Máloktoré miesto na svete je také fascinujúce ako úžiny Bospor a Dardanely. Spojujú nielen Európu s Áziou, ale aj minulosť so súčasnosťou, realitu s mýtom a prírodu s kultúrou.
V dávnych časoch, keď sa hranice medzi Európou a Áziou ešte len začínali formovať, na území dnešného Istanbulu už existovali prvé ľudské osady. Archeologické nálezy potvrdzujú, že ľudia obývali túto oblasť tisíce rokov pred vznikom samotného mesta – dokonca vraj možno ešte pred vytvorením slávnych prielivov Bospor a Dardanely.
Približne pred 8 000 rokmi došlo v tejto oblasti k mohutnej geologickej katastrofe. Podľa vedcov išlo pravdepodobne o silné zemetrasenie, ktoré pretrhlo pevninský most medzi Európou a Áziou. Proces trval približne 300 dní. Voda zo Stredozemného mora sa začala valiť do Čierneho mora, ktoré bolo dovtedy iba neveľkým sladkovodným jazerom. Tento príval premenil jazero na slané more a zanechal trvalú stopu v prírodnej aj kultúrnej pamäti regiónu.
Nečudujme sa, že po takýchto kataklizmách zostali staroveké príbehy o biblickej potope alebo o legendárnej Atlantíde. Jedno je isté – vytvorenie Bosporskej a Dardanelskej úžiny zanechalo silný dojem na antických mysliteľoch a podnietilo vznik mnohých mýtov, ktoré dodnes obklopujú tieto prielivy.
Všimnite si Bosporský prieliv na nasledujúcej satelitnej snímke, kľukatí sa ako tenká jazva medzi dvoma kontinentmi. Akoby si Zem kedysi vzdychla a oddelila Európu od Ázie jedným pohybom. Dnes ich spájajú mosty, ale tento „rozvodový kanál“ navždy pripomína, že ani kontinenty nie sú imúnne voči "vzťahovým krízam".
Argonauti a zrážajúce sa skaly
Pamätáte si na rozprávanie o Argonautoch, ktorí hľadali zlaté rúno? Grécka báj o Argonautoch a ich výprave za zlatým rúnom sa tiež viaže k týmto miestam. Argonauti sa dozvedeli od slepého veštca Finea žijúceho v Trákii, ako sa dá cez nebezpečné úžiny dostať do Kolchidy. Najväčšou hrozbou boli zrážajúce sa skaly zvané Simplegády – obrovské bralá, ktoré s rachotom udierali o seba, pohlcovali všetko, čo sa im dostalo do cesty, a zahalovala ich hustá hmla.
Fineus poradil Argonautom, aby najprv vypustili holubicu. Ak sa jej podarí preletieť, môžu pokračovať; ak zahynie, majú sa vrátiť. Keď holubica preletela, síce s odťatým koncom chvosta ale živá, hrdinovia počkali, kým sa skaly rozostúpia, a potom s pomocou bohyne Héry úspešne preplávali – hoci bralá koniec lode poškodili. Podľa legendy sa skaly po tomto čine navždy zastavili, čím vytvorili prieliv známy ako Bospor.
Spomínané Simplegády – zrážajúce sa skaly – sú dodnes spájané s miestom zvaným Kinejské skaly, práve tie pripomínajú legendu o hrdinskom prechode lode Argo.
Bospor – „Kravský prieplav“
Samotný názov Bospor pochádza z gréckeho „Bosporos“, o vzniku názvu hovorí legenda. Kedysi dávno, v čase, keď bohovia chodili v sandáloch, sa mladá krásavica menom Io zaplietla s najvyšším bohom Diom. Ako to už býva, Diova manželka Héra na to nepozerala práve s úsmevom. Zeus premenil Io na kravu, aby ju ukryl pred žiarlivou Hérou. Chudera Io potom blúdila svetom, až napokon preplávala úžinu medzi dvoma kontinentmi – a tá sa odvtedy volá Bospor, čo znamená „kravský prieplav“ (doslova: „prechod kravy“).
Dardanely – „Hellespont“
Druhá slávna úžina, Dardanely (v antike známa ako Hellespont), je spätá s príbehom Frixa a Helle. Tí unikli pred zlou macochou na okrídlenom zlatom baranovi. Počas letu však Helle spadla do mora, ktoré bolo po nej pomenované ako Hellespont – „More Helle“. Aj týmto prielivom plávali Argonauti na svojej ceste do Kolchidy.
Bospor v novovekej a súčasnej histórii
27 kilometrov dlhý Bospor nie je len dejiskom antických legiend, aj dnes je dôležitým strategickým miestom. Jeho najužšie miesto sa nachádza medzi Anadolu Hisarı a Rumeli Hisarı (osmanskými pevnosťami), kde sa oba brehy približujú na vzdialenosť približne 698 metrov. Najširšie miesto prielivu dosahuje až 3 kilometre.
Bospor je jediné miesto na svete, kde sa stretávajú dve úplne odlišné moria – Čierne more a vnútrozemské Marmarské. Plavba tu však nie je jednoduchá – silné spodné prúdy sťažujú navigáciu aj moderným lodiam.
Napríklad v roku 1979 sa v Bospore zrazili dva tankery, čo spôsobilo obrovský požiar, ktorý otriasol obyvateľmi Istanbulu. Aj tento incident pripomína, že tento prieliv nie je len symbolom krásy, ale aj nebezpečenstva.
Nielen mýty ale aj krvavé dejiny
Tieto miesta neboli len kulisami pre božské príbehy. V priebehu dejín boli Bospor a Dardanely často miestom vojenských stretov – od vojen medzi Peržanmi a Grékmi, cez boje Byzantskej ríše a križiakov, až po konflikty medzi Britániou a Osmanskou ríšou. Význam prielivov vyvrcholil počas Prvej svetovej vojny, keď sa v roku 1915 britské a spojenecké sily pokúsili neúspešne o vylodenie na polostrov Gallipoli.
