Pod vrcholmi Vysokých Tatier, tam kde sa oblaky dotýkajú hôr a vietor nesie šepoty dávnych čias, stojí ukrytý poklad z dreva a viery. Kostol Najsvätejšej Trojice v Kežmarku, jemný a vznešený ako ranný opar nad riekou Poprad, podmaní si každého, kto prekročí jeho prah. Nie je len starodávnou drevenou budovou – je pavučinou spomienok, ktoré tkané rukami majstrov prežili stáročia.
V tichu jeho drevených stien počuť ozveny modlitieb, piesní a životov. Trámy, ktoré kedysi vyrástli v lesoch pod Tatrami, teraz nesú strechu tohto chrámu, ako keby každé vlákno dreva držalo v sebe príbeh lesa, ktorého boli súčasťou. Keď slnečné lúče prenikajú cez jeho okná, drevené ornamenty ožívajú, rozprávajúc príbehy o rukách, ktoré ich vyrezávali, a srdciach, ktoré ich posväcovali.
Krása kostola nespočíva len v precíznej práci a jemnosti umeleckých detailov, ale v duchu, ktorý ho obklopuje. Vonia po živici, starých knihách a večnosti. A keď zaznie organ, zdá sa, akoby sa čas zastavil, akoby minulosť a prítomnosť splývali do jednej melódie.
Kostol Najsvätejšej Trojice nie je len miestom modlitby – je mostom medzi zemou a nebom, medzi históriou a našou túžbou po niečom vyššom. Pre tých, ktorí sem prichádzajú, je tichým pripomenutím, že skutočná krása pretrváva aj tam, kde ju najmenej očakávame – v skromnosti dreva, v tichu a v láske, s ktorou bol postavený.
Aká je história tohto dreveného skvostu?
Slobodné kráľovské mesto Kežmarok sa už od prvej polovice 16. storočia stalo jedným z významných centier reformácie Horného Uhorska. Práve jeho rodák a majiteľ miestneho hradu Imrich Thököly stál na čele protihabsburského povstania, ktoré urýchlilo zvolanie Šopronského snemu. Úspech povstania prinútil cisára Leopolda I. Habsburského k náboženským ústupkom. Protestanti mohli na základe povolenia 26. zákonného článku – artikulu, vydaného Uhorským snemom v roku 1681 v Šoproni, stavať kostoly.
Artikul číslo 26 sa týkal výstavby nových chrámov pre protestantov – luteránov a kalvínov. Stanovoval konkrétne lokality, kde si mohli veriaci postaviť nové chrámy. Šľachtici mali na svojich majetkoch a sídlach právo rozhodnúť o stavbe chrámu alebo kaplnky podľa vlastného uváženia. V slobodných kráľovských mestách, akým bol aj Kežmarok, si mohli protestanti vybudovať kostol výlučne na vlastné náklady, pričom stavba musela stáť na predmestí na mieste určenom cisárskou komisiou.
Členovia týchto komisií však často svojvoľne zavádzali rôzne obmedzenia pri výstavbe kostolov. Napriek tomu, že sa v zákonnom článku č. 26 nikde neprikazovalo, aby kostol musel byť postavený bez murovaných základov, výlučne z dreva, bez zvonice, v priebehu jedinej stavebnej sezóny či so vstupom odvráteným od mesta, takéto požiadavky sa stali súčasťou nepísaných pravidiel. Jedinou oficiálnou podmienkou uvedenou v artikule pritom bolo, že kostol musí byť umiestnený na predmestí.
To, že sa na výstavbu kostolov často používalo drevo, bolo dané predovšetkým ekonomickými dôvodmi. Drevo predstavovalo najdostupnejší a najlacnejší stavebný materiál, ktorý umožňoval rýchlu realizáciu stavby. Zaujímavé je aj to, že pri výstavbe neboli používané klince. Tento fakt však nebol dôsledkom žiadneho zákazu, ale vychádzal z tradičných tesárskych techník. Dávni tesári dokázali spojiť trámy a dosky precízne pomocou zárezov, čapov a kolíkov, čo robilo stavby pevnými a trvácnymi aj bez použitia kovových spojov.
V roku 1682, rok po šopronskom sneme, cisárska komisia pridelila kežmarským protestantom miesto na výstavbu artikulárneho kostola. Toto miesto však kežmarčania považovali za potupné – nachádzalo sa hneď za mestskou Vyšnou bránou, pri kamennej krčme postavenej už v roku 1593. Hoci bol pozemok vyčlenený, chýbali prostriedky na realizáciu stavby, tie išli na podporu protihabsbsburského povstania rodáka Imricha Thökölyho. Kežmarčania prejavovali počas povstania (1678-1686) len malý záujem o výstavbu kostola.
Na Spiši však rozhodovala cisárska komisia vedená Istvánom Csákym. Tá 24. mája 1687 zaslala protestantskej obci v Kežmarku list, v ktorom ich vyzvala, aby okamžite začali s výstavbou modlitebne na určenom mieste. V roku 1688 bol nakoniec dokončený a vysvätený provizórny kostol zasvätený Najsvätejšej Trojici. Ten však už v dobe svojho vzniku svojou kapacitou nevyhovoval rastúcej protestantskej obci, ktorá mala v tom čase už dvoch kňazov – nemeckého a slovenského. Preto boli dvaja kežmarskí mešťania vyslaní na sever Európy, aby získali milodary na stavbu nového kostola, fary a školy. Ich dva a polročná cesta však skončila neúspechom. Z vyzbieraných 792 uhorských zlatých minuli až 518 zlatých na vlastné výdavky.
Prvé roky 18. storočia priniesli Kežmarku mnohé problémy. V rokoch 1703–1711 sa mesto zapojilo do ďalšieho protihabsburského povstania uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákoczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Ako trest za účasť v povstaní dal cisársky maršál Heister v roku 1709 popraviť kežmarského richtára a dvoch mestských senátorov.
Najväčšia katastrofa však na Kežmarok ešte len čakala. V rokoch 1710–1711 vypukla morová epidémia, ktorá zahubila tri štvrtiny obyvateľov mesta.
A tak, ako uvádza Mgr. Maroš Semančík: „Nový chrám sa začal stavať až v roku 1717. Dňa 1. júna bola podpísaná zmluva s popradským tesárskym majstrom a staviteľom Georgom Müttermannom v sume 660 zlatých plus rôzne naturálie a už 15. augusta ho vysvätili. Takýto extrémne krátky čas – necelé dva a pol mesiaca vyvoláva viaceré otázniky a pochybnosti. Zvyčajne sa uvažuje o tom, že nešlo o novostavbu, ale iba o rekonštrukciu. Ale i tá by zabrala oveľa viac času, keďže sa jeho kapacita mala výrazne navýšiť. Môžeme uvažovať o možnosti, že sa zmluva uzatvorila až počas výstavby. Definitívnu odpoveď by dala dendrochronologická analýza dreva, na základe ktorej by sa zistilo, kedy boli zoťaté stromy použité na stavbu“.
Zrubový chrám z červeného smreku a tisu, pôdorysu rovnoramenného kríža, bol z exteriéru omietnutý hlinito-vápennou omietkou. Tým sa malo dosiahnuť, aby kostol z vonku vyzeral ako solídna murovaná budova. V strede strechy kostola sa až do roku 1893 vypínala veža zvonice, čo vyvracia mylný názor, že artikulárne kostoly nemohli mať vežu.
Kostol Najsvätejšej Trojice dnes
Výzdoba interiéru uchváti svojou bohatosťou a pestrosťou
Krok za krokom, akoby vedení neviditeľnou rukou histórie, vstupujeme do chrámu. Naše duše obklopuje pocit hrejivej útulnosti. Interiér Kostola Najsvätejšej Trojice v Kežmarku je oslavou remeselnej dokonalosti a umeleckej invencie, akoby každý detail dýchal príbehmi generácií, ktoré ho s láskou a oddanosťou tvorili.
Oči najprv uchváti bohatá pestrosť farieb – od zlatistých tónov oltára, ktoré sa mihotajú v lúčoch svetla prenikajúcich cez okná, až po jemné, pastelové odtiene fresiek na strope. Tieto fresky, akoby namaľované priamo z nebeských snov, zobrazujú biblické výjavy plné emócií a hlbokého duchovného odkazu.
Drevo s bohatými ornamentmi, ktoré v interiéri dominuje, zaujme dušu svojou teplou textúrou. Každý stĺp, lavica či vyrezávaný detail na empore nesie v sebe akýsi tichý šepot minulosti, akoby rozprával príbehy o nespočítateľných modlitbách, ktoré tu zneli. Najmä hlavný oltár, zdobený bohatými zlatými reliéfmi, pôsobí ako brána k večnosti, ako pozvanie na duchovnú púť.
Pestrosť a bohatstvo interiéru nás však nenechajú cítiť sa malými, ale naopak, obklopujú nás objatím nádeje a krásy. Tento chrám nie je iba stavbou z dreva a kameňa; je to živý priestor, v ktorom sa minulosť stretáva s prítomnosťou a kde človek môže nájsť pokoj a inšpiráciu pre svoju dušu.
Maľba nebeskej oblohy na klenbe
Na doskovej klenbe, ktorú nesú točité vyrezávané stĺpy, pozornosť priláka maľba nebeskej oblohy a starozákonných prorokov. Maľbu na „klenbe“ z roku 1718 vyhotovil levočský maliar Gottlieb Kramer a vo výzdobe pokračoval jeho syn Johann.
Oltár
Oltár artikulárneho Kostola Najsvätejšej Trojice v Kežmarku patrí k najcennejším umeleckým dielam tohto ranobarokového chrámu. Bol vytvorený, rovnako ako vedľa stojaca kazateľnica, v roku 1718 v dielni významného kežmarského rezbára Johanna Lercha. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1727, prešiel oltár obnovou polychrómie, ktorá zvýraznila jeho farebnosť a estetický výraz.
Oltár je vyhotovený ako polychrómovaná drevorezba, ktorá svojím detailným spracovaním a ikonografickým obsahom odráža majstrovskú prácu a hlbokú religióznu symboliku doby. Jeho ústredným motívom je Kalvária – scéna ukrižovania Ježiša Krista, ktorá je umiestnená na impozantnom maľovanom pozadí. V strede oltára dominuje plastika ukrižovaného Krista, pod ktorým sú umiestnené postavy najdôležitejších svedkov tejto biblickej udalosti: Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény. Tieto postavy vyjadrujú bolesť, smútok a oddanosť, čím dodávajú scéne silný emocionálny náboj.
Po oboch stranách oltára sa nachádzajú starozákonné figúry Mojžiša a Árona, ktoré symbolizujú spojenie medzi starým a novým zákonom. Mojžiš drží tabuľky Desatora, ktoré pripomínajú Boží zákon, zatiaľ čo Áron, ako veľkňaz, odkazuje na kňazskú tradíciu a obetu. Tieto postavy zároveň zdôrazňujú kontinuitu Božieho plánu spásy.
Oltár artikulárneho kostola nie je len umeleckým dielom, ale aj duchovným symbolom, ktorý reflektuje bohatú históriu, vieru a kultúrnu identitu evanjelickej komunity v Kežmarku. Jeho precízna rezbárska práca, kombinovaná s výraznou polychrómiou a výnimočnou ikonografiou, ho zaraďuje medzi významné barokové pamiatky Slovenska.
Kazateľnica
Kazateľnica artikulárneho kostola v Kežmarku patrí k najkrajším skvostom sakrálneho umenia. Jej výzdobu zdobia nádherné plastiky Krista a evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána, pričom ich latinské mená zdôrazňujú historický a duchovný význam. Počas výstupu na kazateľnicu vás na prístupových schodoch sprevádzajú postavy starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Daniela, zatiaľ čo prorok Jeremiáš bdie nad dverami vedúcimi k schodom.
Na vrchole baldachýnu dominuje plastika triumfujúceho Krista, ktorá korunuje toto dielo a symbolizuje víťazstvo viery. Kazateľnica nie je len umeleckým dielom, ale aj prejavom štedrosti kežmarského senátora Michala Goldbergera a jeho manželky Judity Maukschovej. Ich rodinné erby, starostlivo zakomponované do výzdoby, pripomínajú, že práve oni umožnili zhotovenie tohto unikátneho umeleckého diela.
Organ
Keď vstúpite do Kostola Najsvätejšej Trojicev v Kežmarku, okamžite vás očarí bohatá výzdoba organového chóra. Jeho steny zdobia maľované postavy anjelov, každý ponorený do hudby a hrajúci na rozličných nástrojoch, akoby sa čas zastavil uprostred nebeského koncertu. V samom srdci tohto umeleckého skvostu sa nachádza barokový organ, ktorý tu bol osadený v rokoch 1719 – 1720. Tento majstrovský nástroj pochádza z dielne levočského organára Vavrinca Čajkovského a spočiatku disponoval dvanástimi registrami.
Rok 1729 však priniesol organu nový rozmer. Vďaka Martinovi Korabinskému zo Spišskej Novej Vsi bol spojený s ďalším, šesťregistrovým organom, čím vznikol jeden mohutný hudobný celok. Výsledkom tohto spojenia bola nielen technická, ale aj umelecká harmónia, ktorá dodnes znie priestormi kostola.
Organ v artikulárnom Kostole Najsvätejšej Trojice patrí k najvzácnejším hudobným pamiatkam Slovenska. Tento dvojmanuálový nástroj, jeden z najstarších svojho druhu na našom území, nie je len hudobným skvostom, ale aj umeleckým dielom. Jeho bohatú ornamentálnu výzdobu vytvoril renomovaný majster Ján Lerch, čím organ povýšil na jedno z najcennejších barokových diel, ktoré si zachovalo svoju funkčnosť dodnes.
Výzdoba organu je iluzívnou maľbou prepojená s výzorom oltára, čím vzniká jedinečná harmónia sakrálneho priestoru. Na jeho bokoch dominujú bohato zdobené akantové motívy doplnené páskou, šatkou a kvetmi, ktoré ladia s celkovým výtvarným stvárnením interiéru. Nad pozitívom organu sa vyníma pozlátená plastika anjela, ktorá pripomína karyatídu kazateľnice, a nad ním sa rozlievajú zlaté lúče symbolizujúce Krista – centrum kresťanskej viery.
Jedinečnou špecialitou Spiša a východného Slovenska sú farbami zdobené organové píšťaly. Tie pôsobia ako živé plamene, kde maľované hlavy s otvorenými ústami akoby symbolicky dýchali zvukom. Táto maliarska výzdoba dáva organu nielen estetický rozmer, ale aj hlbší duchovný význam, v ktorom zvuk a obraz splývajú v harmónii.
Chóry
V zmluve s popradským staviteľom Jurajom Müttermannom si pravoslávna kežmarská obec objednala zhotovenie kostola ktorý bude mať: „dostatok okien, podperné pekne točené stĺpy, päť chórov, modrú farbu klenby, ....“. Staviteľ zmluvu dodržal. Každé rameno kríža do ktorého je kostol stavaný, je vyplnené chórom. Z piatich kostolných chórov boli špeciálne vyčlenené priestory zvlášť pre mužov, zvlášť pre ženy, a zvlášť pre učňov. K piatim chórom neskôr pribudol šiesty, nazvali ho „prechodovým“. Spája ženský a oltárny chór.
Mužský chór sa nachádza na severnej strane kostola. Zdobia ho maľby na poprsnici chóru, ktoré predstavujú výjavy zo Starého a Nového zákona.
Ženský chór na južnej strane kostola zdobí na poprsnici drevorezba v podobe hlavičiek anjelov - práca Jána Lercha. Je to jediný chór bez výmaľby a biblických citátov.
Patronátna lavica
Medzi oltárom a vchodom do sakristie sa nachádza viacmiestna patronátna lavica (podľa tradície volaná aj lavicou pre vyšších cirkevných duchovných) s baldachýnom s bohatým vyrezávaným a maľovaným dekorom - pravdepodobne je to tiež práca Jána Lercha a jeho dielne. V lavici sedeli patróni kostola i školy, vyšší cirkevní predstavitelia i rôzne významné osobnosti a návštevy.
Krstiteľnica
v artikulárnom Kostole Najsvätejšej Trojice v Kežmarku je jednou z najstarších a najvzácnejších pamiatok tohto unikátneho dreveného chrámu. Pochádza z roku 1690, o čom svedčí latinský nápis objavený počas reštaurátorských prác. Kamennú časť z pieskovca zhotovil kamenár Michal Sonnewitz, medenú misu s vekom vyrobil Ján Jakub Brucker, a ozdobné zábradlie kováčsky majster Ján Köhler. Krstiteľnica spája prácu viacerých remeselníkov z Kežmarku, čím predstavuje vzácne umelecké a historické dedičstvo svojej doby.
Z prehliadky artikulárneho kostola
Čo povedať na záver?
Artikulárny Kostol Najsvätejšej Trojice v Kežmarku je jedným z najvzácnejších klenotov Slovenska, právom je zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Svojou nádhernou architektúrou i históriou uchvacuje každého návštevníka. Tento jedinečný drevený kostol spravuje Evanjelická cirkev augsburského vyznania v Kežmarku. Cirkevný zbor pravidelne organizuje prehliadky spojené s pútavým odborným výkladom. Osobitnú moju vďaku si zaslúži pracovníčka ECAV, ktorá nás dňa 23. júla 2014 kostolom sprevádzala a poskytla hlboký pohľad na príbeh tejto výnimočnej pamiatky.
Ak ešte váhate, či navštíviť tento skvost, vedzte, že na vlastné oči pocítite majestátnosť tohto miesta, jeho atmosféru preniknutú históriou a jedinečnosť, ktorá sa slovami dá len ťažko zachytiť. Navyše, artikulárny kostol v Kežmarku nie je jedinou drevenou pamiatkou, ktorá stojí za vašu pozornosť. Po Slovensku je roztrúsených množstvo ďalších drevených kostolíkov – každý s vlastným príbehom, špecifickým čarom a odkazom našich predkov. Sú to poklady, ktoré len čakajú na to, aby ste ich objavili.
Cieľom tohto blogu je povzbudiť vás, aby ste si našli čas a vydali sa na cestu za týmito unikátmi. Každý návštevník, ktorý prejde ich prah, pomáha uchovávať tieto pamiatky živé a prítomné aj pre ďalšie generácie. Navštívte ich a nechajte sa inšpirovať krásou, ktorú v sebe nesú!
Zdroj informácií
Informácie som čerpal predovšetkým z článkov:
Roman Uhlár r. 2018 – Drevený artikulárny kostol – Kostol Najsvätejšej Trojice
Mgr. Maroš Semančík - Mýty a skutočnosť o artikulárnom kostole v Kežmarku
