Nedá mi nevrátiť sa krátko k prvej časti môjho blogu o Maroku a hlavne k diskusii, ktorá sa po jeho zverejnení strhla. Tridsať diskusných príspevkov, to sa pri cestopise často nevidí. V prevažnej miere som dostával rady, že som sa naivne vytŕčal, mal som sa snažiť viac splynúť s davom, nechodiť po miestach „prefláknutých“ turistami s veľkým fotoaparátom a nefotiť radšej vôbec, neprovokovať moslimov šortkami mojej vnučky a skrátka, mal by som prehodnotiť moje vyjadrenie o agresivite Maročanov, za problémy som si mohol sám. Vraj aj inde sa dá stretnúť s neslušnosťou, podvodmi a krádežami, vrátane Čiech a Slovenska. Keby som sa bol vypravil v Maroku do miest menej navštevovaných turistami, napríklad do pohoria Atlas alebo na Saharu, uvidím iných, teda priateľskejších Maročanov. Nuž takto to celé vidí 74 ročný starec (teda ja), ktorý už hodne za tie roky pochodoval po svete.
Niekedy začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia ma v Tunise zavialo nielen na turistami vychytené miesta, ale aj na Saharu. Premával som sa na ťavách v púšti, piekol som placky na horúcom piesku, pohyboval som sa medzi Berbermi a Tuarégmi, vstupoval som voľne do mešít a odniesol som si odtiaľ iba tie najúžasnejšie zážitky. Po agresivite ani najmenšia stopa. Dnes sa snažím vnukovi a vnučke ukázať taký svet, aký som zažil ja v mojej mladosti, pred 40-50 rokmi. Som naozaj naivný, takého sveta už niet, zmizol. Štatistika hovorí, že na začiatku 21. storočia žilo vo viac ako 200 štátoch sveta 1,4 miliardy praktizujúcich moslimov. Odvtedy ich počet určite výrazne narástol. Počtom veriacich je islam druhým najväčším svetovým náboženstvom po kresťanstve, ku ktorému sa hlási približne 2,2 miliardy veriacich. Lenže ruku na srdce, koľkí z nás sa pri sčítaní obyvateľstva zapíšu ako kresťania iba preto, že chodia do práce povedľa kostola? Problémom sú najmä radikálni islamisti, prívrženci Islamského štátu, novodobí „martýri a dobyvatelia zároveň“, ktorí v mene Alaha presadzujú islam a svätú vojnu a tých pribúda. A nielen oni, Korán prikazuje všetkým moslimom v nemoslimoch vidieť nepriateľov. Či sa nám to páči alebo nie, svet sa skokom zmenil 11. septembra 2001, po leteckom útoku islamistov Al-Káidy na „dvojičky“ v USA. Už nič nie je ako predtým, nastali zmeny vo viacerých rovinách – bezpečnostnej, politickej, spoločenskej, sociálnej a ďalších, aj v chovaní sa moslimov voči nemoslimským turistom. Prevládajúcim rysom medzi moslimským a nemoslimský svetom je hlboké nepriateľstvo. Napätie rastie, cítil som ho v 2018 roku aj pri ceste po Jeruzaleme, Palestíne a Jordánsku. Písal som o tom v blogu:
https://vladimirbencik.blog.sme.sk/c/507121/criepky-z-krajiny-kde-sa-to-vsetko-zacalo-izrael-cast-3-3-konflikt-izrael-a-palestina.html
Zatiaľ čo v Jeruzaleme som cítil napätie medzi moslimským a nemoslimským (židovským) svetom iba vo vzduchu (dnes sa tam bombarduje raketami a strieľa), v Maroku sa ma bezprostredne dotklo.
Ako sa hovorí: starého psa novým kúskom nenaučíš. Doteraz som odmietal dve krajné riešenia, chodiť do moslimských krajín cez cestovné kancelárie, ktoré by v spolupráci s overenými miestnymi spolupracovníkmi takmer všetky problémy vyriešili za mňa (a uvidel by som iba polovicu), alebo nechať si narásť bradu, zaodieť sa do teplákov a chodiť Medinami bez fotoaparátu, nepozorovane, po špičkách. Ja som volil z môjho pohľadu normálny spôsob chovania a napriek tomu a mojej opatrnosti, od Maročanov sa mi dostalo hodne nevrlosti a áno, aj agresivity, krádeži a podvodov. Dobre mi tak, som stará škola, hlavou múr neprerazím. Fandím všetkým ktorí nemali doteraz v Maroku či v iných moslimských krajinách žiadne problémy a stretávali iba samých priateľských ľudí. Nech vám to dlho vydrží. Aj ja som sa v marci 2019 vrátil z „Perly v Indickom oceáne“ Sri Lanky nadšený s tým, že tam žijú iba milí ľudia a o necelý mesiac na to, na Veľkonočnú nedeľu, miestni prívrženci Islamského štátu zmasakrovali v budhistických kostoloch a hoteloch 359 ľudí.