Miesto, kde sa stretáva minulosť s prítomnosťou
Dnes je Bospor živým symbolom spojenia dvoch kontinentov. Ráno tu možno vidieť tradičné rybárske člny, na obed výletné lode s turistami a večer tanker plávajúci k Čiernemu moru. A počas toho všetkého sa tu stále vznáša duch antických legiend.
Ak milujete miesta, kde sa prelína príroda, história a mytológia, Bospor vás očarí. Je ako otvorená kniha – len ju treba vedieť čítať.
Založenie Byzancie - od mýtov k dejinám: boj o Bospor a Dardanely
Po tom, čo sme sa ponorili do fascinujúcich geologických zázrakov prielivov Bospor a Dardanely a odhalili niekoľko mýtov s nimi spojených, je čas upriamiť pozornosť na historický boj o túto strategickú oblasť.
Podľa legendy mesto Byzancia založil osadník Byzas, ktorý pochádzal z gréckeho antického mesta Megara. Tamojší kolonisti sa pred odchodom poradili s delfským orákulom, ktoré im poradilo, aby sa usadili „oproti mestu slepcov“. Až neskôr pochopili jej význam. Keď dorazili ku Zlatému rohu, najprv sa usadili pri jeho prameňoch. No po tom, čo im obetnú zverinu uchvátil orol a odniesol ju na breh Bosporu, pochopili, že „slepými“ boli obyvatelia Chalkedónu (dnes známym ako Kadıköy) , ktorí sa usadili 17 rokov pred nimi na druhej strane prielivu (na ázijskej strane). Tí museli byť určite «slepí“, veď inak by využili výhody európskeho brehu. Novému mestu, ktoré v roku 667 pred n. l. (niektoré zdroje uvádzajú rok 657 pred n. l.) založili v Sarayburne (tam kde je dnes Sarayburnu Park so sochou Mustafa Kemal Atatürka), dali meno Byzancia na počesť Byzasa. A tak vznikla Byzancia – mesto na križovatke svetov.
Najstarším pamiatkovým objektom z rímskej éry, ktorý sa v meste zachoval, a ktorý pravdepodobne siaha až do čias, keď sa mesto nazývalo Byzancia, je 18,5 m vysoký mramorový stĺp Column of the Goths (Stĺp Gótov). Podľa byzantského historika Nicefora Gregora bol stĺp kedysi zakončený sochou Byza Megarského, pololegendárneho zakladateľa Byzancie.
Mesto požehnané aj prekliate
Byzancia bola od počiatku výnimočná – vďaka svojej lukratívnej polohe, bohatému obchodu, ale aj nesmiernemu množstvu rýb, ktoré sa hemžili vo vodách Zlatého rohu. Už Tacitus vo svojich Análoch spomína, že mesto vzniklo na mimoriadne bohatých rybárskych loviskách.
Lenže strategická poloha priťahovala pozornosť veľmocí – a tým aj neustály boj o nadvládu. Už v 5. a 4. storočí pred n. l. sa o túto oblasť zaujímali Peržania. Pre nich však nebola prioritou samotná Byzancia, ale prechod cez Bospor – brána medzi Áziou a Európou.
Dárius a most cez Bospor
Keď sa perzský kráľ Dárius I. Veľký v roku 512 pred n.l. vydal na vojnové ťaženie proti Skýtom, chcel ísť podľa možnosti najrýchlejšou cestou po súši z Ázie do Európy. To znamenalo viesť jeho obrovskú armádu cez Bosporský prieliv. Pre hustú hmlu a zradné prúdy bolo nebezpečné plaviť sa cez túto úžinu člnmi, a tak Dárius člny nadviazal a vytvoril plávajúci pontónový most. Išlo o jednu z najväčších vojenských operácií staroveku, jej uskutočnenie demonštrovalo silu Perzskej ríše. Dárius sám vraj sedel a sledoval, ako jeho armáda prechádza cez túto "tepnu ríš".
Pontónový most stál na najužšom mieste Bosporu – presne tam, kde o tisícročie neskôr Osmanská ríša zablokuje lodnú dopravu a odštartuje tak pád Konštantínopola.
Gréci, prirodzene, nemienili Peržanom túto trasu prenechať.
Sparta, Pavsánias a pokušenia luxusu
Na začiatku 5. storočia pred n. l. Spartský veliteľ Pavsánias obsadil Byzanciu a tým získala Sparta kontrolu nad prielivmi. Ale život mimo skromnej Sparty Pavsánia zmenil. Začal sa obliekať ako Peržan, správať sa ako tyran a dokonca si dovolil pripojiť svoje meno na pamätník víťazstva nad Peržanmi (tzv. Hadí stĺp), ktorý venovalo 31 gréckych miest Delfám. To spôsobilo škandál. Sparta ho obvinila z vlastizrady. Pavsániu sa podarilo ukryť v chráme, ale jeho vlastná matka položila prvú tehlu, keď ho obyvatelia v chráme zamurovali. Po dlhom utrpení ho vytiahli len preto, aby neznesvätili chrám – a zabili ho.
Stĺp zostal v Delfách viac ako 800 rokov. Do Konštantínopolu (dnešný Istanbul) ho dal previezť cisár Konštantín Veľký v roku 324 n. l..
Atény a Alkibiades: obchodníci, vojaci, playboyi
Byzanciu nemohli prehliadnuť ani Atény. V závere 5. storočia pred n. l. tam bojoval legendárny Alkibiades – brilantný, ale škandalózny politik a vojvodca. Odrazil Spartskú kontrolu, založil colnicu na ázijskej strane Bosporu a financoval z nej Atény. Jeho pôsobenie tu opäť ukázalo, aké dôležité boli tieto prielivy.
