Svet je plný nevyriešených záhad, mnohé sa skrývajú v moriach a oceánoch. Stratené mestá, skryté poklady, mystické lode – to všetko je súčasťou očarujúceho morského sveta. Korunu celému zoznamu záhad dáva stratená Atlantída. Neexistuje žiadny mýtus ktorý by sa vryl do pamäti ľudstva tak, ako ten o zmiznutom kvitnúcom ostrove. Môže byť Malta zvyškom bájnej Atlantídy? Dôkazov ktoré to naznačujú je veľa.
Z akého zdroja máme správu o existencii Atlantídy?
Solón (630 – 560 pred n.l.) bol Aténčan kráľovskej línie, legendárny aténsky politik, reformátor, básnik, a zákonodarca, jeden z tzv. siedmich gréckych mudrcov. Pre jeho čestnosť a bezúhonnosť, ktorá mu vyniesla dôveru vo všetkých vrstvách spoločnosti, dostal okolo roku 594 pred n.l. úplné administratívne právomoci pri tvorbe gréckych zákonov. Tento seriózny a určite aj pravdovravný Solón veľa cestoval. Po dokončení svojich reforiem v roku 590 pred n.l. navštívil Egypt, aby tam študoval dejiny sveta. Na kamenných stélach v chráme bohyne Neith v meste Säis uvidel hieroglyfmi zapísanú správu o tajomnej ríši Atlas/Atlantis, vytvorenej bohom mora - Poseidónom. Príbeh vytesaný do kameňa hovoril o tom, ako v hlbokej minulosti hrdinskí Aténčania porazili námornú veľmoc číslo jedna – Atlantídu. Solón o Atlantíde dovtedy nepočul, požiadal Psonchisa, veľkňaza bohyne Neith, o vysvetlenie.
„Vy Gréci ste v duši mladí, pretože si nepamätáte viac než poslednú potopu, v histórii nemáte starobylé ani staroveké dejiny. Iná situácia bola v starovekom Egypte. Čokoľvek sa stalo v našej alebo vo vašej krajine, alebo v ktoromkoľvek inom regióne, či sa udiali činy ktoré sú ušľachtilé, veľké alebo inak pozoruhodné, všetko je zachované v našich chrámoch“ – vysvetľoval Psonchis Solónovi. „Písma hovoria, ako vaša obec kedysi zastavila veľkú moc, spupne sa valiacu na celú Európu a Áziu od Atlantického oceánu. Vtedy totiž bolo ono more prejazdné, pretože malo ostrov pred tým svojim ústím, ktorému vy vo vašej reči hovoríte Heraklove stĺpy. Ten ostrov bol väčší ako Líbya a Ázia dohromady“ – hovoril starý egyptský kňaz a pokračoval. „Teda, celá táto moc sa kedysi zjednotila a pokúsila sa jedným úderom porobiť pre seba vašu i našu zem a všetky zeme vo vnútri úžiny. A vtedy sa mohutnosť vašej obce Solón, zaskvela pred celým svetom statočnosťou a silou, postavila sa na ochranu všetkých a postupujúc v čele Helénov, ale potom po odpadnutí iných, donútená bojovať samostatne, podstúpila krajné nebezpečenstvo. Svojou odvahou a vojnovým umením premohla útočníkov a dobyla víťazstvo“.
Psonchis potom podrobne rozpovedal Solónovi celý príbeh o Atlantíde, ktorý sa uchovával po tisícročia v egyptských chrámoch. Solón, v roku 590 pred n.l., priniesol príbeh o Atlantíde do Atén. V rukopise Atlantikos uviedol všetko čo sa v Egypte o Atlantíde dozvedel. Aténčania príbeh o svojej hrdinskej minulosti prijali ako historický fakt. Keď v rokoch 447 – 438 pred n.l. stavali na Akropole svojej bohyni Athény v „oslnivých farbách“ chrám Parthenón, stotožnili egyptskú bohyňu Neith s bohyňou Athény a pod stropom čelnej vonkajšej steny Parthenónu umiestnili aj reliéf oslavujúci víťazstvo nad Atlanťanmi. Časť reliéfu sa zachránila a pod názvom Rada bohov je vystavená v múzeu v Londýne.
Správa o tajomnej ríši Atlas/Atlantis bola teda zaznamenaná na kamenných stélach chrámu bohyne Neith v meste Säis v Egypte. K ďalším a ešte podrobnejším informáciám o Atlantíde sa Solón dostal v knižnici v Alexandrii.
Solónov rukopis Atlantikos o ceste do Egypta, písaný starogréčtinou, dostal sa do rúk jeho priateľa Dropidasa. Príbeh bol odovzdávaný od Dropidasa cez štyri generácie až ku Critiasovi (aténsky politik a žiak Sokrata, významný člen aténskej oligarchickej vlády, Platónov starší príbuzný; 460 – 403 pred n.l.). Deväťdesiatročný Critias, v úvode rozhovoru s Platónom (najvýznamnejší grécky filozof 428 – 347 pred n.l. a žiak Sokrata), hovorí: „Solón zamýšľal použiť príbeh Atlantiky pre svoju báseň ... môj pradedo Dropidas mal pôvodné písmo, ktoré mám stále vo vlastníctve, a už keď som bol chlapec, starostlivo som si ho preštudoval “. (Tento text som prevzal z knihy MALTA – ECHOES OF PLATOS ISLAND (Malta - Ozveny Platónovho ostrova) - od Antona MIFSUDA).
Z tejto jeho knihy som vybral aj ďalšiu informáciu o ktorej sa píše málo. Podľa nej, Platón si bol overiť Solónovu informáciu o Atlantíde v Egypte osobne. V roku 395 pred n.l. sa Platón vybral do Egypta aj so svojim žiakom Krantorom. Mesto Säis a chrám s kamennými stélami s informáciou o Atlantíde našiel po drancovaní Peržanov v rozvalinách, no kňazi Pateneit, Ochalpim a Ethimon, postupne v Säis, Heliopolise a Sebennyte, nezávisle na sebe Platónovi a Krantorovi históriu o Atlantíde rovnako potvrdili. V roku 360 pred n.l., teda až 35 rokov po návrate z Egypta, Platón opísal vo forme dialógu s Critiasom v spisoch Timaios a Critias príbeh Atlantídy. V Critiasovi Platón štyrikrát zdôrazňuje že ostrovná ríša nie je fikcia, že je historicky dokázaná, že sa o nej dozvedel z dôveryhodných zdrojov. Platón v opise bájneho ostrova ani na chvíľku nepochybuje o božskom pôvode Atlanťanov.
Aké informácie nám zanechal Platón o ríši Atlantis?
Kráľ bohov a vládca Olympu Zeus delil medzi gréckych bohov vládu nad svetom a tí losovali. Na veľkú radosť boha morí Poseidóna, jemu bol vylosovaný veľký ostrov. Ostrov sa nachádzal pred „Heraklovými stĺpmi“ (tiež Herkulovými stĺpmi). Bol bohatý na lovnú zver, rieky boli plné rýb, pôda vulkanického pôvodu bola veľmi úrodná, podnebie mierne. Tvar ostrova pripomínal rohlík o rozmeroch 550 km na dĺžku a 230 km na šírku. V samom strede ostrova stál na nevysokej hore Poseidonov chrám dlhý 150 metrov, pokrytý zlatom, striebrom a slonovinou. Poseidon sa zamiloval do smrteľníčky Kleitó a splodil s ňou postupne pätoro dvojčiat, chlapcov. Vychoval ich, rozdelil im celý ostrov na desať dielov a urobil z nich vladárov mestských štátov. Prvorodený syn bol kráľom nad ostatnými. Pretože sa menoval Atlas, po ňom bol pomenovaný celý ostrov a more Atlantské. Atlas mal početné a vynikajúce potomstvo, domáci mali božský pôvod, svetlú pleť a červené vlasy. Kráľ odovzdával vždy vládu najstaršiemu synovi a tak zachovávali postupnosť po mnohé veky. Tak tomu bolo vo všetkých desiatich mestských štátoch na ktoré bola Atlantída rozdelená. Spoločná vláda sa riadila podľa zákonov a pravidiel Poseidonových, napísaných na mosadznej doske v Poseidonovom chráme. V 5-6 ročných intervaloch v ňom zasadala vláda. V chráme chovali posvätných býkov, pri zasadnutiach vlády jedného býka zabili a krv nechali stekať po doske so zákonmi. Pri tomto obrade vladári prisahali že budú žiť, postupovať, rozhodovať a súdiť, vždy podľa otcovských zákonov.
Obyvatelia legendárneho ostrova bohatého na nerastné bohatstvo (zlato, striebro, meď, drahokamy), postavili svojim bohom úctihodné chrámy, vybudovali vodné kanály na teplú a studenú vodu, prístavy a mestá vzbudzujúce úžas. Atlanťania disponovali silným vojskom, veľkým loďstvom, vyspelým poľnohospodárstvom a vlastným písomníctvom. Vynikali v znalostiach z astronómie, matematiky, lekárstva, stavebníctva a ďalších disciplín.
