Jordánska Petra – príbeh o objavení strateného záhadného mesta, vytesaného do ružových skál uprostred púšte

V roku 2007 boli vyhlásených 7 novodobých divov sveta, skalná Petra skončila v hlasovaní hneď za Veľkým čínskym múrom.

Jordánska Petra – príbeh o objavení strateného záhadného mesta, vytesaného do ružových skál uprostred púšte
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Cestovať sa v terajších pandemických časoch veľmi nedá, nanajvýš prstom po mape. Ďalšou možnosťou je vrátiť sa spomienkami k zážitkom z predchádzajúcich ciest. Takým návratom do nedávnej minulosti je aj táto moja návšteva jordánskej Petry. Ak máte chuť, cestujte so mnou.

Najskôr oprášime ďalekú minulosť

15. októbra 1817, vo veku 32 rokov, zomrel tvrdohlavý švajčiarsky bádateľ, zanietený archeológ a orientalista Johann Ludwig Burckhardt. Bol posadnutý myšlienkou prejsť Saharou, navštíviť Núbiu a objaviť prameň rieky Niger, no osud chcel niečo iné. Európanom otvoril nádhernú Petru, novodobý div sveta, turistami z celého sveta zbožňovaný poklad Jordánska. Stalo sa tak čistou náhodou a vďaka prefíkanosti v tej dobe iba 26 ročného Johanna.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Johann Ludwig Burckhardt, známy aj pod arabským menom Ibrähim Ibn abd Alläh, objavil v auguste 1812, počas svojich ciest po krajinách Blízkeho východu, kamenné mesto Petra.
Johann Ludwig Burckhardt, známy aj pod arabským menom Ibrähim Ibn abd Alläh, objavil v auguste 1812, počas svojich ciest po krajinách Blízkeho východu, kamenné mesto Petra. (zdroj: Vlado Benčík - Wikipedia)

Začiatkom 18. storočia, Osmanská ríša ešte pevne ovládala Blízky východ. Európski cestovatelia, ktorí prenikli do hĺbky tureckých dŕžav, riskovali hlavu. Napriek tomu, záujem o orientálne krajiny, ktorý vzplanul v Európe po Napoleonovej výprave do Egypta bol taký veľký, že stále noví a noví cestovatelia, špióni a misionári sa vyloďovali v libanonských a sýrskych prístavoch a preoblečení za moslimských kupcov, dervišov a pútnikov, snažili sa vedno s karavánami dostať do Mekky a Mediny, do zabudnutých rozprávkových miest púšte, o ktorých písala biblia, ale ktoré od pádu Rímskej ríše nevidel hádam ani jeden Európan.

Skryť Vypnúť reklamu

Tajomstvá neznámych krajín lákali aj mladého Johanna. Rodina Burckhardtovcov bola zámožná a tak sa z ich syna stal vzdelaný muž. Študoval na právnickej, filozofickej a historickej fakulte na univerzitách v Lipsku a Göttingene. Rodina dúfala, že urobí kariéru právnika či diplomata, no Johann sa vybral úplne inou cestou. Odcestoval do Londýna, a stal sa členom Asociácie na podporu objavov vo Vnútornej Afrike. Burckhardt mal životný cieľ, nájsť prameň rieky Niger. Po schválení svojho projektu Asociáciou, začal študovať arabčinu v Cambridge a vo voľnom čase sa vyčerpával chôdzou. Aby sa pripravil na útrapy cestovateľského života, dobrovoľne sa dlho postil a odsúdil sa na muky smädu.

Skryť Vypnúť reklamu

V roku 1809 Burckhardt odcestoval do Sýrie, aby sa zdokonalil v arabčine. Výsledkom bolo, že ovládal hovorený arabský a turecký jazyk a jeho dialekty. Strávil mnoho mesiacov dôkladným štúdiom Koránu a práva šaria. Bezchybne vykonával namáz (moslimskú modlitbu odriekavanú päťkrát denne) a v učenosti si mohol zmerať sily s hocijakým mullom. Aby čo najviac splynul s okolím, zmenil vzhľad a meno. Nechal si narásť bradu, prijal meno Ibrähim Ibn abd Alläh a vydával sa za moslima – hinduistu.

Po Sýrii bola jeho ďalším cieľom Káhira. Tam sa, ako Ibrähim Ibn abd Alläh, chystal usadiť a začať prípravy na prechod cez Saharu k prameňom Nigeru. 18. júna 1812 opustil Damašek. Do Káhiry nechcel ísť priamou cestou cez Jeruzalem a Gazu. Jeho cesta viedla cez hory východne od Jordánu, cez oblasti na východ od Mŕtveho mora, cez krajinu, ktorá leží medzi Mŕtvym a Červeným morom. Keďže cesta viedla cez krajiny obývané rôznymi beduínskymi kmeňmi, Burckhardt si obliekol na cestu jednoduché šaty, bežné medzi Beduínmi, a nevzal si so sebou žiadnu batožinu.

Skryť Vypnúť reklamu

Na jednotlivých úsekoch cesty sa pripájal ku karavánam pútnikov. Cestou od Beduínov veľakrát počul, že v hlbokom údolí pri oáze Wadi Musa (Dolina Mojžiša) je ukryté pred svetom Mojžišovo mesto Sinaj, spomínané v biblii. Vraj práve tu sa zastavili Židia pri odchode z Egypta a postavili aj toto záhadné mesto. Burckhardt sa dozvedel aj to, že niekde nad údolím, na hore Jebel Hárún, je pochovaný Mojžišov brat Áron (alebo Hárún medzi moslimami). Je to posvätná hora moslimov, na Hárúnovu horu môže vstúpiť len noha pravoverného moslima.

Karavána, v ktorej cestoval Burckhardt, si pri prameni vody v oáze Wadi Musa dopriala deň odpočinku. Aby sa cestovateľ dostal do údolia Wadi Musa a uvidel legendami ovenčené pamiatky, musel použiť fígeľ, vymyslel si príbeh. Vraj už v Damašku v svojich modlitbách Allahovi sľúbil, že na Hárúnovej hore obetuje na slávu proroka Árona kozu. No a ktorý Beduín by si dovolil zabrániť tak vzdelanému bohoslovcovi, akým bol Ibrähim Ibn abd Alläh, vykonať religióznu obetu?

A tak sa 22. augusta 1812, Burckhardt s kozou, sprevádzaný beduínskym sprievodcom, skoro ráno vybral k Hárúnovej hore. Ponáhľali sa dolu k pukline, čo sa černela uprostred skál. Za ňou sa mal skrývať Sinaj, biblické Mojžišovo mesto. Kaňon es-Síq, ktorým náhlivo postupovali, vraj vytvoril úderom palice Mojžiš, aby napojil smädom sužovaných Izraelitov. Rozštiepil skalu a vytryskla z nej voda. Hovorili to sprievodcovia karavány, ktorí už mnoho ráz prešli týmito miestami. Mojžišova palica bola akiste sukovitá, pomyslel si cestovateľ. Čierna puklina, s do neba sa týčiacimi stenami, bola úzka a krivolaká.

Náhle sa úžľabina skončila, vytrvalosť a odvaha Burckhardta boli odmenené, pred užasnutým cestovateľom sa vynorilo rozprávkové mesto. Síce poškodené zemetraseniami, ale krásne. Mesto bolo ružové, okrové, belasé, stáli tu stovky skalných hrobiek a jaskýň, ohromné fasády s arkádami, monumentálne chrámy, obrovský amfiteáter, fontány – celé mesto starej civilizácie zanesené pieskom, stratené v púšti, Mojžišovo mesto. Burckhardt, pobehujúc medzi mauzóleami a ruinami domov, nevedel skryť pred sprievodcom nadšenie. Beduín začal cestovateľa obviňovať že je neveriaci, že prišiel do údolia hľadať poklady. Bolo ťažké presvedčiť ho o opaku. Burckhardt v obave, že ďalšie pokusy zdokumentovať ruiny záhadného mesta povedú k odhaleniu jeho najvzácnejšieho osobného pokladu – denníka, musel sa vzdať túžby skúmať ďalej. Čas pokročil, slnko už zapadalo a bolo treba vykonať rituálnu obetu kozy, ktorú prefíkane vymyslel. K hrobke Árona na vrchole Hárúnovej hory to už nestihli, ledva došli na jej úpätie. Urobili obetu a vrátili sa do tábora. Po návšteve údolia Wadi Musa bol Burckhardt presvedčený, že mesto ktoré skúmal, sú ruiny Sinaj, legendárneho Mojžišovho mesta.

Burckhardtovu správu o objave Mojžišovho mesta uverejnili až o desať rokov, až po smrti samého cestovateľa. A hoci bola veľmi krátka, ihneď vzbudila veľký záujem o záhadné mesto. Čoskoro do Petry vyrazili britskí hľadači pamiatok a vypukla vášnivá škriepka. Zatiaľ čo prívrženci biblickej verzie tvrdili, že mesto je vlastne Sinaj, historici skúmajúci dokumenty Nabatejcov a Rimanov prichádzali k záveru, že Burckhardt znovuobjavil pre svet Petru. A hneď prvé vykopávky v roku 1929 úplne vyvrátili stanovisko „biblistov“. Petra nemala nijaký súvis ani s Mojžišom a ani s odchodom Židov z Egypta.

