„Brehy histórie sú posiate vrakmi kedysi mocných ríš,“ poznamenal raz britský premiér Winston Churchill. Dobre vedel, o čom hovorí. Ako prvý lord admirality sa sám zapísal do dejín ako muž, ktorý tvrdo usiloval o pád jednej z najväčších veľmocí svojej doby – Osmanskej ríše. Jeho meno sa neoddeliteľne spája s tragickou bitkou o polostrov Gallipoli, jednou z najkrvavejších epizód prvej svetovej vojny. Neúspešný pokus Spojencov ovládnuť strategický prieplav Dardanely skončil katastrofou a tisíckami obetí. Tento debakel na dlhé roky poznamenal Churchillovu kariéru a stal sa symbolom úpadku nielen jednej armády, ale aj celej ríše, ktorá sa o pár storočí mala stratiť v prúde dejín.
„Chorý muž na Bospore“ začal krívať.
V predchádzajúcom blogu sme sa s Osmanskou ríšou rozlúčili v roku 1683, keď dostala prvú facku, či skôr ťažký úder. Tým bola nečakaná porážka mohutnej a sebavedomej osmanskej armády pod bránami Viedne. Pri Viedni sa rozhodovalo nielen o osude dvoch ríš, Habsburského mocnárstva a Osmanskej ríše, ale aj o budúcnosti celej Európy. Táto bitka bola stretom dvoch civilizácií – kresťanský kríž tu zvíťazil nad islamským polmesiacom.
Porážka pri Viedni bola prvým vážnym otrasom osmanskej dominancie a znamenala začiatok konca ich európskej expanzie i postupného úpadku celej ríše. Spustila lavínu udalostí, ktorá v priebehu pätnástich rokov – až po slávne víťazstvo vojvodcu Eugena Savojského v roku 1697 pri Sente – zmietla osmanskú moc v strednej Európe. Ríša, ktorá kedysi siahal od Perzie po Alpy, začala strácať svoje územia – najprv v prospech Habsburgovcov, neskôr pod tlakom nových mocností a vnútorného rozkladu. Kedysi neohrozený „chorý muž na Bospore“ začal krívať.
Vojny s európskymi mocnosťami boli však len jednou stránkou problémov Osmanskej ríše. Zatiaľ čo Osmani postupne strácali svoje pozície na Balkáne, zo severu sa vynorila nová hrozba – Rusko. Po stáročia Osmanská ríša ovládala strategicky významný Krym a tým izolovala ruské územia od prístupu k južným moriam. Koncom 17. storočia však Rusko začalo naberať na sile a stalo sa vážnym súperom Osmanov. Na severnom horizonte sa objavil nový hráč, ktorý mal ambíciu zmeniť rozloženie síl v regióne.
Dovtedy Rusko nehralo významnejšiu úlohu v konfliktoch s Osmanskou ríšou. Moskovské kniežatá a ruskí cári síce občas bojovali s Krymským chanátom, vazalom Osmanov, no nedokázali ho rozhodne poraziť. Krymskí Tatári po stáročia podnikali ničivé nájazdy na južné oblasti Ruska, pričom unášali desaťtisíce ľudí do otroctva. Osmani využívali Krym ako nástroj tlaku na Rusko a upevňovali tak svoju dominanciu v regióne. Pre Rusko bol Krym synonymom neustálej hrozby a bolesti.
Boj Ruska o prístup k Čiernemu moru
Situácia sa dramaticky zmenila s nástupom cára Petra I. Veľkého (1682–1725). Ten videl v Osmanskej ríši hlavného protivníka, ktorý bránil Rusku v prístupe k Čiernemu moru. Uvedomoval si, že bez kontroly nad čiernomorským pobrežím zostane Rusko odrezané od svetového obchodu a nebude schopné konkurovať európskym veľmociam. Osmani spolu so svojimi spojencami na Kryme úplne blokovali južné hranice Ruska a znemožňovali mu obchodovať cez prístavy. Pre Petra bolo more bránou do sveta – a túto bránu strážili Osmani.