Filip Makedónsky a neutíchajúci záujem
V 4. storočí pred n. l. sa o mesto pokúsil aj Filip II. Makedónsky, otec Alexandra Veľkého. Byzancia však odolala – aj vďaka pomoci Atén. Mesto sa tak znova ocitlo v centre mocenských hier, ktoré nikdy neutíchli.
Rímsky Byzancia, Konštantínopol a vpády barbarov
Prvý formálny kontakt Byzancie s Rímom nastal počas 2. storočia pred n. l., keď v roku 150 pred n. l. Byzancia uzavrela zmluvu s Rímom, v snahe zabezpečiť si ochranu pred hrozbami, najmä zo strany Trákov a iných susedov. Tento vzťah bol však skôr spojenectvom než úplným začlenením Byzancie do Rímskej ríše.
Skutočné začlenenie Byzancie do Rímskej ríše nastalo až po vojne proti pontskému kráľovi Mithridatovi VI. v 1. storočí n. l. Po porážke Mithridata sa Byzancia stala v roku 73 n.l. pevnou súčasťou rímskej provincie (pravdepodobne ako súčasť provincie Thracia).
V roku 330 n. l. cisár Konštantín Veľký povýšil Byzanciu na nové hlavné mesto impéria, na Nový Rím. Ujal sa však iný názov, Konštantínopol – „Konštantínovo mesto“. Tým sa začala nová éra: mesto sa stalo symbolom rímskeho dedičstva, križovatkou medzi Východom a Západom a trvalým objektom túžby mnohých národov a mocností.
Po stáročia sa Konštantínopol úspešne bránil vlnám nájazdníkov – Gótom, Avarom, Slovanom, Arabom či Bulharom. Jeho impozantné hradby, najmä tzv. Teodosiánske hradby, boli technickým zázrakom svojej doby a z mesta urobili prakticky nedobytnú pevnosť. Takmer deväťsto rokov Konštantínopol odolával obliehaniam, až kým ho v roku 1204 zradne dobyli vojská štvrtej križiackej výpravy – paradoxne nie pohania, ale kresťanskí spojenci.
Mesto sa síce v roku 1261 pod vedením byzantského cisára Michala VIII. Palaiológa opäť dostalo pod kontrolu Byzantíncov, no zlatý vek bol nenávratne preč. V roku 1453, po hrdinskej, no márnej obrane, Konštantínopol definitívne padol do rúk Osmanskej ríše. Sultán Mehmed II., zvaný Dobyvateľ, z neho urobil nové osmanské hlavné mesto, mesto islamu – Istanbul.
Osmanský triumf a Východná otázka
Prielivy sa tak stali pilierom Osmanskej moci, ktorá ich držala celé stáročia. Ale ani to neznamenalo pokoj. V 19. storočí sa prielivy stali stredobodom tzv. Východnej otázky – najvážnejšej témy európskej diplomacie. Kto bude kontrolovať túto križovatku? Osmani síce formálne vládli, ale Rusko, Británia, Francúzsko i ďalšie mocnosti mali svoje ambície. V roku 1878 sa ruský generál Skobelev takmer dostal až ku Konštantínopolu – v dohľade už bola kupola Ayia Sofie –, no na nátlak Západu sa musel zastaviť.
Gallipoli: keď padá impérium
Aj Prvá svetová vojna potvrdila význam týchto miest. Bitka o Dardanely (Gallipoli, 1915) bola britskou snahou otvoriť si cestu do Istanbulu a vyradiť Osmanskú ríšu z vojny. Iniciátorom tejto katastrofálne neúspešnej operácie bol Winston Churchill. Výsadok na Gallipolskom polostrove stroskotal – turecká obrana bola húževnatá. Zahynuli tisíce britských, austrálskych a novozélandských vojakov. Pre Britániu to bola jedna z najväčších vojenských tráum 20. storočia.
Mustafa Kemal Atatürk, neskôr známy ako „otec Turkov“, zohral kľúčovú úlohu v bitke pri Gallipoli počas prvej svetovej vojny. Velil 19. divízii Osmanskej ríše a viedol protiútoky, najmä pri Chunuk Bair, a zohral kľúčovú úlohu pri odrazení útokov Spojencov pri Anzac a Suvla Bay. Jeho vedenie v Gallipoli významne prispelo k tureckému víťazstvu a neskôr upevnilo jeho pozíciu národného hrdinu.
Prielivy ako večný magnet
Od hrdinu Byzasa až po Churchilla a Atatürka, od Pavsánieho po Skobeleva – boj o Bospor a Dardanely sa tiahne dejinami ako červená niť. Tieto úzke prielivy rozhodovali o osudoch ríš a robili z miest ako Byzancia, Konštantínopol a Istanbul svetové centrá dejín. A aj dnes, v 21. storočí, zostávajú kľúčovým geopolitickým uzlom.
Byzancia: Od podpazušia Grécka po večné mesto
Na brehoch Bosporu a Dardanel sa odohrávali fascinujúce hry mocností, ktoré formovali dejiny starovekého mesta Byzancia. Tento strategický bod bol vždy dôležitý, no jeho význam sa menil v závislosti od geopolitických okolností a času. Byzancia, spočiatku grécke a neskôr rímske mesto, zažila vzostupy aj pády, až sa nakoniec stala jedným z najdôležitejších centier sveta.
Vzostup a pád Byzancie v staroveku
Byzancia vznikla ako grécke mesto, ktoré profitovalo z obchodu s Čiernym morom. V 4. storočí pred naším letopočtom však grécke mestá začali strácať záujem o obchodné cesty do Čierneho mora, keďže hlavnou sýpkou starovekého sveta sa stal Egypt. Význam Byzancie upadol natoľko, že ho za čias Alexandra Veľkého pohŕdavo nazývali „podpazušiami Grécka“. Napriek tomu jej história neskončila.
