Kláštor Pavlínov (Mariánska Čeľaď) a Hrad Čabraď – alebo „Ako sa (ne)staráme o naše historické pamiatky“

Kláštor Pavlínov (Mariánska Čeľaď) a Hrad Čabraď – alebo „Ako sa (ne)staráme o naše historické pamiatky“
Písmo: A- | A+

V stredoveku sa staré opustené hrady búrali, aby sa tam neopevnili nepriatelia, alebo lúpežníci, ktorí by odtiaľ drancovali okolie. Aj v dnešnej dobe sa s barbarským prístupom k historickým pamiatkam stretávame často.

Naši predkovia nám zanechali mimoriadne bohaté hmotné i nehmotné kultúrne dedičstvo. Pamiatky sú súčasťou našej kultúrnej a národnej identity, ako správni "dedičia“ by sme sa o ne mali aj starať. Obzvlášť o tie, ktoré sú zaradené do zoznamu celoštátne významných Národných kultúrnych pamiatok (NKP). Povinnosť chrániť kultúrne dedičstvo je zakotvená aj v Ústave SR. Právny rámec pre ochranu pamiatok vytvára zákon NR SR č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu a jeho vykonávajúca vyhláška.

Znamená to teda, že vlastník pamiatky zaradenej do zoznamu NKP, ktorý sa o pamiatku nestará, porušuje zákon.

V zozname NKP, aktualizovanom 5. februára 2021, nachádzame rímske pevnosti, gotické kostoly, stredoveké hrady, kláštory, renesančné a barokové kaštiele a kúrie, vidiecke usadlosti a vodné mlyny. Sú samozrejme pamiatky, ktoré nemajú známych vlastníkov, prípadne je ich vlastníctvo tak zložité, že sa úradom s nimi veľmi ťažko dohaduje. Sú to napríklad aj niektoré hrady, ktoré nie sú zapísané ako stavba, ale iba ako parcela, na ktorej stavba stojí. Tú parcelu vlastní pozemkové spoločenstvo alebo urbár, prípadne štátne inštitúcie (pozemkový fond či iné). Je to často tak komplikované, že ani úrad nevie, s kým jednať. Väčšina kultúrnych pamiatok však vlastníka má.

V uplynulých týždňoch som navštívil viacero stredovekých hradov a historických pamiatok. Ako vyzerá starostlivosť o zachovanie kultúrneho dedičstva v praxi? Prinášam porovnanie dvoch protikladov.

