Je skoré ráno. Dnes nás čaká presun z Rigy do Tallinu so zastávkami na zaujímavých miestach. Google maps informuje, že je to štreka dlhá 446 kilometrov. Keby pred našim hotelom erdžal kôň, tak ako erdžával za čias biskupa Alberta jeho rytierom rádu Fratres militiae Christi Livoniae (známemu ako Rád mečových rytierov), tak by nám cesta do Tallinu trvala takmer 8 dní. Cestovná rýchlosť stredovekého rytiera na koni bola 60 kilometrov za deň. Našej takmer novučičkej Škode Octavii s plnou nádržou Google maps ukazuje, že cestu dlhú 446 kilometrov zvládne v domácich podmienkach za 5:56 hodiny. Máme teda časový priestor aj na zastávky.
Len 35 kilometrov za bránami Rigy sa rozkladá známe lotyšské letovisko Jurmala. Názov Jurmala je zložený z dvoch slov, ktoré v lotyštine znamenajú: jura = more a mala = breh. Teada Jurmala je Morské pobrežie. Mesto sa tiahne pozdĺž Baltu v dĺžke 33 kilometrov a je domovom 56 tisíc obyvateľov.
Hoci sa to z fotiek pláže po búrke nezdá, Jurmala je perlou lotyšského pobrežia. Sú to predovšetkým historické kúpele, existujúce tu už od konca 18. storočia. Okrem jedinečných piesčitých pláží sa tu nachádzajú minerálne pramene i liečebná rašelina. Silne ionizovaný slaný vzduch obohatený vôňou borovicových živíc je ideálnou kombináciou pre liečbu dýchacích ciest.
Za začiatok histórie kúpeľov sa považuje rok 1785, kedy tu bolo po prvýkrát organizované verejné kúpanie v Lotyšsku. Doprava hostí z Rigy bola zaisťovaná konskými povozmi, a od roku 1833 lodnou dopravou. Príliv návštevníkov umožnila až železničná doprava, ktorá začala premávať z Rigy od roku 1843. Návštevníci sa sem hrnuli napriek tomu, že voda v mori iba výnimočne dosahuje teplotu nad 20 stupňov. Pre Jurmalu je typická veľmi riedka zástavba, takže je doslova utopená v parkoch a lesoch. To odpovedá veľmi silnému vzťahu Lotyšov k prírode, ktorý má hlboké korene až v pohanských dobách.
Mestečko Sigulda je ďalšou našou zastávkou. Je vstupnou bránou, centrom krásneho národného parku Gauja. Ten bol založený v roku 1973, je prvým a stále je najrozsiahlejším národným parkom Lotyšska. Rozkladá sa na ploche 900 km2 pozdĺž rieky Gauja, ktorá sa tu mimoriadne hlboko vrezáva do načervenalých pieskovcových skál a vytvára čarovné údolné scenérie. Rieka Gauja pramení v centrálnej časti Lotyšska. Najskôr tečie na sever, kde tvorí štátnu hranicu s Estónskom, potom sa otáča k juhu a na západe vteká neďaleko Rigy, po 460 kilometroch, do Baltského mora. Vraj sa jej tok tak krúti preto, lebo koryto rieky vymietla svojim chvostom líška, keď naháňala zajaca.
Hĺbka vody Gauji pri Sigulde dosahuje miestami až 85 metrov a rieka je vraj plná lososov. Národný park Gauja, ktorý je domovom pre 149 druhov vtákov, sa vyznačuje nielen prírodným bohatstvom v podobe fauny a flóry (okolo 900 rastlinných druhov), ale aj najkrajšími a najväčšími jaskyňami Lotyšska, ktoré tu vyhĺbila rieka, a tiež mnohými historickými a kultúrnymi pamiatkami.
Turaida je malá dedinka, vzdialená 4 km od Siguldy, nachádza sa v nej známa Turaidská historická rezervácia. Každoročne ju navštívi okolo 200 000 návštevníkov, aby si pozreli 37 historických objektov, rozmiestnených na ploche 41 hektárov. Cestou do Turaidy sa zastavujeme v mýtmi opradenej, Gutmannovej jaskyni. Je najväčšou jaskyňou Pobaltia. Ak čakáte rozmerovo niečo bombastické, napašmaní napríklad našou Demänovskou jaskyňou Slobody, budete sklamaní. Na to, aby sa stala najväčšou jaskyňou Pobaltia, jej stačia rozmery 10 metrov výška, 12 metrov šírka a necelých 19 metrov hĺbka. Meno dostala po jednom dobrom mužovi (nemecky gut Mann), ktorý tu v jaskyni žil a liečivý prameň používal k uzdravovaniu nemocných. Podľa povery, voda vytekajúca z jaskyne vyhladzuje vrásky. Vraj to nie je obyčajná voda, sú to slzy manželky livónskeho panovníka Rindauga, bola neverná a tak ju v jaskyni pochovali za živa.
V roku 1601 útočilo na hrad Turaida švédske vojsko. Po odrazení útoku našiel hradný pisár Greif medzi padlými vojakmi niekoľkomesačné dievčatko. Pretože práve bol mesiac máj, nazval ho Májou. Pisár sa o ňu staral a vyrástla z nej prekrásna dievčina, ľudia ju nazývali „Turaidskou ružou“. Zamilovala sa do záhradníka Viktora z hradu, stretávali sa v Gutmannovej jaskyni. V tej dobe žili na hrade dvaja poľskí dezertéri. Jeden z nich, Adam Jakubowský sa do Máji zamiloval, no tá ho odmietala. Chcel ju získať stoj čo stoj, napísal jej list menom Viktora a vylákal ju na schôdzku do jaskyne. Mája zistila, že mu nemôže uniknúť a príde o česť, preto zvolila lesť. Nahovorila Adamovi, že má zázračnú šatku, ktorá ju ochráni pred zranením. Od Adama žiadala, aby zázračnú moc šatky vyskúšal tak, že ju sekne mečom. Stalo sa, Adam zaťal do nej mečom a Mája umrela. Keď Adam videl čo urobil, obesil sa v lese.
Za dreveným luteránskym kostolom bol kedysi cintorín, ale cárovná Katarína II. Veľká zakázala v roku 1772 pochovávanie vedľa kostolov, tak cintorín bol zrušený a presťahovaný. Zostala iba pamätná doska nad hrobom turaidskaj dievčiny Máji Greifovej (1601-20) a nad hrobom vznášajúca sa romantická legenda o jej smrti.
Magnetom celej rezervácie je Hrad Turaida. Z jednej strany ho chráni rieka Gauja a z ďalších dvoch strán rokliny, vytvorené menšími prítokmi k rieke.
Dnešný hrad bol vybudovaný na mieste dreveného hradišťa, postaveného turaidskými Livóncami na konci 12. storočia. Ich panovník Kaupo sa v roku 1203 dal v Ríme pokrstiť, aby sám mohol obracať na kresťanskú vieru pohanských Livóncov. Narazil pritom na odpor, miestny obyvatelia jeho hrad v roku 1212 vypálili. Keď v roku 1214 pripadol pravý breh rieky Gauji rižskému biskupstvu, nechal tu zakladateľ Rigy, biskup Albert, postaviť z červených tehiel Hrad Turaida. Nazvali ho Vredeland (Pokojná zem). Názov si miestne obyvateľstvo rýchlo zmenilo na Treyden, čo sa dá voľne preložiť ako Božia záhrada (“Tora” je Boh a “aida” je záhrada). Od roku 1255, až do polovici 16. storočia, patril hrad rižskému arcibiskupstvu. Tak ako sa vyvíjali zbrane na dobývanie hradov (hlavne delostrelectvo), tak bolo postupne dobudovávané opevnenie hradu o bašty a ďalšie hradby. Neskôr hrad menil často majiteľov, hlavne počas poľsko-švédskej vojny patril striedavo jednej i druhej strane. Obývaný bol do roku 1766, kedy vyhorel po neopatrnom výstrele, od neho sa najskôr zapálila strecha paláca a potom vybuchol sklad pušného prachu. Dlhé roky bol opustený, chátral, až v roku 1953 sa začalo s jeho rekonštrukciou, či skôr s novou výstavbou, ktorá presne kopíruje pôvodnú stavbu. Odvtedy je kúsok po kúsku reštaurovaný, práce pokračujú až dodnes.
Dominantou Turaidského hradu je obranná kruhová veža, stojaca uprostred areálu. Už z diaľky vidíme, ako sa vyníma nad korunami stromov. Kedysi mala slúžiť pri obrane ako posledné útočisko obrancov, preto bol pôvodný vchod do veže vybudovaný až 8,5 metrov nad zemou.
Do Tallinu prichádzame včas na to, aby sme si stihli obzrieť Kadriorg a Kláštor sv. Brigity.
Zámok a park Kadriorg - Asi 2 km od tallinského historického starého mesta, v blízkosti Tallinského zálivu sa tiahne dlhý park Kadriorg, obklopený francúzskymi záhradami, obľúbené miesto odpočinku pre obyvateľov mesta. Uprostred parku stojí rovnomenný barokový zámok, ktorý nechal vybudovať ruský cár Peter Veľký pre svoju milenku Martu Samoleovnu Skavronskú. Dlho negramotná dievčina z rodiny lotyšského roľníka sa časom stala Petrovou manželkou a neskôr aj ruskou cárovnou, Katarínou I. Odtiaľ pramení aj názov zámku Kadriorg, čo je v preklade Katarínske údolie. Peter Veľký si pohodlie zámku nikdy neužil, zomrel v roku 1725, v roku dostavby zámku. Katarína I. bola však v tom istom roku korunovaná za imperátorku a jedinú vládkyňu Ruského impéria. V cárskych dobách preto sem prichádzala ruská aristokracia, stráviť pri mori leto. Dnes sídli v zámku Estónske múzeum umenia s veľkými zbierkami umeleckých predmetov zo 16. – 20. storočia. Pastvou pre oči sú nádherné sály so štukovými výzdobami a maľbami na stropoch. Pred zámkom je krásne udržiavaný park s rybníčkami a alejami, siahajúcimi až k moru.
Na pravom brehu rieky Pirita leží vzácna historická pamiatka, ruiny Kláštora sv. Brigity, ktorého história siaha až do 15. storočia. V roku 1417 bolo za podpory veľmajstra Rádu Livónskych rytierov získané povolenie na stavbu. Kostol v kláštore bol vysvätený v roku 1436, bol najväčším v Starom Livónsku a existoval tu viac ako 150 rokov. Monumentálny trojuholníkový štít nad portálom je vysoký 35 metrov, interiér má rozmer 24x56 metrov. Kláštor sa riadil prísnymi pravidlami sv. Brigity, teda napríklad kláštor nemohol mať viac, ako 85 členov – 60 sestier a 25 bratov (z toho 13 kňazov). Podľa pravidiel mal kostol 13 oltárov, pomenovaných po apoštoloch, každý kňaz mal svoj oltár.
Počas Rusko-Livónskej vojny bol kláštor brutálne zničený ruskou armádou, ktorá sem vtrhla v januári 1575. Až v roku 1930 si roľníci všimli v zemiačisku zbytky kláštora a o hodne neskôr sa začalo s obnovou (prakticky výstavbou) ruín.
Nadšenie z cesty po Pobaltí u nás narastá, zajtra nás čaká v Talline veľký deň, jubilejné 150 výročie Estónskeho sviatku piesní a tanca.