Hoci od zahájenia archeologického výskumu uplynulo už takmer 100 rokov, stále zostáva okolo Petry  veľa otázok nezodpovedaných. Kto a kedy vybudoval toto mesto?

Prvými obyvateľmi, o ktorých s určitosťou vieme že v Petre žili, boli Edomiti, ktorí ju obývali od roku 1000 pred n. l. V Biblii sa hovorí, že Edomiti boli Ezauovými potomkami, a zmienky v knihe Genezis o mieste ktoré nazývali Selá (Kameň), sa takmer zaručene vzťahujú na Petru (po starogrécky - Skala). Edomiti, ktorí sa zaoberali chovom dobytka, žili v jaskyniach Selá, teda v Petre.

V 2. polovine 4. storočia pred naším letopočtom prišli do dnešného južného Jordánska, v ktorom Petra leží, Nabatejci. Arabský kmeň Nabatejcov, domovinou ktorých bola nekonečná Arabská púšť, živili sa chovom dobytka, lúpežami a prepadávaním karaván. Vytlačil Edomitov na západ a oblasť obsadili. A kde to všetko čo nepoctivo získali, Nabatejci odkladali? No predsa do Petry, mesta chráneného pred svetom skalnými masívmi. Petra sa stala nabatejskou metropolou, sídlom kráľov, symbolom bohatstva a moci.

Prvý, kto sa o Nabatejcoch v roku 312 pred n. l. písomne zmieňuje, je grécky historik Diodor Sicílsky. Uvádza, že sýrsky kráľ Antigonos I., jeden z nástupcov Alexandra Veľkého, chcel sa vojenskou silou zmocniť Petry. Bola vraj skladiskom nakradnutého zlata, drahých mastí, kadidla a ďalšieho cenného tovaru. Nabatejci boli však už v tej dobe tak silní, že útok odrazili.

V staroveku sa z Ázie do Európy dovážalo korenie, parfémy, soľ, asfalt (k utesňovaniu lodí), myrha (vonná živica myrhovníka, používaná hlavne pri náboženských obradoch) a kadidlo. Práve podľa kadidla dostala obchodná trasa medzi Áziou a Európou názov - Kadidlová cesta. V dávnych dobách sa kadidlo z antických ománskych prístavov loďami prevážalo do južného Jemenu. Tu začínala Kadidlová cesta, ktorá viedla pozdĺž Arabského polostrova cez Saudskú Arábiu, popri Mekke a Medine do Petry a potom ďalej do Svätej zeme a do Alexandrie. Druhá vetva smerovala z Petry do Mezopotámie. Najväčší rozmach zaznamenal obchod s kadidlom v období medzi 4. storočím pred n. l. a 1. storočím n. l.

Ukázalo sa, že Nabatejci boli jedným z najnadanejších národov starovekého sveta. Kedy presne zistili, že spolupracovať s bohatými obchodníkmi počas ich dlhej cesty na trhy v Stredomorí je lepšie ako im škodiť, nikto nevie. Faktom ale je, že sa rýchlo prispôsobili aj svojej novej úlohe, viedli a strážili karavány a obchodníkov na drsných úsekoch púšte. Z tejto činnosti a z cla ktoré vyberali z prepravovaného tovaru, im plynuli nemalé príjmy. Vďaka ním, na obchodnej ceste vznikli bohaté nabatejské mestá, no predovšetkým rozkvitala a bohatla Petra. Lokalita ukrytá medzi skalami poskytovala bezpečie. Nabatejci boli vynikajúci stavbári a sochári a poddajný vápenec a ružový pieskovec boli výbornými stavebnými materiálmi. Veľmi obratne využívali všetky vedomosti a znalosti, ktoré získali pri obchodných stykoch s inými kultúrami, preto sa v ich stavbách odrážajú prvky helénskej, egyptskej i asýrskej architektúry. Vďaka tomu tu pred 2000 rokmi vznikli na tú dobu neskutočne krásne stavby, ktorých zvyšky môžeme obdivovať dodnes.

Nabatejci boli skvelými odborníkmi na technológiu vody, vybudovali v Petre dômyselný hydraulický systém hrádzí a vodných kanálov. Zachytávali dažde, ktoré sem prichádzali v zimnom období. Hydraulika urobila z tohto ružovočerveného mesta sviežozelenú záhradu plnú fontán, bazénov, hájov a sadov. Nehostinné kaňony a rokliny v skalnej púšti sa stali ulicami a dopravnými tepnami pre jednu z najpozoruhodnejších civilizácií v dejinách ľudstva. A voda, ktorá to všetko umožnila, tiež umožnila nasýtiť mesto s 30.000 ľuďmi. Mnohí z nich boli prisťahovalcami z celého regiónu, boli to Egypťania, Sýrčania, Židia, Gréci a Rimania, všetci prichádzali do Petry, aby si užili raj na zemi. Priniesli so sebou množstvo vlastných kultúrnych štýlov. Pamiatky ktoré tu zanechali svedčia o tom, že Petra bola kozmopolitným mestom.

Petra postupne získala obrovský vplyv a nezvyčajne širokú popularitu. Vrchol svojej moci dosiahlo Nabatejské kráľovstvo v polovici 1. storočia pred. n. l., vtedy hranice nabatejského kráľovstva siahali až do Damašku.

Maximálne rozšírenie Nabatejského kráľovstva (okolo 88 pred Kr.), kedy Nabatejci kontrolovali oblasť zahŕňajúcu dnešnú južnú Sýriu, Jordánsko, Negev, Sinaj a Hedžaz v severozápadnej Saudskej Arábii.
Maximálne rozšírenie Nabatejského kráľovstva (okolo 88 pred Kr.), kedy Nabatejci kontrolovali oblasť zahŕňajúcu dnešnú južnú Sýriu, Jordánsko, Negev, Sinaj a Hedžaz v severozápadnej Saudskej Arábii. (zdroj: Vlado Benčík - z časopisu GEO č. 501, Jordánsko)

Jedným z nabatejských unikátov bolo to, že v ich spoločnosti neexistovalo otroctvo a ženy boli rovnoprávne s mužmi. Navyše, fungoval tu zvláštny systém, každý bol povinný pracovať (vraj aj kráľ). 

Nabatejci si dlho svoj blahobyt dokázali chrániť, no tlaku Ríma neodolali. Keď v roku 106 n. l. umrel posledný nabatejský kráľ Rabbel II., Nabatejské kráľovstvo prešlo v mieri pod správu Rímskej ríše, stala sa z neho rímska provincia Arábia Petraea. Mesto riadené rímskymi miestodržiteľmi rozkvitalo približne do roku 300 n. l., kým sa nezačalo rímske impérium otriasať v základoch. Navyše, význam Petry začal v 3. storočí upadať, hlavné trasy Kadidlovej cesty sa presunuli viac na sever. Obchodníci preferovali námornú dopravu a trasy karaván cez púšť už stratili na význame. Nové obchodné cesty jednoducho urobili Petru komerčne nezaujímavou. A bez tejto komerčnej životodarnej krvi už nebol dôvod udržiavať systémy zachytávajúce vodu, bojovať proti púšti. Na mesto sa začalo zabúdať, púšť znova nad ním preberala moc.

Silné zemetrasenie v roku 363 n. l. rozrušilo v Petre značnú časť budov a obydlí. Dve-tri storočia zostávala osadou, dokonca sa v nej nachádzala rezidencia byzantského biskupa, ale už v časoch križiakov bola zabudnutým a mŕtvym mestom. Po druhom zemetrasení, v roku 551, Petru opustili aj poslední obyvatelia. Kam zmizli samotní Nabatejci, nie je známe, ale pravdepodobne sa už za rímskych čias úplne asimilovali s okolitými národmi. V skalných hrobkách ktoré odolali zemetraseniu, zostala bývať iba hŕstka Beduínov, o ktorých sa nikto nezaujímal. Tí si svoje skryté územie starostlivo chránili. Báli sa, že tam prídu ľudia hľadať poklady, preto polohu mesta držali dlhé roky v najprísnejšej tajnosti. Pre západné civilizácie upadla Petra na dlhé storočia do zabudnutia, príbeh o jej znovuobjavení už poznáme.

Prehliadka fascinujúceho ružového mesta, ukrytého v strede skalných hôr.

Pokiaľ nie ste alpinista s horolezeckou výbavou, tak máte iba jedinú možnosť ako vstúpiť do Petry. Cesta, začínajúca v turistickom centre, vedie cez vonkajší a vnútorný Siq. Prechádzkou otvorenejším údolím vonkajšieho Siqu sa po 800 metroch dostanete k vnútornému Siqu. Arabský názov as-Siq znamená „šachta“, a názov neklame. Po 800 metroch vstúpite do impozantnej skalnej rokliny, vysokej 70 – 90 metrov, miestami širokej iba 3 metre. Roklina, ktorá bola pôvodne kaňonom rieky Wadi Musa, vás privedie po 1200 metroch do očarujúcej ružovej Petry.