Príchod Rimanov znamenal nový začiatok. V roku 73 nášho letopočtu sa Byzancia stala súčasťou Rímskej ríše. Spočiatku nebola až taká významná, ale postupne, ako sa Rímska ríša stále viac orientovala na východ, začal narastať aj strategický význam mesta.
Obliehanie a obnova pod Septimiom Severom
Na konci 2. storočia n. l. sa Byzancia ocitla v centre občianskej vojny medzi cisárom Septimiom Severom a jeho rivalom Gaiom Pescenniom Nigrom. Mesto statočne odolávalo obliehaniu Severových vojsk – obyvatelia vraj používali potápačov na kradnutie zásob z nepriateľských lodí a ženy vyrábali laná zo svojich vlasov. Napriek hrdinskému odporu bolo mesto nakoniec dobyté, vyplienené a zničené.
Septimius Severus však nezanechal Byzanciu v ruinách. Naopak, začal ju obnovovať ako rímske mesto s námestiami, širokými ulicami, oblúkmi a hradbami. Založil hipodróm – miesto zábavy a symbol moci, ktorého pozostatky dnes nájdeme na námestí Sultanahmet v Istanbule.
Konštantín I. Veľký: Zmena osudu mesta
Najväčšia transformácia Byzancie nastala s príchodom cisára Konštantína I. na prelome 3. a 4. storočia. Konštantín vládol v čase hlbokej krízy Rímskej ríše, ktorá bola sužovaná vnútornými konfliktmi, prevratmi a útokmi barbarov. Po sérii politických intríg a vojenských víťazstiev sa stal jediným vládcom ríše.
Konštantín priniesol zásadné zmeny – legalizoval kresťanstvo a presunul centrum moci na východ. Miesto Nikomédie (dnes İznik), ktorú preferoval Dioklecián, si však vybral Byzanciu, ktorú nazval „Novým Rímom“. Oficiálny názov Nea Rómé sa však neujal; mesto začali nazývať Konštantínopol – mesto cisára Konštantína. Mesto bolo navrhnuté podľa vzoru starého Ríma: stálo na siedmich kopcoch a bolo rozdelené na štrnásť štvrtí.
Konštantínopol: Večné mesto
Pod vládou Konštantína sa začal neuveriteľný rozmach Konštantínopola. Každým rokom rástol jeho luxus a význam ako centra kresťanského sveta i rímskej moci. Mesto sa stalo symbolom večnosti – podobne ako starý Rím – a jeho osud ovplyvnil dejiny celého sveta.
Byzancia tak prešla fascinujúcou cestou od nenápadného gréckeho mesta k metropole svetového významu. Jej premeny sú dôkazom toho, akú moc má geopolitická poloha a vízia veľkých vládcov pri formovaní histórie.
Ako cisár Konštantín I. Veľký a jeho nasledovníci budovali Konštantínopol (druhý Rím) - Návraty do cisárskeho mesta
Predstavte si mesto, ktoré sa z provinčného prístavu Byzancia premenilo na centrum sveta – na druhý Rím. Cisár Konštantín, muž s víziou, sa rozhodol vytvoriť niečo veľkolepé. A tak sa začala epocha, ktorá zmenila dejiny a dala vzniknúť Konštantínopolu, dnešnému Istanbulu. Poďme sa pozrieť na to, ako sa toto mesto stalo perlou Východnej rímskej ríše.
V roku 324 n.l., čerstvo po víťazstve nad Liciniom v bitke pri Chrysopole (dnes časť Istanbulu - Üsküdar), cisár Konštantín rozhodne ukázal prstom na Byzanciu a povedal: „Toto bude moje mesto – toto bude Nový Rím!“. Strategická poloha medzi Európou a Áziou bola ideálna – mesto malo prístup k Čiernemu moru, ležalo na križovatke dvoch obchodných ciest (európskej Via Egnatia a cesty vedúcej z Chalcedonu do Nikomedie). Byzancia dostala nové meno – Konštantínopol, a v roku 330 bola slávnostne vysvätená ako hlavné mesto Rímskej ríše, obklopujúcej celé Stredomorie. Mala sa stať novým Rímom a presne tým sa stala.
Slávnostný ceremoniál vysvätenia a vyhlásenia “Nového Ríma“ za hlavné mesto Rímskej ríše sa konal 11. mája 330, v deň menín svätého Mociusa, ktorý bol mučeníkom za čias Diokleciána. Svätý Mocius sa stal patrónom Konštantínopola. Oslava sa konali na Hipodrome a trvali 40 dní.
Sťahovanie pamiatok do nového hlavného mesta Rímskej ríše
Keď cisár Konštantín I. Veľký v roku 330 n.l. vysvätil Byzanciu a vyhlásil ju za „Nový Rím“ (Konštantínopol), rozhodol sa z tohto provinčného prístavu urobiť dôstojné hlavné mesto Rímskej ríše. Aby dodal mestu lesk a prestíž, rekonštruoval hipodróm a začal systematicky sťahovať vzácne pamiatky, sochy a monumenty z rôznych častí ríše do novej metropoly. Za všetky aspoň dve hlavné.
Hadí stĺp z Delf a Teodosiov obelisk z Egypta
Na stredovej bariére hipodrómu, známej ako spina, boli umiestnené významné pamiatky dovezené z rôznych kútov ríše. Medzi nimi vynikajú dva unikátne artefakty – Hadí stĺp z Delf a Teodosiov obelisk z Egypta.