„Vďaka pôsobeniu božskej prirodzenosti vládcov, ktorá v nich pretrvávala veky, ríša Atlantída žila v mieri, šťastí, múdrosti a prosperite. Ale keď božská čiastka v Atlanťanoch postupne mizla – zmiešajúc sa opäť a opäť s mnohým smrteľným živlom – a ľudská povaha nadobúdala prevahu, vtedy sa kazili, nemajúc už silu znášať každodenné povinnosti, a javili sa ohyzdnými tomu kto dokázal vidieť. Zabudli na Poseidonove zákony a úspechy vo vedách premenili na službu vlastným záujmom“. Týmito slovami opisuje Platón v Critiasovi morálny úpadok vládcov a obyvateľov Atlantídy.
Posledným Atlanťanom záležalo už len na pozemskej moci, bohatstve a ovládaní druhých. Ich ctižiadosť a chamtivosť sa premenila na vyslovené sebectvo, takže zneužívali aj sily prírody. Atlanťania sa rozhodli podmaniť si okolité zeme od Líbye po Egypt, Európu a Tyrhéniu. Najskôr sa im podarilo dobyť územie až po samý Balkán, potom však boli porazení Aténčanmi.
O osude Atlantídy bolo rozhodnuté. Boh Zeus sa na prehnitú civilizáciu nahneval a – tu nie je jasné či sa do trestu pustil sám, alebo prinútil Poseidóna – Atlantída bola zmietnutá zo Zeme. „Nastali neobyčajné zemetrasenia a povodne, počas jediného zlého dňa a zlej noci sa u vás prepadlo do zeme všetko mužstvo schopné zbrane, a práve tak sa ostrov Atlantis prepadol do mora a zmizol... Preto je tam more dodnes neprejazdné a nedá sa po ňom plávať lodiam, pretože plavbe bráni vysoká vrstva bahna, ktorá zavinila zánik ostrova“ – píše Platón v Critiasovi. Z rozsiahlej Atlantídy zostalo iba niekoľko malých ostrovov.
Chcete si prečítať plný text Platónovho Critiasa? Tu je preklad:
http://fysis.cz/hnauky/Atlantis/KritiasCZ.html
Platónovi sa pripisuje výrok: „Pravda je krásna a trvalá vec, čas odhalí pravdu“. Vyslovil túto múdrosť v súvislosti s Atlantídou? Čas odhalí, či Atlantídu ako ideálny štát vymyslel Platón alebo taká neuveriteľne vyspelá ríša pred tisícročiami skutočne existovala?
Opieral sa Platón v svojom Timaiosovi a Critiasovi naozaj o historické texty a historickú skutočnosť, alebo je to len ním brilantne vymyslená história? Už Platónov žiak Aristoteles povedal, že Platón si Atlantídu vymyslel. Platón si však v žiadnom zo svojich spisov nevymýšľal, prečo by to robil v tomto prípade? Na jednej strane možno Atlantídu pokladať za ideálny štát vymyslený Platónom, ktorým chcel takto podporiť svoju vlastnú filozofickú a politickú koncepciu. Na druhej strane môžeme veriť že informácie o Atlantíde sa naozaj uchovávali v egyptských chrámoch a neuveriteľne vyspelá Atlantída pred tisícročiami skutočne existovala. Potom však vzniká otázka, kde sa nachádzala a kde ju treba hľadať? Do dnešného dňa sa tajomstvo Atlantídy pokúsili odhaliť už stovky vzdelaných ľudí, všetci márne.
Centrálnymi postavami fresky sú Platón a jeho žiak Aristoteles. Predstavujú múdrosť staroveku. Zatiaľ čo Platón držiaci knihu Timeaos ukazuje prstom na nebesia, Aristoteles má natiahnutú ruku nad zemou. (Wikipedia)
Solón a Platón získali informácie o Atlantíde z kamenných stél chrámu bohyne Neith v meste Säis. Mesto Säis skutočne existovalo, no v roku 525 pred n.l. bolo Peržanmi zničené. Archeológovia polohu mesta Säis v roku 1 993 odhalili a vykopávky pokračujú. Kamenné stély s informáciou o Atlantíde sa doteraz nenašli. Ďalšie a ešte podrobnejšie informácie o Atlantíde boli vraj uložené v knižnici v Alexandrii. Egyptská knižnica v Alexandrii so svojimi miliónmi originálnych papyrusových zvitkov bola duchovným centrom celej helenistickej oblasti. Chránili sa tu kompletné vedecké a filozofické diela vtedajšieho sveta, ale aj utajované vedomosti. V roku 48 pred n.l., keď do Alexandrie vtiahol Gaius Julius Caesar aby vzal pod svoju ochranu Kleopatru, knižnica v Alexandrii vyhorela. Stalo sa tak počas bojov medzi vojakmi Caesara a Ptolemaia, ktorý súperil s Kleopatrou o trón. Zhorela veľká časť neoceniteľných písomných pokladov. Všetky zachránené papyrusové zvitky boli definitívne zničené v 7. storočí n.l. Arabmi. Použili ich ako palivo v kúpeľoch. Bolo ich vraj toľko že s nimi kúrili 6 mesiacov. Ľudská posadnutosť ničiť kultúrne pamiatky jednej civilizácie inou, nepozná hranice.
Pokračujúci archeologický výskum egyptského faraónskeho mesta Säis odhaľuje veľkolepé chrámy a kolosálne sochy hlavného obradného mesta egyptských faraónov 26. dynastie (v rokoch 664 – 525 pred n.l.).
Podľa aztéckych bájí sa kedysi v mori rozkladal hornatý ostrov Aztlan. Odtiaľ údajne pochádzali všetky stredoamerické národy. Zaniknutý ostrov a zmiznutá civilizácia sa objavuje aj v povestiach ďalších národov. Je to Antilha u Feničanov a Kartágincov, Amenti u Egypťanov, Araliu poznali Babylončania, o Avalone sa hovorí v keltských bájkach, Berberi majú Atarantes, Atalaya je známa na Kanárskych ostrovoch, o Atalaintike si vyprávajú Baskovia a o Atlanu Mayovia. V zozname sa dá pokračovať. Môže byť podobnosť s názvom Atlantída (Atlantis) iba náhodná?
Osudy stratených miest a celých civilizácií nedajú ľuďom spať. Pátrajú po nich svetovo uznávaní odborníci, profesionálni hľadači pokladov i naivní záhadológovia. Teóriou že bájna Atlantída kedysi skutočne mohla existovať sa prvýkrát zaoberal až na konci 19. storočia americký spisovateľ a amatérsky vedec Ignatius DONNELLY. V knihe Atlantis – dom predkov tvrdí, že táto legendárna krajina bola domovom pôvodu celého ľudstva. Na preukázanie teórie použil údaje z archeológie, biológie a mytológie, porovnal legendy, jazyky a zvyky národov na oboch stranách Atlantického oceánu. Nasledovali ho ďalší spisovatelia a tak na svete je vraj dnes o Atlantíde už viac ako 5 000 titulov vedeckých, populárnych a beletristických kníh a desiatky tisíc článkov. Atlantída sa stala evergreenom. Už ani neviem spočítať, v koľkých knihách a článkoch som hltal povesti o Atlantíde ja.
Vo fyzickú existenciu Platónovej Atlantídy však veria aj mnohí vedecky vzdelaní atlantológovia a preto ju hľadajú. A to na tých najrôznejších miestach našej planéty – od Atlantického oceánu cez Stredomorie až po Antarktídu.
Zdá sa že existuje veľká pravdepodobnosť že príbeh Atlantídy je založený na fakte. Teda aspoň ja tomu verím. Správne určiť obdobie v ktorom Atlantída rozkvitala a potom čas kedy katastroficky zanikla, malo by byť pre atlantológov pri jej hľadaní prvoradým. Citujem informáciu z dialógu Timaios, ktorú podal veľkňaz Psonchis Solónovi o časovom slede vzniku civilizácií Starého sveta. „Veľmi rád ti Solón poviem, už aj kvôli tebe a kvôli vašej obci, ale predovšetkým z vďačnosti k bohyni ktorá dostala údelom vašu i našu zem a ktorá založila vašu zem tisíc rokov pred našou, prijala od Zeme a Hefaista semeno vašej rasy, a potom založila naše, ktorého ústava je zaznamenaná v našich posvätných registroch starých osem tisíc rokov.“
Z tejto informácii vyplýva, že vznik civilizácie Grécka predbehol vznik civilizácie Egypta o tisíc rokov, pritom zriadenie Egypta bolo v dobe, kedy to Psonchis hovorí Solónovi (v roku 590 pred n.l.), podľa egyptských posvätných písiem už 8 000 rokov staré. Doba rozkvetu Atlantídy je určená v Platónovych dialógoch nepriamo. Atlantída musela existovať s civilizáciou Grécka súčasne, keďže proti sebe bojovali.
