Nedobytný Konštantínopol
Predstavte si mesto, ktoré bolo po stáročia synonymom moci, bohatstva a viery. Mesto, ktoré stálo na hranici dvoch svetov – Európy a Ázie – a ktorého hradby odolávali všetkým útokom, ktoré na ne história poslala. Konštantínopol, korunovaný klenot Byzantskej ríše, dedič antického Ríma, bol viac než len metropolou: bol symbolom civilizácie, poslednou baštou kresťanstva na východe a snom dobyvateľov z celého sveta.
Mesto, ktoré ospevovali proroci aj mudrci, vraj ak by bol celý svet jednou krajinou, Konštantínopol by bol jeho hlavným mestom. O jeho osude sa šepkalo v proroctvách a legendách. Dobytie Konštantínopola – bašty kresťanstva – bolo v moslimskom svete vnímané ako posvätný cieľ a významná náboženská povinnosť, odporúčal či skôr žiadal ju splniť sám prorok Mohamed. „Ten, kto dobyje Konštantínopol, bude požehnaný,“ znela tradícia, ktorá po stáročia podnecovala ambície sultánov a vojvodcov.
No mesto odolávalo.
V priebehu stáročí čelil Konštantínopol desiatkam útokov a obliehaní, vrátane dvoch veľkých pokusov v rokoch 674–678 a 717–718, ktoré tureckí a arabskí vojvodcovia viedli bez úspechu. Storočia skúšok a neúspechov.
A prečo? Pozrime sa na samotné mesto. Konštantínopol – alebo ako ho nazývali Slovania, Carihrad – ležal na polostrove obmývanom z troch strán vodou: Marmarským morom na juhu, Bosporským prielivom na východe a zálivom Zlatý roh na severe. Príroda mu poskytla prirodzený štít. A tam, kde jej sily nestačili, nastúpila ľudská genialita.
Hradby Konštantínopola
Mesto bolo obohnané vysokými hradbami – dokonca aj tam, kde sa dotýkalo mora. Najimpozantnejšie opevnenie stálo na západnej, pevninskej strane – jedinom mieste, kadiaľ sa dalo útočiť po súši. Predstavte si hradbu dlhú 7,5 kilometra. A nie jednu – ale tri za sebou. Trojitá obrana: prvý múr nižší, no stále hrozivý. Za ním druhý – vyšší, s množstvom veží. A napokon tretí, najvyšší a najsilnejší – vnútorný múr, chrbtica celej obrany. Viac ako stovka veží bola strategicky rozmiestnená tak, aby sa paľba z nich krížila a neponechala ani centimeter priestoru bez dozoru.
A to ešte nie je všetko. Pred týmito hradbami sa tiahla obrovská priekopa – 20 metrov široká a 10 metrov hlboká, naplnená vodou. Jediný prístup viedol cez mosty. No akonáhle sa blížilo nebezpečenstvo, mosty sa zdvihli alebo zničili. V tej chvíli sa mesto menilo na ostrov nedobytný nielen z mora, ale aj z pevniny. Každá brána bola pevnosťou sama osebe – s mrežami, masívnymi dverami a nepretržitou strážou. Hradby Konštantínopola boli pre nepriateľov nočnou morou. Boli schopné odolať útokom katapultov a baranidiel a dlhé storočia to fungovalo.
A čo prístup z mora? Južná strana pri Marmarskom mori a východná pri Bospore boli tiež zabezpečené – námorné hradby, hoci menej masívne než tie pevninské, sa tiahli v dĺžke 8,5 kilometra. Byzantínci tu spoliehali na silu svojho loďstva a dravé morské prúdy, ktoré sťažovali vylodenie. Napriek tomu šlo o mohutnú obranu.
Najprepracovanejšia ochrana však čakala na severe – pri Zlatom rohu. Tento prírodný záliv bol ideálnym prístavom. Aby mu zabránili padnúť do rúk nepriateľa, Byzantínci napli cez jeho vstup obrovskú kovovú reťaz – od brehu k brehu. Plávala na vode vďaka sudom alebo pltiam. Ich vlastné lode mohli vplávať, reťaz sa pred nimi potopila a za nimi opäť zdvihla – a nepriateľ zostal vonku. Prelomiť túto obranu bolo nesmierne náročné. Reťaz bola strážená, a každý pokus ju preseknúť či potopiť plavidlá, ktoré ju držali, narážal na zúrivý odpor.
Zdalo by sa, že Konštantínopol bol nedobytný. Ale čo voda?
Pitná voda bola Achillovou pätou každej obliehanej pevnosti. No aj v tomto smere Byzantínci predčili všetky očakávania. Ich inžiniersky dôvtip nemal obdobu. Jeden z hlavných zdrojov – rieka Lycas – bol ukrytý pod zemou. Áno, čítate správne. Celá rieka bola vedená v podzemnom krytom kanáli, ktorý smeroval od prameňa až k mestu, prechádzajúc pod priekopou aj mohutnými hradbami. Nepriateľ tak často netušil, že mesto má prístup k prameňu čerstvej vody – a preto ho nemohol ani ohroziť. Tajomstvo bolo dokonale utajené. Žiaden špión, žiaden zvedavý pohľad.