Bronzový Hadí stĺp je jedným z najstarších artefaktov v Konštantínopole. Pôvodne stál v Delfách, považovaných za stred Zeme, ako pamätník gréckeho víťazstva nad Peržanmi v bitke pri Platajách (479 pred n.l.). Hovorí sa, že ho zhotovili z roztavených štítov padlých perzských vojakov. Predstavte si stĺp zakončený trojnožkou nesúcou troch bronzovými hadov so zamotanými telami. Konštantín ho nechal k slávnostiam vysvätenie "Nového Ríma" premiestniť do Hipodrómu, čím symbolicky preniesol stred Zeme a slávu starovekého Grécka do svojho nového mesta. Stĺp tvorili tri prepletené hady, ktoré niesli zlatý trojnožník. Trojnožník bol už v staroveku roztavený, no samotný stĺp s hlavami hadov zostal pri osadení na Hipodrome zachovaný.
Legenda hovorí, že stĺp mal magické vlastnosti – chránil mesto pred hadmi a škorpiónmi. Osmani ho dokonca považovali za talizman proti zlým silám.
Ďalším fascinujúcim monumentom je obelisk faraóna Thutmoseho III., ktorý bol pôvodne postavený v Karnaku okolo roku 1490 pred n.l. Cisár Teodosius I. ho nechal v roku 390 n.l. previezť do Konštantínopola a postaviť na spinu Hipodrómu. Obelisk je vyrobený z ružového granitu a dodnes stojí na svojom mieste ako pripomienka spojenia starovekého Egypta s Byzanskou ríšou.
Konštantínopol nebol len mestom – bol symbolom moci, kultúry a náboženstva. Cisári prinášali do mesta významné umelecké diela z celého sveta, napríklad sochy cisárov, bohov,, či pamätníky ako Milion – nultý míľnik, od ktorého sa merali vzdialenosti v ríši. Cieľom tohto snaženia bolo - upevniť postavenie Konštantínopola ako centra kresťanskej ríše. Konštantín a jeho nasledovníci tak vytvorili v Konštantínopole unikátnu zbierku antických diel, ktorá nemala v stredovekej Európe obdobu.
Konštantínopol bol skutočne mestom snov – miestom, kde sa stretávali kultúry a dejiny. Cisár Konštantín Veľký spolu so svojimi nasledovníkmi vytvoril metropolu, ktorá prežila stáročia a dodnes fascinuje návštevníkov svojou históriou. Ak budete mať niekedy možnosť navštíviť Istanbul, skúste si na námestí Sultanahmet predstaviť Hipodróm plný hlučných divákov, obelisk týčiaci sa k nebu a Hadí stĺp chrániaci mesto pred zlými silami v jeho strede.
Prax sťahovania pamiatok pokračovala až do 6. storočia, kedy ju cisár Justinián zastavil. Pamätné je jeho vyhlásenie: „Constantinopolis dedicator paene omnium urbium nuditate“ (Konštantínopol bol vysvätený vyprázdnením takmer všetkých miest.)
Vďaka tomuto sťahovaniu sa Konštantínopol stal nielen politickým a náboženským centrom, ale aj skutočným múzeom antického sveta.
Hipodróm: Centrum zábavy a symbol moci
Jedným z najväčších projektov cisára Konštantína bola renovácia Hipodrómu, pôvodne postaveného cisárom Septimiom Severom. Hipodróm bol rozšírený na monumentálnu veľkosť – dĺžka 450 metrov, šírka 130 metrov, kapacita až 100 000 divákov. Tu sa konali chariotové preteky (preteky bojových vozov), gladiátorské zápasy, ..... Hipodróm však nebol len priestorom pre športové udalosti, ale aj miestom politických diskusií a stretov medzi frakciami fanúšikov Zelených a Modrých. V Konštantínopole sa odohralo mnoho povstaní, ktoré mali centrum práve na Hipodróme. Najdôležitejším z týchto povstaní bolo povstanie Nika proti cisárovi Justiniánovi v 6. storočí. V krvavých jatkách padlo na Hipodrome vyše 30 000 povstalcov.
Ak budete mať niekedy možnosť navštíviť Istanbul, skúste si na námestí Sultanahmet predstaviť Hipodróm plný hlučných divákov, obelisk týčiaci sa k nebu a Hadí stĺp chrániaci mesto pred zlými silami v jeho strede.
Fórum a Konštantínov stĺp: Klenot histórie v srdci Istanbulu
Jednou z najstarších a najikonickejších pamiatok Istanbulu je Konštantínov stĺp, známy aj pod tureckým názvom Çemberlitaş, čo znamená „obručový kameň“. Tento monument stojí v srdci starobylej časti mesta, na rovnomennom námestí, a už po stáročia je svedkom turbulentnej histórie, ktorá formovala dnešný Istanbul.
Stĺp dal postaviť samotný cisár Konštantín Veľký v roku 330 n. l., pri príležitosti vyhlásenia mesta Byzancie za Nový Rím – novú metropolu východnej časti Rímskej ríše. Týmto činom sa zrodil Konštantínopol, predchodca dnešného Istanbulu.
V čase svojej najväčšej slávy stál stĺp v centre Fóra Konštantína, rušného námestia, ktoré slúžilo ako politické, kultúrne i obchodné srdce byzantského mesta. Monument pôvodne meral okolo 50 metrov a korunovala ho socha samotného cisára – nie však ako obyčajného vládcu, ale ako boha Apolóna. Podľa legiend bola táto pohanská socha privezená z Tróje, no v 12. storočí ju zničila prudká búrka. Nahradil ju kresťanský kríž, ktorý však po dobytí mesta Osmanmi zmizol.