Z hore uvedeného textu v Timaios, väčšina atlantológov a Wikipedia robí logický záver, že ak Atlantída existovala, musela zaniknúť 9 000 rokov pred časom v ktorom žil Solón, čiže okolo roku 9 600 pred n.l. Pridávam sa k menšej skupine, ktorá takéto datovanie považuje za chybné. Solón dostal informácie od egyptského veľkňaza Psonchisa. Starovekí Egypťania v tej dobe datovali a zapisovali udalosti v registroch veľmi zložito, vždy podľa roku vládnutia kráľov, v ich chronologickom poradí. Uviedli rok vlády kráľa, poradové číslo mesiaca a poradové číslo dňa. Napríklad: „Roku 29, druhého mesiaca v období záplav, desiateho dňa vlády Vesermaaréa.“ Solón musel Psonchisovo datovanie egyptských posvätných registrov zle pochopiť. Nebol jediným historikom ktorý si z Egypta odniesol dátumový nezmysel.
Počas Starej egyptskej ríše v 3. tisícročí pred n. l. bol zaznamenaný ohromný pokrok v architektúre, umení a technológiách, ktorý sa vyznačoval postavením stupňovitej pyramídy v Sakkáre, približne v roku 2 650 pred n. l. Ak grécka kultúra vznikla 1 000 rokov pred egyptskou dynastiou Starej ríše, ako to uvádza Platón, potom civilizácia Atlantídy vznikla na prelome 5. tisícročia pred n. l. a dosiahla vrchol okolo roku 3 000 pred n. l.
Maltský atlantológ Dr. Savona-VENTURA ponúka v publikácii IN SEARCH OF ATLANTIS (Vo vyhľadávaní Atlantisu) svoju predstavu o termíne katastrofického konca Atlantídy. „Podľa Platóna začalo v Stredomorí prekvitať množstvo civilizácií Starého sveta - vrátane gréckej a egyptskej. Je známe že tieto civilizácie dosiahli archeologický vrchol v 3. tisícročí pred n. l. Antický historik menom Eumalos z Cyrén napísal okolo roku 400 pred n.l. knihu o Atlantíde, ktorá podrobne opisuje históriu tejto neuveriteľne vyspelej civilizácie. Eumalos píše: Ninus, babylonský kráľ, bol synovec slávneho Ogygeho. Posledný menovaný bol kráľom Atlantídy, ostrova ktorý kedysi existoval medzi Líbyou a Sicíliou a ktorý bol ponorený. Tento veľký ostrov bol známy ako Decapolis, Atlantika, našimi predkami z Kyrény, ako aj starými Grékmi. Ogyge bol kráľom ktorý vládol slávnemu ostrovu v čase strašnej záplavy .... Podľa tejto informácie, Atlantída zanikla počas krátkeho panovania najstaršieho z asýrskych kráľov, kráľa Ninusa, okolo roku 2 192 pred n. l.“
(Poznámka – Poseidón rozdelil územie Atlantídy medzi desiatich svojich synov. Decapolis bol názov pre skupinu desiatich mestských štátov v ktorých vládli synovia Poseidóna)
Rok 2 200 pred n.l. je veľkým otáznikom v dávnej histórii ľudstva. V tom čase sa z neznámych dôvodov, viac-menej súčasne, zrútili spoločnosti v Mezopotámii, Egypte, Kréte, Palestíne, údolí rieky Indus a možno aj v Číne. Medzera, začínajúca sa rokom 2 200 pred n.l. objavuje sa aj v maltskom archeologickom zázname. Anton MIFSUD sa vo vatikánskych archívoch dostal k spisom rímskeho historika Aemiliusa Suru z druhého storočia pred n.l.. „Ak použijeme dáta Aemiliusa Suru, dostaneme sa k roku 2 198 ako roku v ktorom katastroficky zanikla Atlantída. Navrhujem rok 2 200 považovať za rok zániku Atlantídy“, vyslovuje svoj názor Dr. MIFSUD.
Pri takomto datovaní dejín civilizácií Starého sveta, pravdepodobnosť že existovala rozvinutá civilizácia Atlantídy, sa zvýšila. Aj ja som presvedčený že skutočne existovala. Poďme ju hľadať.
Lúštime hádanku – Kde ležala Atlantída?
Platón zanechal iba nejasnú správu v Critiasovi o polohe Atlantídy, nachádzala sa „pred Heraklovými stĺpmi“. Pokiaľ trváme na tom, že antický filozofovia a geografovia stotožňovali Heraklove stĺpy s Gibraltárskym prielivom, potom všetko ukazuje na Atlantický oceán. Preto dobrých 80% atlantológov hľadá stratenú Atlantídu za týmto prielivom, napríklad v okolí Azor, Kanárskych ostrovov, Kapverských ostrovov,...
No „pred“ môže znamenať úplný opak, teda v smere „na východ“ od Gibraltáru a to je oblasť Stredomoria. Práve oblasť Stredozemného mora sa dnes teší veľkej obľube atlantológov. Platón prináša správu, že: „ ... počas jediného zlého dňa a zlej noci sa u vás prepadlo do zeme všetko mužstvo schopné zbrane, a práve tak sa ostrov Atlantis prepadol do mora a zmizol“. Teda Atlantídu a obidve armády ktoré zrejme bojovali v blízkosti Atén, zničila jedna jediná prírodná katastrofa. „Grécko nikdy nebolo námornou veľmocou, bránilo sa, neútočilo. Je takmer vylúčené že by mohla jedna kataklizma zároveň postihnúť Grécko a nejakú vzdialenú ostrovnú ríšu v Atlantiku, s ktorou bojovala“, tvrdia atlantológovia, logicky hľadajúci Atlantídu v Stredozemnom mori a jeho okolí.
A čo keď Heraklove/Herkulove stĺpy v Atlantíde neohraničujú Gibraltársky prieliv, ale treba ich hľadať v Stredomorí? Anton MIFSUD v knihe THE PILLARS OF HERCULES (Herkulove stĺpy) uvádza tri zdroje ktorí to tvrdia. Tu je text z jeho knihy.
a) „Veľa starogréckych a rímskych autorov umiestnilo Heraklove stĺpy do centrálneho Stredomoria. Apollonius Rhodius (295 pred n.l.) bol hlavným knihovníkom v Alexandrii. Tento starogrécky autor sa preslávil predovšetkým slávnym eposom o Jasonovi a Argonautoch a ich pátraním po zlatom rúne. Jeho spis Argonautica potvrdzuje umiestnenie Heraklových stĺpov do strednej časti Stredomoria.“
b) „Medzi ďalších starodávnych autorov ktorí to potvrdili, patrí renomovaný rímsky učenec a historik Marcus Annaeus Lucanus (39 – 65 n.l.). Bol vnukom slávneho rečníka Senecu. Najvýznamnejším Lucanovým dielom je historický epos Pharsalia (Farsalské pole) podľa miesta, kde došlo k rozhodujúcej bitke medzi Caesarom a Pompeiom. Aj v Pharsalii sa Heraklove stĺpy nachádzajú v strede Stredomoria.“
c) „K starogréckym filozofom ktorých si Platón veľmi vážil patrí lyrický básnik a filozof Pindar (518 – 438 pred n.l.). Preslávil sa písaním oslavných básní na víťazov Olympiád. V roku 476 pred n.l. napísal báseň „Olympioni 2. a 3.“, aby oslávil víťazstvo Therona z Acragas v závode. V tejto óde Pindar píše: „Spievajte mi o práci Herkulesa ktorý oddelil Pontus z oceánu, ktorý spája tieto dva svety cez jeho stĺpy, ktoré odvtedy zachránili veľa životov medzi Líbyou a Sicíliou“. Zvitok s touto básňou bol jedným z tých Pindarových rukopisov, ktoré boli objavené v roku 1 750 v jedinečnej knižnici papyrusov v starorímskej vile v Herculaneume (dnešné Ercolane v južnom Taliansku). Je to najstarší dochovaný dokument, v ktorom sú Herkulove stĺpy a ich umiestnenie do stredu Stredomoria medzi Líbyu a Sicíliu, spomenuté.“
Môže byť zvyškom Atlantídy súostrovie Malta a neďaleké sopečné ostrovy Pantalleria a Lampedusa? Áno, môže. Na Malte je veľa toho čo zodpovedá indíciám v Platónovom opise.
V roku 2018 natočila americká Amazon Prime dokument s názvom“Proof That Left Historians Speechless” (Dôkaz, ktorý nechal historikov bez slov), ktorý prináša teóriu o neznámej histórii Malty a vidí v nej Atlantídu.
Dokument hovorí o tom že niekoľko ostrovov v oblasti Stredomoria sa odtrhlo pred tisíckami rokov od pevniny po ničivých zemetraseniach a sopečných výbuchoch. Podľa Platóna, toto veľké súostrovie ktoré sa nazývalo Atlantico, potom utrpelo ďalšie katastrofické zemetrasenie a bolo ponorené do mora. Táto katastrofa bola podkladom pre vytvorenie legendy o ríši Atlantis, ktorú toľko ľudí hľadalo široko ďaleko. Práve Maltské ostrovy, ako tvrdí film, by mohli byť tým čo zostalo z kedysi bájnej Atlantídy.