Dosť, týmto som skončil s témou o našich problémoch v Maroku. Videli sme veľmi veľa zaujímavých exotických pamiatok ktoré som fotil, o ktorých čosi viem a ktoré chcem opísať. Ak máme diskutovať, tak prosím, diskutujme na tému turistických zaujímavostí, ktorými sa Maroko hemží.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Našim ďalším cieľom po Marrákeši je najstaršie a zároveň najstarobylejšie z kráľovských miest v Maroku - Fez. Z Marrákeša do Fezu sa dá dostať autobusom, vlakom a dokonca aj lietadlom. Ja som sa rozhodol pre vlak. Všetky väčšie marocké mestá prepája pomerne kvalitná železničná sieť, prevádzkovaná štátnou spoločnosťou ONCF. Na trase Marrákeš – Fez premáva denne v oboch smeroch 5 vlakových spojov. S rezerváciou lístkov a miesteniek na cestu do Fezu a potom aj z Fezu do Rabatu nám pomohli online v našom marrákešskom riáde. Pozrel som si čerstvú informáciu a tá hovorí, že cesta do Fezu (dlhá 550 kilometrov) dnes trvá 6,5 hodiny a cena lístku sa pohybuje od 19 do 29 Eur. Vlaky majú vozne prvej a druhej triedy. Železničné stanice cez ktoré sme prešli v Marrákeši, Feze a Rabate sú moderné a slušné (rozhodne lepšie ako tá naša v Bratislave), vlaky sú relatívne nové a pohodlné. Dokonca aj okná na našom kupé boli čistejšie než s akými sa stretávam vo vlakoch u nás, a tak sme mohli nielen sledovať krajinu, ale cez okno aj ako-tak fotiť.
Maroko je svojou rozlohou takmer šesťkrát väčšie ako Slovensko. Pohorie Atlas, pretínajúce Maroko od juhozápadu na severovýchod, sa smerom k Atlantickému oceánu zvažuje do náhorných plošín. Smerom k juhu (kam sa presunieme do Agadiru na konci pobytu) sú to prevažne kamenisté púšte. Na severozápade (kam smerujeme z Marrákeša do Fezu teraz) sa Atlas zvažuje širokým predhorím nazývaným Marocká meseta k rovinám na pobreží Atlantiku, je to najúrodnejšia oblasť Maroka s najväčšou koncentráciou obyvateľstva.
Je august, a ten je v Maroku tak ako u nás najteplejším mesiacom. Priemerná teplota vzduchu v auguste je 32 stupňov a krajina ktorou prechádzame, je vyprahnutá. Najlepší čas na poznávaciu dovolenku v Maroku je počas miernych zím, teda v rozmedzí mesiacov december – január, kedy je tu hlavná sezóna.
Podvečer vchádzame do Fezu. Vo Feze, presnejšie v jeho najstaršej historickej časti Fez el-Bali, strávime štyri celé dni (s jednodňovým výletom odtiaľ do „modrého mestečka“). Taxíkom sa dostávame zo železničnej stanice k jednej z 11 vonkajších brán Mediny. Do vnútra Mediny sa motorové vozidlá nedostanú, nemôžu sa v nej pohybovať žiadne motorové vozidlá, chodí sa pešo alebo zriedkavo na bicykloch, prepravu tovaru zabezpečujú osly, mulice a káry všakovakej konštrukcie. Na stanovišti taxíkov pri bráne čakajú nosiči. S jedným majiteľom ručnej káry si dohodneme odvoz batožiny, vysvetlíme kde máme namierené a tentokrát bez problémov vchádzame do riádu Medina Social Club, rezervovaného z domu.
Riád Medina Social Club leží v úplnom srdci starého historického centra Fez el-Bali. Toto ubytovanie som vybral kvôli vhodnej polohe a tiež pre terasu s reštauráciou na jeho vysokej streche, odporúčanú turistami.
Booking neklamal, takmer neporušené stredoveké mesto je z našej strechy ako na dlani a práve sa kúpe v lúčoch zapadajúceho slnka. Veľkolepé divadlo. Výhľad na strechy najstaršej časti Fezu z nášho riádu je presne taký filmový, aký som si doma predstavoval. V horúcom a suchom podnebí je strešný priestor hodnotný a veľmi využívaný. Takmer všetky budovy majú ploché strechy, používajú sa na sušenie bielizne, pestovanie okrasných rastlín a posedenie v chladnejšom večernom vzduchu.
Šum ulice stícha a my čakáme na „azán“. Myslím že všetkým návštevníkom arabských krajín sa do pamäti natrvalo zapísalo to pre nás rozprávkovo znejúce muezínovo zvolávanie k pravidelnej spoločnej modlitbe. Ono to vôbec nie je rozprávka, je to mravný kódex, vyznanie s jasne sformulovaným postojom moslimov k svetu. "Nie je Boha okrem Boha a Mohammad je prorok Boží". Sprevádza ich celý život, šeptá sa novonarodenému dieťaťu do ucha a vyslovuje sa pri lúčení s mŕtvym.
Predstavte si, že večer sedíte na terase strechy kdesi uprostred desiatok stáročných minaretov a spevavá recitácia „azánu“ sa dostáva do vašich uší zrazu z viacerých strán. Naozaj pre nás silný zážitok, pri predstave čo "azán" obsahuje, až mrazí. No dnes to má už malú chybu krásy. Aj do tejto činnosti zasiahol pokrok. Kedysi musel muezín vystúpiť k prednesu „azánu“ po úzkom schodišti na balkón minaretu, jeho hlas znel autentickejšie. Dnes sú všade nainštalované amplióny a zvolávanie k modlitbe ide zo záznamu.
Tradície v našej malej turistickej skupinke sa nemenia. Aj dnes si po dobrej večeri s pohárom výborného marockého červeného vína čítame informácie o histórii miesta v ktorom sa práve nachádzame a rozoberáme program, ktorý nás čaká zajtra. Nočná exoticky voňajúca Medina posiata svetielkami je pritom výbornou kulisou.
Opevnená Medina Fez el-Bali sa pre svoju jedinečnosť dostala do zoznamu UNESCO a dnes patrí k ikonám celého Maroka. V jej 9000 úzkych uličkách (údaje sa rôznia, neverím že ich niekto presne spočítal) pôsobiacich ako dokonalý labyrint sa skrývajú významné medresy, mešity, hrobky svätcov, či dokonca kráľa Idrisa II., ktorého domáci uctievajú ako patróna svojho mesta. Naším hlavným cieľom zajtrajšieho dňa bude okrem bezcieľneho chodenia, strácania a nachádzania sa, nasávania atmosféry ikonickej Mediny, aj návšteva historickej garbiarne. Internet je plný fotografií a videí z legendárnej štvrti garbiarov, možnosť „nakŕmiť“ zábermi aj môj fotoaparát treba využiť.
Pevnosť Borj Nord
Máme skoré raňajky, raňajkujeme na terase nášho riádu už pri lúčoch vychádzajúceho slnka. Záber pevnosti Borj Nord doplním o niekoľko informácií. Postavil ju v roku 1582 mocný sultán Ahmad al-Mansúr, patriaci k dynastii Saadovcov Táto dynastia ovládala v 16. storočí z Marrákeša obchod s otrokmi, zlatom, soľou a cukrom. V oblasti Fezu museli Saadovci čeliť odporu domáceho obyvateľstva a tak tu vybudovali tri pevnosti: na protiľahlých kopcoch nad mestom Borj Nord a Borj Sud a pevnosť Fez el-Jdid, ktorá ležala najbližšie k mestu. V prípade nepokojov z pevností mohli delami mesto bombardovať. Pevnosti však slúžili aj na obranu voči vonkajšiemu nepriateľovi a tým bolo v 15. a 16. storočí predovšetkým Portugalsko. Kráľovský dvor v Lisabone podporoval námorné plavby, túžil nielen získať lupom zlato, slonovinu a koreniny, ktoré sa dovážali na severoafrické pobrežie a s ktorými obchodovali moslimskí kupci. K podpore moreplavectva viedol portugalských kráľov aj križiacky zápal, teda snaha zbaviť sa nepriateľského náboženstva – islamu. Dnes sa v pevnosti Borj Nord nachádza Múzeum marockých zbraní. Jeho návštevu z programu vypúšťame. Myslím si že vo Fez el-Bali je veľa zaujímavejších pamiatok.
Zawiya (mauzóleum Idrisa II.) a história Fezu
Zoznamovanie sa s Medinou začíname náhodne a netradične. Vidím otvorenú bránu do svätyne Zawiya, rýchlo využívam mimoriadnu príležitosť, nakúkam a fotím. Máloktorý cestovateľ podáva informáciu o architektonickom skvoste, ktorým nepochybne mauzóleum Zawiya je. Našiel v ňom večný odpočinok Idris Al-Azhar Ben Idris Ben Abdellah Al-Kamel známy ako Idris II.. Bol synom Idrisa I., zakladateľa marockej dynastie Idrisidov.
Históriu mesta Fez začal písať priamy a blízky potomok Proroka Mohameda - Idris I.. Po bitke pri Fakhkhu v roku 786 musel utiecť z územia ovládaného Abbásidmi, pretože podporoval porazených pro-šíitských povstalcov. Svoju prestíž, ako potomok Proroka, využil na uzavretie spojenectva s miestnymi Berbermi a v roku 789 založil na brehu riečky Jawhar neveľkú berberskú osadu. Rýchlo sa stal najdôležitejším náboženským a politickým vodcom v regióne. Idris I. zomrel za záhadných okolností v roku 791 dva mesiace predtým, ako sa narodil berberskej matke Kenzy jeho syn Idris II.. Aj on mal v sebe gény Proroka Mohameda, bol pravnukom jeho dcéry Fatimy. Kenza bola dcérou berberského náčelníka kmeňa a tak Idris II. bol vychovaný medzi Berbermi. Podľa legiend Maročanov bol bytosťou s priam nadľudskými vlastnosťami, takmer ako jeden z najväčších mudrcov islamu, Avicenna. V štyroch rokoch vedel čítať a písať, ako osemročný poznal Korán naspamäť a vyznal sa vo všetkých vedách. Vynikal tiež fyzickou silou. Potom ako sa v roku 803 ako dvanásťročný oficiálne ujal pozície vládcu, výrazne rozšíril hranice krajiny Idrisid, ktorú spravoval. Vládol nad územím dnešného Maroka a časti Alžírska. Idris II. začal budovať nové mesto na protiľahlom brehu riečky Jawhar, ako jeho otec. S pomocou nových arabských prisťahovalcov získal nezávislosť od svojich berberských spojencov a stal sa prvým skutočným „marockým“ islamským vládcom. Zomrel ako 35 ročný v roku 828, zanechajúc po sebe 12 synov.
Spočiatku sa teda vedľa seba rozvíjali dve samostatné mestá s rôznymi názvami, až po ich spojení do jedného celku v roku 1070 vzniklo mesto s názvom Fez el-Bali, dnes jedna z troch častí moderného Fezu. Idris I. sa považuje za zakladateľa Fezu a Idris II. je jeho patrónom. Mesto sa už v 10. storočí stalo historickým a kultúrnym centrom celej krajiny. Medzi rokmi 1170 až 1180 vo Fez el-Bali žilo viac ako 200 tisíc ľudí, čo ho robilo najväčším musulmanským mestom na svete.
V roku 1308, takmer päť storočí od smrti Idrisa II., na mieste dnešnej pyramídovej budovy svätyne Zawiya sa našlo nepoškodené telo. Ľudia verili že sa jedná o telo tohto veľkého vládcu a rozhodli sa vybudovať na tom mieste mauzóleum. Pôvodná budova bola postavená Marinidmi okolo roku 1440, no v priebehu storočí bola stavba výrazne zmenená. V 18. storočí ju úplne nahradil dnešný komplex Zawiya v typickom architektonickom štýle, ktorý vládne v Maroku dodnes.
Historická garbiareň Derb Chaouwara na ručné spracovanie kože prispieva vo veľkej miere k turistickej príťažlivosti mesta. Vo Feze nie je jediný turista, ktorý by nemal vo svojom programe návštevu historickej garbiarne, tá tu existuje už dvanásť storočí a je veľkou turistickou atrakciou. Kože sa v nej spracovávajú úplne rovnako ako v stredoveku. Často sa píše, že garbiareň bez sprievodcu v spleti úzkych uličiek ťažko nájsť, ideme ju hľadať.
Na tretí či štvrtý pokus sa nám darí nájsť malé námestie Al-Carawyn. Odtiaľ treba ísť najužšou a najšpinavšou uličkou a tá by nás mala spolu s neznesiteľným zápachom doviesť až ku garbiarni. Ono to však až tak jednoducho nefunguje. Na turistov striehnu v uličke „veselí chlapíci“ a tí vysvetľujú, že dole do garbiarne môžete vstúpiť iba s jedným z nich a to za poplatok. Častejšie sa však turisti rozhodnú pre pohľad do garbiarne zhora a iba oni (teda títo „veselí chlapíci“) vedia poradiť najlepšiu terasu s najlepším výhľadom. Necháme si za neveľký bakšiš poradiť tú „dobrú“ terasu a tak jeden z miestnych „navigátorov“ ide kúsok s nami a otvára nenápadné dvere na obchode s koženými výrobkami. Po úzkom schodisku sa dostávame cez obchod na prvom a druhom poschodí až na balkón. Náš čuch už dávno hovorí, sme na správnom mieste. Predavač v obchode z balkóna ktorého s vyvalenými očami a upchatými nosnými dierkami sledujeme neuveriteľnú scénu pod nami predpokladá, že urobíme nejakú tržbu a tak sa k nám správa milo. Dostávame do rúk vetvičky mäty, tú treba držať pod nosom, jej vôňa má preraziť zápach. Spomínam si na „vôňu“ najsmradľavejšieho ovocia durian, ani vrece durianu by neprebilo v augustovom sparne smrad šíriaci sa od kadí s kožami.
Pri pohľade na namáhavú prácu a otrasné hygienické podmienky garbiarov sme sa presvedčili, že "cesta ovce z pastvín do dámskej kabelky veru vôbec nie je ľahká".
Pri odchode z obchodu garbiarne zvažujeme kúpu koženej taburetky. Nakoniec si kupujem dva opasky, zídu sa. Skúsenosti turistov však hovoria, že na tržnici si dokážete zjednať kúpu kožených výrobkov lacnejšie ako v predajniach, z balkónov ktorých pozorujete spracovávanie koží. Predpokladá sa totiž, že pod dojmom silných zážitkov sú turisti skôr ochotní pustiť nejaký dirham navyše.
Opúšťame garbiareň a ani na ulici sa nám nedostáva čerstvého vzduchu. Evidentne nám chýba kyslík a tak operatívne vkladám do programu návštevu parku Jardin Jnan Sbil. Tejto zelenej oáze sa dáva prívlastok „Zelené pľúca Fezu“, tak uvidíme. Z Mediny do parku prechádzame cez Modrú bránu.
Bab Boujloud (alebo tiež Modrá brána) – brána vedúca do stredoveku.
K návšteve parku Jardin Jnan Sbil potrebujeme opustiť opevnenú Medinu, park sa nachádza pred Modrou bránou. Pravdepodobne neexistuje turista ktorý navštívil Fez a neprešiel aspoň raz okolo brány Bab Boujloud. Je to prakticky nemožné, pretože brána (arabsky bab) slúži ako vynikajúci navigačný bod pre stratených tulákov, ktorí sa snažia nájsť cestu cez rušné ulice fezskej Mediny. Ale Bab Boujloud je oveľa viac než len orientačný bod na mape. Jeho trblietavé mozaikové dlaždice a veľká klenba z neho urobili jednu z najslávnejších marockých brán. Na rozdiel od väčšiny marockých historických pamiatok, brána Bab Boujloud je celkom nová, bola postavená až v roku 1913, počas francúzskej okupácie Maroka. Hneď vedľa novej brány nájdete pôvodnú bránu Bab Chems, tou sa do rušných ulíc Mediny vchádzalo už od 12. storočia. Všimnite si, Bab Chems bola postavená zámerne na šikmej ploche, tým sa mal blokovať vstup baraních stád do mesta.
Park Jardin Jnan Sbil - zelené pľúca Fezu
Verejné parky a záhrady sú vo veľkých marockých mestách veľmi zriedkavé. Kráľovské mesto Fez s viac ako milión obyvateľmi nebolo výnimkou z tohto pravidla, no od roku 2011 sa všetko zmenilo. Kráľ Mohamed VI. obnovil a otvoril pre verejnosť súkromnú záhradu, pôvodne vytvorenú v 18. storočí pre sultána Moulaya Abdallaha. Mesto tak dostalo zelená pľúca. Park má plochu približne 7 hektárov a je rozdelený do niekoľkých tematických celkov, je tu plocha skaliek s kaktusmi, bambusový háj, vodná nádrž, majestátna aleja paliem, ...
Mešita / Kairuánska univerzita
Po veľa storočí bol Fez a jeho Kairuánska univerzita jedným z najdôležitejších intelektuálnych centier severnej Afriky. Stalo sa tak aj vďaka najstaršej nepretržite fungujúcej univerzite s vysokoškolským vzdelaním na svete. Čo hovorí história.
Krátko potom ako potomok Proroka Mohameda Idris I. v roku 789 založil mesto Fez a jeho syn Idris II. z Fezu urobil hlavné mesto ríše, začali do neho prúdiť utečenci z Andalúzie a arabské rodiny z tuniského Kairuánu. Bola medzi nimi aj nábožensky založená žena Fatima al-Fihri, ktorá v roku 859 použila veľké dedičstvo na financovanie výstavby mešity s pridruženou medresou (islamskou školou vyššieho typu). Tak sa stalo že vo Feze vznikla prvá univerzita na svete, bola založená oveľa skôr ako také staré univerzity, akými sú univerzita v Bologni (1088), Oxforde (1096), Sorbonne (1150)... Komplex mešity s medresou spočiatku slúžil iba kairuánskej komunite, a preto nesie meno tohto tuniského mesta. K prvej rekonštrukcii objektu došlo v rokoch 955 – 956 a opäť v roku 1135, kedy ho sultán Almoravid Ali Ben Youssef rozšíril do dnešnej podoby. Iba zelený minaret zostal pôvodný, z prvého obdobia. Hoci sa to pri pohľade na mešitu v zastrčenej kľukatej uličke nezdá, je to jedna z najväčších mešít v Afrike, má plochu 17 000 m² a môže pojať až 20 000 ľudí.
Žiaľ nazrieť dnu do mešity a medresy sa nemoslimom nedá, pripájam iba pohľad na dvor z ulice. A tak nám zostáva iba veriť, že aj táto pamiatka má veľa pozoruhodných architektonických a dekoratívnych prvkov. Patrí medzi ne mihrab, honosné Almoravidské kupoly, ozdobné oblúky, saadske pavilóny, bronzové lustre vyrobené vraj z kresťanských kostolných zvonov a drahocenný minbar Almoravid.
Al–Attarine medresa
Do žiadnej z mešít vo Feze sa ako nemoslimovia nedostaneme, no niektoré medresy navštíviť môžeme. Patrí k nim aj medresa Al – Attarine. Jej názov sa dá voľne preložiť ako „medresa parfumérov“, stojí totiž pri vchode na trh Souk al-Attarine s korením a parfémami. Medresa bola postavená v rokoch 1323 až 1325 sultánom Abu Sa'idom Uthmanom II., ktorý vošiel do histórie ako zbožný vládca uprednostňujúci mier pred vojnou a vášnivo podporujúci školstvo. Vo Feze postavil ďalšie dve medresy.
Na rozdiel od rušného souku (trhu) s ktorým susedí, medresa je oázou neobvyklého pokoja. Je znásobený tým, že medresu máme iba pre seba, žiadnych turistov tu momentálne niet.
V srdci medresy je nádherne zdobené obdĺžnikové nádvorie, ktoré sa otvára do štvorcovej modlitebnej sály. Okolo nich sú ubytovania pre študentov, jednoduché izby, ktoré výrazne kontrastujú s vyšperkovaným arkádovým nádvorím a modlitebnou sálou, ktoré sú hlavným lákadlom pre turistov. Nádvorie je jedným z najlepších príkladov marinidského remeselného umenia vo Feze. Steny sú zdobené vyrezávanou štukovou výzdobou, časťami arabskej kaligrafie a zložitými mozaikovými dlaždicami, ktoré vytvárajú farebné geometrické vzory. Z podlahy sa dvíhajú mramorové stĺpy, ktoré držia komplikovane vyrezávané drevené oblúky a rímsy, ktorých jemnosť a podrobnosti sú priam skvostné. Podlaha je tiež pokrytá dlaždicami, aj keď oveľa jednoduchšími ako sú tie, ktoré zdobia steny.
Bou Inania Medresa- je možno najoslavovanejšou z mnohých medres založených dynastiou Marinidou. Medresa nesie meno svojho zakladateľa, marinidského sultána Bou Inania (Ali, Abu Inan al-Mutawakkil). Keď ju v rokoch 1351 – 1357 vybudoval, súčasne fungovala ako vzdelávací inštitút, aj ako zborová mešita. Na jej prednej fasáde boli umiestnené obchody a verejná latrína. Od začiatku existencie bola medresa Bou Inania známa svojou skvelou knižnicou, aj vďaka nej a v spojení s Kairuánskou univerzitou bol Fez preslávený ako intelektuálne centrum, hrdil sa prívlastkom „africké Atény“. Škola pripravovala budúcich politikov, sudcov, právnikov a cirkevných hodnostárov.
Drevené mriežkové zásteny (mashrabiya) sú zhotovené z cédrového dreva. Takýmito mriežkovými zástenami osadenými medzi stĺpmi je oddelené nádvorie od arkádových chodieb, vedúcich do učební.
Staré mesto Fez el-Bali
“Bali” v arabčine znamená “starý” a Fez el-Bali naozaj starým mestom je, veď tu existuje už 12 storočí. Medina vo Feze je fascinujúcou, najstaršou, najväčšou a najslávnejšou islamskou Medinou na svete. Nestratila nič zo svojej stredovekej duše.
Príbeh Medín v Maroku je jedinečný, iný ako stredovekých centier v Tunise a Alžírsku. Všetky tri tieto krajiny boli francúzskymi kolóniami. Potom ako v roku 1830 Francúzi kolonizovali Alžírsko a Tunis, robili to čo v Paríži, kreslili a budovali široké bulváre a ničili stredoveké časti. Maroko kolonizovali až v roku 1912 a mali s ním iné plány. Staré časti miest nechali žiť svojím životom, vybudovali bokom nové štvrte, kam Maročania nesmeli. Preto všetky marocké mestá majú výraznú dualitu, staré a nové centrá si žijú svorne vedľa seba.
No aj Mediny v Maroku sa navzájom líšia. Do tej v Marrákeši sa hrnú hlavne francúzski a britskí dôchodcovia s veľkým kapitálom, kupujú staré domy a modernizujú ich. Riád Markaal, v ktorom sme v Marrákeši bývali, vlastní bývalý francúzsky legionár. Títo noví obyvatelia kúpili a zrekonštruovali domy, dokonca si vytvorili v marrákešskej Medine vlastné štvrte a združenia starajúce sa o miestne služby, ako je bezpečnosť a údržba verejných priestranstiev. Do Fez el-Bali sa investori nehrnú. Medina vo Feze je oveľa staršia a zastavanejšia ako marrákešska, nemôžu sa v nej pohybovať vozidlá, a preto by boli renovačné projekty oveľa náročnejšie a zložitejšie. Pokrokový panovník a úrady pochopili že pre turistický ruch je dôležité udržať staré mesto Fez el-Bali v stredovekom formáte, a preto poskytujú domorodcom množstvo výhod, aby neodišli do iných modernejších a prosperujúcejších oblastí mesta. Bez ľudí by sa Medina stala iba múzeom bez života a stratila by chuť, ktorá tak láka hostí Fezu. V historickej časti žije do 200-tisíc ľudí, sú to potomkovia miestnych Berberov, islamských utečencov zo Španielska, Arabov a Židov. Tí všetci urobili z Fezu centrum remesiel, obchodu a kultúry.
Celé územie starej Mediny pozostáva zo 40 samostatných štvrtí. Každá z nich má uzavretú štruktúru, má svoju spoločnú pec na chlieb, svoju mešitu, svoju školu koránu, vodovod a svoje kúpele hammam. V každej štvrti sa rozvíjali iné remeslá a tak garbiarov a spracovávateľov kože treba hľadať v štvrti Tenneurs, v štvrti Nejjarine sú stolárski majstri, vynikajúcu keramiku nájdete v štvrti Henne a potraviny v Attarine. Rajom pre ženy je štvrť Seffarine, vyrábajú sa tu najluxusnejšie šperky a Bu-inanya je známa výrobou henny, tu sa môžete ozdobiť tradičnou maľbou na tele – mehendi.
Počas storočí si Medina zachovala svoj ráz neprehľadného bludiska. Ktosi zrátal že vo Fez el-Bali je okolo 9000 uličiek, ich celková dĺžka presahuje 73 kilometrov a šírka niektorých ledva dosahuje 1 meter. Niektoré z nich sú slepé, prídete na koniec, musíte sa vrátiť a hľadať inú cestu. Všetky príručky popisujúce Fez hovoria, že ísť bez sprievodcu a nestratiť sa v Medine, to je jednoducho nemožné. My práve v tom vidíme poéziu, stratiť sa, hľadať a nájsť sa. Raz sa určite nájdeme a nájdeme čo hľadáme. Neponáhľame sa, na Fez el-Bali máme tri celé dni, tak vstúpme do tohto ľudského mraveniska.
Obchodníci na nás pokrikujú hlavne anglicky alebo arabsky, okolo seba počujeme aj francúzštinu, nemčinu, češtinu, poľštinu, maďarčinu, ruštinu, japončinu, aj Slovákov sme stretávali.
Ak sa neviete rozhodnúť aký darček priniesť z Maroka a potešiť ním priateľov, Argánovým olejom nič nepokazíte. Ak môžeme poradiť, najlepšiu cenu zjednáte na tržnici v Rabate.
V Medine neodhadnete komu patrí dom, bohatému alebo chudobnému. Všetky fasády sú vzhľadovo veľmi podobné, ošumelé, rozdiel je v interiéri a ten uvidíte až po otvorení dverí, niekedy môže byť prekvapivo bohatý.
Čo je na Feze úžasné? Staré historické uličky sú plné domácich, život a tovar sa tu netočí iba okolo turistov, Medina si žije svojím vlastným životom a tempom. Práve preto zostane zážitok z túlania sa po nej dlho vo vašej pamäti, veď nie každý deň sa môžete pozrieť „stredoveku do tváre“.
Malebné „Modré mesto“ Chefchaouen“
Náš cieľ, modré mesto Chefchaouen, leží iba 150 kilometrov južne od Gibraltáru. My však vyrážame k pohoriu Rif v údolí ktorého sa ukrýva, taxíkom z Fezu a ten leží rovných 212 kilometrov od Chefchaouen ešte južnejšie. Všade prítomná vôňa, ktorú za chvíľu zacítime, nás nenecháva na pochybách, že sme sa vydali správnym smerom. Alebo si to iba nahováram? Pohorie Rif je totiž známe hlavne pestovaním konope a výrobou hašiša, ktorým miestni priekupníci zásobujú hlavne španielsky a celý západoeurópsky čierny trh.
Blížime sa k cieľu. Na svahu hory z ktorej sa cesta spúšťa dolu do mesta je vyhliadková plošina, vyznačená je aj na turistických príručkách. Zastavujeme. Náš taxikár vie, že z tohto miesta sa získavajú pohľadnicové zábery na možno najfotogenickejšie mesto v Maroku. Pohľad nám vyráža dych, dochádza nám, že toto mesto nie je žiadna umelo vytvorená turistická atrakcia.
Hovorí sa, že tradícia farbenia celého mesta na modro bola zavedená židovskými utečencami zo Španielska. Vraj verili že čím viac sa dívate na niečo modré, tým častejšie myslíte na nebo a tým pádom aj na Boha. Túto teóriu však nedokáže nikto na sto percent potvrdiť a historici sa k nej stavajú skôr skepticky. Tí menej romantickí obyvatelia tvrdia, že modrou farbou sa odháňajú komáre. Nech je tak či tak, s istotou sa dá povedať len to, že mesto bolo založené v roku 1471 moslimskými a židovskými utečencami zo španielskej Andalúzie. V stredoveku tvorili väčšinu obyvateľstva práve utečenci zo Španielska a mestu sa celkove darilo. No vďaka svojej kultúrnej a geografickej izolovanosti, mesto postupne upadalo, až koncom 19. storočia stratilo svoju dôležitosť úplne. V roku 1920, po kolonizácii Maroka, do Chefchaouenu dorazili Španieli. Zaskočila ich nielen nevšedná krása tohto mesta, ale tiež prítomnosť Židov hovoriacich stredovekou kastílčinou, teda jazykom v Španielsku takmer 400 rokov mŕtvym. Pred príchodom Španielov vraj navštívili mesto iba traja cudzinci, dvaja prieskumníci preoblečení za rabínov, ktorí tu zotrvali iba hodinu a britský novinár, ktorého v roku 1889 fascinovala skutočnosť že na dohľad od Európy existuje mesto, do ktorého je vstup považovaný za niečo nemysliteľného. Potom čo sa jeho prítomnosť v meste prezradila, však tento cestovateľ prišiel o život. To už ale dnes pochopiteľne nehrozí.
Hoci v Chefchaouene už nezostali takmer nijakí Židia, obyvatelia pokračujú s podporou vedenia mesta v obnove fasád svojich domov modrou farbou. Že prečo? Mestská ekonomika je veľmi závislá od turistov, nielen turisti, ale aj filmári a módne časopisy často sem prichádzajú získať exkluzívne zábery.
Rozlúčka s Medinou Fez el-Bali
Prišiel čas rozlúčiť sa s Fezom a jeho Medinou, preto po návrate z Chefchaouenu vyliezame k Marinidským hrobkám. Nachádzajú sa na kopci na sever od Fez el-Bali a sú obľúbenou rozhľadňou nad historickým mestom.
Pri pohľade na obrázok panorámy Mediny ma napadá otázka, ako je tam dnes? Internetové stránky nás informujú o tom, že z dôvodu aktuálnej zlej epidemiologickej situácie zapríčinenej Covid-pandémiou Maroko prerušilo letecké spojenia a vstup do krajiny trajektami s viacerými krajinami, medzi nimi aj Slovenskom. Turistov v Maroku, tak ako nakoniec vo všetkých krajinách, je dramaticky menej. Ťažko si viem predstaviť, ako sa obmedzenie cestovného ruchu dotýka Mediny Fez el-Bali. Jedno však viem, ľudia v tejto fascinujúcej, najstaršej, najväčšej a najslávnejšej islamskej Medine na svete žijú už 12 storočí a prežijú aj covidové šialenstvo, želám im to. Viem však aj to, že pod vplyvom "hladovania" spôsobeného úbytkom turistov a dočasnej straty príjmov sa ich vzťah k nám nemoslimom v budúcnosti nezmení, zostaneme pre nich aj naďalej neveriacimi.
O Maroku sa hovorí že má dve hlavné mestá. S tradičným duchovným centrom ktorým je Fez sme sa zoznámili. Zajtra cestujeme vlakom do oficiálneho hlavného mesta, Rabatu. Aj ten má svoju históriu, bude rovnako zaujímavá?