A to nebolo všetko. Akoby Byzantínci rátali so všetkým, vybudovali aj záložný systém – sieť podzemných potrubí a akvaduktov. Prvým významným akvaduktom bol Hadriánov akvadukt z 2. storočia, ktorý privádzal vodu z oblasti Belgradského lesa. Neskôr bol systém rozšírený o Valensov akvadukt (Bozdoğan Kemeri), ktorý sa stal hlavným zdrojom vody pre rastúce mesto. Voda bola v meste uskladňovaná vo viacej ako 150 veľkokapacitných cisternách, (najznámejšie a najväčšie sú Bazilika – Yerebatan Sarnıcı – a Binbirdirek), ktoré slúžili ako zásobárne počas sucha, obliehaní či iných krízových situácií. Vďaka tomu bol Konštantínopol nielen vojenskou pevnosťou, ale aj technickým zázrakom – autonómny, odolný, takmer mýtický.
Všetky pokusy o dobytie Konštantínopola počas ôsmich storočí pred rokom 1204 zlyhali. Mesto odolalo desiatkam obliehaní – jeho mohutné hradby nepodľahli Peržanom, Arabom, Bulharom, Rusom, .... Výnimkou bola len krátka okupácia v 9. storočí za vlády Michaela II., kedy mesto počas bulharského útoku na chvíľu stratilo časť predmestí, no samotné jadro Konštantínopola nikdy nepadlo. Až počas štvrtej križiackej výpravy v roku 1204 bolo mesto skutočne dobyté – tentoraz nie vďaka vojenskej sile protivníka, ale v dôsledku zložitých vnútorných konfliktov, politických machinácií a zrady niektorých obrancov, čo viedlo k obsadeniu a rozsiahlemu vyplieneniu mesta križiakmi.
Sultán Mehmed II. Dobyvateľ
Konštantínopol stál ako výzva, ako sen dobyvateľov, ktorý nik nedokázal naplniť. Až do chvíle, keď sa v roku 1451 na trón Osmanskej ríše posadil (po druhýkrát) mladý a ambiciózny sultán Mehmed II.– len 18-ročný tínedžer. Dostalo sa mu skvelého kozmopolitného vzdelania. Už ako mladík sa pripravoval zapísať svoje meno do večnosti. Sníval o tom, že sa Osmanská ríša stane vládcom dvoch kontinentov. Jeho učitelia mu vštepili myšlienku, že práve on je predurčený na splnenie proroctva proroka Mohameda. Ten kto dobyje Konštantínopol a urobí z neho hlavné mesto islamu, získa zvláštne miesto u Boha, a Mehmed to bral doslova.
Prvé jeho kroky po nástupe k moci boli však nečakané. Aby Uhorsko a Benátky zostali neutrálne, podpísal pre ne priaznivé mierové zmluvy. Uzatváral prímeria a zmluvy – pokojne, premyslene. No išlo len o taktiku. Potreboval si zabezpečiť chrbát a sústrediť všetky sily na jeden cieľ: Konštantínopol. Byzantská ríša bola v tom čase slabá a často využívala politiku rozdúchavania a podpory občianskych vojen v Osmanskej ríši, aby oslabovala svojho mocného suseda. Mehmed si túto zradu zapamätal.
A Mehmed II. sa začal pripravovať. Ticho, rok dopredu.
Historici odhadujú, že zhromaždil armádu o počte 80 až 100-tisíc mužov – kolosálnu silu, aká v tom čase nemala obdobu.
No nie len počtom bola jeho armáda výnimočná. Mehmed vsadil na najmodernejšiu technológiu svojej doby a nič nenechal na náhodu. Investoval obrovské sumy do pušného prachu a delostrelectva – zbraní, ktoré mali navždy zmeniť spôsob obliehania miest.
Najal si geniálneho uhorského delmajstra menom Orbán. Ten predtým ponúkol svoje služby aj Byzantíncom, no tí si jeho služby – iróniou osudu – nemohli dovoliť. Sultán ho však prijal s otvorenou náručou a dal mu všetko, čo potreboval. Orbán pred ním sebavedomo prehlásil: „Áno, dokážem odliať bronzové delo pre kameň, aký si len zaželáš. Dôkladne som preskúmal hradby Konštantínopola. Kamene môjho dela dokážu rozdrviť na prach nielen tieto múry, ale aj hradby samotného Babylonu.“
Mehmed mu zaplatil dvojnásobok bežnej odmeny a poskytol neobmedzené zdroje na výrobu diel. Orbán sa pustil v železiarňach Drinopolu do práce – roztápal bronzový šrot, lial kov do foriem a o niekoľko týždňov z nich vylúpil skutočnú obludu. Svet uzrel zbraň, akú dovtedy nepoznal: hlaveň dlhú 8 metrov, steny hrubé 20 centimetrov, vývrt s priemerom 76 centimetrov – dostatočne široký, aby doň po štyroch vliezol dospelý človek. Delo vystreľovalo kamenné gule vážiace vyše pol tony.
Táto zbraň, známa pod menom „Bazilika“, sa stala legendou – najväčším bombardérom svojej doby. Bola síce pomalá – mohla vystreliť iba sedemkrát za deň –, no jej ničivá sila dokázala zrovnať so zemou aj tie najpevnejšie múry. A práve na túto silu sa Mehmed spoliehal.
Mladý sultán paralelne budoval a modernizoval aj flotilu, mala zohrať kľúčovú úlohu v obliehaní. Vedel, že mesto sa nedá dobyť iba z pevniny, potreboval ho obkľúčiť zo všetkých strán. Z takmer nulového stavu vznikla flotila 150 až 200 vojnových lodí, pripravená ovládnuť more a zablokovať zásobovanie mesta.
A to stále nebolo všetko. Sultán nechal na najužšom mieste Bosporu, oproti existujúcej pevnosti Anadolu Hisari, postaviť druhú – Rumeli Hisar. Pôvodný názov pevnosti bol Boğazkesen – „Hrdlorez“, „rezala“ hrdlo prielivu Bospor.