1. Turistické centrum

Nakŕmení históriou, vyberáme sa do turistického centra mestečka Wadi Musa a zakupujeme si vstupenky do Petry. Ak by ste dnes navštívili Petru v priebehu jednodňového výletu z Egyptu alebo Izraela, zaplatíte za vstupný jednodňový lístok 90 jordánskych dinárov (110 Eur). Výrazne lacnejšie sa do Petry dostanú turisti, ktorí prídu do Jordánska, tak ako my, na niekoľko dní. Takí dnes zaplatia za jednodňový vstup 50 dinárov (61 Eur), za dvojdňový vstup 55 dinárov (67 Eur) a za lístok na 3 dni - 60 dinárov (74 Eur).

Mesto Wadi Musa. Turistické centrum, cez ktoré sa vstupuje do údolia a rokliny Siq, je na ľavej strane obrázku. Petra je ukrytá v srdci skalných hôr, tam v diaľke za obzorom.
Mesto Wadi Musa. Turistické centrum, cez ktoré sa vstupuje do údolia a rokliny Siq, je na ľavej strane obrázku. Petra je ukrytá v srdci skalných hôr, tam v diaľke za obzorom. (zdroj: Vlado Benčík)
Ak Petru navštívite samostatne, nezaškodí vziať si v turistickom centre mapku cesty do Petry a najdôležitejších pamiatok.
Ak Petru navštívite samostatne, nezaškodí vziať si v turistickom centre mapku cesty do Petry a najdôležitejších pamiatok.  (zdroj: Vlado Benčík)

2. Tunel

Skôr ako sa vydáme na prechádzku k Petre údolím a roklinou Siq, môžeme si pozrieť tunel. Nabatejci boli veľmi skúsenými strojcami zložitých hydrotechnických zariadení. 88 metrov dlhý tunel prebili v skale preto, aby odviedli z okolia Petry vody riek Wadi Musa, Wadi al-Muchlim a Wadi al-Matacha, pri neočakávaných záplavách.

Cesta k začiatku kaňonu Siq

Beduíni ponúkajúci odvoz do Petry.
Beduíni ponúkajúci odvoz do Petry. (zdroj: Vlado Benčík)

Kto je pohodlný, alebo menej vládze, do Petry sa môže dostať aj na chrbte koňa, alebo v dvojmiestnej bričke, ťahanej koňom. Kúsok za návštevníckym centrom čakajú Beduíni s koňmi, za mastný poplatok ponúkajú odvoz. Bola by však večná škoda precválať v chvate okolo pamiatok a nevychutnať si pri prechádzke atmosféru tohto jedinečného miesta. Odmietame nástojčivé ponuky majiteľov koní, zaujímavú dvojkilometrovú trasu do Petry, hoci v tropickom počasí,  zvládneme aj pešo.

Naša cesta údolím a roklinou Siq práve začína
Naša cesta údolím a roklinou Siq práve začína (zdroj: Vlado Benčík)

Monumentálne kamenné bloky „Djinn Blocks“ (bloky džinov)

Záhad okolo Petry je na rozdávanie. Po 400 metroch prichádzame k trom veľkým kamenným monumentom, vytesaným z pieskovca. Sú známe ako „Djinn Blocks“. Ako nemý strážcovia stoja pri ceste do Petry. Svoje meno dostali z arabského slova pre ducha - „džin“. Okrem faktu že ich postavili Nabatejci v 1. storočí n. l., nevie sa o nich nič. Stojí za to zastaviť sa pri nich a špekulovať, k čomu asi slúžili. Niektoré teórie tvrdia, že kamenné bloky boli súčasťou hrobiek, alebo boli spojené s obradmi k uctievaniu vody a plodnosti.

Nabatejci prideľovali svojim bohom posvätné obydlia - Bytil (z arabčiny Ba e-itil), „dom Boží“. Bol považovaný za obydlie, aj za stelesnenie božstva. Bytil bol spravidla nahrubo opracovaný kamenný blok, alebo strom. Historici si teda myslia, že bloky "Djinn Blocks" sú symbolom a reprezentáciou ich najvyššieho boha, Dushara. Jeho duch (džin) môže žiť v rôznych objektoch, v tomto prípade, žije v kamenných blokoch.

Záhadné kamenné bloky „Djinn Blocks“ stoja ako strážcovia cesty do Petry.
Záhadné kamenné bloky „Djinn Blocks“ stoja ako strážcovia cesty do Petry.  (zdroj: Vlado Benčík)

Hrobka Obelisk s Tricliniom  a nápis

Iba o kúsok ďalej nás čaká prvá nabatejská stavba, hrobka Obelisk s Tricliniom. Štyri obelisky na vrchu hrobky zaváňajú egyptským štýlom, pripomínajú pyramídy a preto sa hrobka občas nazýva aj Egyptská. Isté je, že v nej našli večný odpočinok piati ľudia, zrejme Nabatejci. Sieň pod hrobkou nazvali Triclinium. To preto, že v nej boli kedysi umiestnené tri lavice (v latinčine Triclinium znamená Tri lavice). Sieň pravdepodobne slúžila pri obradoch na pamiatku zosnulých. Rovnako, ako v prípade mnohých pamiatok v Petre, nie je celkom jasné, kedy bola hrobka Obelisk do skaly vytesaná a kto je v nej pochovaný. Historici stoja pred detektívkou. Svetlo do tajomstva by mohol priniesť dvojjazyčný nápis, vytesaný do skalnej steny na opačnej strany cesty. Pravda len za predpokladu, že sa nápis vzťahuje k hrobke.

V čitateľnej časti textu v nabatejčine sa píše: „Abdmanku syn Akayusa, syna Shullaya, syna Utayhu....postavil tento pohrebný pamätník (pre seba) a svojich potomkov a ich potomkov na veky vekov (v roku...) Maliku, počas svojho života.“

Čitateľná časť textu v gréčtine je stručnejšia: „Abdomanchos, syn (Ach)aiosa, vyrobil tento (pohrebný) pomník pre (seba) a pre svoje (deti)“

Historici predpokladajú, že v nabatejskom texte sa uvádza kráľ Malichos II.,  vládnuci v rokoch 40. – 70 n. l.. Nápis napísaný „Abdomanchosom“ naznačuje, že hrobka mala slúžiť pre neho a jeho rodinu, a pravdepodobne vznikla za vlády Malichosa II., v rokoch 40 - 70 n. l..

Hrobka Obelisk s Tricliniom
Hrobka Obelisk s Tricliniom (zdroj: Vlado Benčík)
Na území Vonkajšieho Siqu archeológovia evidujú 85 hrobiek či obydlí a 15 nápisov, vysekaných do skaly.
Na území Vonkajšieho Siqu archeológovia evidujú 85 hrobiek či obydlí a 15 nápisov, vysekaných do skaly.  (zdroj: Vlado Benčík)

2.     Začiatok rokliny Siq, alebo po arabsky - Bab Al Siq (brána k Siqu).

Pred vstupom do rokliny Siq si treba všimnúť zvyšky mestskej priehrady. V roku 1964 bola zrenovovaná rovnakým spôsobom, ako ju pôvodne postavili Nabatejci. Priehrada bola postavená na ochranu ich hlavného mesta pred bleskovými povodňami, ktoré prichádzali v čase silných zimných búrok. Prebytočné vody sa z priehrady odvádzali tunelom (bod 2. na mape). Zároveň sa voda v nádržiach priehrady sedimentáciou čistila, Petra tak mala aj spoľahlivý zdroj pitnej vody.

Cesta roklinou Siq

Prechádzka roklinou Siq do Petry, je bez zveličovania, naozaj veľkolepým zážitkom. Očarujúca pestrofarebná  roklina, rozprestierajúca sa na dĺžke 1200 metrov, vznikla rozštiepením skalných útvarov pri zemetrasení. Prehĺbila a dotvorila ju rieka Wadi Musa, ktorá kedysi tiekla jej korytom. Nabatejci však rieku odklonili skalným tunelom. Nielenže tým zabránili bleskovým povodniam, ale získali aj dobre chrániteľnú prístupovú cestu do mesta. Na niektorých miestach je vidno, ako protiľahlé steny rokliny, týčiace sa miestami až do výšky 90 metrov, do seba „zipsovito“ zapadajú. Sú kulisami v rozprávkovom divadle, ktorým kráčame do ružového mesta. Farba skalných stien rokliny sa mení podľa výšky slnka na oblohe, na niektoré miesta v úzkej rokline lúče slnka nikdy nepreniknú. Tajomná, fascinujúca roklina je neustále ponorená do tieňa.  Už len samotný pohľad hore na mohutný masív nad vami stojí za prechádzku.

No nielen príroda v rokline Siq predvádza svoje umelecké majstrovstvo, roklina je domovom aj niekoľkých historických lahôdok. Cestou do srdca starovekej Petry nás sprevádza v skalách vytesaný vodovodný systém. Kanál vytesaný do stien rokliny zachytával dažďovú vodu stekajúcu zo stien a zároveň slúžil aj na privádzanie vody z priehrady do mesta. Jednoduché a geniálne. Pozornému oku turistu neunikne ani niekoľko oltárov starých Nabatejcov vysekaných do skaly, uctievali svoje božstvá a mytológiu. Môžete tu nájsť aj karavánu tiav. Upozorní vás na ňu zachovaná časť reliéfu vodcu karavány, predovšetkým jeho nohy sú viditeľné, boli dlho chránené sutinami. V niektorých častiach rokliny sú viditeľné aj pôvodné dlažobné kocky. Časti tejto starožitnej podlahy z 1. storočia pred n. l. boli odkryté a obnovené.