V roku 1689 ruská armáda podnikla prvý veľký vojenský vpád proti Krymskému chanátu. Petrovi vojaci prenikli hlboko na územie Krymu, ale narazili na vážne problémy. Krymská jazda, známa svojou pohyblivosťou, sa vyhýbala otvoreným bitkám a využívala taktiku spálenej zeme – ničila zásoby potravín a ustupovala do vnútrozemia polostrova. Ruské jednotky sa ocitli v pustých stepiach bez dostatku vody a zásob, čo ich prinútilo k ústupu. Hoci táto prvá expedícia skončila neúspechom, samotný fakt vpádu ukázal Osmanom, že Rusko je novým vážnym protivníkom. Ruský medveď sa prebudil a začal sa rozťahovať.
Začiatkom 18. storočia Peter I. pokračoval vo svojej expanzii smerom na juh. V roku 1711 podnikol tzv. Prutský pochod proti Osmanom na území dnešného Moldavska, no jeho vojská boli obkľúčené početne silnejšou osmanskou armádou. Zdalo sa, že Rusko utrpí katastrofálnu porážku, no Petrovi sa podarilo vyjednať mier výmenou za pevnosť Azov. Táto dohoda síce dočasne zastavila vojnu, ale nezmenila strategické plány Ruska – Peter jasne deklaroval, že boj o prístup k južným moriam ešte len začína.
Rozhodujúci úder osmanským pozíciám zasadila až Katarína II., ktorá vládla v druhej polovici 18. storočia (1762–1796). Na rozdiel od Petra I., ktorý položil základy expanzie, Katarína nielenže vyzvala Osmanskú ríšu na súboj, ale spôsobila jej jednu z najťažších porážok v histórii. V rusko-tureckej vojne (1768–1774) ruské vojská dobyli strategické pevnosti na Dunaji aj na Kryme.
Poľský slivkový koláč
Turecko sa nechcelo zmieriť z nebývalého posilnenia vplyvu Ruska na Poľsko a tak v rokoch 1768 - 1769 vyhlásilo Rusku vojnu a krymskí Tatári začali plieniť juhoruské stepné oblasti. Rusi zatiaľ vpadli do Moldavska, aby zabránili prípadnému spojeniu nespokojných Poliakov s Tureckom, a v septembri 1769 obsadili pevnosť Chotín na Dnestre. Porta stratila jedného zo svojich spojencov, Rakúsko, ktoré roku 1772 uzavrelo s Ruskom dohodu o delení Poľska. A tak bolo Turecko po mnohých porážkach nútené v júli 1774 v Küčük-Kainardži odstúpiť Rusku Azov, Kerč, Jenikale a Kinburn.
Rytina je satirickou karikatúrou prvého delenia Poľska v roku 1772. Zobrazuje európskych panovníkov, ako si medzi sebou rozdeľujú Poľsko, ktoré je symbolizované ako koláč na stole.
Pri stole s koláčom sedia štyria panovníci:
- Jozef II. (cisár Svätej rímskej ríše, Rakúsko) a Fridrich II. (Prusko) majú v rukách vytasené meče;
- Katarína II. (Rusko) drží v ruke veľký sekáč;
- Ľudovít XV. má v ruke nôž.
Na stole je rozdelený koláč ktorý predstavuje Poľsko, pričom každý z panovníkov si z neho odkrajuje svoj diel – symbolizuje to rozdelenie poľského územia medzi veľmoci (Rakúsko, Prusko, Rusko).
V pozadí vľavo stojí plačúci poľský kráľ Stanislav II., ktorý je bezmocný a len sleduje, ako si cudzie mocnosti delia jeho krajinu.
Vpravo v pozadí stojí s pozdvihnutým mečom sultán Osmanskej ríše (v čase rozdelenia to bol Mustafa III., neskôr Abdul Hamid I.), ktorý však do delenia priamo nezasahuje a je tu zobrazený ako bezmocný svedok.
Pod stolom vykúka diabol, ktorý varuje poľského kráľa slovami: „Tvoje kráľovstvo je v stávke, pre štyri takéto žalúdky je to len obyčajný koláč“.