S Konštantínovým stĺpom sa spája aj viacero legiend. Údajne boli v jeho podstavci ukryté vzácne relikvie, ako napríklad drevená rukoväť sekery, ktorou Noe postavil archu, kameň, z ktorého Mojžiš vytryskol vodu, či dokonca kúsok pravého Ježišovho kríža. Hoci historici tieto tvrdenia považujú za mýty, dodávajú stĺpu magický nádych a robia z neho fascinujúce miesto opradené tajomstvom.
Po stáročia čelil stĺp zemetraseniam, požiarom aj zubu času. V 16. a 18. storočí ho preto spevnili železnými obručami – a práve podľa nich dostal svoj dnešný turecký názov Çemberlitaş. Aj dnes, napriek poškodeniam a zmenám, stojí hrdo na svojom mieste a pripomína éru, keď sa Byzancia stala centrom sveta.
Konštantín I. Veľký a kresťanské kostoly
Často opakované tvrdenie, že Konštantín I. chcel, aby jeho nové sídlo malo od začiatku čisto kresťanský charakter, nie je úplne podložené dôkazmi. Staré pohanské chrámy v meste neboli hneď zničené a v Konštantínopole boli ponechané aj pohanské svätyne, vrátane chrámu Fortuny a ďalších. Capitolium (chrám zasvätený Jupiterovi), ktorý možno pripísať Konštantínovi, mal pohanský charakter. Konštantín však inicioval výstavbu viacerých kresťanských chrámov: najstarším bol Kostol Svätého mieru (Hagia Eirene), postavený v 4. storočí za jeho vlády. Tento kostol slúžil ako hlavný chrám mesta až do dokončenia Hagie Sofie v roku 537 a dnes je v ňom múzeum a koncertná sála.
Príbeh slávneho Kostola Svätých apoštolov: Hrobka cisára medzi apoštolmi
Po majestátnom chráme Hagia Eirene dal cisár Konštantín I. postaviť ďalší veľkolepý kresťanský chrám – Kostol Svätých apoštolov (Hagia Apostolon). Želal si, aby sa stal miestom jeho večného odpočinku. Jeho syn, Konštantín II. stavbu dokončil, splnil otcovo želanie a uložil jeho telo do chrámu, ktorý sa mal stať nielen duchovným centrom, ale aj cisárskym mauzóleom.
Konštantínova hrobka sa nachádzala priamo uprostred pamätných tabúľ dvanástich apoštolov – symbolické gesto, malo zdôrazniť cisárovu výnimočnú blízkosť ku kresťanskej viere a samotným apoštolom. Kostol sa tak na stáročia stal miestom posledného odpočinku byzantských cisárov, až do 11. storočia. Posledným z nich bol Konštantín VIII., pochovaný tu v roku 1028.
Telesné pozostatky byzantských cisárov spočívali v impozantných sarkofágoch vytesaných z porfýru – vzácneho fialového mramoru, ktorý bol už v staroveku vyhradený len tým najmocnejším. No ani táto vznešená kamenná ochrana nezabránila narušeniu ich pokoja. Naopak – počas štvrtého križiackeho ťaženia v roku 1204 sa porfýrové hrobky stali lákadlom pre koristichtivých križiakov. Kostol bol vyrabovaný a deväť cisárskych sarkofágov skončilo vyplienených.
Keď florentský kartograf Cristoforo Buondelmonti navštívil Konštantínopol v roku 1422, našiel kedysi veľkolepý kostol opustený, chátrajúci, bez života. A o necelých štyridsať rokov neskôr, v roku 1461, nechal sultán Mehmed II. chrám definitívne zbúrať, aby na jeho mieste vyrástla nová mešita – Fatih Camii, teda Mešita Dobyvateľa.
Neďaleko jej mihrabu dnes stojí sultánovo mauzóleum a legenda hovorí, že sám Mehmed II. si želal byť pochovaný presne tam, kde kedysi ležalo telo Konštantína Veľkého.
Znie to ako koniec príbehu? Nie celkom.
Pred vchodom do Istanbulskej archeologickej expozície stoja dnes tri majestátne porfýrové sarkofágy – tichí svedkovia niekdajšej slávy Kostola Svätých apoštolov. Je dokázané, že pochádzajú práve odtiaľ. Po zbúraní chrámu ich premiestnili najprv do Topkapi paláca a neskôr do Archeologického múzea.
Presná identita sarkofágov zostáva nejasná: Spočívalo telo zakladateľa Konštantínopola, cisára Konštantína I. Veľkého, v niektorom z týchto monumentálnych sarkofágov?
Najznámejšie byzantské kostoly premenené na mešity
V Istanbule je viacero zachovaných byzantských kostolov, ktoré boli premenené na mešity, pričom Hagia Irene je skôr výnimočná tým, že si zachovala pôvodnú funkciu a architektúru bez oficiálnej konverzie na mešitu. Medzi najvýznamnejšie patrí Hagia Sophia, Kariye Camii, Arap Camii, Vefa Kilise Camii, Bodrum Camii a ďalšie.
Hagia Sofia (Ayasofya)
Najslávnejší príklad – pôvodne hlavný chrám Byzantskej ríše, po roku 1453 premenený na mešitu, neskôr múzeum a dnes opäť mešita.
Iba malá časť fresiek z kedysi bohato zdobeného byzantského chrámu sa v Hagia Sofia do dnešných dní zachovala, tu sú tri z nich.
V Byzantskej ríši bolo mozaikové umenie silným prostriedkom legimizácie. Všetko v tejto mozaike vyjadruje autoritu, bohatstvo, posvätnosť. Za touto nádherou sa však skrýva jemné posolstvo: cisár a cisárovná sa javia takmer ako „ministri“ Krista, viditeľne podriadení, ale stále v centre scény.