Výstavba pevnosti bola vnímaná v Byzancii ako jasný signál prípravy na vojnu a Mehmed II. skutočne vyslal byzantskému cisárovi Konštantínovi XI. tvrdé varovanie, že ak sa budú sťažovať alebo pokúsia zasiahnuť, bude to považovať za nepriateľský akt. Podľa niektorých prameňov Mehmed pohrozil, že byzantských vyslancov stiahne z kože, ak sa ešte raz prídu sťažovať na výstavbu pevnosti.
Výstavba pevnosti trvala len štyri mesiace – stavebný zázrak. Týmto ťahom získal sultán Mehmed úplnú kontrolu nad prielivom. Každá loď, ktorá sa pokúsila prekĺznuť do mesta, sa ocitla v krížovej paľbe z dvoch osmanských pevností.
Aj Konštantínopol sa pripravuje na obranu
Úprimne povedané, v tom čase bola Byzancia iba tieňom svojej slávy. Ako starý, zranený boxer v poslednom kole – potácala sa na nohách a len s námahou odolávala silnému protivníkovi. Sila Osmanskej ríše rástla nezadržateľne, zatiaľ čo kedysi mocná Byzantská ríša sa scvrkávala. Po štvrtej krížovej výprave v roku 1204, kde križiaci vyplienili Konštantínopol, už nebolo možné obnoviť niekdajšiu moc. Územie za územím padalo do rúk nepriateľa a z niekdajšej veľkej ríše nezostalo takmer nič.
Cisár Konštantín XI. Palaiologos, posledný vládca Byzantskej ríše, už nepanoval nad impériom – len nad mestom, ktorého lesk a sláva boli len bledým odrazom jeho dávnej veľkoleposti. Jeho trón nestál na výslní ríše, ale v tieni jej hradieb. Titul „cisár Rimanov“ znel v tých časoch skôr ako trpká irónia než ako vyjadrenie skutočnej moci. Na Západe ho väčšina panovníkov už ani neuznávala. Menoval sa Konštantín, rovnako ako zakladateľ mesta ktoré mal brániť. Bola to symbolika akú by si nevymyslel ani najodvážnejší spisovateľ.
Jedinou skutočnou výhodou Byzantíncov zostávalo ich legendárne, takmer nedobytné hlavné mesto – Konštantínopol – a neveľká, ale skúsená flotila, zakotvená v bezpečí Zlatého rohu. Námorné sily pozostávali z 30 až 36 lodí, medzi ktorými nechýbali janovské a benátske plavidlá, ktoré priplávali na pomoc, keď sa cisár dozvedel o masívnych prípravách osmanského dobyvateľa.
Imperátor Konštantín XI. mal po svojom boku ešte jednu „tajnú zbraň“ – janovského šľachtica a žoldniera Giovanniho Giustinianiho Longa, známeho experta na obranu hradov a pevností. Po príchode do Konštantínopola v roku 1453 ho cisár vymenoval za veliteľa pozemných vojsk a zveril mu organizáciu obrany najohrozenejšieho úseku Theodosiánskych hradieb. Ako sa neskôr ukázalo, skúsenosti a charizma Longa výrazne prispeli k dlhej a húževnatej obrane mesta proti osmanskej presile.
Na obranu mesta mal Konštantín k dispozícii len asi 7 000 mužov – z toho tretinu tvorili zahraniční žoldnieri, predovšetkým Janovčania a Benátčania. Zvyšok pozostával z byzantských vojakov, mestskej domobrany a hŕstky dobrovoľníkov – posledných verných obrancov mesta, ktoré už čoskoro malo čeliť svojmu osudu.
Konštantín si jasne uvedomoval, že sa blíži osudová búrka. Pokúsil sa podplatiť niektorých poradcov mladého sultána Mehmeda II., aby ho odvrátili od plánov na dobytie mesta, no tieto snahy zlyhali. Mehmed bol neoblomný, poháňaný víziou naplniť svoje historické poslanie – dobyť Konštantínopol a stať sa tým, kto naplní proroctvo.
Keď bolo jasné, že k stretu dôjde, Konštantín nechal zatvoriť mestské brány, dal zatknúť moslimských obyvateľov a vyslal posolstvo sultánovi: mesto bude brániť do poslednej kvapky krvi. Okamžite sa začal pripravovať na obliehanie – horúčkovite opravoval múry opevnenia, doplnil zásoby potravín a munície a vyslal poslov po celej Európe so žiadosťou o pomoc. V tej chvíli bol Konštantínopol poslednou baštou kresťanstva na východe.
Na druhej strane Mehmed vydal rozkaz upraviť cestu z Edirne, vtedajšieho osmanského hlavného mesta, až ku Konštantínopolu, aby umožnil prepravu ťažkého delostrelectva – najmä legendárneho cárskeho dela. Armáda sa pohla: pechota, vozy so zbraňami a muníciou, ťažná sila – asi 60 volov, ktorí ťahali obludu, delo kolosálnych rozmerov. Okolo neho kráčalo 200 vojakov – 100 z každej strany – aby zabránili prevráteniu. Bol to pohľad, ktorý budil rešpekt i strach.
Napokon dorazil k hradbám aj samotný sultán. Svoj stan si rozložil priamo pred bránou svätého Romana (Gate of Saint Romanus) – najzraniteľnejšou časťou obrany mesta. Tam sa pomodlil dva rakáty (cykly islamskej modlitby), prosil o víťazstvo a následne rozdelil armádu a veliteľov do útočných formácií. Nechcel mesto obkľúčiť a čakať, chcel ho dobyť a pretvoriť. Zatiaľ čo v Konštantínopole sa modlili, pred hradbami rástla nová epocha. Začínala sultánom ktorý si hovoril Dobyvateľ ešte skôr ako padol prvý kameň z hradieb.