Anexia Krymu a Potemkinove dediny
Mier podpísaný v roku 1774 v Küçük Kaynarca ukončujúci rusko-tureckú vojnu spôsobil Osmanskej ríši významné územné straty. Jedným z jeho dôsledkov bolo, že Osmanská ríša bola nútená uznať nezávislosť Krymského chanátu, hoci ten sa ocitol pod silným ruským vplyvom. Osmani dúfali, že nezávislý Krym zostane v ich sfére vplyvu, no už v roku 1783 ho po sérii vnútorných nepokojov a pod tlakom ruskej armády anektovala cárovná Katarína II. Veľká. Krymský chanát tak definitívne zanikol a Krym sa stal súčasťou Ruského impéria.
Katarína II. poverila správou novozískaného územia svojho vtedajšieho dôverníka a milenca Grigorija Potemkina, ktorý sa stal prvým gubernátorom Krymu. Práve jeho meno sa spája so slávnou anekdotou o tzv. Potemkinových dedinách. V roku 1787 Katarína podnikla triumfálnu cestu na Krym, sprevádzaná početnou suitou a zahraničnými hosťami vrátane vyslancov habsburského Rakúska. Cieľom bolo demonštrovať veľkoleposť a prosperitu novoanektovaného územia a získať Rakúsko ako spojenca proti Osmanskej ríši. Podľa legendy Potemkin na trase cárovninej cesty nechal postaviť kulisy a falošné fasády domov, aby vytvoril ilúziu rozkvitajúcej krajiny. Roľníci z okolia boli povolaní, aby pôsobili ako šťastní obyvatelia, a kulisy sa po odchode sprievodu rozoberali a prenášali na ďalšie miesta, čím sa vytváral dojem rozsiahlej prosperity.
Hoci niektorí historici považujú túto historku za prehnanú alebo dokonca za neskorší výmysel, výraz „Potemkinova dedina“ sa udomácnil ako označenie pre fiktívne alebo klamlivé predstieranie úspechu či blahobytu.
Potemkin však nebol len „majstrom kulís“ – v regióne skutočne vybudoval nové mestá ako Sevastopoľ, Simferopoľ či Nikolajev a položil základy čiernomorskej flotily, čím významne prispel k upevneniu ruského vplyvu na juhu impéria.
Strata Krymu znamenala pre Osmanov nielen vojenskú porážku, ale aj zásadnú ranu ich prestíže ako veľkej islamskej mocnosti. Sultán dokonca vyhlásil proti Rusku večný džihád a vyzval všetkých moslimov svojej ríše bojovať za návrat Krymu späť pod osmanskú vládu – avšak táto výzva už situáciu zmeniť nedokázala.
Po získaní Krymu malo Rusko konečne prístup k Čiernemu moru, kde vybudovalo nové pevnosti a námorné základne a začalo dominovať celému regiónu. Osmani stratili iniciatívu a ich moc v Európe i na Balkáne sa postupne zmenšovala.
Práve triumfálny sprievod na Krym v roku 1787 a jeho okázalosť prispeli k vyprovokovaniu ďalšej rusko-tureckej vojny (1787–1792), ktorá skončila ďalším upevnením ruských pozícií na juhu. Dobytie tureckej pevnosti Očakovo ruskou armádou s podporou námorníctva bolo najvýznamnejšou udalosťou tejto vojny, ktorá ešte viacej posilnila pozície Ruska na Čiernom mori a jeho pobreží.
Karikatúra "Taming of the Shrew" (Skrotenie zlej ženy) nám ponúka obraz politickej situácie v Európe na konci 18. storočia. Zosmiešňuje britské snahy „skrotiť“ mocnú ruskú panovníčku Katarínu II. prostredníctvom politického tlaku a vytvárania aliancií. Autor pritom využíva známu Shakespearovu komédiu „Skrotenie zlej ženy“ ako metaforu pre zložité medzinárodné vzťahy a mocenské boje tej doby.