Roklina Siq. Kanálom vysekaným po obidvoch stranách do stien rokliny sa privádzala voda do Petry. Nabatejci  boli majstrami v zachytávaní vody, do Petry privádzali terakotovými potrubiami vodu zo všetkých zdrojov, nachádzajúcich sa v okruhu  25 km.
Roklina Siq. Kanálom vysekaným po obidvoch stranách do stien rokliny sa privádzala voda do Petry. Nabatejci boli majstrami v zachytávaní vody, do Petry privádzali terakotovými potrubiami vodu zo všetkých zdrojov, nachádzajúcich sa v okruhu 25 km.  (zdroj: Vlado Benčík)
Roklina Siq. Na ľavej strane obrázku stojí vodca karavány tiav. Sutiny, ktorými bolo zasypané dno rokliny, uchránilo pred zvetrávaním hlavne nohy vodcu karavány.
Roklina Siq. Na ľavej strane obrázku stojí vodca karavány tiav. Sutiny, ktorými bolo zasypané dno rokliny, uchránilo pred zvetrávaním hlavne nohy vodcu karavány.  (zdroj: Vlado Benčík)
Roklina Siq. Roklina bola vytvorená tektonickým zlomom pri zemetrasení, jej steny do seba „zipsovito“ zapadajú.
Roklina Siq. Roklina bola vytvorená tektonickým zlomom pri zemetrasení, jej steny do seba „zipsovito“ zapadajú.  (zdroj: Vlado Benčík)
Roklina Siq. Jeden z oltárikov, vysekaných v stene rokliny.
Roklina Siq. Jeden z oltárikov, vysekaných v stene rokliny.  (zdroj: Vlado Benčík)
Roklina Siq je očarujúcim impozantným prírodným zázrakom. Pri prechádzke cez jej koryto sa človek cíti asi tak rozprávkovo, ako „Alenka v ríši divov“.
Roklina Siq je očarujúcim impozantným prírodným zázrakom. Pri prechádzke cez jej koryto sa človek cíti asi tak rozprávkovo, ako „Alenka v ríši divov“.  (zdroj: Vlado Benčík)

4. Pokladnica - v preklade "Al Khazneh"

Na cestu do Petry som sa dôkladne pripravoval. Prečítal som desiatky článkov a informácií, prezrel som si na youtube desiatky videí. Vedel som teda, čo môžem očakávať pri východe z rokliny Siq. Áno, Siq končí pri najväčšom lákadle a symbole Petry, je ním jednoznačne Pokladnica (Al-Khazneh). Jej impozantná fasáda, precízne vytesaná priamo do ružového pieskovca, týčiaca sa do výšky 40 metrov, stala sa tvárou a symbolom tohto magického mesta. Nájdete ju na všetkých pohľadniciach a magnetkách Petry.

Budova bola postavená pravdepodobne na začiatku 1. storočia n. l. Zrejme ju šikovné ruky Nabatejcov vysekávali v ružovom pieskovci bez lešenia, systémom „zhora nadol“. Ako sa hovorí - všetko dômyselné je jednoduché. Aj keď pri tejto metóde výstavby musel mať hlavný architekt a stavbári obrovské znalosti a zručnosť. Podarilo sa, je to jedinečné majstrovské dielo. Človeku sa veriť nechce, že takúto pôsobivú stavbu vytvorili pred 2000 rokmi bývalí lupiči karaván, Nabatejci, a to iba za pomoci ručných dlát a kladív. Archeológovia a historici však inú teóriu neponúkajú.

Prezývka „Pokladnica egyptského faraóna“ pochádza z beduínskej ságy, podľa ktorej údajne egyptský faraón Ramesse III., vládnúci v rokoch 1197 -1157 pred n. l., vlastnil v Petre bane. Poklad, ktorý v Petre zanechal, bol vraj neskôr ukrytý v „urne“, na vrchole budovy Pokladnice. No a keďže v každej ságe môže byť zrnko pravdy, pravdivosť bolo treba preveriť. V tomto prípade hádzaním oštepov a v neskorších dobách aj streľbou do „urny“. Žiadny poklad sa doteraz nájsť nepodarilo, možno tam ešte na niekoho čaká.

Poklad sa v Pokladnici nenašiel, archeológovia však v roku 2006 objavili pod ňou v hĺbke 6 metrov pohrebiská 11 ľudí. Na základe ich pozostatkov bolo možné presne určiť čas pochovania a presný účel tejto grandióznej stavby. Predpokladá sa, že stavba bola mauzóleom nabatejského kráľa Aretasa IV., vládnuceho v 1. storočí n. l.. Bolo to miesto, kde kráľa pochovali a uctievali.

Pokladnica v Petre sa stala svetoznámou aj vďaka notoricky známemu veľkofilmu Indiana Jones a posledná križiacka výprava. Film spôsobil turistický boom a z tisícok návštevníkov boli zakrátko státisíce ročne. Prezradím vám pikošku, kráľovský škandál. Jedna z kráľovských manželiek sa pri nakrúcaní filmu zamilovala do herca Seana Conneryho a utiekla za ním do Petry. Jordánsky kráľ Husajn bin Talál vraj vtedy vyslal celú výpravu, aby ju priviedla naspäť.

Toto všetko som pred príchodom do Petry vedel. Moje očakávania z prvého pohľadu na Pokladnicu, akú ju uvidím pri východe zo Siq, boli veľké. Skutočnosť však prekonala absolútne všetko, ružová fasáda, osvetlená denným svetlom na konci tmavej rokliny, objavila sa ako zjavenie. A som presvedčený, že aj keby som prišiel do Petry nabudúce, bude to to isté, nadšením stratím dych, padne mi čeľusť, padnem na zadok.

Pohľad, ktorý sa naskytne turistom v posledných metroch cesty roklinou Siq, je dychvyrážajúci. Z úzkej štrbiny medzi skalnými stenami sa vynára architektúrny poklad, ružové priečelie Pokladnice.
Pohľad, ktorý sa naskytne turistom v posledných metroch cesty roklinou Siq, je dychvyrážajúci. Z úzkej štrbiny medzi skalnými stenami sa vynára architektúrny poklad, ružové priečelie Pokladnice.  (zdroj: Vlado Benčík)
Vychutnávam si neopakovateľnú chvíľu, po 3-4 krokoch vidím z tejto ružovej nádhery viac. Presne takto ju videl aj dobrodruh Johann Ludwig Burckhardt, keď ju v roku 1812 znovu objavil pre náš svet.
Vychutnávam si neopakovateľnú chvíľu, po 3-4 krokoch vidím z tejto ružovej nádhery viac. Presne takto ju videl aj dobrodruh Johann Ludwig Burckhardt, keď ju v roku 1812 znovu objavil pre náš svet. (zdroj: Vlado Benčík)
Pokladnica je príkladom obrovskej zručnosti starovekých architektov a majstrov stavebného remesla.
Pokladnica je príkladom obrovskej zručnosti starovekých architektov a majstrov stavebného remesla.  (zdroj: Vlado Benčík)
Fasáda Pokladnice je vytesaná do hĺbky skalného masívu a tak je zhora chránená skalným previsom. To je dôvod, prečo je priečelie stavby, na rozdiel od iných stavieb v Petre, tak dobre zachovalé.
Fasáda Pokladnice je vytesaná do hĺbky skalného masívu a tak je zhora chránená skalným previsom. To je dôvod, prečo je priečelie stavby, na rozdiel od iných stavieb v Petre, tak dobre zachovalé. (zdroj: Vlado Benčík)
Hľadači pokladov sa márne snažili streľbou do „urny“ dostať sa k jej mýtickému obsahu, nájsť poklad egyptského faraóna sa nepodarilo.
Hľadači pokladov sa márne snažili streľbou do „urny“ dostať sa k jej mýtickému obsahu, nájsť poklad egyptského faraóna sa nepodarilo.  (zdroj: Vlado Benčík)

Ulica fasád

Petra, to nie je len slávna Pokladnica, ale viac ako 800 ďalších historických stavieb. Hlavná prehliadková cesta, ktorou postupujeme od Pokladnice, klesá a roklina sa pozvoľna rozširuje do tzv. Vonkajšieho Siqu. Tu sa nachádzajú ďalšie fascinujúce nabatejské hrobky, ktoré pútajú na prvý pohľad svojimi fasádami s krásnymi priečeliami. Vďaka tomu sa tejto časti hovorí „Ulica fasád“. Hrobky sú rôzne vysoké – od niekoľkých metrov až po impozantné, s viac ako dvadsať metrov vysokým priečelím. Tak ako platí aj pre iné stavby v Petre, aj pri hrobkách na Ulici fasád je exteriér vyzdobený a interiér je jednoduchý. Predpokladá sa, že v hrobkách boli pochovaní vyšší štátni úradníci a najbohatší kupci.