Zaujímavosťou (alebo skôr bulvárnou vložkou) je, že mozaika bola viackrát upravovaná. Zoe bola totiž manželkou troch cisárov — ejha, dnes by mala možno vlastnú reality show. Pôvodne ju mozaika zobrazovala po boku prvého manžela, Romana III. Argyra. Po jeho smrti a rýchlom prechode k druhému manželovi (Konštantínovi IX.) však nastúpili „umelecké úpravy“.
Rysy Romana boli bez milosti zoškrabané a nahradené novým manželom – čosi ako byzantská verzia Photoshopu. Dokonca aj samotná Zoe dostala nový imidž – možno z dôvodu štýlovej konzistencie, možno len preto, aby sa zabudlo na to, čo bolo v minulosti. V každom prípade, v Byzancii sa nielen intrigovalo, ale aj prerábalo na počkanie.
Dandolov náhrobok v Hagia Sofia - unikátna historická pamiatka
V mešite Hagia Sofia v Istanbule, ktorá kedysi slúžila ako byzantská bazilika, sa nachádza jediný známy náhrobný kameň – a paradoxne nepatrí žiadnemu cisárovi ani patriarchovi, ale mužovi, ktorý sa najviac zaslúžil o zničenie Konštantínopola v stredoveku.
Ide o Enrica Dandola (okolo 1107 – 1205), 41. dóžu Benátok, vplyvného politika a vojvodcu, ktorý sa aj napriek vysokému veku a takmer úplnej slepote stal hnacou silou jednej z najkontroverznejších výprav križiackej éry.
Štvrtá križiacka výprava (1202–1204), pôvodne mierená na Svätú zem, bola pod Dandolovým vplyvom presmerovaná na Konštantínopol. Výsledkom bolo brutálne vyplienenie mesta, z ktorého sa Byzantská ríša nikdy úplne nespamätala. Kultúra i bohatstvo, ktoré sa v meste po stáročia zhromažďovali, boli zničené alebo rozkradnuté.
Dandolo zomrel v roku 1205, približne vo veku 98 rokov, počas svojho pôsobenia v dobytých končinách. Ako symbolická facka Byzantskej ríši bol pochovaný priamo v Hagii Sofii – vtedajšom hlavnom chráme mesta a duchovnom centre pravoslávneho sveta. Jeho náhrobný kameň s menom Enrico Dandolo sa dodnes nachádza na južnej emporii (galérii) chrámu.
O osude jeho telesných pozostatkov panuje viacero teórií. Podľa niektorých prameňov ich Byzantínci po opätovnom dobytí mesta v roku 1261 vykopali a zo vzdoru hodili do mora.
Kostol sv. Spasiteľa v Chore (Kariye Camii)
Preslávený freskami a mozaikami, po dobytí mesta premenený na mešitu, v 20. storočí múzeum, v roku 2020 sa stala z neho opäť mešita.
Tu sú niektoré z krásnych fresiek Kostola sv. Spasiteľa v Chóre, patria k vrcholom byzantského maliarstva.
Cisársky palác Magnum Palatium: Stratený svet cisárskej slávy
Cisársky palác v Konštantínopole, známy ako Veľký palác či Magnum Palatium, bol po celé stáročia pulzujúcim srdcom Byzantskej ríše – miestom, kde sa tvorili dejiny, kde cisári vládli ríši siahajúcej od Jadranu až po Arméniu a kde sa snúbila moc, viera a umenie.
Rozprestieral sa na rozlohe približne 100 000 metrov štvorcových, medzi slávnym chrámom Hagia Sofia a brehmi Marmarského mora. Nebol to jednoliaty palác v dnešnom zmysle – bol to skôr veľkolepý komplex desiatok stavieb: honosných pavilónov, slávnostných sál, kaplniek, nádvorí, záhrad, kúpeľov, knižníc, fontán – dokonca mal aj vlastné ihrisko na tzykanion, byzantskú verziu póla.
Základy tohto architektonického zázraku položil už cisár Konštantín I. Veľký, hneď vedľa Hipodrómu. Po stáročia sa palác rozrastal a menil, až svoju konečnú podobu nadobudol v 11. storočí. Slúžil nielen ako rezidencia cisárov, ale aj ako administratívne a ceremoniálne centrum ríše – viac než sedem storočí bol svedkom korunovácií, sprisahaní, triumfov aj pádov.
Súčasťou palácového komplexu bola aj Magnaura – majestátna budova, kde sídlila Univerzita v Konštantínopole (známa aj ako Pandidakterion). Založil ju cisár Theodosius II. v roku 425 a stala sa jedným z najvýznamnejších centier vzdelanosti svojej doby. V 11. storočí, za vlády cisára Konštantína IX. Monomacha, prešla zásadnou reformou – rozšírili sa jej katedry, najmä filozofická a právnická fakulta.
Vedeli ste, že aj naši vierozvestcovia Cyril a Metod študovali práve tu – v samotnom srdci byzantského intelektuálneho sveta? Konštantín (Cyril) sa v Konštantínopole venoval štúdiu jazykov a filozofie, zatiaľ čo Metod sa orientoval na právo a istý čas pôsobil aj ako správca jednej z byzantských provincií.
Dnes z tohto veľkolepého komplexu zostali už len skromné zvyšky – fragmenty základov, niekoľko zachovaných múrov, podzemné priestory, pozostatky Boukoleon paláca pri morských hradbách a najmä vzácne mozaiky, ktoré možno obdivovať v špecializovanom múzeu Veľkého paláca. No i napriek tomu, čo zub času zničil, duch Magnum Palatium pretrváva – ako symbol zašlej slávy a nádhernej zmesi moci, viery a kultúry, ktorá definovala Byzanciu.
Presná podoba Veľkého paláca je známa len čiastočne, no vďaka historickým popisom, archeologickým nálezom a umeleckým rekonštrukciám existuje niekoľko vizuálnych predstáv o jeho vzhľade.
