz si umývali pocestní zaprášené nohy, v nádrži sa pralo, umývali riady,.. Dostať červa z vody bolo tak ľahko, ako dostať nádchu. Chodilo sa k frizérovi, ktorý vedel okrem starostlivosti o bradu aj šikovne vyťahovať červíky pinzetou. Uvádza sa, že obyvatelia mesta sa kvôli chorobám pochádzajúcim z vody dožívali v 19. storočí iba 32 rokov.
Dnes slúži nádrž ako fontána, ktorá sa večer vysvieti farebnými svetlami.
Spomienka na hráčov domina - Keď som na cestách, riadim sa pravidlom: "Ak odmietate miestne jedlo, ignorujete zvyky, bojíte sa náboženstva a vyhýbate sa ľuďom, môžete radšej zostať doma". Mojimi spoločníkmi pod morušami pri jazierku na námestí Lyab-i-Hauz sa stala partia chlapov, hrávajúcich tu každý večer domino. Posledný večer môjho pobytu v Buchare som sa chcel blysnúť. Z batohu som vytiahol štyri krabičky cigariet, ktoré som priniesol z domu pre takéto "chlapské" príležitosti. Ten pán vpravo drží jedny Camelky. "Čo je tu napísané"- spýtal sa ma. "CAMEL" - hovorím. "A ešte ?" "Že škodí zdraviu", musel som priznať. "No vidíš, ty nám chceš zle? "My máme svoj žuvanec, dáme si ho pod jazyk a žujeme, to zdraviu neškodí". A cigarety som dostal s vďakou späť.
Takže som v Buchare objavil "močkárov". Takto hanlivo prezývali susedné dediny dedinu, v ktorej som sa narodil. Tiež u nás na dedine chlapi žuli tabak a vypľúvali "močku", tak nám prezývka "močkári" prischla. Ó Buchoro-i-Šarif (posvätná a vznešená Buchara) - aj ty máš chlapov "močkárov".
Mešita Chor-Minor a jej štyri minarety nestoja síce priamo v oblasti starého mesta, ale rozhodne k nej treba zájsť. Ide o hádam najviac zobrazovanú bucharskú pamiatku. Chor-Minor znamená doslova „štyri minarety“. Pôvodne to bola vstupná brána do medresy, postavenej v roku 1807 bohatým turkménskym mešťanom Khalifom Niyazkulom. Každý zo štyroch minaretov je iný, pretože majú vyjadrovať povahu jeho štyroch dcér. Iná verzia vysvetľuje, že štyri minarety spodobňujú štyri hlavné svetové náboženstvá. Dá sa tam vraj nájsť kríž a tiež islamské, budhistické a židovské symboly. Medresa za sovietskej éry úplne zničená a pri rekonštrukcii sa neobnovila v pôvodnom rozsahu. .
Kováčska dynastia Ikramovcov by si zaslúžila samostatnú fotoknihu. Jej predstaviteľ Sajfullo Ikramov je známy svojim majstrovstvom ďaleko za hranicami Uzbekistanu. Je kováčom šiesteho pokolenie. Do tajomstiev práce so železom ho zasväcoval otec Teša a deduško Sušaroba. Dnes on sám odovzdáva majsterstvo synovi a vnukovi , ktorí sa stanú kováčmi 7. a 8. pokolenia. Majster zhotovuje predovšetkým šable, nože a nožnice. Môžete sa o ňom viacej dočítať na stránkach internetu. Jeho nezničiteľné nože z titanovej zliatiny, nepotrebujúce brúsenie, dostali certifikát UNESCO. Vyznačujú sa neuveriteľnou skrytou energiou a chladnou krásou. Návštevu dielne majstra Ikramova som zaradil do plánu našej cesty a vopred dohodol, už zo Slovenska.