Najznámejšou hrobkou na Ulici fasád je hrobka „Anesho“ (Aneshu's Tomb). Nachádza sa na konci Ulice fasád, na jej pravej strane, nad niekoľkými jaskyňami, vysekanými v skalnom masíve Jebel al-Khubta. Názov hrobu bol odvodený od nápisu na hrobovej doske. Anesho bola predsedníčkou vlády počas panovania kráľovnej Nabatiyeh Shaqilh II., ktorá vládla medzi rokmi 70 a 76 n. l. ako zástupkyňa svojho neplnoletého syna Rabila II.. Hneď vedľa hrobu je prístup do triclinia, miestnosti, ktorá sa používala na slávnosti na počesť zosnulých.

Ulica fasád v Petre.
Ulica fasád v Petre. (zdroj: Vlado Benčík)
Hrobka na Ulici fasád v Petre.
Hrobka na Ulici fasád v Petre. (zdroj: Vlado Benčík)
Do Pokladnice sme vstúpiť nemohli, hrobky na Ulici fasád sú však prístupné.
Do Pokladnice sme vstúpiť nemohli, hrobky na Ulici fasád sú však prístupné.  (zdroj: Vlado Benčík)
Ulica fasád v Petre.
Ulica fasád v Petre.  (zdroj: Vlado Benčík)
Vysoké priečelie hrobky „Anesho“ vidíme hore nad jaskyňami, vytesanými do skalného masívu Jebel al-Khubta.
Vysoké priečelie hrobky „Anesho“ vidíme hore nad jaskyňami, vytesanými do skalného masívu Jebel al-Khubta.  (zdroj: Vlado Benčík)
Beduínsky obchodík na Ulici fasád, môžete si tu kúpiť vodu či zaujímavý suvenír. Takéto stánky sú roztrúsené po celej Petre.
Beduínsky obchodík na Ulici fasád, môžete si tu kúpiť vodu či zaujímavý suvenír. Takéto stánky sú roztrúsené po celej Petre.  (zdroj: Vlado Benčík)
Beduínski chlapci ponúkajú odvoz na ťave, alebo oslíkovi.
Beduínski chlapci ponúkajú odvoz na ťave, alebo oslíkovi.  (zdroj: Vlado Benčík)

6. Amfiteáter - Divadlo

Archeológovia už čiastočne rekonštruovali minulosť mesta a vyvrátili názor, ktorý prevládal v 19. storočí, že Petra bola vlastne len nekropolou – mestom mŕtvych. Nebolo tomu tak. Monumentálne divadlo na konci Ulice fasád, vytesané priamo zo skaly Jabal al-Madhbah, poskytuje návštevníkom ohromujúci dôkaz, že Petra bola aj skutočným „mestom živých“. Schádzali sa tu tisíce ľudí na kultové či kultúrne vystúpenia. Kedysi bola Petra plná života, dusný vzduch bol naplnený tisíckami hlasov obchodníkov a ich zákazníkov, nakupujúcich tovar.

Archeológovia datovali výstavbu divadla na začiatok prvého storočia nášho letopočtu, keď bola Petra, za nabatejského kráľa Aretasa IV., svedkom architektonického rozmachu. Polkruhové hľadisko divadla bolo po rímskej anexii v roku 106 n. l. zväčšené prerezaním niektorých starších hrobiek, ich zvyšky možno vidieť na vyhladenej skalnej stene v zadnej časti hľadiska. Po rozšírení sa do hľadiska vošlo až 8 tisíc divákov, takmer tretina populácie Petry. Pred hľadiskom vysekaným do skaly, ktoré zostalo zachovalé dodnes, stála murovaná budova javiska s pódiom, skrášlená freskami a stĺpmi, pokrytá mramorom. Interpreti vstupovali na pódium jedným z troch vchodov, ktorých obrysy sú ešte čiastočne viditeľné. Pod podlahou javiska boli sklady a štrbina, do ktorej sa dala spustiť na začiatku predstavenia opona.

Divadlo v Petre, v hľadisku bolo miesto pre 8 tisíc divákov.
Divadlo v Petre, v hľadisku bolo miesto pre 8 tisíc divákov. (zdroj: Vlado Benčík)
Hľadisko divadla v Petre bolo vytesané priamo do skaly Jabal al-Madhbah. Pred hľadiskom stálo pódium javiska s oponou.
Hľadisko divadla v Petre bolo vytesané priamo do skaly Jabal al-Madhbah. Pred hľadiskom stálo pódium javiska s oponou.  (zdroj: Vlado Benčík)

7. - 8. Kráľovské hrobky

Od divadla sa vyberáme ku komplexu štyroch nádherných Kráľovských hrobiek, ktoré Nabatejci vysekali do skalného masívu Jabal al-Khubtha. Kráľovskými sú preto, lebo boli zasvätené nabatejským kráľom. Najbližšie k divadlu je Urnová hrobka, za ňou nasleduje postupne: Hodvábna, Korintská a Palácová hrobka.

V skalnom masíve Jabal al-Khubtha vidíme štyri Kráľovské hrobky. Pri pohľade na obrázok sprava doľava sú to postupne: Urnová hrobka, Hodvábna hrobka, Korintská hrobka a Palácová hrobka.
V skalnom masíve Jabal al-Khubtha vidíme štyri Kráľovské hrobky. Pri pohľade na obrázok sprava doľava sú to postupne: Urnová hrobka, Hodvábna hrobka, Korintská hrobka a Palácová hrobka.  (zdroj: Vlado Benčík)

Urnová hrobka - bola postavená okolo roku 70 n. l.. Predpokladá sa, že ju vybudoval nabatejský kráľ Malichos II., ktorý zomrel v roku 70 n. l. Pomenovanie dostala podľa urnovej „výzdoby“, malej urny v najvyššom bode fasády. Tri štvorcové otvory v hornej časti fasády boli malými pohrebnými komorami, slúžili na uskladnenie kostí nebožtíkov.

Urnová hrobka je viacúrovňová stavba. Samotná hrobka stojí na terase, podopieranej dvojposchodovými tehlovými komorami. Slúžili ako hrobky pre vyšších úradníkov. Niektorí historici sa domnievajú, že v časoch rímskej nadvlády, aj v Petre dochádzalo k prenasledovaniu kresťanov. V dobe najtvrdšieho prenasledovania kresťanov, v rokoch 303 - 305 n. l. počas panovania Diokleciána, v komorách pod Urnovou hrobkou vraj kresťanov väznili.

Okno na priečelí priamo nad vstupnými dverami, bolo pridané neskôr, keď bola Urnová hrobka v roku 446 n. l. prebudovaná biskupom Jasonom na byzantský kostol – eucharistickú sálu. Na tento účel bol interiér Urnovej hrobky upravený, upravila sa podlaha, inštalovali sa kríže a oltár.

Urnová hrobka v Petre. Na terase pred hrobkou bolo kedysi nádvorie, orámované stĺpmi. Z tohto stĺpovitého nádvoria sa zachovalo päť stĺpov.
Urnová hrobka v Petre. Na terase pred hrobkou bolo kedysi nádvorie, orámované stĺpmi. Z tohto stĺpovitého nádvoria sa zachovalo päť stĺpov.  (zdroj: Vlado Benčík)

Hodvábna hrobka –  V susedstve Urnovej hrobky sa nachádza Hodvábna hrobka, bola postavená na začiatku 1. storočia n. l.. Nie je známe, akému panovníkovi bola určená. Svoj názov dostala vďaka pestrému sfarbeniu pieskovca, do ktorého bola vytesaná. Fasáda vyzerá ako hodvábna záclona, sfarbená do rôznych odtieňov červenej, oranžovej a žltej. Hodvábna hrobka je veľmi poškodená vplyvom prostredia, pričom celý povrch fasády odhaľuje podložný viacfarebný pieskovec, ktorý dal tejto hrobke meno.

Hodvábna hrobka v Petre.
Hodvábna hrobka v Petre. (zdroj: Vlado Benčík)
Detail pestrofarebnej steny v Hodvábnej hrobke. Príroda je najväčší umelec. Len ruka človeka vie takýto čarovný výtvor prírody zveľadiť, alebo zničiť.
Detail pestrofarebnej steny v Hodvábnej hrobke. Príroda je najväčší umelec. Len ruka človeka vie takýto čarovný výtvor prírody zveľadiť, alebo zničiť.  (zdroj: Vlado Benčík)

Korintská hrobka, ktorej dala meno korintská architektúra, má jednu z najviac poveternostnými vplyvmi „ohlodaných“ fasád v Petre.

Bola postavená v rokoch 40 až 70 n. l., teda počas panovania Malichosa II., s jej výstavbou však nebolo spojené žiadne meno panovníka. Vo vnútri hrobky sú štyri miestnosti. Fasáda meria 27,5 metra na šírku a 26 metrov na výšku. Pred hrobkou sú viditeľné zvyšky štyroch vodných nádrží, ktoré sa používali pri očiste počas rituálov.