Palác Tekfur - časť Blachernského paláca
Tak ako sa od 11. storočia začala Byzantská ríša čoraz citeľnejšie zmietať v krízach, ani srdce jej cisárskej moci – Veľký palác – nezostal ušetrený úpadku. Kedysi oslnivé sídlo cisárov, plné mramoru, mozaík a cédrového dreva, postupne chátralo. Jeho rozľahlé nádvoria a honosné sály už neposkytovali potrebný komfort ani bezpečie pre vládnucu elitu. Práve preto cisár Alexios I. Komnenos (1081 – 1118) urobil prelomové rozhodnutie – opustil tradičné sídlo v centre a presunul dvor do Blachernského paláca, nachádzajúceho sa v severozápadnej časti mesta.
Tento nový rezidenčný komplex, tesne priliehajúci k mohutným mestským hradbám (jeho súčasťou bol aj palác Tekfur), ponúkal nielen lepšiu obranu pred náhlymi útokmi či vnútornými nepokojmi, ale aj symbolický návrat k väčšej skromnosti a pragmatizmu v čase neistoty.
K definitívnemu zániku Veľkého paláca prišlo po katastrofálnom dobytí Konštantínopola križiakmi v roku 1204. Plienenie, ničenie a chaos zanechali palác v ruinách. Keď bola Byzancia v roku 1261 opäť obnovená, ríša už nemala prostriedky na jeho obnovu.
Blachernský palác sa tak stal novým stredobodom cisárskej moci. Najvýraznejším a najzachovalejším symbolom tohto neskorého obdobia sa stal Tekfur palác – známy aj ako Palác Porfyrogeneta. Jeho pevnostné múry a architektonická strohosť napokon stáli ako posledná hrdá kulisa pred pádom mesta v roku 1453 – koncom jednej z najdlhšie trvajúcich ríš v dejinách.
Skvelý vodovodný systém byzantského Konštantínopola
Konštantínopol, majestátna metropola Byzantskej ríše, na rozdiel od mnohých starovekých miest nemal po ruke veľkú rieku, ktorá by mohla zásobovať jeho obyvateľov vodou. Tento nedostatok však premenili byzantskí inžinieri na výzvu – a výsledok ich úsilia je dodnes ohromujúci.
Keďže v staroveku až do 19. storočia sa voda mohla dopravovať na veľké vzdialenosti len vďaka gravitačnej sile, bolo nevyhnutné nájsť dostatočne vyvýšené vodné zdroje. Tie sa nachádzali až v odľahlých Belehradských lesoch. Za vlády cisára Theodosiusa II. došlo k rozšírenie vodovodnej siete vybudovanej v meste Byzancia už v 2. storočí cisárom Hadriánom. Po jej rozšírení v 5. storočí vznikla gigantická sieť kanálov a akvaduktov s celkovou dĺžkou približne 494 kilometrov – najdlhšia známa rímska vodovodná sieť v histórii.
Táto inžinierska zázračnosť bola navrhnutá s presnosťou, ktorá vyráža dych: na každom kilometri sa výškový rozdiel znižoval len o jediný meter. Výsledkom bola súvislá a efektívna dopravná tepna, ktorá privádzala životodarnú vodu do srdca ríše. Odhady udávajú, že systém mohol zásobovať mesto 12 000 až 17 000 m³ vody denne.
Z tejto starobylej vodovodnej sústavy sa do dnešných dní zachoval najmä monumentálny Valensov akvadukt – kamenný kolos s 87 oblúkmi a dĺžkou 971 metrov, ktorý je právom považovaný za jeden z najpôsobivejších a najdlhšie zachovaných rímskych akvaduktov. Dokončený bol v roku 373 n. l. cisárom Valensom, v najvyššom bode siahal až do výšky 29 metrov. Voda, ktorú akvadukt privádzal, prúdila do zásobníka na dnešnom námestí Beyazit, odkiaľ sa ďalej rozvádzala do strategických častí mesta vrátane Konštantínovho fóra.
Konštantínopol si však svoje bohatstvo nechránil len na povrchu. Pod jeho ulicami vznikala ďalšia veľkolepá staviteľská epopeja – sieť podzemných cisterien. Tieto rozsiahle zásobárne vody mali za cieľ zabezpečiť pitnú vodu aj počas obliehaní či sucha. Nedávne prieskumy odhalili až 160 cisterien, no odborníci sa zhodujú, že ide len o malý zlomok skutočného počtu.
Dnes môžu návštevníci mesta obdivovať dve najznámejšie z nich: Baziliku Cisternu (Cisterna Yerebatan), so svojimi mystickými stĺpmi a tajomnou atmosférou, a elegantnú Cisternu Şerefiye, známejšiu aj ako Cisternu Theodosiusa.
Záver
O Byzantskej ríši a Konštantínopole sa toho dá napísať oveľa viac, je však čas môj dlhokánsky blog končiť. Skončím takto:
.....A tak nad slávnym Konštantínopolom čoraz viac hustli čierne mraky...
Po stáročiach ako križovatka kultúr, duchovný maják kresťanstva a skvost Byzantskej ríše, sa mesto ocitlo v obkľúčení. Jeho mohutné múry, ktoré odolali desiatkam útokov, sa naposledy zatriasli pod náporom nového, neúprosného nepriateľa – Osmanskej ríše.
Kto boli títo dobyvatelia, čo stáli pred Zlatou bránou mesta? A čo sa v osudný májový deň roku 1453 skutočne odohralo za hradbami „mesta miest“?
👉 Nenechajte si ujsť môj ďalší blog, v ktorom vás zoberiem priamo do srdca rozhodujúcej bitky o Konštantínopol – kedy sa definitívne uzatvorila jedna epocha dejín a začala sa nová.