Kláštor Pavlínov Máriacsalád v katastri obce Veľké Lovce

Takto kedysi vyzeral Kláštor Mariánska Čeľaď. Žiaľ, z kláštora zostal dnes iba model zhotovený podľa maľby z roku 1786. Môžete ho uvidieť v múzeu obce Veľké Lovce, v chotári ktorej ruiny kláštora ležia.
Takto kedysi vyzeral Kláštor Mariánska Čeľaď. Žiaľ, z kláštora zostal dnes iba model zhotovený podľa maľby z roku 1786. Môžete ho uvidieť v múzeu obce Veľké Lovce, v chotári ktorej ruiny kláštora ležia.  (zdroj: Vlado Benčík)
Foto časti zoznamu NKP aktualizovaného 05.02.2021 dokazuje, že pod č. 974 a 975 je zapísaný do zoznamu Národných kultúrnych pamiatok Kláštor s kostolom Pavlínov – Máriacsalád.
Foto časti zoznamu NKP aktualizovaného 05.02.2021 dokazuje, že pod č. 974 a 975 je zapísaný do zoznamu Národných kultúrnych pamiatok Kláštor s kostolom Pavlínov – Máriacsalád.  (zdroj: Vlado Benčík)
Zrúcaniny kláštora Mariánska Čeľaď nájdete v lesnom poraste pri ceste vedúcej z Podhájskej do obce Čechy.      GPS súradnica  N48.07729° E18.36957°  ;    N48°4.638' E18°22.174'
Zrúcaniny kláštora Mariánska Čeľaď nájdete v lesnom poraste pri ceste vedúcej z Podhájskej do obce Čechy. GPS súradnica N48.07729° E18.36957° ; N48°4.638' E18°22.174' (zdroj: Vlado Benčík)
Z kedysi honosného a rozsiahleho sídla pavlínskych mníchov, s kúpeľmi, so záhradou, školou, s nemocnicou, rozsiahlymi pozemkami a čulým hospodárstvom, zostali len ruiny národnej kultúrnej pamiatky obrastené zeleňou a zdevastované človekom.
Z kedysi honosného a rozsiahleho sídla pavlínskych mníchov, s kúpeľmi, so záhradou, školou, s nemocnicou, rozsiahlymi pozemkami a čulým hospodárstvom, zostali len ruiny národnej kultúrnej pamiatky obrastené zeleňou a zdevastované človekom.  (zdroj: Vlado Benčík)
Zachovali sa ruiny troch krídel kláštorných budov okolo rajského dvora a krátke krídlo vybiehajúce na sever. Z dvojvežového kostola nezostalo prakticky nič.
Zachovali sa ruiny troch krídel kláštorných budov okolo rajského dvora a krátke krídlo vybiehajúce na sever. Z dvojvežového kostola nezostalo prakticky nič.  (zdroj: Michal Gažo)
Z kostola pavlínov zostala iba stena presbytéria, na ktorej bol umiestnený oltár. Je neuveriteľné, za aký krátky čas dokáže človek bez štipky úcty k histórii zničiť aj posledné zvyšky vzácneho svedectva o živote našich predkov.
Z kostola pavlínov zostala iba stena presbytéria, na ktorej bol umiestnený oltár. Je neuveriteľné, za aký krátky čas dokáže človek bez štipky úcty k histórii zničiť aj posledné zvyšky vzácneho svedectva o živote našich predkov. (zdroj: Michal Gažo)
Pavlínsky kostol Máriacsalád mal bohatý interiér, svedčí o tom aj tento barokový oltár z 18. storočia. Po zrušení kláštorného kostola bol oltár prenesený do kostola sv. Jána Nepomuckého v Čake, kde je dodnes.
Pavlínsky kostol Máriacsalád mal bohatý interiér, svedčí o tom aj tento barokový oltár z 18. storočia. Po zrušení kláštorného kostola bol oltár prenesený do kostola sv. Jána Nepomuckého v Čake, kde je dodnes.  (zdroj: Wikipedia - Vlado Benčík)
Kostol uzatváral dvor na západnej strane. Tam kdesi pod podlahou bývalého kostola, tam kde vidíme ohnisko a hŕbu raždia, boli krypty. Žiaľ, mŕtvi mnísi v nich nenašli večný odpočinok.
Kostol uzatváral dvor na západnej strane. Tam kdesi pod podlahou bývalého kostola, tam kde vidíme ohnisko a hŕbu raždia, boli krypty. Žiaľ, mŕtvi mnísi v nich nenašli večný odpočinok.  (zdroj: Vlado Benčík)
Vedľajšia miestnosť za presbytériom tiež patrila ku kostolu. Využívala sa ako sakristia. Slúžila na úschovu bohoslužobných predmetov a na prípravu kňazov pred obradmi.
Vedľajšia miestnosť za presbytériom tiež patrila ku kostolu. Využívala sa ako sakristia. Slúžila na úschovu bohoslužobných predmetov a na prípravu kňazov pred obradmi. (zdroj: Vlado Benčík)

Najucelenejšiu informáciu o zaujímavej histórii spojenej s kláštorom som našiel na stránke Hrady a zámky na Slovensku.

Mariánska Čeľaď (Máriacsalád) je malá pustatina, patriaca k Veľkým Lovciam v Novozámockom okrese. Miesto bolo obývané už v dobe bronzovej. Z tej doby pochádza nálezisko v okolí.

Mariánska Čeľaď (Máriacsalád) sa po prvý raz sa spomína v roku 1210, kedy tu stála kaplnka a v roku 1330 kamenný kostol. No už z roku 1075 pochádza záznam v Darovacej listine kráľa Gejzu I., ktorý osadu stojacu na tomto mieste daruje benediktínom z Hronského Beňadiku. V roku 1512 darovali Žigmund z Levíc a jeho svokor František Haraszty pozemky pavlínom v Lóte, v Belegu a Hronskej Mikule. Založenie kláštora potvrdil kráľ Ľudovít II. v roku 1517. V listine sa nachádza Mariánska Čeľaď pod menom Zala(t). Prídavné meno Mariánska je z neskoršieho pôvodu a pochádza z doby, keď už bol chrám a kláštor zasvätený cti Panny Márie. Pavlíni bývali v tomto kláštore asi 268 rokov. Najlepšie sa mali v 15. a čiastočne aj 16. storočí. Získavali rôzne privilégiá, panovníci im odpustili dane, dôchodky dostávali z kráľovských majetkov. Neskôr vlastnili a obhospodarovali okolo štyritisíc hektárov pôdy. Mali aj svoj vlastný erb. Pri kláštore vyrástla osada s názvom Belek (dnes súčasť Podhájskej), v ktorej žili ľudia, čo pracovali v kláštore. Počas nebezpečenstva slúžil kláštor ako ochrana pre ľudí a v čase mieru ako svätyňa. Iné zdroje hovoria, že okolie aj s osadou, dnes už zaniknutou, obklopovali husté lesy plné zbojníkov. Ľudia v historkách spomínajú najmä Klokoča. Priekopa, v ktorej údajne jeho banda bývala, sa dodnes volá Klokočov.