Chýr neklamal, je to správny chlapisko so železným stiskom ruky. Pri prvej návšteve som s ním hovoril o jeho dielni a o živote. Na otázku o zložitosti kováčskej práce sa iba pousmial, je natoľko zaľúbený do svojej práce, že ak z nejakého dôvodu deň alebo dva nepracuje, jeho ruky plačú za kladivom. A viete z čoho sa zhotovujú tie najkvalitnejšie bucharské nože? Samozrejme, z damascénskej ocele. Ale kvalitou nezaostáva ani nôž, vyrobený z ventilov automobilu Kamaz. Majstra Ikramova to naučil dedo Sušaroba.
Ďalšia návšteva dielne bola zameraná už na kúpu noža. Majster nám ukázal viacero svojich hotových výrobkov. Vzal do ruky jeden z nožov a treskol jeho ostrým o hranu kovového stola. Na noži sa neobjavil ani jediný škrabanec. Lepšiu demonštráciu odolnosti nožov sme nepotrebovali.
Michal si vybral z hŕbky typický uzbecký nôž (pchak), kovaný z uhlíkovej ocele, o 2-3 minúty ho mal s gravírovaním. Má kostenú rúčku vykladanú perleťou. Nôž sa nám tak zaľúbil, že na nasledujúci deň sme kúpili ešte dva takéto krásne nože. Ich cena bola už iná, taká "priateľská". Ďalší, v poradí štvrtý, som dostal od majstra Ikramova do daru. Na rozdiel od tých predchádzajúcich troch veľkých pchakov, môj nožík je skladací, hodí sa do lesa na huby a má gravírovanie, pripomínajúce moju návštevu Buchary, v ruštine.
Potvrdila sa dávna múdrosť: „Najlepšie príbehy sveta nenájdeš v knihách, ale medzi stránkami svojho cestovného pasu“
Za ďalšími pamiatkami sme sa vybrali taxíkom, sú roztrúsené po obvode Buchary vo vzdialenosti 5-10 kilometrov.
Mauzóleum Bachauddina Nakšbandu je jedným z najdôležitejších religióznych miest oblasti. Nájdeme ho 12 kilometrov od Buchary. Kedysi dávno na tomto mieste prebiehali zoroastrijské obrady uctievačov ohňa, teraz sa tu nachádza mauzóleum známeho sufijského filozofa Východu. Filozofiu Bachauddina Nakšbandu si osvojili mnohí dejatelia Strednej Ázii. Jeho učenie je dodnes aktuálnym a jeho mohyla je dodnes cieľom veľkého počtu pútnikov. Pre moslimov platí pravidlo: „trojnásobná návšteva tohoto posvätného miesta sa rovná moslimskej púti chadždžd do Mekky, rodiska proroka Mohameda“. Filozofiu Bachauddina možno zhrnúť do jednej frázy: „srdce s Bohom a ruky v práci“. Vyznávači tejto filozofie majú svoj symbol, tým je srdce s vpísaným slovom „Allah“. Bachauddin umrel v 1389 roku a v 1544 roku chán Abd al-Aziz nechal vybudovať nad jeho mohylou komplex mauzólea. Pozostáva z neveľkého minaretu a asketickej kupoly mauzólea. Kto tu pobudol, hovorí o duševnom uspokojení a útulnosti tohoto miesta.
Palác Sitoran Mochi-Chosa – rezidencia bucharského emira - V polovici 19. storočia si emir Buchary vymyslel, že si vybuduje mimo mesta novú letnú rezidenciu. Predtým však bolo treba riešiť otázky, ako vybrať najchladnejšie miesto pre palác, aby v lete netrpel horúčavami. Použila sa stará, rokmi overená metóda – na rôznych miestach v okolí Buchary rozložili telá zabitých vypitvaných baranov. Bolo vybrané miesto, na ktorom mäso vydržalo najdlhšie. Palác vybudovaný v tej dobe sa však nezachoval. Na jeho mieste si o niekoľko desaťročí neskôr postavil ďalší emir nový palác. Nazval ho po svojej žene Sitore, ktorá na jeho veľký žiaľ počas výstavby paláca umrela. V preklade z tadžického jazyka, názov paláca Sitoran Mochi-Chosa znamená „Hviezda podobná Mesiacu“. Architekti spojili na stavbe východný i západný štýl a palác oplýval krásou. No ani tento palác nemal dlhú históriu.