Ešte pred prvým útokom, v súlade s islamskou tradíciou, Mehmed poslal cisárovi posla s ponukou vzdať sa mesta. Sultán garantoval slobodný odchod nielen jemu, ale aj všetkým, ktorí si želali opustiť Konštantínopol. Dokonca mu ponúkol ponechať si majetok i družinu. Bol to veľkorysý návrh, ktorý mohol zachrániť tisíce životov. No Konštantín ho odmietol – vedel, že európska pomoc nepríde včas, že šance sú minimálne, ale cítil zodpovednosť za tisícročnú históriu mesta a rozhodol sa bojovať.
Na jednej strane stál ambiciózny sultán túžiaci dobyť baštu kresťanstva, na druhej strane odvážny cisár, ktorý sa postavil nepriateľovi, hoci vedel, že stojí na pokraji priepasti. Tak začala posledná kapitola histórie Konštantínopolu – jedno z najznámejších obliehaní v dejinách.
Boj o Konštantínopol: Obliehanie Konštantínopola sa začalo 6. apríla 1453.
Na druhý deň Mehmed nariadil zasypať priekopy a rozpútal delostrelecký útok. Obávaná bazilika vypálila prvú salvu – zem sa zatriasla a ohlušujúci výbuch narazil do starobylých múrov s desivou silou. Ozvena dunela mestom i okolím. Z mesta zaznelo len zlovestné ticho šoku, dalo sa takmer nahmatať. Dva týždne neúnavne búšili osmanské delá do hradieb, dym z pušného prachu zatemnil oblohu a hluk bol taký, že sa zdalo, akoby sa malo nebo roztrhnúť.
Napriek tejto ničivej sile múry odolávali. Boli stavané stáročia s obdivuhodnou pevnosťou. Delá síce vytvárali trhliny a odlamovali kusy kamenných blokov, no nedokázali ich úplne zničiť. Každú noc Byzantínci s vypätím všetkých síl opravovali poškodené úseky – kamene, trámy, vrecia so zeminou, gobelíny, čokoľvek, čo ich mohlo udržať stáť. Ale čas bol proti nim. Materiál dochádzal, ľudia slabli a každá noc bola kratšia ako tá predchádzajúca.
Fronta zostávala nepohnutá – Osmani útočili, Byzantínci opravovali a opätovali paľbu. Až 14. apríla prišla zmena: mohutné cárske delo, prehriate a opotrebované, explodovalo a zabilo obsluhu, aj uhorského inžiniera Orbána, jeho tvorcu. Pre Osmanov to bola bolestivá strata, pre obrancov nádejné znamenie. Mehmed však nezaváhal – dal delo opraviť, aj keď už nikdy nezískalo svoju pôvodnú silu.
Dňa 18. apríla Osmanmi spustený útok prerástol do prudkých bojov. Vojaci sa snažili vyliezť po rebríkoch, zatiaľ čo obrancovia zhadzovali na nich kamene, strieľali šípy a použili aj obávaný grécky oheň – horľavú zmes, ktorú neuhasila ani voda. Útok sa skončil fiaskom – na hradbách zostalo približne 200 mŕtvych osmanských vojakov.
Dramatické momenty na mori
Zatiaľ čo delá duneli a obrancovia odrážali útoky na hradbách, odohrala sa jedna z najdramatickejších scén obliehania na mori. Dňa 20. apríla sa na obzore objavili štyri veľké lode – tri janovské vojnové a jedna byzantská s obilím a muníciou. Ich príchod znamenal pre obrancov nádej, pre Osmanov však hrozbu. Sultán Mehmed osobne sledoval, ako jeho flotila pod velením Suleymana Baltaoglu nedokáže zastaviť mohutné kresťanské lode, ktoré sa prebojovali cez osmanské galéry do Zlatého rohu. Napriek početnej prevahe Osmanov preukázali Janovčania úžasnú odolnosť – ich vysoké paluby a silné delá odolali útokom a osmanské lode boli spálené gréckym ohňom.
Porážka rozčúlila sultána do nepríčetnosti. Baltaoglu bol predvolaný pred vojenský súd a hrozila mu smrť. Až keď sultán uvidel, že veliteľ prišiel v boji o oko a jeho rozhodnutie ustúpiť bolo vynútené, udelil mu milosť, ale zbavil ho velenia.
Chladná stratégia a zázračný manéver
Napriek pokusom diplomatov a hrozbám zo strany Uhorska, že využije osmanské zaneprázdnenie na útok, Mehmed odmietol obliehanie prerušiť. Práve naopak, rozhodol sa pre odvážny, takmer nemožný plán, ktorý šokoval celú Európu. Keďže vstup do Zlatého rohu chránila železná reťaz a benátske lode, Mehmed nariadil presunúť flotilu po súši. Pod rúškom noci vojaci položili na zem kláty natreté lojom a tukom a na nich ťahali lode okolo janovskej štvrte Galata. Do tejto herkulovskej práce boli zapojené stovky vojakov, voly a laná – mnohí pri tom zahynuli alebo utrpeli ťažké zranenia, ale tajomstvo sa podarilo udržať.
Aby odvrátil pozornosť Byzantíncov, Mehmed nariadil nepretržitú delostreľbu na západné hradby, rozkázal zapáliť obrovské ohne a vojnové bubny duneli celú noc. Ráno 22. apríla sa obyvatelia mesta s hrôzou dívali na osmanské lode, ktoré sa objavili v ich chránenom prístave Zlatý roh – 67 lodí prešlo po súši ako prízraky. Morálka obrancov sa zlomila, uvedomili si, že čelia nepriateľovi, pre ktorého nie je nič nemožné.