Korintská hrobka v Petre a najmä jej horná časť, sa korintským štýlom (stĺpmi a dekoratívnymi hlavicami) nápadne podobá na Pokladnicu.
Korintská hrobka v Petre a najmä jej horná časť, sa korintským štýlom (stĺpmi a dekoratívnymi hlavicami) nápadne podobá na Pokladnicu.  (zdroj: Vlado Benčík)
Korintská hrobka vpravo a Palácová hrobka vľavo, sú skvelými ukážkami nabatejského stavebného umenia.
Korintská hrobka vpravo a Palácová hrobka vľavo, sú skvelými ukážkami nabatejského stavebného umenia.  (zdroj: Vlado Benčík)

Palácová hrobka, susediaca s hrobkou Korintskou, má jednu z najvyšších fasád v Petre, je vysoká 49 metrov a takmer rovnako široká. Keďže sa viac podobá na palác ako hrobku, dostala názov Palácová. Predpokladá sa, že bola postavená koncom 1. storočia n. l. pre kráľovnu Shafialtu II., mladú manželku kráľa Aretasa IV.. Spodná časť hrobky pozostáva z 12 zdobených stĺpov a štyroch brán. Vedú do štyroch samostatných trojposchodových pohrebných komôr. Palácová hrobka je výnimočná tým, že jej ľavý horný roh nie je vysekaný do skaly. Keďže hrobka svojou výškou v ľavej časti nad skalou prečnieva, jej priečelie je na tomto mieste domurované.

Palácová hrobka v Petre.
Palácová hrobka v Petre.  (zdroj: Vlado Benčík)

Beduíni v Petre

Do skalného masívu Jabal al-Khubtha bol vysekaný nielen komplex Kráľovských hrobiek, ale aj obydlia, v ktorých žili najskôr rodiny Edomitov, potom Nabatejci a po nich aj Beduíni. Keď UNESCO roku 1985 vyhlásilo Petru za kultúrne dedičstvo, jordánska vláda musela nájsť riešenie. Pre Beduínov vytvorili náhradné obydlia v neďalekej dedine, ktorú je možné z Petry v diaľke vidieť. Pôvodní obyvatelia a národy púšte boli z tohto jedinečného miesta vysťahovaní, aby sa z neho stala skutočná perla púšte a jeden z hlavných turistických komplexov v Jordánsku. Napriek tomu, v Petre stále prebýva niekoľko beduínskych rodín, ktoré majú svoje domovy v kamenných jaskyniach. Zavesili svoje pôvodné zvyky „na kliniec“ a žijú z turistického ruchu, živia sa predajom suvenírov, alebo ponúkajú turistom odvoz na oslíkoch a ťavách.

Prvými obyvateľmi, o ktorých s určitosťou vieme že v Petre žili (nazývali ju Selá – Kameň), boli Edomiti, ktorí ju obývali okolo roku 1000 pred n. l. Po nich sem v 4. storočí pred n. l. prišli Nabatejci.
Prvými obyvateľmi, o ktorých s určitosťou vieme že v Petre žili (nazývali ju Selá – Kameň), boli Edomiti, ktorí ju obývali okolo roku 1000 pred n. l. Po nich sem v 4. storočí pred n. l. prišli Nabatejci.  (zdroj: Vlado Benčík)
Potom, ako po zemetraseniach v 6. storočí opustili Petru aj poslední obyvatelia, v skalných jaskyniach a hrobkách zostala bývať iba hŕstka Beduínov.
Potom, ako po zemetraseniach v 6. storočí opustili Petru aj poslední obyvatelia, v skalných jaskyniach a hrobkách zostala bývať iba hŕstka Beduínov.  (zdroj: Vlado Benčík)
Hoci oficiálne to majú zakázané, aj dnes žije v Petre niekoľko beduínskych rodín. Majú svoje domovy v kamenných jaskyniach a živia sa predajom suvenírov, alebo ponúkajú odvoz turistom na oslíkoch a ťavách.
Hoci oficiálne to majú zakázané, aj dnes žije v Petre niekoľko beduínskych rodín. Majú svoje domovy v kamenných jaskyniach a živia sa predajom suvenírov, alebo ponúkajú odvoz turistom na oslíkoch a ťavách. (zdroj: Vlado Benčík)
Neďaleko Kráľovských hrobiek stretávame beduínsku rodinu. Určite neprišli do Petry s cieľom nadchýnať sa historickými pamiatkami, predpokladám, že niekde tu bývajú.
Neďaleko Kráľovských hrobiek stretávame beduínsku rodinu. Určite neprišli do Petry s cieľom nadchýnať sa historickými pamiatkami, predpokladám, že niekde tu bývajú.  (zdroj: Vlado Benčík)
Beduínske deti na každom kroku ponúkajú nákup suvenírov, dokonca aj jednoduchých kameňov.
Beduínske deti na každom kroku ponúkajú nákup suvenírov, dokonca aj jednoduchých kameňov. (zdroj: Vlado Benčík)

9. Nymphaeum

Ďalšou pamiatkou v poradí, vyznačenom na mape, je Nymphaeum. Pod týmto názvom sa skrýva kedysi skvostná polkruhová verejná fontána, zasvätená vodným nymfám. Bola vybudovaná spolu s Kolonádnou ulicou v 2. storočí n. l., počas rímskej éry. Stála v strede mesta, na začiatku Kolonádnej ulice, na sútoku potokov Wadi Musa, tečúceho z východu na západ a Wadi Mataha, ktorý privádzal vodu odklonenú priehradou pri vstupe do rokliny Siq, od severovýchodu. Fontána bola aj koncovým bodom pre terakotové potrubia a kanály, tiahnúce sa po obidvoch stranách rokliny Siq. Bohužiaľ, po zemetraseniach zostalo z fontány iba zopár nenápadných tehál.

Predpokladá sa, že Nymphaeum v Petre bolo architektonicky zhodné s Nymphaeom, ktoré postavili Rimania v roku 191 n. l. v meste Jerash v Jordánsku. Fontána bola pôvodne zdobená mramorovým obkladom na spodnej úrovni, maľovanou omietkou na hornej úrovni a zakončená polokupolovou strechou, tvoriacou obrovský výklenok. Voda stekala cez sedem vyrezávaných levích hláv do malých nádrží na chodníku.

Ako ilustrácia - Nymphaeum v meste Jerash. Pohľad na fontánu a zvuk rútiacej sa vody z takejto pamiatky, pre cestovateľov prichádzajúcich do Petry z vyprahnutej púšte, musel byť balzamom na dušu.
Ako ilustrácia - Nymphaeum v meste Jerash. Pohľad na fontánu a zvuk rútiacej sa vody z takejto pamiatky, pre cestovateľov prichádzajúcich do Petry z vyprahnutej púšte, musel byť balzamom na dušu.  (zdroj: Wikipedia)

Kolonádna ulica, po stranách zdobená mohutnou kolonádou, spájala amfiteáter (divadlo) s Hlavným chrámom Qasr al-Bint. Bola to najživšia časť mesta, hlavná nákupná tepna. Pôvodne ju lemovali obchody, verejné budovy a tržnice. Na rozdiel od hrobiek vysekaných do skalných masívov, ktoré odolali zemetraseniam, z tejto murovanej časti mesta nezostalo takmer nič.

Archeológovia naznačujú, že je doteraz preskúmaných iba necelých 20% územia Petry. Merania pomocou sonarového snímkovania a laserového skenovania dokazujú, že v Petre je množstvo podzemných priestorov, dodnes schovaných pod tonami naplavenín a sutín. Zdá sa, že Petra práve teraz začína odhaľovať svoje hlavné tajomstvá, ktoré tu zanechala jedna z najpozoruhodnejších civilizácií v dejinách ľudstva. Je tu práce pre viac ako jednu generáciu archeológov.

Kolonáda doteraz viditeľnej hlavnej ulice (jej začiatok pri divadle vidíme za oslíkom) stála rovnobežne s riečnym korytom Wadí Musa. Niekde tam kde stojí oslík, stálo kedysi Nymphaeum.
Kolonáda doteraz viditeľnej hlavnej ulice (jej začiatok pri divadle vidíme za oslíkom) stála rovnobežne s riečnym korytom Wadí Musa. Niekde tam kde stojí oslík, stálo kedysi Nymphaeum.  (zdroj: Vlado Benčík)
Kolonádna ulica končila Víťazným oblúkom a Hlavným chrámom Qasr al-Bint (vľavo hore na obrázku)
Kolonádna ulica končila Víťazným oblúkom a Hlavným chrámom Qasr al-Bint (vľavo hore na obrázku) (zdroj: Vlado Benčík)
Víťazný oblúk na Kolonádnej ulici.
Víťazný oblúk na Kolonádnej ulici.  (zdroj: Vlado Benčík)
Nabatejskí vojaci pod Víťazným oblúkom.
Nabatejskí vojaci pod Víťazným oblúkom.  (zdroj: Vlado Benčík)
Dnes vyprahnutá a pustá Kolonádna ulica (tiahne sa spodnou časťou obrázku), bola najživšou časťou Petry. Končila "posvätnou" časťou mesta, v ktorej stáli tri chrámy. Dva z nich, Veľký chrám a chrám Qasr al-Bint, vidíme na obrázku.
Dnes vyprahnutá a pustá Kolonádna ulica (tiahne sa spodnou časťou obrázku), bola najživšou časťou Petry. Končila "posvätnou" časťou mesta, v ktorej stáli tri chrámy. Dva z nich, Veľký chrám a chrám Qasr al-Bint, vidíme na obrázku.  (zdroj: Vlado Benčík)

Názov skalného kopca v pozadí na fotke je Umm Al-Biyara. V preklade to znamená „Matka cisterien“. Keby ste po chodníku vedúcom od chrámu Qasr al-Bint na vrchol "Matky cisterien" vystúpili, uvideli by ste na plochej plošine pozostatky edomitských stavieb, vykopávky nabatejsko-rímskeho kúpeľného domu s bazénom a množstvo vytesaných hlbokých dier. Slúžili ako cisterny, zbierala sa v nich dažďová voda. Tá sa terakotovými potrubiami dopravovala do vodovodného systému mesta.