Ďalšie legendy vravia, že miestni týchto bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, vraj nemali veľmi radi. Boli to väčšinou šľachtickí synovia, a tak sa vraj aj správali. Hovorievalo sa, že v kláštore zmizlo veľa mladých žien, že ich znásilňovali a predstavený rehole si vraj vymáhal právo prvej noci. Druhá verzia o zmiznutých dievčatách hovorí, že to bolo dielo spomínaných zbojníkov, ktorí sa mali prezliekať do mníšskych habitov, aby podozrenie padlo na pavlínov. Pravdepodobnejšia je asi prvá verzia. Kláštor bol totiž pre okolie centrom kultúry a vzdelanosti.

Pavlínom nastali zlé časy v 16. storočí po vpáde Turkov, ktorí kláštor na niekoľko rokov obsadili. Neskôr kláštor zdevastovali Rákócziho vojská. Mnísi sa presídlili do Lefantoviec. Majetok však pustol a tak ho prenajali. Až v roku 1711 sa mnísi vrátili. Kláštor od roku 1749 začali budovať nanovo, v barokovom slohu so skvostnou výzdobou. Patril k nemu veľký dvojvežový kostol, termálne kúpele a botanická záhrada s teplomilnými rastlinami. Bol známym pútnickým miestom. Základný kameň do steny kostola položil 12. augusta 1749 veľkovaradínsky biskup Mons. Pavol Forgáč z Jelenca. Vysvätený však bol až v roku 1778. Význam kláštora Mariánska Čeľaď dokazuje aj usporadúvanie pavlínskych kapitúl. (Kapitula je zhromaždenie predstavených všetkých kláštorov rádu.) Posledná provinčná kapitula rehole pavlínov v Uhorsku sa na Mariánskej Čeľadi konala 29.mája 1785. Rozhodovalo sa na nej o sporných otázkach povinnosti nosenia brady a fúzov. Jednali tiež o jednotnom rehoľnom obleku, nakoľko mladí rehoľníci zanedbávali tieto dávne predpisy. Na poslednej kapitule bolo vydané prísne nariadenie, aby sa fúzy a brada nosili ďalej a aby sa členovia rehole odievali jednotným rúchom.

Zdarnému rozvoju kláštora zasadil smrteľnú ranu dekrét cisára Jozefa II., ktorým zrušil dňa 7.februára 1786 rehoľu pavlínov v Uhorsku. Kláštor v Máriacsaláde mal vtedy knižnicu s 1184 zväzkami, ktorých hodnota bola odhadnutá podľa vtedajšej meny na 398 zlatých. Archív kláštora bol po zrušení rádu pavlínov zakopaný v tzv. Klokočovom jarku (v lese smerom na dedinu). Tam bol v 19. storočí nájdený a uložený v archívoch vo Viedni. Hlavný oltár kostola bol prevezený do Čaky, zvony do Tešedíkova. Pavlíni sa do kláštora už nikdy nevrátili. Legenda hovorí, že ušli podzemnými chodbami, ale pravda je taká, že mohli ešte pár mesiacov ostať a potom sa zamestnali ako učitelia v rôznych školách alebo dostali od štátu výsluhový dôchodok. V čase zrušenia rádu ich bolo v kláštore iba sedem. Dvaja z nich sa stali kňazmi v novopostavenom kostole v Lóte, dnešných Veľkých Lovciach.

Kláštorné budovy potom slúžili na rôzne účely. Napríklad v roku 1809 slúžil kláštorný komplex ako poľný lazaret. V roku 1863 kláštor po zásahu bleskom nešťastne vyhorel a už ho nikdy neobnovili do pôvodnej slávy. Vchod do kostola bol po požiari zakrytý len doskami. Bol tam sklad obilia aj sušiareň tabaku. Z tehál kláštora postavili súčasné dva kostoly vo Veľkých Lovciach. Dvojvežový kostol bol podobný tomu v Marianke. Počas 2. svetovej vojny bol poškodený tak, že úplne zanikol. Materiál miestni použili na opravu svojich vojnou zničených domov. Po roku 1948 mali kláštorný komplex v správe štátne lesy, následne štátne majetky. Boli tam kancelárie, byty, obchod, jedáleň, kuchyňa, ale aj základná škola, keďže v okolí bola bytovka aj domy. Štátny majetok hlavnú i vedľajšie budovy využíval dosť nešetrným spôsobom. Časti kláštora zdevastovali, keď ho používali ako sklad obilia, ako ovčinec i ako jednotriedku pre 1.-4- ročník. V jedálni vysekali strop s freskami, aby sa doň zmestil stroj na mletie žita pre dobytok. Niektoré priestory boli využívané ako kancelárske, iné na ustajnenie dobytka. Podľa spomienok miestnych, termálny prameň vytekal v areáli kláštora ešte určite okolo roku 1960. Prameň vyschol s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti s výstavbou termálneho kúpaliska v neďalekej Podhájskej. Jednotriedka bola zrušená v roku 1967, čo sa stalo podnetom na odsťahovanie pre rodiny so školopovinnými deťmi a postupne sa zlikvidovala i živočíšna výroba, kde títo ľudia pracovali. V roku 1973 odišla odtiaľ posledná obyvateľka kláštora.