Zúfalstvo cisára a odhodlanie obliehateľov
Keď cisár Konštantín XI. Palaiologos videl, aký odvážny a úspešný krok podnikli Osmanovia, zachvátila ho zúrivosť a zúfalstvo. V návale beznádeje sa rozhodol pre čin, ktorý otriasol mestom: nariadil popravu všetkých moslimských zajatcov v Konštantínopole. Dvestošesť ich bolo sťatých a ich telá boli z hradieb zhodené do osmanského tábora – temné posolstvo určené sultánovi Mehmedovi II.
Cisár dúfal, že tento barbarský čin zlomí morálku nepriateľa. No dosiahol pravý opak. Osmanmi sa prehnala vlna nenávisti a ešte väčšieho odhodlania. Ich túžba po víťazstve sa zmenila na plameň, ktorý bolo nemožné uhasiť.
6. máj: Opravené obliehacie delá, vrátane obávaného „Veľkého Orbána“, sa opäť rozbesnili. Spolu s ďalšími delami spustili ničivú paľbu na mestské hradby, ktoré sa už sotva držali pokope.
7. máj: Sultán Mehmed nariadil druhý veľký útok. Tisíce vojakov sa vrhli do útoku, šplhali sa po rebríkoch a útočili na prierazy v hradbách. Z hradieb ich vítal grécky oheň, vriaci olej a neúnavný odpor byzantských obrancov. Krv tiekla potokmi a deň sa skončil bez víťaza – len smrť triumfovala. Odhady hovoria, že v ten deň padlo až 7 000 osmanských vojakov ako šahídi, mučeníci padlí v džiháde kvôli viere márne dúfajúc, že sa priblížili k víťazstvu.
Sultán, otrasený stratami, sa rozhodol dať svojim mužom čas na odpočinok. Boli vyčerpaní, mnohí ranení, morálka kolísala – ale ich vôľa zlomená nebola.
12. máj: Prišiel tretí útok. Opäť sa opakoval krvavý scenár. Opäť tisíce padlých osmanských šahídov. Opäť statočnosť na strane obrancov a útočiacich, ktorá presahovala ľudské hranice.
A predsa – osmanské vojská neustúpili. Bojovali s presvedčením, že každý ich krok môže byť posledný. Vedeli, že na nich čaká len smrť alebo víťazstvo – nič medzi tým. A napriek tomu útočili. Znovu a znovu.
Ich jedinou oporou bola viera. Viera v Alaha, viera v spravodlivosť ich snaženia, viera, že sú nástrojmi vyššej vôle.
„Božia pomoc nám dodá silu, posilní naše nohy,“ šeptali so zúfalou nádejou osmanskí vojaci, zatiaľ čo sa chveli v tieni ďalšieho útoku. Tieto slová boli ich poslednou oporou, keď im vlastné telá vypovedávali službu. Medzi stenami vyčerpaného mesta sa zároveň niesli podobné modlitby — zúfalé výkriky kresťanských obrancov, obracajúce sa k nebu v nádeji na zázrak. Rovnaká túžba po spáse, rovnaký strach. Iba adresát ich prosieb bol iný.
Posledné dni Konštantínopola: Temnota pred búrkou
Po sérii krvavých a neúspešných frontálnych útokov na mohutné hradby Konštantínopola sa mladý sultán Mehmed II. rozhodol zmeniť taktiku. Od 13. do 22. mája 1453 sa začala nová fáza obliehania – fáza inovácií, psychologickej vojny a temných znamení, ktoré otriasli vierou obrancov aj dobyvateľov.
Most cez Zlatý roh
Jednou z najodvážnejších iniciatív tohto obdobia bola výstavba pontónového mosta cez Zlatý roh. Mehmed nariadil, aby bol most vybudovaný z územia Galaty – janovskej obchodnej kolónie, ktorá formálne zostávala neutrálnou. Cieľ bol jasný: premiestniť ťažké delostrelectvo a väčší počet vojakov na severovýchodnú stranu mesta a tak zaútočiť na zraniteľné hradby smerujúce k Zlatému rohu. Tým sa eliminovala nevýhoda lodného bombardovania – osmanské vojenské plavidlá totiž niesli iba menšie delá, ktoré boli nestabilné a málo účinné pri ostreľovaní hradieb.
Pokus prelomiť reťaz
Sultán zároveň podnikol tri pokusy o prelomenie mohutnej železnej reťaze, ktorá chránila vstup do Zlatého rohu. Táto bariéra bránila vstupu lodí do vnútornej zátoky, kde boli hradby nižšie a menej opevnené. Napriek veľkému úsiliu sa reťaz nepodarilo zlomiť – ukázala sa ako technicky dokonalá a obrancami výborne bránená.
Obliehacie veže a grécky oheň
Osmani zároveň začali stavať vysoké drevené obliehacie veže. Jedna z nich dosahovala výšku štvorposchodovej budovy a poskytovala osmanským strelcom výhodu v boji s obrancami na hradbách. Byzantínci však proti tejto hrozbe nasadili jednu zo svojich najobávanejších zbraní – grécky oheň. Veža bola zapálená a zničená, pričom plamene pohltili aj mnohých Osmanov v jej útrobách.
Boj pod zemou
Sultán sa napokon uchýlil aj k tradičnej, no nebezpečnej metóde – podzemnej vojne. Ženisti začali kopať hlboké a dlhé tunely s cieľom dostať sa pod hradby mesta a podkopať ich. Práce prebiehali v utajení – z veľkej vzdialenosti a vo veľkej hĺbke – aby sa zabránilo odhaleniu.