Ja som odpovede na otázky spojené s prehistóriou Malty hľadal v publikáciách rôznych autorov, dá sa k ním dostať na webovej stránke Malta – Atlantipedia. Najviac hypotéz som prevzal z publikácií popredného maltského atlantológa, archeológa, doktora University of Malta – Antona MIFSUDA. Je vedúcou autoritou v oblasti Malta – Atlantis. Všetky jeho knihy a referáty o prehistórii Malty sú teraz k dispozícii na webových stránkach Academia.edu.
Čerpal som hlavne z jeho kníh:
MALTA - ECHOES OF PLATO'S ISLAND; THE PILLARS OF HERCULES – MYTH OR REALITY?; MALTA AND PLATOS ATLANTIS°THE ELITE LONGHEADS OF MALTA?
Dr. MIFSUD uvádza veľmi silné dôvody, pre ktoré by sme mohli považovať Maltu za zvyšok bájnej Atlantídy. Zhrnul som ich do nasledujúcich piatich bodov.
1. Existujú jednoznačné dôkazy o tom, že maltské ostrovy kedysi tvorili podstatne väčšiu pevninu. Okolie Malty skrýva pod vodou ďalšie megalitické chrámy a dôkazy o ľudskej činnosti.
Existuje veľa dôkazov o tom, že Malta naozaj bola kedysi oveľa-oveľa väčšia a dokonca kedysi bola pripojená ku kontinentálnej Európe. A ešte predtým sa územie dotýkalo aj Afriky. Bolo to približne pred viac ako 20 000 rokmi, keď ľadové pokrývky nad Antarktídou a väčšou časťou Severnej Ameriky a Eurázie dosahovali svoj najväčší rozsah a hrúbku aj niekoľko kilometrov. Oteplenie prinieslo roztopenie obrovského objemu ľadu, výrazné zvýšenie hladiny svetových oceánov a vznik morí. Hladina vzrástla o 60 metrov pred 20 000-14 000 rokmi a o ďalších 60 pred 14 000-8 000 rokmi, až sa nakoniec pred 8 000-6 000 rokmi po zdvihnutí o ďalších 30 metrov, ustálila približne na svojej dnešnej úrovni. Z „mostu“ medzi Sicíliou a Tunisom, po ktorom mohli migrovať naši predkovia i zvieratá, ostali najskôr v určitej geologickej histórii Maltsko-pelagické ostrovy spojené do jednej pevniny. Táto pevnina bola rozbitá a ponorená radom mohutných sopečných erupcií a tektonických pohybov, pravdepodobne v neskorých storočiach tretieho tisícročia pred n. l.. Zostali len malé fragmenty v podobe Maltského súostrovia (obývané ostrovy Malta, Gozo, Comino, neobývané ostrovy Cominotto, Filfia, St. Pauĺs) a Pelagického súostrovia patriaceho Taliansku (najväčšie ostrovčeky sú: Lampedusa a Linosa). Tento scenár zodpovedá zániku Platónovej Atlantídy.
Talian Alberto Arecchi lokalizuje Atlantídu do priestoru medzi dnešným pobrežím Tunisu a Sicílie. Podľa neho, pozemský most s Atlantídou zanikol okolo roku 2 500 pred n.l., kedy seizmická aktivita v regióne Stredomoria otvorila Gibraltársku úžinu a Atlantický oceán prudko zvýšil hladinu Stredozemského mora. Jeho dátum zániku Atlantídy, 2 500 rokov pred n.l., vychádza z interpretácie 9 000 Platónových „rokov“ ako 9-tisíc lunárnych cyklov.
Oceánografovia dokázali, že ku koncu doby ľadovej, kedy bola hladina svetového oceánu asi o 150 metrov nižšia ako dnes, boli ostrovy maltského súostrovia vrcholkami hôr pevniny spojenej s južným koncom dnešného pevninového Talianska a severom Afriky. Pred 20 000 rokmi mohli paleolitickí ľudia a zvieratá ktoré lovili jednoducho kráčať z Európy na Maltu a ďalej do Afriky. Paleontropológovia potvrdzujú, že tomu tak skutočne bolo. Fosílne pozostatky objavené na Malte potvrdzujú existenciu migračnej „diaľnice“, spojenie Malty s Afrikou a Európou.
V roku 1 647 bola na Malte objavená jaskyňa Ghar Dalam. Vedecký prieskum 144 metrov dlhej jaskyne, ktorý začal už v roku 1 885, odkryl v jaskyni postupne tri vrstvy. V hornej, najmladšej vrstve, boli objavené ľudské a zvieracie kosti z dôb Feničanov, teda niečo málo z pred nášho letopočtu. Pod ňou bola ďalšia tzv. červená vrstva, kde boli objavené kosti zvierat a hlinený riad z obdobia 5.000 pred n.l.. Nájdená keramika je považovaná za najstaršiu v oblasti Stredomoria. V tretej vrstve boli objavené unikátne archeologické nálezy a to skamenelé kostrové zvyšky mnohých zvierat (trpasličích slonov, hrochov, jeleňov, medveďov, vlkov, líšok a vtákov), ktoré obývali Zem pred tisíckami rokov. Súčasná veľkosť maltských ostrovov bola by úplne nedostatočná na udržanie takejto fauny. Aj podľa týchto nálezov musela byť Malta v prehistórii súčasťou väčšej pevniny.
Nálezy v Ghar Dalam sú dôkazom, že Malta bola kedysi oveľa-oveľa väčšia. V roku 2016 Dr. MIFSUD publikoval dokumentáciu Dossier Malta - Neanderthal, v ktorej načrtáva dôkazy o existencii neandertálskeho človeka na Malte. Dr. MIFSUD vo svojich publikíciách ponúka teóriu, prečo sa v jaskyni Ghar Dalam stretávame s tak rôznorodou kolekciou zvieracích kostier.
Pre maltské ostrovy sú charakteristické prívalové povodne. Tie už v staroveku spôsobili usadeniny uhynutých zvierat v spodných vrstvách Ghar Dalam. Zvieratá spolu so zeminou jednoducho príval vody do jaskyne spláchol. Najstarší záznam záplavy Malty je datovaný približne do rokov okolo 120 000 pred n.l. Výsledkom povodne bolo usadenie najspodnejšej vrstvy zvieracích kostier v jaskyni, to je vrstva hrocha a trpasličích slonov. V neskorších obdobiach doby ľadovej došlo k ďalším záplavám a tie spôsobili usadeniny mladších kostier vlkov, líšok a jeleňov.
S potopou, ktorá zasiahla našu planétu v treťom tisícročí pred n.l., stretávame sa v mnohých kultúrach. Posvätné texty Židov, kresťanov a moslimov hovoria o tej istej epizóde katastrofickej potopy na celom svete. Starí Gréci utrpeli takú veľkú povodeň že zničila všetky ich historické záznamy. Starobylé tabuľky klinového písma nájdené v Ninive opisujú epos o Gilgamešovi, ktorý je totožný s príbehom o Noemovi a potope. Katastrofickú udalosť popisuje Akkadova kliatba z Mezopotámie. Variácie udalosti o potope možno nájsť vo všetkých starodávnych kultúrach Ameriky, Austrálie, Indie, Tibetu, Kašmíru, Polynézie, ...Neexistuje v staroveku nikto kto nemal svoj mýtus o veľkej povodňovej katastrofe.
Stredomorie je známe vysokou seizmicitou. To že územie Malty sa ešte viacej zmenšilo pod vplyvom zemetrasení a sopečných výbuchov aj v mladšej dobe ako je tretie tisícročie pred n.l., dokazujú aj mapy nestora kartografie, renomovaného starovekého geografa a matematika - Klaudia Ptolemaia (asi 85 – 168 n.l.). Aj keď Zem mylne považoval za stred vesmíru, v geografii spôsobil zavedením používania zemepisných šírok a dĺžok revolúciu. Mal neobmedzený prístup k starodávnym dokumentom v knižnici v Alexandrii, svoje dielo zostavil podľa rôznych zdrojov ktoré sa v alexandrijskej knižnici nachádzali. Na jeho mape Stredomoria Tabula Aphricae II. z roku okolo 130 n.l., vidíme na juhovýchod od Melity (Malty) dva ostrovy, Hercules templum a Iunonis templum. Dnes už neexistujú. Prepadli sa do mora po zemetraseniach a vulkanickej činnosti? Z názvu ostrovov vyplýva že boli na nich chrámy.
Nemohol zaniknutý ostrovček Hercules templum súvisieť s tými Herkulesovými stĺpmi, ktoré Platón spomína v Critiasovi? Alebo sa Ptolemaius zmýlil v súradniciach a chrámy Hercules templum a Iunonis templum ležali na Malte? Pozostatky chrámu, ktorý by mohol byť Hercules templum, našli archeológovia na výbežku Malty. Anton MIFSUD popisuje takúto možnosť v dokumente THE PILLARS OF HERCULES - MYTH OR REALITY? (Herkulesove piliere – mýtus alebo realita?)
Atlantída zmizla pod morom. Dno morí a oceánov zďaleka nepoznáme tak dobre, ako súše. Viete že zatiaľ bolo ako-tak preskúmaných iba 15 percent dna morí a oceánov? To je veľký pokrok v porovnaní so situáciou v 80. rokoch 20. storočia, vtedy sme poznali iba 3 percentá. Iba celkom nedávno bol objavený Maltský zráz.
Výskumná expedícia morských geológov Cumecs-2., financovaná z grantu EÚ, v roku 2014 objavila v Stredozemnom mori neďaleko Malty mohutný kaňon – Maltský zráz. Je dlhý 250 kilometrov a dosahuje miestami hĺbku až štyroch kilometrov. Vznikol v dôsledku zemetrasení a zosuvov pôdy, priestor je stále vulkanicky aktívny. Je preukázateľné, že v blízkosti Maltského zrázu sa stále vyskytujú prírodné riziká, ako sú zosuvy pôdy do mora. Vzniká otázka, nemohol súvisieť vznik Maltského zrázu s náhlym zánikom Atlantídy?
Vulkanická aktivita oblastí Stredozemného mora je zaznamenaná aj v celkom nedávnych dobách. Erupcia podmorskej sopky vyzdvihla 1. augusta 1831 z dna Stredozemného mora ostrov Graham. V tej dobe sa začalo uvažovať, že opäť môže vzniknúť reťazec pohorí spájajúcich Európu s Afrikou. No ďalšia vulkanická činnosť, o 5 mesiacov neskôr, ostrov Graham znova ponorila pod vodu. Dnes sa jeho najvyššia časť nachádza v hĺbke 6 metrov.
Aj za najväčším maltským megalitickým chrámom treba ísť pod hladinu mora. Chrám zakrylo bahno na morskom dne pred vstupom do prístavu vo Valette. Svojou veľkosťou predčí všetky chrámy ktoré sú k videniu na ostrove Malta a Gozo.
Zatiaľ neoficiálny prieskum potvrdzuje, že celá oblasť okolo Gebel Gol-Bahar bola obývaná a bola zasiahnutá rovnakou povodňou, o ktorej sa zmieňuje Biblia. Je reálny predpoklad, že aj ďalšie chrámy v podobe megalitických stavieb sa v okolí Malty nachádzajú pod vodou. Problémom je, že dno mora v okolí Malty pokrýva až 17 metrov hrubá vrstva bahna, vytvorená vulkanickou činnosťou. Predpokladá sa, že Americký inštitút pre námornú archeológiu (INA), ktorý sa začal zaoberať skenovaním dna mora okolo maltských ostrovov, objaví ruiny ďalších stavieb.
Nie tak dávno, počas zemetrasenia vo februári 1861, na Malte sa rozšírilo niekoľko starých puklín a časť útesov na južnom pobreží spolu s megalitickým chrámom Xrobb il-Gagagin spadla do mora. Najväčší „úbytok“ plochy zaznamenáva ostrov Gozo. V posledných storočiach more na Goze pohltilo niekoľko obydlí. Takže dnes, keď sú vody pokojné, stále vidno pod vodou pozostatky domov. Ďalšie maltské útesy takýto osud ešte čaká.
Spomeňte si, čo píše Platón v Critiasovi. „ ... ostrov Atlantis sa prepadol do mora a zmizol... Preto je tam more dodnes neprejazdné a nedá sa po ňom plávať lodiam, pretože plavbe bráni vysoká vrstva bahna, ktorá zavinila zánik ostrova“. More, hlavne na sever od Malty je plytké, pred tisícročiami bolo ešte plytšie a lode naozaj mohli mať v priestore medzi Maltou a Sicíliou problém s plavbou. Zakrýva vrstva bahna zaniknutú civilizáciu Atlanťanov?
2. Dômyselne konštruované megalitické chrámy na Malte postavila elitná kasta - „Hadí kňazi“ s mimoriadnym lebečným objemom.
Do roku 1985 bolo v Národnom archeologickom múzeu vo Valette vystavených niekoľko neobvykle tvarovaných lebiek, nájdených v maltských chrámoch Tarxien, Ggantija a Hal Saflieni. Dnes sú uložené v depozite múzea a sú podrobované výskumu. Ide o „dolichocefálne lebky“, čiže lebky, ktoré sú predo-zadno predĺžené. Uhlíkovou metódou bolo potvrdené, že vek tých najstarších je viac ako 5 000 rokov.
Skupina konvenčných výskumníkov, ktorú som predstavil v predchádzajúcom blogu, o lebkách ktoré majú „lebečný drdol“ sucho konštatovala : „mohlo by to naznačovať, že títo ľudia prišli na Maltu s migrantami, pred záhadným zmiznutím chrámového národa, z iných oblastí Stredomoria, možno z Afriky, možno odinakiaľ“. Vidím to tak, že kasta ľudí s „lebečným drdolom“ nezapadá do ich koncepcie konvenčnej vedy a zaujímavej témy sa rýchlo zbavili.
Úplne iný názor na ľudí s abnormalitou lebiek majú maltskí výskumníci a atlantológovia, Dr. MIFSUD a jeho kolega Dr. Savona VENTURA. Ich názor nie je medzi vedcami ojedinelý. Presadzujú hypotézu, že práve títo ľudia s veľkými lebkami mohli byť tými prekvapujúco výbornými inžiniermi a staviteľmi, ktorí postavili megalitické chrámy. Boli elitou medzi obyvateľmi ostrova, práve oni mohli byť strážcami veľkej múdrosti a poznania. Anton MIFSUD o tom napísal dokument THE ELITE LONGHEADS OF MALTA? (Elitné dlhé hlavy Malty?).
Najväčšiu anomáliu (predĺženie) vykazujú dve lebky, lebka nájdená v jaskyni Burmeghez (jaskyňa bola zlikvidovaná postavením letiska) pochádza z roku 2 975 pred n.l. a lebka nájdená v hypogeu Hal Saflieni je z roku 2 735 pred n.l. Lebky sú bez „sagitálneho švu“ (šev na lebke „od čela – cez temeno hlavy – dozadu“). Tento detail považujú lekári a anatómovia u „Homo sapiens“ za „nemožný“, pretože v medzinárodnej lekárskej literatúre takýto prípad u „Homo sapiens“ neexistuje. Lebka z Hal Saflieni bola nájdená v miestnosti s posvätnou studňou, zasvätenou Matke Bohyni. Bola tu tiež nájdená slávna malá soška „Spiacej bohyne“ s relikviou s „hadím“ nápisom. Je dobre známe, že v staroveku bol had spájaný s bohyňou a s liečiteľskými schopnosťami. Had tiež patrí do podzemného sveta. Preto bol podzemný chrám „Hal Saflieni“, venovaný bohyni a kultu vody, tým správnym miestom pre najvyspelejšiu kastu, ktorá bola vo všetkých najstarších kultúrach definovaná ako „hadí kňazi“ (epiteton, ktorý sa dodnes používa pre šamanov). V maltských chrámoch teda pôsobili „hadí kňazi“. Hadí vzhľad im dodávala dlhá hlava, abnormálne vyvinuté spánkové kosti, výrazné rysy, veľké očné jamky a napnutá pokožka tváre.
Niektoré nájdené kosti a lebky vykazujú chirurgické zákroky. Megalitické chrámy Malty a Gozo v prehistorických časoch boli teda aj veľmi dôležitými centrami, miestami kde „hadí kňazi“ uskutočňovali rituálne lekárske zákroky. U detí dokonca vykonávali aj deformácie lebiek, ich úmyselné predlžovanie. Prečo boli ľudia ochotní poskytnúť svoje deti k takým krutým praktikám? Zrejme preto, aby si elitná časť obyvateľstva udržala „hadiu“ podobu, podobu s „hadími kňazmi“, tou najstaršou a najvyspelejšou kastou. Na Malte toto všetko praktizovalo záhadné obyvateľstvo, ktoré do roku 2 200 pred n.l. postavilo gigantické chrámy Matke Bohyni a okolo roku 2 200 pred n.l. záhadne zmizlo.
Ponúka sa Platónove vysvetlenie záhady umelej deformácie lebiek. Tak ako to bolo medzi elitou obvyklé, strážcovia veľkej múdrosti a poznania, „hadí ľudia“, snažili sa pokračovať v reprodukcii len v rámci spoločenstva, čím sa ochudobňovalo ich genetické dedičstvo. Alebo plodili deti s „nehadími“ ľuďmi. Strácali tým nielen „hadí“ vzhľad, ale aj múdrosť a mimoriadne schopnosti. Pripomeňme si, ako opísal Platón v Critiasovi zánik Atlanťanov: „ ... keď božská čiastka v Atlanťanoch postupne mizla – zmiešajúc sa opäť a opäť s mnohým smrteľným živlom – a ľudská povaha nadobúdala prevahu, vtedy sa kazili, nemajúc už silu znášať každodenné povinnosti a javili sa ohyzdnými tomu, kto dokázal vidieť. Zabudli na Poseidonove zákony a úspechy vo vedách premenili na službu vlastným záujmom“.
Čo rozhodlo o obrovskej katastrofe Atlantídy ktorú popisuje Platón? Možno veľké zemetrasenie a ponorenie vápencovej plošiny na ktorej stojí Malta. Anton MIFSUD upozorňuje na „Leningradský papyrus“ (papyrusový zvitok z roku 1 115 pred n.l. je uložený v Ermitáži v Petrohrade). Vieme z neho, že v egyptskom dokumente zostavenom okolo roku 2 000 pred n.l. z obdobia dynastie XII. sa píše, že „hadie obyvateľstvo bolo zničené hviezdou padajúcou z nebies, iba jeden prežil na ostrove určenom na úplné ponorenie“.
Vráťme sa ešte k populácii záhadných ľudí s predĺženou lebkou. Z prieskumu vykonaného na kostrách z doby kamennej je takmer isté, že práve títo „hadí ľudia“, vyznačujúci sa aj vyššou priemernou výškou, boli niekedy pred viac ako 5 000 rokmi pred n.l. obyvateľmi Malty. Postavili na tú dobu neuveriteľné gigantické stavby so zvláštnymi akustickými vlastnosťami a okolo roku 2 200 pred n.l. zmizli. Maltská stopa pokračuje v Egypte a o niečo neskôr aj v Peru. Alebo inak povedané, s „hadími ľuďmi“ mimoriadnych schopností sa stretávame najskôr na Malte a neskôr aj v Egypte, v Peru, Číne,...
Mnohí autori spájajú megalitické stavby, ktoré sú roztrúsené po takmer všetkých pobrežiach sveta, s atlantickou kultúrou. Boli postavené tak dávno, že dokonca ani legendy o tom nehovoria. Sú však známe v Európe, Južnej Amerike, Palestíne, Etiópii, Indii, Japonsku, na Madagaskare... Niet pochýb o tom, že ich postavili v dobe kamennej neuveriteľne vyspelí stavitelia. Neexistujú logické protiargumenty.
Egyptológ Walter B. EMERY v Sakkare objavil početné pozostatky jednotlivcov, žijúcich v preddynastickej ére (ešte pred rokom 2 900 pred n.l.), s predĺženou lebkou. Boli vyšší, mali svetlú pokožku a silnejšiu stavbu tela. Potvrdilo sa, že hoci táto populácia nebola pôvodom z Egypta, v krajine hrala prvoradú kňazskú a vládnu úlohu. Považovali sa za „Horových nasledovníkov“ (HOR bol staroveký egyptský boh, ktorý mal podobu muža s hlavou sokola. V kozmickom konflikte, v ktorom nastolil poriadok, prišiel o jedno oko). „Horovi nasledovníci“ dodržiavali odstup od obyčajného ľudu, ktorý v nich videl polobohov. Faraóni s abnormálne zväčšenými lebkami vládli v Egypte ešte aj v časoch Novej ríše, teda v rokoch 1 552 – 1 070 pred n.l. (napríklad Achnaton).
Podľa výskumu v posledných 3-4 rokoch, „hadí ľudia“ sa pred 3 000 rokmi dostali z Eurázie aj do Južnej Ameriky. Na youtube https://www.youtube.com/watch?v=-iXrXrjsk6U si môžete pozrieť zaujímavé video „Face to Face with the Elongated Skulls of Paracas“(Tvárou v tvár s predĺženými lebkami Paracasu), o vládnucej kaste ľudí s dlhými lebkami a červenými vlasmi, ktorí boli pochovaní do hrobiek v peruánskom meste Paracas. Tak ako na maltskej dlhej lebke z „Hal Saflieni“, ani na lebkách z „Paracasu“ nie je „sagitálny (predo-zadný) šev“. DNA testy potvrdzujú, že dlhé lebky humanoidných tvorov nepatria „Homo sapiens“. Spomeňte si na Platónov opis, červené vlasy mali aj Atlanťania. Prileteli k nám bohovia z vesmíru a zanechali nám tu múdrych polobohov, Atlanťanov s dlhými lebkami?
3. Mohli megalitické chrámy slúžiť aj ako generátory akustických a telepatických vĺn, mohli sa používať na komunikáciu a tiež ako zbraň?
„Hadí ľudia“ obývali maltské ostrovy do roku 2 200 pred n.l., Egypt a ďalšie územia o niečo dlhšie. Boli to oni ktorí postavili megalitické stavby na Malte a pyramídy v Gize. V Archeologickom múzeu vo Valette sa nachádzajú modely stavieb, ktoré objavili archeológovia. Kedysi slúžili ako predloha pri výstavbe. Znamená to že dopredu bolo presne vytýčené, ako budú chrámy vyzerať a aké bude mať stavba vlastnosti, veľkosť kameňov nebola brzdou. Stavitelia mali hlboké vedomosti z oblasti astronómie a aj z oblasti akustiky, vedeli niečo čo moderní vedci objavujú až dnes.
Kamenná doba je nazývaná kamennou preto, že ľudia v tej dobe používali iba kamenné, poprípade kostené nástroje, kov ešte nepoznali. Mnohé skutočnosti na Malte však nezapadajú do zažitých schém a nemali by podľa toho čo nás učili v škole, vôbec existovať. Ale napriek tomu tu sú, každý si ich môže zmerať, odfotiť, ich existencia sa poprieť nedá. Ako mohli ľudia pred viac ako 5 - 6 tisíc rokmi, iba pomocou pazúrika (sopečného skla), vytesať v hypogeu Hal Saflieni tak dokonale symetrické výklenky s ostrými hranami a strop takmer v tvare kopule? Je to majstrovská stavba, rozhodne nezapadá podľa našich predstáv do doby kamennej. Obdivuhodná je aj fantastická akustika Hypogea. Komora s Vešteckým otvorom bola vybudovaná ako vlnovod pre zvukové vlny. Potichu šeptané vety do Vešteckého otvoru počuť po celom areáli. To je ďalší neuveriteľný kúsok neznámych prehistorických géniov. Hypogeum Hal Saflieni nie je jedinou stavbou z doby kamennej, ktorá bola postavená veľmi múdrymi odborníkmi na priestorovú akustiku.
Zdá sa mi že o zvuku, jeho tvorení a šírení, dnes nevieme o nič viac, ako vedeli naši veľmi-veľmi vzdialení predkovia. Vieme vysvetliť echolokácie, ktoré využívajú pri plavbe napríklad veľryby a pri lete netopiere. No nevieme dobre vysvetliť, ako a prečo veľryby „spievajú“, ako sa dokážu pomocou zvukov vydávaných pod hladinou ľudskej počuteľnosti dorozumieť na vzdialenosť stoviek kilometrov.
Konzervatívni vedci si s megalitickými stavbami nevedia príliš rady a aj tie na Malte veľmi rýchlo, zjednodušene označili za svätyne. No možno plnili aj iné úlohy. Už ste počuli o našom rodákovi, odborníkovi na priestorovú akustiku RNDr. Pavlovi SMUTNOM? Pozrite si jeho mimoriadne podnetné videá, hlavne o vlastnostiach egyptských pyramíd. Ostrova Malta sa týka jeho zaujímavé video „Maltské megalitické chrámy“ https://www.youtube.com/watch?v=P6cuzKdvcsE&t=447s
Pavel SMUTNÝ dokazuje, že megalitické chrámy na Malte a Goze boli vybudované ako generátory akustických a telepatických vĺn. Teda podľa neho, chrámy slúžili aj na dorozumievanie medzi ostrovmi a tiež ako zvuková zbraň. Tvar komôr chrámov vylučuje akúkoľvek náhodu.
Pavel Smutný vysvetľuje tvorenie zvuku v akustických strunových nástrojoch (gitara, husle,...). Na akustickej gitare je zvuk generovaný strunovými vibráciami, ktoré sa prirodzene zosilňujú v rezonančných dutinách tela gitary. Čím má gitara rezonančné dutiny (rezonátory) väčšie, tým silnejší zvuk vydáva.
Na pôdoryse modelu dvoch chrámov v Mnajdre, ale aj v ďalších megalitických chrámoch, vidíme tvarovú podobu s gitarou, teda dve dvojice tvarovo podobných komôr (dutín), aké sú na gitare. Vápencové bloky, z ktorých je zhotovený chrám, majú dobré rezonančné vlastnosti. Pavel Smutný tvrdí, že jednotlivé komory chrámu boli rezonančnými dutinami, ktoré rezonovali na rovnakom princípe ako dutiny pri gitare. Speváčky (Sirény) so silným hlasom naladeným na správnu frekvenciu, stáli na pódiách (sú v pôdoryse chrámu vyznačené šípkou) a hlas ktorý vydávali, zosilňoval sa v oválnych viackomorových rezonátoroch (komorách chrámu).
Ruiny megalitického chrámu podobnej konštrukcie ako tie na Malte sa nachádzajú aj na 100 kilometrov vzdialenom ostrove Lampedusa pri pobreží Tuniska. Chrám je orientovaný na Maltu. Mohli tieto ostrovy navzájom komunikovať?
Vedcov s rovnakým názorom aký má náš Pavel Smutný je viacero. Na Malte sa dokonca uskutočnila konferencia o archeoakustike - archeológii zvuku. Zúčastnili sa na nej odborníci a vedci z celého sveta, aby študovali a skúmali akustické a energetické vlastnosti maltských starovekých chrámov. Zostavili sa tímy špecialistov, každý pracoval vo svojom odbore. Pracovali nezávisle, ale koordinovane zhromažďovali a analyzovali údaje. Zhodli sa v tom že zvuk tvorený v chrámoch sa mohol používať: na ovplyvňovanie vedomia poslucháčov (spojenie s „duchovným svetom a bohmi“); diaľkovú komunikáciu medzi ostrovmi (zvuk je nad vodou zosilnený); a tiež ako zbraň. Je teda možné že maltské megalitické komplexy boli používané aj ako generátory vysokofrekvenčných akustických vĺn.
Diaľková komunikácia pomocou zvuku nie je pre ľudí nič nové. Novšia známa forma je napríklad jódlovanie, metóda odovzdávania správ a komunikácie cez vysoké pohoria a údolia Álp.
V Stredomorí sa to hemží legendami o Sirénach (akusticky) lákavých alebo ohlušujúcich svojim spevom námorníkov. Sirény boli osoby, možno najlepšie speváčky, s najsilnejším hlasom. Neboli to v našom poňatí žiadne štíhle krásavice, boli to obézne a mohutné ženy ako napríklad niektoré hviezdy modernej opery. Také majú v hrudi oveľa väčšie rezonátory ako napríklad modelka Twiggy. Veľa sôch práve takýchto obéznych osôb bolo objavených všade na Malte, vrátane chrámov.
Dej Homérovho eposu „Odysea“ opisuje dobrodružstvá hrdinu Trójskej vojny, Odysea. Vracia sa domov, no bohovia mu nedoprajú ľahkú cestu. Veštica Kirké mu povie čo ho na ceste domov ešte čaká. Musí preplávať so svojimi druhmi na lodi okolo ostrova Sirén. Sirény boli nádherné dievčatá s krídlami vtákov a vedeli nádherne spievať. Kto počuje ich spevy ide za nimi a zahynie na ostrých skalách. Odysseus zalial druhom uši voskom a sám sa nechal priviazať o stožiar, aby počul ich spev. Tak ako jediný počul bez následkov ľúbezný spev Sirén.
Loď ktorou sa plavil, zasiahla búrka. Odyseus sa ako jediný zachránil na ostrove nymfy Kalypsó. Kalypsó ho prijala priateľsky a zamilovala sa do neho. Zvádzala ho svojou božskou krásou, no Odyseus túžil po návrate domov. Celých sedem rokov musel na ostrove Ógygya Odyseus stráviť kým sa nad ním bohovia zľutovali a donútili Kalypso ho prepustiť. Tou ostrovnou Ógygyou, ktorá bola domovom bájnej nymfy Kalypsó, má byť ostrov Gozo. Dnes je tu jaskyňa s výhľadom na záliv Ramla, ktorá sa podľa tradície považuje za tú, kde krásna nymfa Kalypsó držala Odysea ako „väzňa lásky“. Keď Ógygyou bolo Gozo, nemohla byť ostrovom Sirén Malta?
Mohli slúžiť megalitické chrámy ako akustická zbraň?
Spomeňte si na biblické Jericho. Príbeh o rozbití múrov Jericha pomocou zvuku trúb a kriku Izraelitov je opísaný v Starom zákone.
Ľudské ucho je schopné vnímať zvuky ktorých frekvencia sa pohybuje od 16 do 20 000 hertzov. Zvuk s frekvenciou nižšou ako 16 hertzov sa nazýva infrazvuk a práve s touto oblasťou nepočujúceho zvuku experimentujú vedci. Zvukové vlny v rozpätí 1 až 10 hertzov dokážu napríklad rozochvieť vnútorné orgány človeka, ktorého vďaka tomu zneškodnia na hodiny až dni, ba dokážu ho aj zabiť.
Infrazvukovými zbraňami je možné ovládať aj chovanie ľudí, o čom dobre vedia tajné služby, armáda i polícia. Ukázalo sa, že nízke úrovne zvuku môžu vyvolať hlboký pocit strachu a davovú paniku. Spôsobia vyradenie ľudí z akejkoľvek činnosti, dezorientujú ich, dokážu spôsobiť nevoľnosť, zvracanie a kŕče vnútorných orgánov. Takto sa môžu napríklad rozháňať demonštrácie.
Medzi výhody akustických zbraní patrí hlavne to, že sú nenápadné a že môžu byť ovládané na veľkú vzdialenosť. To však nie je všetko. Infrazvukové zbrane môžu byť využité aj k deštrukcii a demolácii rôznych konštrukcií od menej pevného muriva až po železobetón!
Vývoj akustických zbraní neustále prebieha nielen v USA ale aj v Rusku, Číne, Izraeli, vo Veľkej Británii a ďalších krajinách. Časom budú konvenčné zbrane nahrádzané akustickými – sú totiž neviditeľné, nepočuteľné a takmer neodhaliteľné. Máme sa na čo „tešiť“.
4. Sieť "koľají" Cart-ruts zostala na Malte po Atlanťanoch? K čomu „koľaje“ slúžili?
Popri megalitických chrámoch a podzemnému hypogeu Hal Saflieni, ďalšou superzáhadou Malty je obrovská sieť línií podobných koľajám. „Koľaje“ sú paralelné ryhy v tvrdom vápenci. Domorodci ich nazývajú Cart-ruts (stopy po voze). Pri letmom pohľade naozaj vyzerajú ako ryhy po kolesách voza.
Malta nie je jediným miestom na ktorom sa s Cart-ruts stretávame. Na západe španielskej Valencie sa nachádza vápencová hora „Cuevas del Rey Moro“ (jaskyňa Čierneho kráľa). Na jej vrcholovej plošine stojí megalitické mesto „Meca“. Jeho stavitelia sú dodnes neznámi, nezmieňujú sa o ňom ani antickí letopisci. Okolo megalitov sa tiahne sieť 15-20 centimetrov hlbokých drážok, vytlačených do horniny. Podobných „koľají“ je vo svete viacero. Vo vyprahlej púštnej krajine na juh od líbyjského Tobruku sa rozkladá staré mesto Cyrene. Podľa legendy ho postavil obor „Battos“. Musel používať naozaj ťažké povozy keď do kameňa vytlačili takéto „koľaje“. Pri španielskom Cádize stačí počkať na odliv, niektoré „koľaje“ dlhé až 100 metrov končia v mori. S „koľajami“ sa stretneme na viacerých miestach aj na Sicílii, Sardínii, Grécku, Portugalsku, ... Ale nikde inde vo svete nie je sieť Cart-ruts tak hustá ako na Malte. Aj keď mnohé boli modernou výstavbou zlikvidované, stále ich môžeme uvidieť na 150 miestach.
Napriek tomu že na Malte v blízkosti „koľají“ žijú ľudia už tisícky rokov, neexistuje uspokojivá odpoveď na otázku, ako a kedy vznikli. Sú to prírodné úkazy alebo stopy ľudskej činnosti? A ako môžu byť „koľaje“ staré? Zaujímavý je profil stopy. Maltské „koľaje“ sa svojim tvarom líšia. Maximálna hĺbka dosahuje 70 centimetrov, v priemere je to 20 až 30 centimetrov. Šírka stopy sa pohybuje od 10 do 30 centimetrov. Profil ryhy má niekde tvar písmena U, no najčastejšie je to tvar písmena V. Vzdialenosť súbežných rýh sa pohybuje medzi 135 až 155 centimetrami. Všetky „koľaje“ sú vytvorené v šedom koralovom vápenci.
Maltské koľaje nie sú orientované k žiadnej stavbe. Sú to naozaj kuriózne „koľaje“, vedú údoliami, šplhajú sa do kopcov, často ich nachádzame v niekoľkých dvojiciach vedľa seba a potom sa náhle spojujú do jednej trasy a vytvárajú ostré zákruty. Niektoré smerujú ďalej do modrých vĺn Stredozemného mora, ako v zálive Sv. Juraja v meste Birzebbuga a Marsaxlokk. Cart-ruts sa našli aj na ostrovoch Comino a Filfla, aj to je dôkazom, že tieto ostrovy kedysi tvorili s Maltou a Gozo jeden celok. Miesto na ktorom sú „koľaje“ najhustejšie je Clapham Juncion, podľa jedného z londýnskych železničných uzlov. Na ploche 3 hektárov tu vidíme stovky „koľají“. Pripomína to veľké železničné nádražie.