V roku 1970 bol kláštor vyhlásený za historickú pamiatku. Jeho správu prevzali pamiatkári a budova slúžila ako depozitár Okresného múzea v Nových Zámkoch. V roku 1972 sa podarilo získať finančné prostriedky a bola kompletne vymenená strecha – rezivo i krytina, aby sa zabránilo poškodzovaniu muriva a stien interiéru. Budova bola uzatvorená, bola tam zabezpečená trvalá strážna služba. V rokoch 1972-1977 sa každoročne v letných mesiacoch konal na Mariánskej Čeľadi „Festival mládežníckych klubov". Bývali to trojdňové podujatia venované športovej činnosti mládeže a kultúre.

Aj na sklonku rokov 80-tych mal kláštor strechu a stál v pomerne slušnom stave. Mali sem chodiť deti do školy v prírode, v lete mal byť využívaný na detské tábory aj ako rekreačné stredisko pre dospelých.
Aj na sklonku rokov 80-tych mal kláštor strechu a stál v pomerne slušnom stave. Mali sem chodiť deti do školy v prírode, v lete mal byť využívaný na detské tábory aj ako rekreačné stredisko pre dospelých. (zdroj: Michal Gažo)

Z projektu, ktorý by zároveň historickú pamiatku zachránil, nezostalo nič. Ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia bol kláštor zastrešený škridlami a dokonca obývateľný. Bola tam elektrina, dobudovávali sa ďalšie inžinierske siete. Prišiel však koniec roka 1989, ktorý priniesol zmenu politického systému. Budova kláštora aj s rozsiahlymi pozemkami bola v rámci reštitúcií prinavrátená pôvodným vlastníkom - cirkvi. Kým pozemky cirkev prenajala, budovu kláštora si nechala. Depozitár múzea sa musel vysťahovať. Dodnes je majiteľom Kláštora pavlínov Máriacsalád cirkevná organizácia Stephaneum, podliehajúca Trnavskej arcidiecéze.

Podľa honosnej historickej budovy bývalého Seminára sv. Štefana sa dá usudzovať, že majiteľ kláštora, cirkevná spoločnosť Stephaneum, finančnou núdzou netrpí.
Podľa honosnej historickej budovy bývalého Seminára sv. Štefana sa dá usudzovať, že majiteľ kláštora, cirkevná spoločnosť Stephaneum, finančnou núdzou netrpí.  (zdroj: Wikipedia - Vlado Benčík)

Od roku 1991 do r.1997 sa v priestoroch Mariánskej Čeľade každoročne konali počas letných prázdnin stretnutia kresťanskej mládeže. Boli organizované s cieľom zachrániť aspoň budovu kláštora, ktorá sa zachovala. Osobne si pamätám stav kláštora z roku 1992, moja dcéra sa stretnutia kresťanskej mládeže v Máriacsalád v tom roku zúčastnila. Som stavbár a viem to posúdiť, kláštor v pôvodnom rozsahu sa v tej dobe zachrániť určite ešte dal.

Fotky v múzeu dokazujú, že kláštor bol kompletne zastrešený ešte aj v 1995 roku.
Fotky v múzeu dokazujú, že kláštor bol kompletne zastrešený ešte aj v 1995 roku.  (zdroj: Vlado Benčík)

Nepomohla ani právna ochrana vyhlásením za národnú kultúrnu pamiatku. Nestrážený a voľne prístupný barokový komplex sa stal lacnou zásobárňou stavebného materiálu pre ľudí z okolia, takže za 25 rokov sa z neho stala takmer bezcenná rozvalina.

Bohužiaľ, mnohí ľudia sem chodia len preto, aby zničili to, čo nezničil čas. Rokokové mreže na spodných oknách vraj dokonca násilím vytrhávali pomocou traktora.
Bohužiaľ, mnohí ľudia sem chodia len preto, aby zničili to, čo nezničil čas. Rokokové mreže na spodných oknách vraj dokonca násilím vytrhávali pomocou traktora.  (zdroj: Michal Gažo)
Ešte v roku 2005 sa nad múrmi kláštora rozprestieralo torzo strechy. V roku 2007 sa písalo o tom, že Trnavské arcibiskupstvo plánuje budovu kláštora obnoviť. Zostalo iba pri plánoch a sľuboch.
Ešte v roku 2005 sa nad múrmi kláštora rozprestieralo torzo strechy. V roku 2007 sa písalo o tom, že Trnavské arcibiskupstvo plánuje budovu kláštora obnoviť. Zostalo iba pri plánoch a sľuboch.  (zdroj: Michal Gažo)
V roku 2007 sa písalo o tom, že Trnavské arcibiskupstvo získalo pôvodné fotky zničených fresiek a že fresky plánuje obnoviť. Výsledok ale vidíte sami.
V roku 2007 sa písalo o tom, že Trnavské arcibiskupstvo získalo pôvodné fotky zničených fresiek a že fresky plánuje obnoviť. Výsledok ale vidíte sami.  (zdroj: Vlado Benčík)

Takto situáciu kláštora Máriacsalád opísal historik P. Dvořák v časopise Pamiatky a múzeá č. 2/2007: „Pred niekoľkými dňami som prišiel na Mariacsalád, kláštor Mariánskej družiny, v lesoch neďaleko Podhájskej. Už som ho nenašiel. Ešte pred niekoľkými rokmi tam bolo múzeum, so strážcom, ktorý ho vartoval, potom si ho v reštitúcii vzala cirkev, nechala bez ochrany a dnes je to rozvalina, presnejšie povedané baňa na stavebný materiál. Na kované rokokové mreže, ktoré spomína aj súpis pamiatok, ktosi priviazal lano, na druhý koniec traktor a vytrhol ich zo steny; skončili kdesi v zbere. Z národnej kultúrnej pamiatky, veľkého barokového komplexu zmizla strecha, trámy, dvere, okná, elektrické káble, vodovodné trúbky, veľká časť múrov, zrútili sa nechránené klenby, tisíce tehál skončili v okolitých obciach, kde si z nich postavili šopy a ploty. Vzácne fresky údajne od rakúskeho maliara J. V. Bergla, ktoré si všade inde strážia ako oko v hlave, pod rozbúranými stropmi zmyl dážď. Vedľa kláštora je parkovisko pre návštevníkov pamätného miesta. Stalo sa z neho verejné smetisko, kam prichádzajú vozíky aj celé nákladné autá plné odpadkov; ale aj autobusy a autá cudzincov; termálne kúpele v Podhájskej sú plné zahraničných turistov, v húfoch prichádzajú na miesta, o ktorých veľa počuli a nevychádzajú z údivu. Sú to samozrejme najmä Maďari, lebo na hranice je len zopár kilometrov. Môžeme hádať, čo hovoria... „ Od havarijného stavu, ktorý v roku 2007 zaznamenal P. Dvořák, sa situácia výrazne zhoršila.

Vzácne fresky, údajne od rakúskeho maliara J. V. Bergla, ktoré si všade inde strážia ako oko v hlave, pod rozbúranými stropmi zmyl dážď.
Vzácne fresky, údajne od rakúskeho maliara J. V. Bergla, ktoré si všade inde strážia ako oko v hlave, pod rozbúranými stropmi zmyl dážď. (zdroj: Vlado Benčík)
Fresky na stenách nahradili grafity a červené fŕkance od paintballistov.
Fresky na stenách nahradili grafity a červené fŕkance od paintballistov. (zdroj: Vlado Benčík)
Hľadači pokladov stihli preskúmať každý štvorcový meter podláh a sien.
Hľadači pokladov stihli preskúmať každý štvorcový meter podláh a sien.  (zdroj: Vlado Benčík)
Pohľad do miestností ktoré ešte v 90-tych rokoch mali dve podlažia a kompletnú strechu, doslova trhá srdce.
Pohľad do miestností ktoré ešte v 90-tych rokoch mali dve podlažia a kompletnú strechu, doslova trhá srdce. (zdroj: Vlado Benčík)
Opustené a spustošené priestory kláštora, bez záujmu majiteľa, odovzdane čelia osudu. Zachovali sa klenby na niekdajších chodbách, ktorými zbožní mnísi potichu prechádzali ponorení do modlitieb.
Opustené a spustošené priestory kláštora, bez záujmu majiteľa, odovzdane čelia osudu. Zachovali sa klenby na niekdajších chodbách, ktorými zbožní mnísi potichu prechádzali ponorení do modlitieb.  (zdroj: Vlado Benčík)
Zachovali sa aj vchody do podzemia, ktoré je už dávno zasypané odpadkami. Tými väčšími chodbami v podzemí, vedúcimi z kláštora, sa pavlíni premávali v kočoch.
Zachovali sa aj vchody do podzemia, ktoré je už dávno zasypané odpadkami. Tými väčšími chodbami v podzemí, vedúcimi z kláštora, sa pavlíni premávali v kočoch.  (zdroj: Vlado Benčík)

Pod kláštorom sa zachovala bohatá sieť únikových chodieb, ktoré sa využívali aj počas vojen s Turkami. Dodnes nebola riadne zmapovaná a nebol tam vykonaný dôsledný archeologický výskum. Časť z podzemných chodieb  vraj preskúmali ľudia z okolia. Pre ťažký vzduch a hroziace závaly sa však po kilometri vrátili. Podľa starých povestí je kláštor spojený podzemnou chodbou s kláštorom v Hronskom Beňadiku a s mestom Nové Zámky. Chodby boli údajne široké až štyri metre, takže sa do nich pohodlne vošiel kočiar s koňmi. Na miestach, ktorými viedli tajomné podzemné chodby z kláštora do okolia, sa tu a tam nachádzajú prepadliská.

Povesti a legendy hovoria o tom, že miestni obyvatelia nemali bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, veľmi radi. Hovorievalo sa, že v spletitých podzemných chodbách kláštora zmizlo veľa znásilnených mladých dievčat.
Povesti a legendy hovoria o tom, že miestni obyvatelia nemali bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, veľmi radi. Hovorievalo sa, že v spletitých podzemných chodbách kláštora zmizlo veľa znásilnených mladých dievčat.  (zdroj: Vlado Benčík)

Dnes v okolí a podzemí kláštora miznú odpadky.

Za 30 rokov sa z kláštora, ktorý sa mohol stať skvostnou kultúrnou pamiatkou, stala rozvalina. Kedysi bol plný života, či už duchovného, alebo svetského, dnes jeho zvyšky smutne vytŕčajú spoza divého zeleného porastu.
Za 30 rokov sa z kláštora, ktorý sa mohol stať skvostnou kultúrnou pamiatkou, stala rozvalina. Kedysi bol plný života, či už duchovného, alebo svetského, dnes jeho zvyšky smutne vytŕčajú spoza divého zeleného porastu. (zdroj: Michal Gažo)
Súčasný stav Kláštora Mariánska Čeľaď je dokladom toho, ako barbarsky sa k historickým pamiatkam správame. Dnes je ruina považovaná za jedno z najstrašidelnejších miest na Slovensku.
Súčasný stav Kláštora Mariánska Čeľaď je dokladom toho, ako barbarsky sa k historickým pamiatkam správame. Dnes je ruina považovaná za jedno z najstrašidelnejších miest na Slovensku. (zdroj: Michal Gažo)
Tento kedysi veľkolepý priestor slúžil pavlínom ako knižnica.  Ruku na srdce, sme my kultúrnym národom?
Tento kedysi veľkolepý priestor slúžil pavlínom ako knižnica. Ruku na srdce, sme my kultúrnym národom?  (zdroj: Vlado Benčík)

Pamiatka je v dezolátnom stave. V zahraničí by si takéto miesto, ktoré sa navyše nachádza iba 4 km od svetoznámeho rekreačného strediska Podhájska, pestovali ako skvost, chodili by sa sem pozerať návštevníci z celej Európy. A u nás?

Cirkev dala pred ôsmimi rokmi zreštaurovať sochu Panny Márie, ktorú ľudia pred desaťročiami zachránili z priečelia kostola. Socha stála na nádvorí kostola vo Veľkých Lovciach. Dnes je tam iba podstavec. Asi sa Panna Mária na miesto pred kostolom tak skoro nevráti. Údajne za reštauráciu sochy nemá kto zaplatiť. Vo farskom kostole vo Veľkých Lovciach sú umiestnené dva mramorové stĺpy, ktoré podopierajú chór. To je všetko čo zostalo Veľkým Lovciam z bývalého kostola na Mariánskej Čeľadi.

Mramorový stĺp (ten bližší) je jeden z dvoch stĺpov, ktoré zostali vo Veľkých Lovciach z kostola v Máriacsaláde, kedysi honosnom a bohatom sídle pavlínskych mníchov.
Mramorový stĺp (ten bližší) je jeden z dvoch stĺpov, ktoré zostali vo Veľkých Lovciach z kostola v Máriacsaláde, kedysi honosnom a bohatom sídle pavlínskych mníchov.  (zdroj: Vlado Benčík)
Fotky na paneloch v obecnom múzeu Veľkých Loviec dokumentujú, ako neskutočne rýchlo sa zdevastoval objekt kláštora, Tým najpovolanejším, ktorý vie o pohnutej histórii kláštora všetko, je pani Terézia Pavlatovská, chodiaca encyklopédia, – správca múzea.
Fotky na paneloch v obecnom múzeu Veľkých Loviec dokumentujú, ako neskutočne rýchlo sa zdevastoval objekt kláštora, Tým najpovolanejším, ktorý vie o pohnutej histórii kláštora všetko, je pani Terézia Pavlatovská, chodiaca encyklopédia, – správca múzea.  (zdroj: Vlado Benčík)

Organizácia Stephaneum sa trestuhodne nestará o historickú pamiatku, ktorú má vo svojom majetkovom fonde. Keď sa vlastník o zachovanie národnej kultúrnej pamiatky dlhodobo nestará a k pamiatke sa nehlási, legislatíva umožňuje jej vyvlastnenie štátom. Žiaľ, v praxi sa to nedeje.

Metropola východu privíta v utorok 14. septembra 2021 vzácneho hosťa. Počas tretieho dňa pastoračnej a štátnickej návštevy Slovenska na pozvanie Zuzany Čaputovej a Konferencie biskupov Slovenska príde do Košíc Svätý Otec František. V Košiciach strávi časť popoludnia, keď sa o 16.00 hod. stretne na Luníku IX. s obyvateľmi tohto sídliska. Čo tak ukázať Svätému otcovi nielen našich spoluobčanov na Luníku IX., ale aj cirkevný majetok -  zdevastovaný Kláštor pavlínov Máriacsalád ? 

Hrad Čabraď a združenie RONDEL

S úplne opačným prístupom k záchrane historickej pamiatky sa stretneme pri návšteve hradu Čabraď. Občianske Združenie RONDEL sa o hrad Čabraď stará od roku 2000 a jeho prácu na záchrane pamiatky je naozaj vidieť. Ak si otvoríme internetovú stránku Združenia RONDEL, môžeme si prečítať úvodný text, ktorý by sme si mali vryť do pamäti: „Osud odkazu našich predkov by nemal byť ľahostajný nikomu z nás. Naše pamiatky vznikali stáročia, sú kľúčom k našej minulosti, studnicou poznatkov a vedomostí, dôkazom umu predchádzajúcich generácií a mementom, kto sme a odkiaľ kráčame.

Žiadny kultúrny národ by nemal dopustiť, aby tieto pamiatky na minulosť zanikli vinou nezáujmu, veď tu nie sú len pre nás, ale mali by sa zachovať hlavne pre generácie, čo prídu po nás.

Práve preto vzniklo Združenie RONDEL. Snažíme sa, aby jedna jedinečná pamiatka – hrad Čabraď, definitívne nezanikla a nestratila sa z našich dejín. Zbierame čriepky z jeho histórie, spájame ich do príbehu tak, ako sa snažíme bojovať o zachovanie každého kameňa z jeho muriva.

Poďte s nami a pridajte sa k vzrušujúcej ceste našou históriou a sami svojou prácou vykrešte svoje meno do stránok našich dejín“.

Za dvadsať rokov sa na obnove hradu Čabraď podieľali stovky ľudí, prevažne dobrovoľníkov zo Slovenska a Česka, ale aj niektorých ďalších krajín Európy: Belgicka, Španielska, Maďarska, Ruska.... Niektoré projekty zastrešuje obec Čabradský Vrbovok s chabou podporou Ministerstva kultúry a iné, Združenie RONDEL, hlavne cestou letných brigád dobrovoľníkov.

Čabraď, zrúcanina hradu pôvodne nazvaného Litava, nachádzajúca sa pri obci Čabradský Vrbovok, na kopci nad údolím Litavy.
Čabraď, zrúcanina hradu pôvodne nazvaného Litava, nachádzajúca sa pri obci Čabradský Vrbovok, na kopci nad údolím Litavy. (zdroj: Michal Gažo)

Hrad Čabraď vznikol približne v polovici 13. storočia. Vie sa o tom, že v roku 1276 bol jeho majiteľom comes Derš z rodu Huntovcov. Na začiatku 14. storočia hrad dobyl Matúš Čák a v polovici 15. storočia ho obsadilo vojsko Jána Jiskru. Veľkú úlohu zohral hrad Čabraď v období protitureckých vojen. Bol dôležitou protitureckou pevnosťou, chránil najexponovanejšiu cestu pri nájazdoch Turkov z juhu k banským mestám. V roku 1622 dal kráľ Ferdinand II. súhlas, aby hrad Čabraď a panstvo k nemu prislúchajúce odkúpil od vtedajšej majiteľky Barbory Balašovej za 23 000 zlatých novozámocký podkapitán Peter Koháry. Ten sa dostal do mnohých konfliktov s osmanskými miestodržiteľmi sídliacimi v Ostrihome a Fiľakove, no Turci hrad nikdy nedobyli. Po upokojení pomerov strácal hrad na význame. Koháryovci sa presťahovali do moderného kaštieľa vo Svätom Antone. V majetku rodu Koháryovcov zostal opustený čabraďský hrad až do svojho zániku v roku 1812. Skazu zavŕšili sami majitelia. Hrad, náročný na údržbu, dal František Koháry, posledný mužský potomok rodu Koháryovcov, podpáliť. Možno aj z obavy, aby sa v ňom neusadili lúpežní rytieri. Hrad sa zmenil na ruiny a na dlhé roky upadol do zabudnutia.