Napriek tomu Byzantínci objavili niektoré z týchto podzemných chodieb. Kľúčovú úlohu pri tom zohral nemecký inžinier v ich službách, ktorý pomocou jednoduchých akustických nástrojov a senzorických metód určil polohu baní. Byzantínci následne začali kopať protitunely, priamo v podzemí bojovali s nepriateľom. Neraz do nich vystreľovali grécky oheň a upaľovali osmanských baníkov zaživa. Napriek týmto neúspechom Osmanská morálka neklesla – práve naopak. Ich vytrvalosť a presvedčenie o neodvratnosti víťazstva boli čoraz silnejšie.
Zatmenie Mesiaca – znamenie záhuby
V noci z 22. na 23. mája sa nad mestom udiala nebeská udalosť, ktorá otriasla dušami všetkých obyvateľov – zatmenie Mesiaca. Bol spln. Presne v súlade so starobylým proroctvom pripisovaným zakladateľovi Byzantskej ríše – že mesto padne v deň, keď mesiac bude v splne a zároveň sa zatmie. V tom čase Mesiac na chvíľu zmizol v tieni Zeme a zvyšok mal podobu polmesiaca – symbolu islamu. Pre Byzantíncov to bolo znamenie Božieho opustenia.
Psychologická vojna
Na druhý deň, 23. mája, Mehmed vyslal ku cisárovi Konštantínovi ešte jednu diplomatickú misiu. Vyslancom bol Ismail bin Fendiyar, Konštantínov osobný známy. Mehmed ponúkol záchranu života a mierové podmienky výmenou za kapituláciu. Odpoveď bola rovnaká ako predtým – Konštantín odmietol vzdať mesto, aj keď vedel, že tým možno podpisuje svoj rozsudok smrti. Kresťanský svet, namiesto toho aby poslal armády, iba prizeral.
Červené svetlo a strážny anjel opustil mesto
Byzantský ľud od nepamäti veril legende, podľa ktorej v chráme Hagia Sofia prebýval anjel – mocný nebeský ochranca, ktorý už celé tisícročie rozprestieral svoje krídla nad mestom a chránil ho pred záhubou. Jeho prítomnosť bola tichou zárukou božskej ochrany, nádejou v časoch vojny i mieru.
V noci z 24. na 25. mája sa nad Konštantínopolom udialo niečo, čo otriaslo samotnými základmi tejto viery. Okolo majestátnej kupoly Hagie Sofie sa zjavila zvláštna červená žiara – mihotavé, neprirodzené svetlo, ktoré obkresľovalo siluetu chrámu ako ohnivá koruna. Ľudia sa zhŕkli, vystrašení a bezmocní, keď svetlo znenazdajky zhaslo. V tom okamihu sa zdalo, akoby aj posledný lúč nádeje vyhasol spolu s ním.
Obyvatelia to považovali za jasné znamenie – anjel strážny, ktorý doteraz bdel nad mestom, ich opustil. Strach sa šíril ako požiar. Ulice zachvátila hystéria, zbožní i bezbožní sa rútili do chrámov, kde sa ozývali celonočné modlitby, kajúce výkriky a prosebné spevy. Mnohí verili, že nad mestom visí prekliatie, že jeho koniec je neodvratný.
Konštantínopol, mesto, ktoré po stáročia odolávalo obliehaniam, útokom i zradám, sa teraz ocitlo na pokraji priepasti. Jeho duch bol zlomený skôr, než padli múry – a v srdciach jeho obyvateľov zavládlo ticho pred búrkou.
Mesto zahalené do hmly
Ráno 25. mája sa Konštantínopol prebudil do neobvyklej, hustej hmly. Hmla bola taká nepreniknuteľná, že cez deň nebolo vidno ani na krok. Pre obyvateľov to bol posledný klinec do rakvy ich viery. Verili, že Boh sa od mesta definitívne odvrátil.
Osmany cítia Božie víťazstvo
Na druhej strane barikády sa tieto prírodné a astronomické javy vykladali ako priaznivé znamenia. Osmanskí astrológovia vyhlásili, že nebesá predpovedajú víťazstvo. Mehmed bol posilnený, jeho viera neochvejná. Začal znovu organizovať armádu, koncentrovať delostrelectvo, a pripravovať sa na posledný, rozhodujúci útok.
Rozdiel medzi oboma stranami bol priepastný. Jedni sa lúčili so životom a civilizáciou, druhí vítali príležitosť na trojdňové rabovanie sľúbené sultánom. Jedni strácali všetko, druhí si išli pre slávu a bohatstvo.
Útok, Konštantínova smrť a pád mesta
Ríša čakala na posledné svitanie. Ako sa na skutočnú tragédiu patrí, malo prísť s rachotom ocele a bojovým pokrikom nového veku, keď sa múry stáročí konečne zrútia. A ten deň prišiel.
Skoré ráno 29. mája 1453. Prvé lúče slnka sa dotkli osmanského tábora a zaznel signál. Bubny udierali v jednotnom rytme, trúby vytrubovali volanie na útok. Sultán Mehmed II. nariadil generálnu ofenzívu. Vlna za vlnou sa valila proti hradbám Konštantínopola.
Ako prví útočili Bašibuzuci – slabo vycvičená, ale bezohľadná ľahká pechota. Ich úloha bola jasná: vyčerpať obrancov, vylákať ich šípy, oslabiť pozície. S krikom a zavýjaním sa vrhali proti múrom, nehľadiac na straty. Hoci boli zahnaní späť, ich mŕtve telá sa hromadili pri hradbách a stali sa krvavým mostom pre ďalšie jednotky.