Existuje viacero hypotéz, ako a prečo Cart-ruts vznikli. Vedci predpokladajú že sú tak staré ako megalitické chrámy. V múzeu nás obrázkami presviedčajú že ryhy pochádzajú od saní, na ktorých sa prepravoval tovar. Po dlhej dobe sane v kameni vyryli stopu. Lepšie kĺzanie saní v ryhách sa vraj dosiahlo pomocou kamenných gúľ, ktoré sa predkladali pred sane pri ich posúvaní. Vraj boli takto prepravované aj kamenné bloky na stavbu chrámov. Takéto vysvetlenie nie je podľa mňa vierohodné. Cart-ruts nikde nevedú k megalitickým chrámom. Kamenné gule ktoré sa skutočne pri megalitických stavbách našli, vytvorili by pod saňami klenutý žliabok, nie ostrú ryhu ktorú vidíme v teréne. No a proti teórii o saniach či vozoch je aj skutočnosť, že vzdialenosť medzi „koľajami“ je rozdielna a sú príliš hlboké na posun vozíkov alebo saní na guliach v nich.
Sieť „koľají“ bola kedysi oveľa rozsiahlejšia ako je tomu dnes. „Koľaje“ sa skutočne nachádzajú aj v mori, ďaleko od ostrova, potápači ich sledujú až do hĺbky 42 metrov. To by však vzhľadom na stúpnutie hladiny morí znamenalo, že „koľaje“ vznikli na konci doby ľadovej, teda v dobe okolo 10 000 rokov pred n.l. Alebo sa dostali hlboko do vody poklesom Malty do mora, v mladšej dobe.
Vyskytli sa dohady, či to celé nebol druh vodovodného systému Atlanťanov. Helmut ZAMMIT tvrdí že ryhy boli vybudované Atlanťanmi preto, aby sa nimi odvádzala voda z vyššie položených polí, aby dažde nezmývali do mora úrodnú zem. „Je možné že tieto trate mohli byť umelými kanálmi na zachytávanie dažďovej vody“, hovorí historik Stefan FLORIAN. Aj atlantológ Anton MIFSUD je presvedčený, že Cart-ruts sú pozostatkami dômyselného zavlažovacieho systému privádzajúceho vodu z hôr na úrodné polia Atlantídy, tak ako to opísal Platón v Critiasovi. Rozsiahle úrodné polia Atlanťanov v nížinách, s rozmerovo väčšími kanálmi, sa prepadli na dno mora.
Úprimne povedané, teóriám maltských atlantológov som veril do chvíle, kým som Cart-ruts uvidel. Teraz mi teórie o kanáloch nedávajú zmysel. Ryhy sú vždy paralelné, často tvoria ostré zákruty, spájajú sa a rozchádzajú a na niektorých miestach je ich pri sebe príliš veľa.
Erich von DĀNIKEN rozvíja predstavy o mimozemšťanoch. Hovorí, že aj naši astronauti zanechali na Mesiaci stopy, aj na Mesiaci pristali rakety a po Mesiaci chodil lunochod. Dnes vieme že od februára 2021 sa pohybuje po planéte Mars robotické vozidlo rover Perseverance (Vytrvalosť), určite na jeho povrchu zanechá stopy. Tak tomu mohlo byť v minulosti aj s našou Zemou. Cart-ruts sú podľa DĀNIKENA stopy po štartoch a pristávaniach raketoplánov mimozemšťanov. Podľa neho na Maltu a jej záhady sa nemôžeme dívať ako na izolovaný jav. Kultúra kvitnúca na tomto ostrove pred tisíckami rokov mala ďaleko širší záber. Ovplyvňovala celý stredomorský priestor a priľahlé územie od Afriky po Angliu, od Španielska až po Egypt. Malta mohla slúžiť ako akési centrálne letisko.
Existuje ešte aspoň dvadsať rôznych teórií a práve toľko dohadov, no ani jedno prijateľné vysvetlenie. A tak Cart-ruts zastávajú naďalej nevyriešenou prehistorickou záhadou.
5. Aj Eumalos z Cyrén – stotožňuje Maltu s Atlantídou
Niektorí vedci a nadšenci zaoberajúci sa Atlantídou veria, že antický historik menom Eumalos z Cyrén napísal okolo roku 400 pred n.l. knihu o Atlantíde, ktorá podrobne opisuje históriu ostrova s neuveriteľne vyspelou civilizáciou. Informácie do tejto knihy mal prevziať z knihy Aristippa, filozofa piateho storočia pred n.l.. Rukopis nesúci meno autora „Eumalos“ bol nájdený v roku 1 821 na Kréte, odkiaľ bol prevezený na Maltu. Potom čo bol text Eumalos v roku 1 826 preložený do taliančiny, originál rukopisu zmizol. K talianskemu prekladu Eumalosa sa dostal markíz de Fortia d'URBAN a v roku 1 828 preložil text do francúzštiny. Ešte pred rokom 1 830 bol text preložený aj do latinčiny a nemčiny. Eumalos stotožňuje Maltu s Atlantídou.
V Critiasovi nám Platón hovorí, že po zničení Atlantídy „na malých ostrovoch zostali iba kosti premárneného tela ... zostala iba kostra krajiny.“ Eumalos z Cyrény ďalej napísal, že „... vrchol Mount Atlas, ktorý sa nachádzal uprostred ostrova Atlantika, nebol ponorený. Tento vrchol Atlasu si uchoval meno Ogygia, od mena svojho posledného kráľa a práve za týchto okolností stále poznáme ako Ogygiu ostrov, ktorý stále existuje medzi Líbyou a Sicíliou; nie je to nič iné ako vrchol hory Atlas“. Ogygia je ostrov spomínaný v Homérovej Odysey ako domov nymfy Kalypso, dcéry Titana Atlasa. Menom Atlantis bola ríša nazvaná podľa dcéry Atlasa.
Dlhoročná tradícia, ktorú začal Euhemerus na konci 4. storočia pred n. l. a ktorú podporil Callimachus (305–240 pred n. l.), označuje ostrov Goza ako Ogygiu. Niekoľko ďalších antických autorov vrátane Herodotusa, Hesioda a Diodorusa, stotožňujú Ogygiu s ostrovom Malta.
Konvenční vedci považujú text Eumalos za podvrh. Maltský atlantológ Anton MIFSUD je obhajcom tohto textu. Vypracoval a vydal publikáciu s argumentami, ktorými vyvracia námietky oponentov a vysvetľuje, prečo treba brať Eumalos vážne. Anton MIFSUD vyvíja veľké úsilie pri hľadaní originálu rukopisu. Dostal povolenie hľadať Eumalos a prípadne aj iné informácie o Atlantíde vo Vatikánskom tajnom archíve.
Na základe geológie, biogeografie a klasických textov pribúdajú dôkazy o prítomnosti veľkej pevniny v centrálnom Stredomorí, ktorú v súčasnosti predstavujú len maltské a pelagické ostrovy. Na Malte je dosť toho čo zodpovedá indíciám v Platónovom opise Atlantídy. Možno aj v prípade existencie a lokalizácii Atlantídy sa naplní Platónov výrok: „Pravda je krásna a trvalá vec, čas odhalí pravdu“.
O bájnej Atlantíde, jej rozkvete a katastrofickom konci vedci, atlantológovia, cestovatelia a mravokárci napísali desiatky tisíc publikácií. Takmer všetky sa končia odkazom, ktorý pre nás Atlantída zanechala a ponaučením, ako sa vyhnúť zmenou nášho správania sa takému tragickému koncu. Príbeh má morálny základ ktorý zdôrazňuje, že boh zničí ľudstvo, kedykoľvek človek opustí náboženstvo, bez ohľadu na to, aká silná je táto komunita.
Ja moralizovať nebudem. Mne stačí ak ste sa mojim dlhokánskym článkom predrali do konca a niečo si z toho odnesiete. Keď sa vám podarí dostať na Maltu a z pláží odídete do vnútrozemia k megalitom, nebudete vidieť iba mlčiace hŕby kamenných kvádrov. Budú sa vám prihovárať rečou múdrych hadích kňazov a rozprávať príbehy. Možno tá Platónova Atlantída neexistovala, alebo bola úplne niekde inde. No to že sa na tomto dnes maličkom ostrovčeku rozvinula pred viac ako 5 000 rokmi neuveriteľne vyspelá civilizácia Starého sveta, to že sa tu písali dejiny ľudstva, je nad horúce maltské slnko jasnejšie.
Keby náš Ján Kollár bol žil na Malte, určite aj tu by bol napísal Slávy dcéru. Veď aj pre Malťanov platí to naše:
"Ai, zde leží zem ta, před okem mým selzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš, ...“