10. Byzantský kostol

Kresťanská éra prišla do Petry v 4. a 5. storočí, keď sa oblasť dostala pod byzantskú kontrolu. Hoci mesto zostalo prevažne pohanské, v blízkosti Urnovej hrobky, premenenej na byzantský kostol, vznikol kresťanský sektor s troma kostolmi. Najväčším bola trojloďová bazilika s rozmermi 26 x 15 metrov, s tromi apsidami na východe a tromi vchodmi na západe, známa aj ako Kostol svätého Petra. Kostol bol postavený na rímskych ruinách, okolo roku 450 n. l.. Všetky uličky kostola boli vydláždené podlahovými mozaikami, znázorňujúcimi geometrické tvary, zvieracie motívy, a symboly ročných období. Okolo roku 600 bol kostol zničený požiarom a opustený. Neskôr ho zrovnalo so zemou niekoľko zemetrasení. Paradoxne, vďaka zemetraseniam, pod sutinami sa výborne zachovali podlahové mozaiky.

Pri vykopávkach, ktoré začali v roku 1992, bolo objavených 152 papyrusových zvitkov. Obsah veľmi cenných textov zo 6. storočia, písaných prevažne v gréčtine, je veľmi pestrý. Podrobne sú tu popísané transakcie s nehnuteľnosťami, spory, zmluvy, sobáše, vená a dedičstvá.

Na začiatku 6. storočia, v susedstve s Kostolom sv. Petra, boli vybudované ďalšie dve eucharistické miesta, Červený kostol a Modrá kaplnka, vybudovaná z modrej egyptskej žuly. Obidve tieto kresťanské stavby zničili zemetrasenia.

Podlahová mozaika v byzantskom Kostole sv. Petra v Petre.
Podlahová mozaika v byzantskom Kostole sv. Petra v Petre. (zdroj: Vlado Benčík)
Podlahová mozaika v byzantskom Kostole sv. Petra v Petre.
Podlahová mozaika v byzantskom Kostole sv. Petra v Petre.  (zdroj: Vlado Benčík)

11. Chrám Okrídlených levov

Koniec Kolonádnej ulice, s obchodmi a tržnicami, obklopenej bazénmi a záhradami, Nabatejci vyčlenili pre svojich bohov, vybudovali "posvätnú štvrť" Petry. Tvorili ju tri chrámy: chrám Okrídlených levov, Veľký chrám a chrám Qasr al-Bint.

Výstavba Chrámu Okrídlených levov spadá do obdobia vlády kráľa Aretasa IV., teda na začiatok 1. storočia n. l.  Zatiaľ čo väčšina chrámových stĺpov v Petre mala hlavice v korintskom štýle, hlavice stĺpov obklopujúcich hlavné pódium v Chráme Okrídlených levov mali tvar „okrídleného leva“. To dalo chrámu jeho moderný názov.

Podľa nájdených kultových predmetov, vrátane slávnej kamennej stély s nápisom „Bohyňa Hayyan, syn Nayibat“, archeológovia dospeli k záveru, že chrám bol zasvätený jednému z hlavných nabatejských ženských božstiev, označovanému ako al-'Uzza (najmocnejšia). Táto nabatejská bohyňa bola neskôr stotožňovaná s inými božstvami z helenistického a rímskeho sveta, ako sú Isis a Afrodita.

Chrám prosperoval aj po rímskej anexii v roku 106 n. l.. Po zemetrasení v máji roku 363 sa však zmenil na ruiny, prestal existovať.

Chrám Okrídlených levov v Petre.
Chrám Okrídlených levov v Petre.  (zdroj: Wikipedia)

12. Veľký chrám

Veľký chrám bol veľkolepým trojúrovňovým komplexom, rozprestierajúcim sa na ploche 7.602 m2, čo z neho robilo najväčšiu voľne stojacu stavbu v Petre. Tak ako pri ostatných dvoch chrámoch v "posvätnej štvrti" na konci Kolonádovej ulice, výstavba komplexu Veľkého chrámu bola dokončená na začiatku 1. storočia n. l., za vlády Aretasa IV..

Archeologický prieskum, ktorý začal v roku 1993 a pokračuje dodnes, dokazuje, že stavitelia pri výstavbe tejto zložitej stavby disponovali nielen veľkými financiami, ale aj vedomosťami, zručnosťou a estetickým cítením. Dokazuje to množstvo nájdených artefaktov (fresiek, kvetinových vlysov, sôch, elegantných pilastrov a hlavíc stĺpov,...). V centrálnej budove, stojacej na najvyššej plošine, bolo stupňovite sa zvyšujúce hľadisko so 600 sedadlami. Tak ako aj v ostatných chrámoch Petry, aj vo Veľkom chráme boli cisterny na vodu. Nádrže s objemom 59 a 327 metrov kubických boli napojené na centrálny rozvod vody v Kolonádnej ulici.

Nie je doteraz jasné, či bol komplex náboženskou stavbou, a ktorému božstvu bol zasvätený. Niektorí archeológovia predpokladajú, že komplex vôbec nebol chrámom, ale využíval sa skôr pre vládne a administratívne účely.

Zemetrasenie v roku 363 n. l. spôsobilo veľký kolaps, časť Veľkého chrámu sa zmenila na ruiny. Byzantínci trosky odstránili a objekt využívali na priemyselné účely. Byzantské obdobie skončilo v roku 661. Vtedy bol v Damašku založený Umajjovský kalifát a oblasť Petry sa dostala pod kontrolu islamu. Zemetrasenia v ďalších rokoch, skazu komplexu dovŕšili.

Komplex Veľkého chrámu v Petre.
Komplex Veľkého chrámu v Petre.  (zdroj: Vlado Benčík)
Archeologická ilustrácia Veľkého chrámu v Petre.
Archeologická ilustrácia Veľkého chrámu v Petre.  (zdroj: Vlado Benčík)
"Posvätná štvrť Petry" s Veľkým chrámom a Chrámom Qasr a-Bint, podľa predstáv archeológov. Dvojicu chrámov dopĺňal Chrám Okrídlených levov, ktorý stál na opačnej strane Kolonádnej ulice, oproti Veľkému chrámu.
"Posvätná štvrť Petry" s Veľkým chrámom a Chrámom Qasr a-Bint, podľa predstáv archeológov. Dvojicu chrámov dopĺňal Chrám Okrídlených levov, ktorý stál na opačnej strane Kolonádnej ulice, oproti Veľkému chrámu.  (zdroj: Vlado Benčík - z časopisu GEO č.501, Jordánsko)

13. Qasr al-Bint

Qasr al-Bint je jedinou voľne stojacou stavbou v Petre, nevytesanou do skaly, ale postavenou z kameňa, ktorej masívne obvodové steny odolali zemetraseniam a stále stoja. A viete prečo? Na rozdiel od iných voľne stojacich stavieb, táto budova bola stavaná unikátnou technológiou, jej tehlové bloky sú prepojené vetvičkami borievky. Práve to vraj malo pomôcť lepšie odolávať zemetraseniam.

Pre miestnych Beduínov je to Qasr al-Bint Fir'aun, čo v preklade znamená „Zámok faraónovej dcéry“. Tak ako Pokladnica (Al-Khazneh), aj Chrám Qasr al-Bint je legendou spojený s egyptským faraónom. Beduínska legenda hovorí, že sa v Petre usadil egyptský faraón a ten pre svoju milovanú dcéru nechal vybudovať tento pyšný zámok. Legenda má od pravdy ďaleko. Pamätník, vybudovaný v prvej polovici 1. storočia n. l., bol kedysi najhlavnejším kultovým miestom, najdôležitejším chrámom v nabatejskej metropole. Bol zasvätený najvyššiemu božstvu Nabatejcov, tým bol boh Dushara.

Meno boha Dushara pochádza z arabčiny „Dhu ash-Shara“, čo znamená jednoducho „ten zo Shary“. Shara je názov hory, nachádzajúcej sa juhovýchodne od Petry, Chrám Qasr al-Bint sa na Sharu „díva“. Boh Dushara sa podľa mýtu narodil ako kamenná dievčina. Bol považovaný za tvorcu a vládcu sveta, bol patrónom nabatejskej krajiny a bohom ich kráľovskej dynastie. Od Dushara sa očakávalo, že bude ochraňovať nabatejských kráľov. Viaceré nápisy nájdené v Petre vykresľujú Dushara ako „Boha nášho pána (kráľa)“. Gréci a Rimania stotožňovali Dushara so Zeusom.  

Na pódium, na ktorom stál chrám, sa vystupovalo po 26 mramorových schodoch. Mramorom boli kedysi obložené aj obvodové steny chrámu. Zemetrasenie v roku 363 n. l. však stavbu natoľko poškodilo, že sa chrám prestal využívať.