Palác Sitoran Mochi-Chosa, ktorý dnes obdivujeme, bol vybudovaný v 1912-1918 roku posledným emirom Mir Saidom Alimchanom.
Hlavná budova paláca obsahuje niekoľko sál pre prijímanie hostí a tiež osobné izby emira. Zvláštne miesto zaujíma Biela sála, ktorú navrhol architekt Širina Muradov. Emir bol s jeho prácou tak spokojný, že mu na území paláca postavil pamätník. Biela sála je ozdobená benátskymi a japonskými zrkadlami. Sú usporiadané tak, že sa obraz medzi nimi odráža až 40-krát.
Na území paláca sa nachádza tiež čajovňa, neveľký minaret a dom pre hostí, bohato vykladaný zlatom.
Skoro po páde emirátu sa v roku 1927 premenil palác na múzeum. Dnes slúži ako múzeum dekoratívno-užitého umenia. Dá sa tu uvidieť palácový nábytok z 19. storočia, klenotnícke a zlatnícke výrobky bucharských majstrov, japonský porcelán,... V upravených záhradách paláca sa prechádzajú pávy.
Keďže v uplynulom storočí sa Buchara veľmi rozrástla, dnes sa palác Sitoran Mochi-Chosa nachádza už iba 4 kilometre za mestom.
Nekropola Čor-Bakr, alebo tiež Mesto mŕtvych. - Päť kilometrov na západ od Buchary sa rozprestiera areál neobyčajnej pamätihodnosti – nekropola Čor-Bakr. Prvé hroby sa tu objavili pred tisíc rokmi, kedy sa vedľa nekropoly rozprestierala dedina. No veľkolepý súbor stavieb nekropoly, ktorý dnes obdivujeme, bol postavený až v 16. storočí.
V 10. storočí, keď Bucharu riadila dynastia Samanidov, žil tu starý a veľmi vážený rod Džuibarov, priamych potomkov proroka Mohameda. Celé stáročia pochovávali Džuibarov na tomto mieste. Veľmi významnými predstaviteľmi rodu boli štyria bratia. Aj tí našli miesto večného odpočinku práve tu. Z toho vznikol aj názov tohoto miesta. „Čor“ je „štyri“ a slovo „bakr“ sa prekladá ako „brat“. Hoci sa všade uvádza, že Mesto mŕtvych je hojne navštevované pútnikmi a turistami, tak ako sa nám to stáva na ceste po Uzbekistane veľmi často, s turistami sa nestretávame. A vôbec nám to nechýba.
Mauzóleum Chasma Ayub - Na záver môjho rozprávania o Buchare som si nechal smutnú časť, prehliadku mauzólea Chasma Ayub. Mauzóleum Chasma Ayub sa začalo stavať už v 12. storočí. Prvá kupola však vznikla až v 14. storočí a ďalšie tri, až o dvesto rokov neskôr. Ako mauzóleum však táto stavba nikdy neslúžila. Stojí na mieste, spojenom s legendou o prvom vystreknutí bucharského prameňa. Ayub znamená Jób. Na tomto mieste vraj Jób udrel palicou do zeme v čase, keď krajinu sužovalo veľké sucho. Zo zeme vystrekla voda, čistá a navyše liečivá. Dnes je v mauzóleu umiestnené múzeum vody. Dozviete sa tu hrozivé informácie o tragédii Aralského jazera. Niečo vám o tom poviem.
Citujem známy výrok Chruščova: „Politik je človek ktorý sľúbi, že postaví most aj tam, kde nie je rieka“. A on bol dobrým politikom, nielen sľuboval, ale aj vytvoril rieky a staval mosty tam, kde predtým žiadna rieka netiekla. Na začiatku bol megalomanský plán Chruščova, na vytvorenie z Uzbekistanu bavlníkovej veľmoci. Podarilo sa. K závlahe bavlníkových polí bolo treba vybudovať tisícky kilometrov kanálov, ktorými sa odvádzala voda z riek Amudarja a Syrdarja, napájajúcich Aralské jazero. Jazero bolo prosperujúcou oázou na Hodvábnej ceste, bolo štvrtým najväčším jazerom sveta. S budovaním kanálov sa začalo už v päťdesiatich rokoch minulého storočia. Boli budované nekvalitne, tak ako aj megalomansky vymyslený najväčší z kanálov - Karakumský kanál. S dĺžkou 1375 kilometrov bol najdlhším umelým kanálom na svete, z rieky Amudarja vtekalo doň ročne až 14 kilometrov kubických vody. Pritom 75% vody sa strácalo bez úžitku presakovaním a odparovaním. A výsledok - tragédia Aralského jazera, ktorá je jedným z najznámejších a najkatastrofickejších socialistických zásahov do prirodzenej krajiny. Aralské jazero je podľa OSN dejiskom najväčšej ekologickej katastrofy 20. storočia, s katastrofickejším dopadom na ľudstvo, väčším, ako Černobyľ.
Bývalé a teraz vysušené dno jazera funguje ako vulkán, do atmosféry ročne vyvrhne 100 miliónov ton soli a toxických látok z hnojív, používaných na bavlníkových plantážach. Údaje o vyhynutí rýb a vtáctva v širokom-ďalekom okruhu sú hrôzostrašné. Hrôzostrašné sú aj údaje o chorobách a skrátení života obyvateľstva o 5 rokov. Ale to zďaleka nie je celá katastrofa. Všimnite si na mapke jazera z 1960 roku, ostrov uprostred jazera. Niesol meno "Vozroždenie" (Znovuzrodenie). Strašný paradox, Sovietsky zväz využíval ostrov s takýmto optimistickým menom "Znovuzrodenie" na vývoj a testovanie chemických, biologických a jadrových zbraní. Na prísne stráženom ostrove, v meste “Aralsk-7”, boli vyvíjané modifikované verzie antraxu a moru. Na koňoch a opiciach bolo testovaných veľa ďalších zbraní, vrátane tularémie, brucelózy, týfusu, botulizmu a pravých nešťovíc. Okrem iného, na ostrove a v laboratóriách v meste Nukus sa vyvíjala a testovala aj chemická zbraň s názvom BOL typu A 232-236, dnes neslávne známa ako “Novičok”.
Od 2001 roku ostrova niet, spojil sa s pevninou. Čo myslíte, čo sa stalo telami opíc a koní, uhynutých pri pokusoch, so skladmi chemických a biologických zbraní, technológiou,.... ? Radšej nepokračujem, skončím slovenským porekadlom: "Časom všetko navrch vyjde".
Dojem z prehliadky mauzólea Chasma Ayub / múzea Vody predsa len skončím veselším obrázkom udalosti zo strechy múzea.
S Bucharou sa lúčime. Ozaj, viete že na svojej ceste po Strednej Ázii sa v Buchare v roku 1907 zastavil aj Milan Rastislav Štefánik? Ako astronóm, prišiel sem pozorovať úplne zatmenie slnka Zatmenie v strednej Ázii malo byť 14. 1. 1907 a Štefánik si ako miesto pozorovania vybral Ura Tjube, blízko Buchary. Samotné pozorovanie zatmenia však bolo neúspešné. Tesne pred kontaktom Slnka s Mesiacom zatiahli oblohu mraky a začalo snežiť.
Zajtra sa presúvame autom, ktoré po nás pošle majiteľ penziónu v ktorom budeme bývať, do Chivy. Teším sa na rozvaliny chorézmskych pevností, za ktorými sa vyberieme do púšti. Sledujte nás aj ďalej.