Zrúcanina gotického hradu na konci skalného ostrohu z troch strán obtekaného riečkou Litavou, situovaná v Krupinskej planine, juhovýchodne od obce Čabradský Vrbovok.
Zrúcanina gotického hradu na konci skalného ostrohu z troch strán obtekaného riečkou Litavou, situovaná v Krupinskej planine, juhovýchodne od obce Čabradský Vrbovok. (zdroj: Michal Gažo)
Hrad Čabraď – pohľad od cesty.
Hrad Čabraď – pohľad od cesty. (zdroj: Vlado Benčík)

Pre ruiny hradu, ktorý si pred viac ako dvoma storočiami úmyselne podpálili sami majitelia, však svitla nová nádej. V polovici 90-tych rokov 20. stor. prebehla konzervácia prvého nádvoria spolu so zisťovacím archeologickým výskumom. V roku 2000 vzniklo občianske združenie pre záchranu hradu – Združenie Rondel, ktoré v spolupráci s obcou Čabradský Vrbovok pravidelne čistí hrad od náletovej vegetácie, zameriava hradné objekty, zabezpečuje statiku a konzerváciu múrov, bášt a brán, zastrešuje, propaguje hrad pre verejnosť a znovuoživuje zabudnuté remeslá. Hrad ožil, nielen turisti, ale aj kúpeľní hostia z Dudiniec našli k nemu cestu.

Pohľad na hrad od vstupnej brány. Hrad je verejnosti voľne prístupný, vedie k nemu približne päť kilometrov dlhá turistická trasa (z obci Čabradský Vrbovok, alebo osady Konské).
Pohľad na hrad od vstupnej brány. Hrad je verejnosti voľne prístupný, vedie k nemu približne päť kilometrov dlhá turistická trasa (z obci Čabradský Vrbovok, alebo osady Konské). (zdroj: Vlado Benčík)
Hrad Čabraď – pohľad z veže na vstupnú bránu. Hrad ponúka krásne výhľady.
Hrad Čabraď – pohľad z veže na vstupnú bránu. Hrad ponúka krásne výhľady.  (zdroj: Vlado Benčík)
Hrad Čabraď – veža horného hradu a budova sýpky.
Hrad Čabraď – veža horného hradu a budova sýpky. (zdroj: Vlado Benčík)
Nechýba tu horný hrad tvorený vežou, rozľahlým nádvorím s palácovými stavbami, ale aj hospodárskymi budovami, na západnej strane to boli bastióny a menšie bašty, obvodové opevnenie v dolnom hrade, vstupná brána s vežou, strelnica a padací most.
Nechýba tu horný hrad tvorený vežou, rozľahlým nádvorím s palácovými stavbami, ale aj hospodárskymi budovami, na západnej strane to boli bastióny a menšie bašty, obvodové opevnenie v dolnom hrade, vstupná brána s vežou, strelnica a padací most. (zdroj: Vlado Benčík)
Kým v minulosti bol hrad skutočnou pevnosťou, dnes sa z neho zanechalo podstatne menej. Ruiny a to, čo z neho zostalo, však má svoju čarovnú atmosféru.
Kým v minulosti bol hrad skutočnou pevnosťou, dnes sa z neho zanechalo podstatne menej. Ruiny a to, čo z neho zostalo, však má svoju čarovnú atmosféru. (zdroj: Vlado Benčík)
Hrad Čabraď – zvyšky paláca.
Hrad Čabraď – zvyšky paláca.  (zdroj: Vlado Benčík)
Hrad Čabraď – zvyšky vonkajšieho opevnenia.
Hrad Čabraď – zvyšky vonkajšieho opevnenia.  (zdroj: Vlado Benčík)

Patrí sa poďakovať členom združeniu RONDEL za entuziazmus, s akým organizujú práce na záchrane hradu Čabraď, perle Hontu. Patrí sa poďakovať všetkým ľuďom, ktorí na hrade brigádujú dobrovoľne a bez nároku na honorár, aby tento nádherný hrad zrenovovali. Svojou prácou predlžujú tomuto krásnemu hradu život a umožnia tak aj neskorším generáciám vidieť aspoň úlomky z našej histórie. Títo ľudia preto obetujú svoj voľný čas a mozole a jedinou odmenou pre nich sú nezabudnuteľné chvíle uprostred tejto krásnej divočiny a večery pri ohni v kruhu priateľov. Nepridáte sa?

Pre bližšie informácie o hrade Čabraď navštívte prosím stránku združenia Rondel.

Skryť Zatvoriť reklamu