Chrám Qasr al-Bint v Petre.
Chrám Qasr al-Bint v Petre.  (zdroj: Vlado Benčík)
Takto veľkolepo si Chrám Qasr al-Bint, a jeho okolie, predstavujú archeológovia.
Takto veľkolepo si Chrám Qasr al-Bint, a jeho okolie, predstavujú archeológovia.  (zdroj: Vlado Benčík - z časopisu GEO č. 501, Jordánsko)

16. Kláštor Ad Deir

Za Chrámom Qasr al-Bint sa dostávame k chodníku, označenému ako „Monastery Trail“. Po zdolaní 850 schodov, rozložených na dĺžke 1,2 km, prekonávajúcich výškový rozdiel 350 metrov, sa po hodine dostanú tí aktívnejší ku Kláštoru Ad Deir. Pomerne namáhavý výstup, tak ako dnes v často panujúcej horúčave, je odmenený nádhernými výhľadmi a samotným Kláštorom, ktorý je jednou z hlavných atrakcií Petry.

Pozoruhodná stavba, známa ako Ad Deir (Kláštor), patrí do obdobia helenisticko-rímskeho a je tak bohato zdobená, že by sa dala označiť ako „baroková“. V meste Nabatejcov je pre svoju odľahlú polohu turistami navštevovaná menej, ale je najimpozantnejšia. Do holej skaly bolo v polovici 1. storočia pred n. l. vytesané priečelie tohto úchvatného architektonického skvostu, má výšku 45 a šírku 50 metrov. Pred Ad Deir je veľké nádvorie, ktoré bolo kedysi obohnané stĺporadím a slúžilo na posvätné obrady. Na nádvorí sú stopy po kamennom prsteni, ale chýbajú indície a údaje o tom, na čo slúžil.

Hoci architektúrou Ad Deir pripomína Pokladnicu, postráda jemné detaily, ktoré vidíme na Pokladnici, tá je však o storočie mladšia. Vstup do Kláštora 8 m vysokou bránou na priečelí vedie do veľkej štvorcovej miestnosti s rozmermi 12,5 x 10 metrov. Steny sú prázdne a nezdobené. Iba zadná stena má výklenok s kamenným blokom, symbolizujúcim božstvo Dushara. Ad Deir nebol hrobkou, slúžil na náboženské zhromaždenia. Nájdený nápis naznačuje, že tam bol uctievaný nabatejský kráľ Obodas I., ktorý bol po svojej smrti povýšený na boha.

Nabatejský kráľ Obodas I. viedol okolo roku 93 pred n. l. vojnu proti Judei a Grécku, ktoré ohrozovali nabatejské obchodné záujmy a celistvosť Nabatejského kráľovstva. Po víťazstvách, Obodas sa stal prvým nabatejským kráľom, ktorého jeho ľud uctieval ako boha.

Neskôr, v byzantskej dobe, Ad Deir bol využívaný ako kresťanská kaplnka. Nájdené vyrezané symboly kríža v interiéri spôsobili, že budova sa začala nazývať Kláštorom.

Milovníci skál si prídu na svoje, výstup ku Kláštoru Ad Deir práve začína.
Milovníci skál si prídu na svoje, výstup ku Kláštoru Ad Deir práve začína.  (zdroj: Vlado Benčík)
Ku kláštoru Ad Deir vedie rozprávkovo magická cesta. Povrch chodníka je upravený aj pre „víkendového turistu“.
Ku kláštoru Ad Deir vedie rozprávkovo magická cesta. Povrch chodníka je upravený aj pre „víkendového turistu“.  (zdroj: Vlado Benčík)
Chudák oslík, ako ťažko dýcha a vyzerá to, že sa pod nákladom potí.... Alebo to dýcham, ako lokomotíva, ja?
Chudák oslík, ako ťažko dýcha a vyzerá to, že sa pod nákladom potí.... Alebo to dýcham, ako lokomotíva, ja? (zdroj: Vlado Benčík)
Cestou ku Kláštoru Ad Deir sa nadchýname úžasnými výhľadmi.
Cestou ku Kláštoru Ad Deir sa nadchýname úžasnými výhľadmi.  (zdroj: Vlado Benčík)
Všetci hovoria, že osol je hlúpe zviera. Myslím, že nie. Dokázalo by hlúpe zviera nechať si naložiť dole v doline na chrbát náklad, pochopiť, že ho má vyniesť po strmých schodoch do reštaurácie hore na kopci a potom samostatne, bez sprievodcu, dokázať to?
Všetci hovoria, že osol je hlúpe zviera. Myslím, že nie. Dokázalo by hlúpe zviera nechať si naložiť dole v doline na chrbát náklad, pochopiť, že ho má vyniesť po strmých schodoch do reštaurácie hore na kopci a potom samostatne, bez sprievodcu, dokázať to? (zdroj: Vlado Benčík)
Pri výstupe ku Kláštoru si môžete v beduínskych stánkoch na niekoľkých miestach kúpiť občerstvenie, alebo suveníry, pravda, s vysokohorským príplatkom.
Pri výstupe ku Kláštoru si môžete v beduínskych stánkoch na niekoľkých miestach kúpiť občerstvenie, alebo suveníry, pravda, s vysokohorským príplatkom.  (zdroj: Vlado Benčík)
My sme sa rozhodli pre čaj, ako vidíte, beduínska babka s cukrom nešetrí.
My sme sa rozhodli pre čaj, ako vidíte, beduínska babka s cukrom nešetrí.  (zdroj: Vlado Benčík)
Úžasná atmosféra, pokoj, málo turistov, nádherné výhľady, to všetko nás privítalo po príchode k ďalšiemu pokladu Petry, Kláštoru Ad Deir.
Úžasná atmosféra, pokoj, málo turistov, nádherné výhľady, to všetko nás privítalo po príchode k ďalšiemu pokladu Petry, Kláštoru Ad Deir.  (zdroj: Vlado Benčík)
Chodníkom, ktorý pokračuje od Kláštora ďalej, sa môžete dostať k úžasnej vyhliadke na Wadi Arab, Izrael a palestínske územia a na juh k vrcholu Jebel Harun, s hrobom proroka Áróna.
Chodníkom, ktorý pokračuje od Kláštora ďalej, sa môžete dostať k úžasnej vyhliadke na Wadi Arab, Izrael a palestínske územia a na juh k vrcholu Jebel Harun, s hrobom proroka Áróna.  (zdroj: Vlado Benčík)
Oproti kláštoru bola pre turistov zriadená kaviareň, aby sa mohli schovať pred horúcim slnkom v tieni a vychutnať si krásu staroveku pri chladnom nápoji.
Oproti kláštoru bola pre turistov zriadená kaviareň, aby sa mohli schovať pred horúcim slnkom v tieni a vychutnať si krásu staroveku pri chladnom nápoji. (zdroj: Vlado Benčík)

Od Kláštora sa vraciame Kolonádnou ulicou späť k Pokladnici a potom pôjdeme ďalej Roklinou Siq k Turistickému centru. Pred ôsmimi hodinami sme sa z neho vybrali spoznávať metropolu Nabatejcov. V roku 1991 tak urobilo viacej ako milión turistov. Oblasť so stredovekými pamiatkami má plochu 20 kilometrov štvorcových, z toho iba malá časť okolo Kolonádovej ulice je rovinatá. Za väčšou časťou pamiatok treba strmo stúpať do kopcov. Za jeden deň neprechodíte všetky zákutia skalného mesta. „Jeden deň nestačí, venujte Petre dva, alebo aj tri dni. A príďte sem v noci, kedy je Petra najkrajšia“, radia miestni. K tomu ponúknu odporúčaný trojdňový program, so zľavnenou vstupenkou.

Hoci sa zvečerieva a pred sebou ešte máme dvojkilometrovú cestu k Turistickému centru, zastavujeme sa opäť pri Pokladnici. Pohľad na ňu je zážitkom skutočne jedinečným. Zdá sa mi, že taká dokonalosť musí pochádzať z iného sveta.
Hoci sa zvečerieva a pred sebou ešte máme dvojkilometrovú cestu k Turistickému centru, zastavujeme sa opäť pri Pokladnici. Pohľad na ňu je zážitkom skutočne jedinečným. Zdá sa mi, že taká dokonalosť musí pochádzať z iného sveta.  (zdroj: Vlado Benčík)

Slovo na záver

Pozostatky Petry, ikony Jordánska, patria nesporne k najunikátnejším a najúžasnejším pamiatkam starovekého sveta. Vďačia za to svojej výnimočnej skalnej architektúre. Jej úžasná poloha uprostred strmých kopcov a úzkych údolí a k tomu červenoružová farba skál, len umocňuje jej pôsobivosť.

Skalné mesto opúšťame s presvedčením - nie nadarmo je Petra považovaná za jeden zo siedmich novodobých divov sveta!

Vladimír Benčík

Vladimír Benčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  58
  •  | 
  • Páči sa:  204x

Každý človek má nejaké túžby a snaží sa, aby niečo dosiahol. Túži po mnohých veciach, pritom sa mu môžu splniť len máloktoré. Mojimi celoživotnými snami bolo slušné fotografovanie, archeológia a cestovanie. Fotoaparát som dostal takmer do kolísky, archeológom som sa nestal, sen o cestovaní si plním po 60-tke. Vitajte na mojom blogu. Rád sa s vami podelím o cestovateľské skúsenosti a zážitky. Dúfam, že vás nimi inšpirujem, motivujem a možno aj pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu