Kuba - ostrovný štát, ktorý ukrýva v každom z nás tie najrozmanitejšie cestovateľské predstavy. Mnohým sa okamžite vybaví rum, cigary, naleštené staré autá, hudba, tanec salsa, Hemingwai a tiež samozrejme Fidel Castro, Ché Guevara a socializmus. Kubu predchádza povesť múzea socializmu pod šírim nebom, povesť krajiny s revolučnou nostalgiou, hľadajúcej novú cestu. Kuba má naviac aj zachovalú prírodu v krásnej a rozmanitej krajine. Aký dojem sme si odniesli zo 16 dňového putovania z jedného konca Kuby na druhý?
Naša cesta na Kubu je na rozdiel od iných našich ciest za poznaním neplánovanou akciou. Aj preto sme sa rozhodli necestovať samostatne, zverujeme sme sa do rúk najväčšieho predajcu zájazdov na Kubu, cestovky BUBO. Necestujeme za oddychom, ale za poznaním. Z niekoľkých ponúk sme si vybrali program „Kuba – absolut total“. Ako z názvu vyplýva, na Kubu sa chystáme zaútočiť absolútne totálne, v krátkej dobe uvidieť a spoznať z nej maximum.
Prvé štyri noci strávime v Havane, odtiaľ si odskočíme kúsok na západ, do údolia Viňales v pohorí Piňal del Rio. Potom sa vydáme na putovanie autobusom zo severu ostrova cez Cienfuegos, Trinidad, Santiago de Kuba, Guantanamo na juh ostrova, do Baracoa. Odtiaľ sa vrátime cez Camaguei a Santa Clara na pláže Varadera na severe, kde strávime posledné tri noci.
Ako vidíte na mape, za 16 dní precestujeme 2700 kilometrov okolo celého ostrova. Do programu "absolut total" sú zaradené zastávky na osvieženie na najkrajších plážach a spoznávanie najznámejších pamiatok koloniálnej architektúry, okolo ktorých budeme autobusom prechádzať.
Je 22. január 2017, skoré nedeľné ráno a my odlietame z Viedne cez Amsterdam do Havany. Na letisku Jose Marti v Havane nás čaká Ivan, ktorý nás bude na Kube sprevádzať. V krátkej dobe sa z neho vykľuje znalec prostredia, schopný operatívne riešiť problémy, maximálne sa snažiaci svojimi odbornými a zanietenými výkladmi rušiť náš spánok počas presunov autobusom. Naozaj ľutujem, že som si nevzal diktafón, teraz by som mohol oveľa jednoduchšie a odbornejšie popisovať slovami našu cestu.
Poďme spolu spoznávať Kubu.
Naše spoznávanie Kuby začíname menším malérom. Sme ubytovaní v tomto zelenom pavilóne v komplexe hotela Comodoro. Zobúdzame sa čosi po polnoci na hluk spôsobený vlnobitím. Náš pavilón stojí na úplnom pobreží mora. Bývame na prízemí (tam kde sa pri dverách svieti) a pred našimi oknami more neskutočne hučí. Vybieham s manželkou len tak v pyžame s fotoaparátom v ruke do tmy, treba pozrieť sa, čo nám od mora hrozí. Ako inak, dvere za nami sa zabuchnú a kľúč zostáva vnútri. Tak mi nezostáva nič iné, iba tak v pyžame bežať na recepciu vzdialenú asi 100 metrov a tam rukami nohami vysvetliť Kubáncom, v čom mám problém. Problém s dverami vyriešil náhradný kľúč, problém s morom zostal. Voda sa preliala cez ochranný múr a dostala sa úplne pod naše okná. Prekvapuje nás, že personál sa nijako zvlášť neznepokojuje, sú navyknutí nielen na vymknutie dverí, ale aj na vystrájanie mora.
Rozbúrené more nijako nenarušuje náš program, aj keď je časť havanskej Promenády slobody Malecón nezjazdná, je zaliala vodou.
Program začíname prehliadkou Havany.
Hlavným turistickým ťahákom pri návšteve Kuby je Stará Havana, dýcha z nej atmosféra starých čias. Dnešná Havana má dva milióny obyvateľov a každoročne ju navštívi viac ako milión turistov.
Námestie Plaza de la Revolución
Revolúcia patrí ku Kube, námestie Plaza de la Revolución (Námestie revolúcie) je jedným z tých miest v Havane, ktoré bez ohľadu na to či sa nám kontroverzné politické dejiny Kuby páčia alebo nie, treba vidieť. Na Námestí revolúcie bol v päťdesiatich rokoch vybudovaný obrý vládny komplex, ktorý je dodnes centrom revolučnej moci. Hoci sú tu zastúpené známe osobnosti revolúcie ako Che Guevara, Camilo Cienfuegos, alebo ich revolučný predchodca José Martí, Námestie revolúcie nebolo postavené na príkaz Fidéla Castra. Dal ho postaviť, ešte skôr ako sa Fidél ujal moci, jeho úhlavný nepriateľ - diktátor Fulgencio Batista. Ten dal námestie so 112 metrov vysokou vežou z mramorových blokov (Monumento a José Martí) postaviť v roku 1953 na počesť José Martího. Bol to spisovateľ, politik a revolucionár, ktorý sa zaslúžil o kubánsku nezávislosť od španielskej koloniálnej nadvlády. V roku 1895 padol priamo v boji a stal sa kubánskym najväčším hrdinom.
Námestie si pamätá návštevu pápeža Jána Pavla II., z pódia umiestneného pred pamätníkom prednášal zanietené prejavy miliónovému davu Kubáncov bradatý vodca Fidél Castro. Bol neporaziteľný v rečníckych maratónoch, jeho prejavy trvali bežne 3-4 hodiny. Ten najdlhší, trvajúci 7 hodín a 10 minút, je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov. Pozornosť na námestí priťahujú dve obrie kovové siluety nesmrteľných revolucionárov. Silueta Che Guevaru s nápisom „Hasta la victoria Siempre“ („Až do víťazného konca“) zdobí fasádu Ministerstva vnútra. Silueta Camila Cienfuegosa povzbudzuje Kubáncov z budovy Ministerstva informácií a komunikácií.
Priznám sa, viac ako spomienky na revolúciu a predstavy obrovských prvomájových osláv ma vzrušujú nádherné kubánske "ameriky". Na Námestí revolúcie čakajú na pasažierov vyleštené autá, ktoré sa na Kubu dovážali z Ameriky v štyridsiatich - päťdesiatich rokoch minulého storočia. Mnohé pamätajú diktátora Batistu. Vďaka vynaliezavosti a šikovnosti Kubáncov, ktorí dokázali pozliepať z niekoľkých vrakov dobre vyzerajúce autíčka, "ameriky" prežili všetko, dokonca aj cestu ku komunizmu. Stále vraj jazdí na Kube viac ako 60-tisíc takýchto zánovných limuzín. Mnohé autá by u nás mohli slúžiť ako snobské milionárske dekorácie, tu sú však zdrojom obživy taxikárov. Z núdze cnosť, nové autá si Kubánci nedokážu kúpiť a turisti sa v takýchto "máquinas" (podľa slovníka to znamená "stroj", alebo skôr "fáro" či "burák") radi povozia. Mám v tom jasno, Kubánci sú najlepšími automechanikmi a klampiarmi na svete.
Castillo de los Tres Reyes del Morro (hrad troch kráľov)
El Morro je stará koloniálna pevnosť, ktorá ešte nedávno slúžila ako väzenie pre nepriateľov revolúcie. Je jedným z mnohých symbolov Havany a patrí medzi turisticky najnavštevovanejšie miesta. Je obklopená oceánom a zo Starej Havany sa k pevnosti dá dostať iba taxíkom, alebo hromadnou dopravou tunelom pod zálivom Bahia de La Habana.
Pevnosť El Morro, strážiaca vstup do havanskej zátoky, bola postavená v rokoch 1589 až 1630, aby chránila Havanu pred útokmi pirátov a nepriateľských lodí. Na náprotivnom brehu zálivu bola postavená v rovnakej dobe pevnosť La Punta. Tieto dve pevnosti poskytovali Starej Havane dobrú ochranu zálivu. Počas mnohých rokov sa záliv uzatváral reťazou, pretiahnutou medzi El Morrom a La Puntou. Ani takáto silná obrana nezabránila v roku 1762 britskej okupácii Havany. Silná britská eskadra s viac ako 50 loďami, 14 000 námorníkmi a 2 000 kanónmi, po 40 dňoch obliehania, dobyla pevnosti a tým aj Havanu. Celých 11 mesiacov mali Briti Havanu vo svojej moci. Už o rok neskôr (1763), začalo sa s výstavbou ešte mohutnejších opevnení a pri pevnosti El Morro bola postavená pevnosť La Cabaňa.
Kúsok od padacieho mostu ktorým sa dá vstúpiť do pevnosti La Cabaña je predajňa La Triada. Podľa Ivana, tu sa dajú kúpiť nefalšované cigary. Cigary sme nekúpili, kúpili sme tu prvú fľašu rumu. Predsa denne piť rum na Kube je takmer povinnosť. Veľkou atrakciou predajne je najdlhšia cigara na svete, ktorá je uložená pod stropom predajne. V tejto dobe má dĺžku 81,8 metrov. Po predchádzajúcich piatich, o čosi kratších svetových rekordoch, k tejto dĺžke cigary sa dopracoval šúľaním 3. mája 2011 José Castelar Káhir. Stále vraj občas prichádza do tohto obchodu, aby zožal slávu.
Tak ma napadá, že Slováci sa sústreďujú na iné rekordy. Tak napríklad v obci Trhová Hradská pri Dunajskej Strede, majiteľka široko-ďaleko známej pekárne a cukrárne Dolce Vita pani Kristína Bugarová vytiahla so svojim kolektívom štrúdľu dlhú 41 metrov. Keby sa ma niekto spýtal čo si vyberiem, tak by som pred Káhirovov cigarou uprednostnil Bugárovej štrúdľu. Pani Bugárová, hoci voskovú figúru nemá, určite tiež môže prehlásiť, že pokiaľ bude žiť, najdlhšia štrúdľa na svete bude v Trhovej Hradskej.
Stará Havana (La Habana Vieja), založená v roku 1515 na severozápadnom brehu okúzľujúcej zátoky Bahia de la Habana, je štvrťou zašlej pýchy a slávy. Nájdete tu kedysi honosné a prepychové vily a koloniálne paláce, postavené španielskymi dobyvateľmi Ameriky, zbohatnutými conquistadormi, cukrovými barónmi a mafiánmi obidvoch amerických kontinentov. Stavali tu svoje paláce a promenády, vyhadzovali peniaze za architektonický gýč a hazard. Väčšina z budov je v zúboženom stave a volá po rekonštrukcii. Dnes táto zmes z dôb kolonializmu, kapitalizmu a obdobiu úpadku, počas viac ako polstoročia Castrovej vlády kedy sa o architektonické pamiatky nikto nestaral, pôsobí na človeka rozporuplne. Pri nasávaní nevídanej až magickej atmosféry počas potulky ulicami Starej Havany prevláda povzdych: „Ako krásne tu mohlo byť kedysi“.
Stará Havana bola v roku 1982 zapísaná na svetový zoznam pamiatok UNESCO. Tvoria ju štyri hlavné námestia (Plaza de Armas, Plaza de San Francisco, Plaza de la Catedral, a Plaza Vieja) a rovnako ako v minulosti, aj dnes je hlavným centrom obchodu, zábavy a turistického ruchu.
Našu prechádzku Starou Havanou začíname na Námestí Plaza de San Francisco de Asis. Pôvodne sa na námestie vchádzalo priamo z mora. Tu vykladali z lodí otrokov, konali sa tu trhy, slávnosti, kohútie zápasy, námestie bolo živé a hlučné. Tak to bolo až do 17. storočia, kedy tu postavili františkáni svoj Kláštor s kostolom sv. Františka z Asisi. Dosiahli presťahovanie hlučného života na námestie Plaza Vieja. Kláštor kedysi slúžil aj ako sklad tovaru a drahej koristi, dovážanej conquistadormi z Latinskej Ameriky. Tu sa tovar skladoval a prekladal na lode, plávajúce do Európy. Dnes už námestie priamo s morom nesusedí. Postavil sa nový prístavný terminál, na ktorom pristávajú výletné lode.
Tento havanský bezdomovec sa sem prisťahoval po druhej svetovej vojne. Bláznivý umelec s dlhými vlasmi písal ženám ľúbostné verše a bol u miestnych tak obľúbený, že sa stal legendou. Zomrel v roku 1985 na psychiatrickej klinike. Do Havany sa chceme vrátiť, "caballero" vraj k tomu pomôže. Stačí mu vraj zároveň šliapnuť na nohu, chytiť ho za prst a potiahnuť za bradu. Urobili sme, tak uvidíme.
Múzeum rumu v prístavnej ulici v dome z 18. storočia nie je ťažko nájsť. Pre tých ktorí podľahnú čaru tohoto nápoja, môže byť ťažšie nájsť cestu späť.
Základnou surovinou na výrobu rumu je cukrová trstina, ktorej steblo obsahuje cukrový sirup. Trstina sa poseká na malé kúsky a povarí. Vznikne lepkavá sladká hmota „melasa“. Tá sa po pridaní vody a kvasiniek druhýkrát povarí a nechá kvasiť. Dĺžka kvasenia závisí od rumu, ktorý sa vyrába. Ľahké rumy kvasia krátko (jeden deň), ťažšie rumy dlhšie (aj mesiac). Rôznymi spôsobmi destilácie sa dosahujú rôzne kategórie rumu.
Rum sa v minulosti považoval za nápoj námorníkov. Voda sa pri dlhých plavbách kazila a tak sa najskôr nahrádzala pivom a od 17. storočia rumom. Námorníci dostávali pri plavbách denne pintu rumu, teda asi pol litra na osobu. Aj podľa literatúry boli všetci námorníci a piráti ťažkými alkoholikmi.
Pri výbere rumu je dôležité vedieť napríklad to, že ten „biely“, znalec pije iba ako súčasť niektorého z mnohých kokteilov, ktorých je základom. Ak si chcete dať čistého rumového panáka, siahnite po rume aspoň trochu odležanom – troj, sedem, dvanásť, alebo aj viacročnom.
V múzeu sme sa dozvedeli, že spoločnosť Havana Club má aj špeciálny rum Maximo, ktorý v sudoch zreje 50 rokov. Každý rok sa vraj vyrobí iba tisíc očíslovaných fliaš a každá stojí v prepočte 1600 Eur. Nuž ďakujem pekne, asi by mi nešiel dole krkom.
Námestie Plaza Vieja (Staré námestie) vraj vzniklo v roku 1559 pod tlakom františkánskych mníchov, ktorí sa chceli zbaviť trhov a kohútích zápasov, vykonávaných pri ich kláštore na Námestí sv. Františka z Assisi. Námestie Plaza Nueva (Nové námestie), ako sa pri vzniku volalo, vzniklo krátko potom, ako bolo hlavné mesto Kuby presťahované zo Santiaga do Havany. Na začiatku 17. storočia bolo Plaza Nueva najväčším námestím v Havane a najdôležitejším miestom obchodu, trhu a rôznych slávností. Svoje rezidencie tu mali príslušníci kreolskej elity. Bohatí tu zo svojich balkónov honosných domov sledovali býčie zápasy, veselé fiesty, ale aj popravy a obchodovanie s otrokmi. Uprostred námestia stojí replika pôvodnej veľkej studni a fontány z kararského mramoru. Kedysi sa z nej čerpala voda a dodávala celému mestu. Dnes je to krásne rekonštruovaný priestor uprostred Starej Havany.
Námestie Plaza de Armas (Námestie Armády) nájdete v samom srdci Havany. San Cristóbal de La Habana bola založená v roku 1519, aby slúžila ako križovatka medzi Novým svetom a Starým svetom pri prekladaní pokladov a tovaru na španielske galeóny. Krátko na to, v roku 1520 bolo navrhnuté, aby sa obyvateľstvo mesto v prípade nebezpečenstva zhromažďovalo na jednom mieste, kde mu bude poskytovaná vojenská ochrana. Tak vzniklo Námestie Armády. Spomienkou na významný krok založenia mesta je malý kostolík El Templete. Stojí na mieste, na ktorom sa pod stromom konala prvá omša na území Havany. Námestie sa stalo miestom vojenských prehliadok a postupne aj miestom hudobných koncertov a večerných promenád. Na zosilnenie obrany mesta bola v roku 1558 postavená na okraji námestia pevnosť Castillo de la Real Fuerza. Radí sa medzi najstaršie pevnosti na celom území Latinskej Ameriky. Koncom 16. storočia sa obraz Námestia Armády začal meniť. Po Santiagu sa stala hlavným mestom a sídlom guvernéra, Havana. Rezidenciu mal guvernér na tomto námestí a preto sa Plaza de Armas stala prístupnou iba pre bohatých aristokratov. Dlhé roky tu sídlila kubánska vláda, dodnes je jedným zo spoločenských centier mesta.
Keď si kúpite vynikajúci rum Habana Club, Giraldillu uvidíte na etikete, jej symbol slúži ako ochranná známka.
Podľa legendy, Giraldilla bola manželkou guvernéra, ktorý sa nevrátil z objavnej cesty. na Floridu. Giraldilla z vrcholku veže márne očakáva jeho návrat. Na každej rozprávke je pravdy trochu, ja vám prezradím pravdu celú.
Potom, ako v roku 1521 piráti v službách francúzskeho kráľa prepadli španielsky konvoj lodí a ukoristili Montezumov poklad Aztékov, ktorý španielskemu kráľovi poslal dobyvateľ Mexika Hernando Cortés, bol v roku 1537 španielskym kráľom Carlosom I. menovaný za guvernéra Kuby odvážny a organizačne zdatný Hernando de Soto. V Havane mal vybudovať pevnosť, ktorá bude chrániť mesto pred pirátmi. Do Havany si priviezol aj svoju manželku, krásnu doňu Isabel de Bobadilla. Po vybudovaní pevnosti Castillo de la Real Fuerza kráľ poveril Hernanda de Soto ďalšou úlohou, ako vodca veľkej objaviteľskej výpravy mal preskúmať polostrov Florida. V roku 1539 vyplával de Soto s deviatimi loďami a tisícimi mužmi z Kuby. V Havane zanechal manželku, ktorá ho vo funkcii guvernéra Kuby zastupovala. Z historických dokumentov je známe, že sa expedícia po vylodení na Floride vydala na severozápad, objavila rieku Mississippi a v roku 1542 dostala sa až do dnešného Arkansasu. Hernando de Soto však ochorel na maláriu a zomrel. Keď sa doňa Isabela dozvedela o smrti svojho muža, vrátila sa do Španielska a zakrátko vraj umrela od žiaľu. Giraldilla bola umiestnená na vežu o 100 rokov neskôr.
Dnes je táto socha jemných a krásnych rysov, považovaná za najstaršie a najcennejšie sochárske umelecké dielo na Kube.
Všimnite si drevenú dlažbu pred palácom, je zhotovená z drevených kociek. Vraj drevená dlažba na ulici mala znížiť hluk od kočiarov, prechádzajúcich po ulici. Guvernér mohol nerušene pracovať. Zlé jazyky hovoria, že drevenú dlažbu si vynútila pani guvernérová, kone na kamennej dlažbe rušili jej spánok.
Pri pešej prechádzke po havanských námestiach odhaľujeme, aká je Havana krásna, ale aj rozpadajúca sa a chudobná. Čaká nás posledné zo štyroch hlavných námestí Starej Havany, Plaza de la Catedral. Ešte skôr však na ulici Calle Empedrado vchádzame do hádam najznámejšieho baru Havany, svetoznámej Bodeguita del Medio. Jej atmosféra, pivo, rum, a vôňa mäty v mojitu priťahovali stále viacej návštevníkov. Bola vyhľadávanou medzi intelektuálmi i rebelmi. Bodequitu si obľúbil americký spevák Nat King Cole, spisovateľ Pablo Neruda, herečka Marlene Dietrich, idol ženskej krásy Brigitte Bardot, populárna Sophia Loren, herec Spencer Tracy a veľa ďalších. Najväčšiu stopu tu zanechal Ernest Hemingway. Tu pri bare trávil veľa času počas svojej každodennej cesty za mojitom a daiquiri. Význačné osobnosti zanechávali v bare na stenách poetické spomienky na svoju prítomnosť.
Námestie Plaza de la Catedral je zo svojimi palácmi a stĺporadím hádam najmalebnejším v celom historickom centre. Možno k mojej dobrej nálade prispieva mojito vypité v Bodequite. Dolná časť priestoru na ktorom stojí námestie bola kedysi močiarom. Močiar sa odvodnil a Jezuiti tu na začiatku 18. storočia postavili misijný kostol. Z kostola postupne vyrástla majestátna Catedral de San Crisobal (Katedrála Sv. Krištofa). Jej dve nesúrodé veže, lemujúce barokovú fasádu, dominujú námestiu. Medzi rokmi 1796 a 1898 boli v tejto katedrále uložené pozostatky Krištofa Kolumbusa. Na konci koloniálnej nadvlády ich Španieli odviezli do Sevilly. Dnes sa o mieste večného odpočinku Kolumbusa sporí so Sevillou mesto Santo Domingo. A tak sa hovorí, že pozostatky tohoto moreplavca putovali po smrti viac, ako putoval po svete Kolumbus za živa.
Program prvého dňa v Havane bol naozaj bohatý. A to sme ešte neskončili, čaká nás Buena Vista Social Club, jeho návštevu máme v programe zájazdu. Povedal by som o zážitku z vystúpenia, že to bolo niečo ako u nás kedysi Krajíčekovo "Repete". Starnúce kubánske hviezdy spievali veľmi oduševnene poväčšine aj mne známe latinskoamerické melódie. A spievali naozaj výborne, pravá kubánska pohodička, mne sa to páčilo. Vrcholom bolo spoločné spievanie legendárnej kubánskej Quantanameri.
Cesta do provincie Piňar del Rio
Program zájazdu nám dnes sľubuje zaujímavý prírodno – agrárny deň. Navštívime najzápadnejšiu časť ostrova, provinciu Piňar del Rio. Uvidíme najlepšie tabakové plantáže, zoznámime sa s výrobou cigár, čaká nás plavba loďkou po jaskynnej rieke a unikátne údolie Viňales, so zaujímavými vápencovými kopcami. Tak poďme do toho.
Nikto neuhádol, k čomu je táto mašinka dobrá. Týmto tu sa rozprašuje spray proti komárom. Do domov chodí tento pán ničiť komáre pravidelne, presne podľa harmonogramu.
Zhora nadol sa listy menujú ligero, seco a volado. Znamená to, že volado, na pätke rastliny, je najviac zaclonené a má teda najmenšiu arómu. Seco, z prostrednej časti, je stredne silné a ligero má najsilnejšiu chuť a najvýraznejšiu štruktúru. Vybrať pri výrobe cigary správnu zmes listov je umením miešačov listov a neskôr aj šúľačov cigariet.
Potom sa listy triedia podľa kvality, naskladajú na seba a prebieha proces fermentácie (kvasenia).
Hovorí sa, že skôr ako v roku 1962 vyhlásil prezident Kenedy blokádu Kuby, nechal si narýchlo doviezť niekoľko dební kubánskych cigár. Najkvalitnejší tabak sa pestuje práve tu, v údolí Viňales, kde sú plantáže a sušiarne, v ktorých sa pracuje a zachádza s tabakom tak, ako pred niekoľkými storočiami.
Farebné Kabriolety
Tretí deň na Kube začíname hodinovou jazdou po Havane v naleštených farebných kabrioletoch. Sú pestrofarebné, ako krídla papagájov, fialové, zelené, modré, ružové a hádam najviac červené. Extravagantné farby, ladné krivky a hlučné motory. Už dlhé roky patria ku koloritu Havany.
V prvej polovici 20. storočia bola Havana pozemským rajom pre amerických biznismenov, umelcov a gangstrov, ktorí jazdili do tunajších novovybudovaných hotelov, barov, kasín a nočných klubov a najmä v čase prohibície tu nalievali svoje hrdlá alkoholom. Spojené štáty vtedy zaplavili Kubu autami a náhradnými dielmi k nim. V 60. rokoch, v dobách Batistu, vrcholila éra "máquinas Americanos", ako ich tu tiež volajú. Potom ale prišla revolúcia a v roku 1962 embargo Spojených štátov voči Kube. Autá na "Ostrove slobody" zostali a ani dnes nemajú nárok na zaslúžený odpočinok. Oficiálne servisy neexistujú a nie sú k dispozícii ani náhradné diely. Je doslova zázrak, keď miestni machri automechanici dokážu doslova na kolene udržať na cestách tak veľkú flotilu veteránov.
Čínska štvrť Barrio Chino
Za veľkolepou budovou Kapitola vchádzame po ulici Calle Dragones, cez bránu Portico Chino, do čínskej štvrti Barrio Chino. Podľa názvu je to čínska štvrť, ale Číňana by ste tu hľadali márne. Prví Číňania pricestovali na ostrov, ako zmluvní robotníci, koncom 40. rokov 18. storočia, po poklese transatlantického obchodu s otrokmi. Do 20. rokov 20. storočia sa čínska štvrť v Havane stala najväčšou ázijskou štvrťou v Latinskej Amerike, rušným centrom priemyslu, kde sa nachádzali práčovne, lekárne, divadlá a obchody s potravinami. Podnikaví Číňania opustila Havanu hneď, ako začiatkom 60. rokov vyslovil revolučný vodca Fidel Castro slovo socializmus. Napriek tomu, stojí za to túlať sa uličkami tejto dnes veľmi zanedbanej štvrte a spoznávať aj iný svet ako ten, ktorý kubánska vláda ukazuje turistom radšej.
Kubánci si kupujú predplatné karty na prevádzku svojich mobilných telefónov. Ich používanie je obmedzené. Priame volania do a zo Spojených štátov boli povolené až v roku 2015. Odhaduje sa, že menej ako 5% Kubáncov má prístup na internet každý deň. Zahraniční návštevníci si môžu SIM kartu kúpiť na letisku, alebo v obchodoch telekomunikácií. Na lepších hoteloch si môžete kúpiť prístup na internet za poplatok. Ľahšie je však vopred povedať svojej rodine a priateľom, že počas svojej cesty na Kubu budete väčšinou nedosiahnuteľní.
Bar El Floridita
Legendárny bar El Floridita, otvorený v roku 1817, sám seba považuje za kolísku obľúbeného daiguiri. Preslávili ho predovšetkým pravidelné návštevy amerického spisovateľa Ernesta Hemingwaya, ktorý tu trávil dlhé večery. Svoje najznámejšie diela napísal Hemingway na Kube, do ktorej sa zamiloval, teda lepšie povedané, zamiloval sa do tamojších žien, rumu a cigár. Miloval Kubu a tá milovala jeho, slávny papá Ernesto, ako ho familiárne oslovovali, tu našiel druhý domov. V hotely Ambos Mundos na rohu ulice Mercaderes a pešieho bulváru Obispo napísal slávny román - Komu zvonia do hrobu. Dostal zaň Nobelovu cenu za literatúru. Obec Finca la Vigia leží asi 20 minút od centra Havany. Tu žil viac než 20 rokov. Za honorár za najslávnejší román, vydaný v roku 1940, kúpil si vilu v palmovej záhrade s výhľadom na hlavné mesto. Tu žil takmer 20 rokov. V Havane sa v roku 1946, ako 46-ročný, po štvrtýkrát oženil. Keď sa začal liečiť z depresie a z cukrovky, musel sa odsťahovať späť do Ameriky. Žiaľ, jeho tretí pokus o samovraždu sa podaril, v roku 1961 sa zastrelil.
Bulvár Paseo del Prado
Tropicana Nightclub
Posledný večer v Havane zaradil BUBO do programu možnosť zakúpiť si lístky do presláveného nočného podniku Tropicana. Mnohé legendy, ako Josephine Beker, Nat King Cole,... tu v „raji pod hviezdami“, v sprievode s viac ako 200 tanečníkmi, predvádzali svoje umenie. Miesto, na ktorom sa Tropicana nachádza, bolo pôvodne statkom. V roku 1939 bol vybudovaný nočný klub s reštauráciou a kasínom, v ktorom sa začala konať show s drahými kostýmami, priamo pod hviezdnou oblohou. Odvtedy vychýrenú show môžu turisti navštevovať dodnes. Hovorí sa, že Tropocana je jedným z najkrajších nočných klubov na svete.
Vstupné je 75 CUC (75 EUR), čo je dnes trojnásobok oficiálne uvádzaného priemerného platu Kubáncov. Treba však povedať, že vynaliezaví Kubánci si dokážu ďalších 120-130 CUC mesačne zarobiť popri zamestnaní. Dnes vraj potrebuje priemerný Kubánec asi 150 CUC mesačne na prežitie.
Pri vstupe do klubu Tropicana muži dostávajú cigaru a ženy ružu. No a na stole čaká pre každú dvojicu fľaška rumu.
Nedá sa povedať, žeby sme s manželkou boli programom nadšení. Skôr tu išlo o predvádzanie pekných ženských i mužských tiel a extravagantných kostýmov, pri poriadne chytľavých exotických tónoch. Sklamaní sme však rozhodne neboli. Škoda že sme po skončení programu odišli medzi prvými. Ráno sme sa dozvedeli, že program mal vraj výborné „slovenské pokračovanie“. Niektorí našinci z nášho zájazdu si na pódiu s tanečnicami zatancovali a zaspievali. „Na Kráľovej holi“ asi neznie Tropicanou často. Za tie peniaze - prečo by nie.
Zajtra, v piaty deň od príletu na Kubu, Havanu opustíme. Havana bola vstupnou bránou k poznaniu ostrova, čaká nás kubánsky vidiek. Určite bude rovnako pestrý a zaujímavý, ako metropola krajiny.