Nasledovali anatolské jednotky – lepšie vyzbrojené a disciplinovanejšie. Podporované delostrelectvom, útočili s presnosťou a tvrdosťou. Zem sa chvela pod nohami útočníkov, kamenné veže sa rúcali ako domčeky z karát. Obyvatelia mesta počuli praskanie múrov – no nebolo to len delo, ale kroky tých, ktorí sa blížili.
Napokon nastúpili janičiari – elitná garda sultána. Fanatickí, tvrdí, zocelení v bojoch. Prerazili obranu pri Bráne svätého Romana, kde bol ťažko ranený Giustiniano Longo, veliteľ janovskej posily a musel byť z bojiska odnesený. Jeho janovskí bojovníci ho odniesli nielen z bojiska, ale aj loďou z mesta. Odchod raneného veliteľa obrany z bojiska mal okamžitý a demoralizujúci účinok na obrancov – strata rešpektovaného veliteľa spôsobila paniku a rozpad obrany hradieb. Trhlina v múre bola priveľká, aby sa dala utesniť. Byzantská obrana sa zlomila. Nad zvyškami Theodosiánskeho valu zaviala osmanská zástava. Janičiari vtrhli do mesta.
Začali sa uličné boje – presne tie, ktorých sa cisár Konštantín XI. najviac obával. Podľa dobových správ odhodil svoje cisárske rúcho, vzal meč a bojoval bok po boku s ostatnými obrancami. Nechcel vyčnievať. Padol s mečom v ruke v boji zblízka. Jeho telo sa stratilo v masakre. Legenda hovorí, že ho neskôr spoznali podľa purpurových čižiem. Iná legenda hovorí, že ho prezradila zlatá orlica vyšívaná na pančuchách.
Tak skončil rod Palaiologov. Tak padol posledný rímsky cisár. Nebol najslávnejším rímskym cisárom, ale bol posledným, a práve tým sa stal nesmrteľným.
V meste vypukol chaos. Osmanskí vojaci začali rabovať – podľa islamského práva mali nárok na korisť z dobytého mesta. Domy bohatých obchodníkov, kostoly, trhy – všetko padlo za obeť. Ani chrám Hagia Sofia neunikol. Ľudia sa tam modlili, dúfajúc v zázrak. Dav ozbrojencov vtrhol dnu, ničil mozaiky, trhal relikvie, spútaval veriacich skrývajúcich sa pod tieňom oltára. Boli tovarom, možno za nich dostanú výkupné.
Medzitým Mehmed II. vstúpil cez trosky do mesta. Neprišiel ako barbar či ničiteľ, ale ako nový vládca – cisár nového impéria. Túžil sa stať Qayser-i Rûm, „cisárom Rimanov“, a nadviazať tak na tradíciu Konštantínopola ako sídla Rímskej ríše.
V jeho očiach sa dejiny nekončili – práve naopak, začínali sa novou kapitolou. Dosiahol svoj posvätný cieľ a naplnil náboženskú povinnosť. Po dobytí nariadil zastaviť vraždenie a rabovanie, pretože chcel z Konštantínopola urobiť hlavné mesto svojej ríše.
Keď vstúpil do chrámu Hagia Sofia, podľa tradície pristúpil k oltáru, vzal do ruky hrsť zeme a symbolicky vyhlásil, že tento svet teraz patrí jemu. S mečom v ruke sa pomodlil svoju prvú modlitbu, v ktorej nazval mesto „İslâmbol“ – mesto islamu. Týmto gestom jasne naznačil náboženskú premenu mesta a novú vedúcu úlohu Osmanskej ríše v islamskom svete. Svätá Sofia, srdce pravoslávneho sveta, sa v ten deň zmenila na mešitu.
Konanie Mehmeda bolo hlboko symbolické. Uvedomoval si, že víťazstvo v bitke je len začiatkom. Neprišiel Konštantínopol zničiť, ale znovuzrodiť – ako moslimskú metropolu. Mesto sa malo stať nielen vojenským, ale aj kultúrnym, politickým a duchovným centrom Osmanskej ríše.
Vzduchom sa ešte stále vznášal prach, telá ležali v uliciach a krv tiekla kanálmi. No niečo sa už nezvratne zmenilo. Konštantínopol sa v moslimskom svete stal Istanbulom a Byzantská ríša definitívne zmizla z mapy sveta. Mesto už nebolo byzantské – bolo osmanské. Bolo to „mesto islamu“ – İslâmbol.
Tento názov a jeho ďalšie podoby ako Islambul či Istanbul vznikli z gréckeho výrazu eis tén polin – „do mesta“, ktorý Turci prevzali a foneticky prispôsobili. Oficiálne sa názov Istanbul začal používať až omnoho neskôr.
Istanbul sa napokon stal mostom medzi Východom a Západom – moslimským hlavným mestom postaveným na troskách kresťanského impéria.
Pádom Konštantínopola sa uzavrela jedna epocha. Skončil sa stredovek a začal nový vek.
Dôsledky, renesancia a nová doba
Pád Konštantínopola otriasol svetom. Nie že by sa Byzancia náhle zrútila pod údermi Turkov. Nie, bola to dlhá a bolestivá agónia plná náboženských vnútorných konfliktov a hospodárskych kríz.
Sultán Mehmed II. okamžite práve sem presunul svoje hlavné mesto a seba považoval za pokračovateľa byzantských cisárov. Rovnako samozrejme tu začal šíriť islam. Jeho prvým krokom po dobytí bolo premeniť Istanbul na islamské mesto. V úvode vakfiye (zákona o nadácii) mešity Fatih sa píše: „Sultán Mehmed s Božou pomocou dobyl Konštantínopol. Bolo to mesto modiel... Sultán premenil krásne zdobené kostoly mesta na medresy a mešity.“
Dovedna šesť kostolov Mehmed II. premenil na mešity a jeden na medresu. Zároveň ale zaistil pomerne rozsiahlu náboženskú slobodu.
Od pápežskej kúrie dostal ponuku stať sa byzantským cisárom, pravda iba za podmienky prijatia kresťanstva. Podmienka to bola pre moslimského sultána neprijateľná, tak sa vyhlásil za "Caesara" Rímskej ríše sám. Ako rímsky cisár bol akceptovaný iba Konštantínopolským patriarchátom.
Byzancia, ktorá bola už dlho len tieňom svojej minulosti, teraz definitívne zmizla. Ale jej koniec nebol len smrťou ríše – bol otrasom, ktorý sa šíril celou kresťanskou Európou.
Správa o páde „druhého Ríma“ sa šírila ako lavína. V Benátkach a Janove trúchlili nad stratou obchodného partnera i strategického prístavu. Pápež Mikuláš V. vyhlásil dni pôstu a smútku. No pod povrchom vládol najmä pocit viny. Nikto neprišiel mestu na pomoc. Pápež aj panovníci západnej Európy až príliš neskoro pochopili, že bitka o Konštantínopol bola aj ich bitkou.
Križiacke výpravy patrili minulosti. Katolíci a pravoslávni boli rozdelení. Západní panovníci boli pohltení vlastnými vojnami. Konštantínopol padol osamotený.
A predsa sa v jeho páde zrodilo niečo nové.
Na západ, najmä do Talianska, sa vydali byzantskí učenci, mnísi, remeselníci – utekajúc pred osmanskou nadvládou. Neniesli len svoje životy, ale aj poklady ducha: rukopisy, knihy, poznanie, kultúru, ktorú v Byzancii udržiavali stovky rokov. Spolu s nimi prišla antika – ukrytá po stáročia v kláštoroch, teraz znovuzrodená.
Gréčtina sa začala učiť na univerzitách. Diela Platóna, Aristotela, Pytagora a ďalších mysliteľov ožili. Zvyšky byzantského dedičstva sa stali základom humanizmu, renesancie vedy a umenia – všetkého, čo dnes nazývame začiatkom novoveku.
Na druhej strane sa transformovala aj Osmanská ríša. Konštantínopol sa stal jej hlavným mestom a bol prestavaný podľa vízie Mehmeda II. Mešity vyrastali na miestach kostolov, minarety nahradili zvony. Ale mesto nebolo zničené – bolo premenené.
Mehmed II., nazývaný Dobyvateľ, sa ukázal ako múdry štátnik. Chrám Hagia Sofia nariadil nezničiť – naopak, nechal ho vyzdobiť islamskými prvkami, čím demonštroval silu, ale aj rešpekt k jeho historickému významu. Chcel, aby svet videl, že noví vládcovia nie sú len dobyvateľmi, ale aj dedičmi rímskej slávy.
Nariadil obnovu infraštruktúry, lákal remeselníkov, obchodníkov, úradníkov. Mesto ožilo. Moslimovia, kresťania a židia žili vedľa seba – nie v rovnosti, ale bez systematického vymazávania ich kultúr. Z Konštantínopola sa stala metropola islamu, ale Mehmed stále udržoval rovnováhu, napríklad zachoval aj pravoslávneho patriarchu, čím si získal loajalitu časti kresťanského obyvateľstva.
Mesto Istanbul (ako ho v bežnom jazyku a v regionálnych dokumentoch začali po dobytí Konštantínopola nazývať Turci) sa stalo srdcom mnohonárodnostnej a mnohonáboženskej ríše.
Zatiaľ čo dobytie Konštantínopola bolo pre kresťanský svet tragédiou, pre Osmanov slávne víťazstvo. V Istanbule si ho pripomínajú dodnes. Hja, uhol pohľadu na históriu je u Turkov iný.
Pre pravoslávny svet bol pád Konštantínopola duchovnou ranou. Ruská cirkev, po desaťročiach, prevzala zástavu Byzancie. Moskva sa začala nazývať „Tretím Rímom“. Nie z pýchy, ale zo snahy udržať pri živote myšlienku východného kresťanstva. Aj keď cisársky trón padol, idea „večného Ríma“ nezanikla – len zmenila podobu. Premiestnila sa z brehov Bosporu na brehy Moskvy.
Pádom Konštantínopola sa uzavrel stredovek. Zmenila sa vojna, diplomacia, náboženstvá – aj svet samotný.
Európske pevnosti sa začali stavať inak: s nízkymi, šikmými baštami, ktoré dokázali odolať delám.
Strata mesta zmenila aj obchodné cesty. More zvíťazilo nad pevninou – a Portugalci so Španielmi sa vydali hľadať nové cesty do Indie, aby obišli osmanské clá.
Aj objavenie Ameriky je ozvenou jedného májového rána, keď sa zrútili hradby mesta, ktoré malo byť večné.
Ale možno to najdôležitejšie nebolo víťazstvo, ale vzdor. Pád Konštantínopola je príbehom času. Príbehom civilizácie, ktorá odmietla zomrieť v tichu. Bojovala do posledného dychu. Modlila sa v ruinách. Padala so zbraňou v ruke – a s vierou v srdci. Nezanechala len trosky a prach, ale myšlienky, ktoré prežili storočia.
Mesto padlo. Impérium zaniklo. Ale kým si naň spomíname, dýcha. A pripomína nám, že aj keď múry padnú, duch môže pretrvať.