V karikatúre:
britský premiér William Pitt sedí na koni a podľa sprievodných textov sa usiluje donútiť Katarínu II., aby sa vzdala území získaných na úkor Osmanskej ríše (najmä strategického prístavu Očakovo);
za Pittom na koni sedí pruský kráľ, zatiaľ čo tretia postava – Holandsko – je zobrazená v úlohe Sancha Panzu, čím sa naráža na jeho podradnú alebo podpornú rolu v aliancii;
osmanský sultán Selim III. kľačí a bozkáva konský chvost, čo symbolizuje jeho poníženie a bezmocnosť voči veľmociam;
Katarína II., ktorá má na hlave symbolický polmesiac ako znak dobytých moslimských území, v strachu pred koalíciou vedenou Britániou omdlieva;
pri páde ju však zachytávajú Francúzsko a Rakúsko (reprezentované cisárom Leopoldom II.), čím karikatúra naznačuje existenciu iných mocností, ktoré podporujú Rusko a vyvažujú britský vplyv.
Osmanská ríša smeruje ku svojmu koncu
Začiatkom 19. storočia už Osmanská ríša nebola tou obávanou mocnosťou ako kedysi – jej armády čoraz častejšie prehrávali bitky s európskymi štátmi aj s Ruskom. Ekonomika upadala, centrálna vláda slabla a európski diplomati začali Osmanskú ríšu označovať za "chorého muža Európy", ktorý pomaly smeruje k svojmu koncu.
Hlavným problémom bolo to, že Osmanská ríša uviazla medzi minulosťou a budúcnosťou: vládcovia si uvedomovali potrebu reforiem podľa európskeho vzoru, no každé modernizačné úsilie narážalo na odpor starej elity – janičiarov i duchovenstva.
Napriek pokusom o reformy ostala disciplína vojska slabá, dôstojníci nepripravení a provincie sa postupne vymykali spod kontroly centrálnej vlády – Grécko a Srbsko získali nezávislosť, Egypt prestal poslúchať sultána a Balkán zachvátili povstania.
Počas gréckej vojny za nezávislosť (1821-1831), povstania proti osmanskej nadvláde, došlo 20. októbra 1827 k námornej bitke v zátoke Navarino. Spojená britsko-francúzsko-ruská flotila, v Jónskom mori, osmansko-egyptskú flotilu zničila.
Najväčšou hrozbou však stále zostávalo Rusko: po víťazstve vo vojne 1828–1829 získalo kontrolu nad Čiernym morom a prinútilo Osmanov v roku 1830 uznať nezávislosť Grécka.
V snahe zabrániť ďalšiemu rozširovaniu vplyvu Ruska na úkor oslabenej Osmanskej ríše sa Veľká Británia a Francúzsko postavili na stranu Osmanov. Krymská vojna (1853–1856) vypukla po tom, čo Rusko obsadilo dunajské kniežatstvá Moldavsko a Valašsko a požadovalo právo chrániť pravoslávnych veriacich v Osmanskej ríši. K protiruskej aliancii sa v roku 1855 pripojilo aj Sardínsko-Piemontské kráľovstvo.
Hlavné boje prebiehali na Krymskom polostrove, kde spojenecké vojská (Británia, Francúzsko, Osmanská ríša a Sardínsko) obliehali ruskú pevnosť Sevastopoľ. Po víťazstvách v bitkách pri Alme, Balaklave a Inkermane sa front ustálil na jedenásťmesačnom obliehaní Sevastopoľa. Mesto padlo po dobytí strategickej pevnosti Malachov v septembri 1855, čo prinútilo Rusko požiadať o mier.
Parížska mierová zmluva z marca 1856 ukončila Krymskú vojnu, zakázala Rusku udržiavať vojenské loďstvo v Čiernom mori a posilnila nezávislosť osmanských vazalských štátov Moldavska a Valašska. Osmanská ríša sa však stala čoraz viac závislou od západných veľmocí, ktoré ovplyvňovali jej politiku a ekonomiku podľa vlastných záujmov.
Dolmabahçe – palác zlata a márnivosti
Z histórie skočím do prítomnosti. O niekoľko týždňov by sme mali, ako turisti, zoznámiť s Istanbulom. Určite sa tam vyberieme aj na návštevu jedného z najhonosnejších miest v celom meste – do paláca, ktorý doslova vyráža dych. Dolmabahçe. Miesto, kde sa spája kráľovská márnivosť s historickým prelomom. V kontraste s tradičnými osmanskými pamiatkami tento palác pôsobí ako niečo z iného sveta – so svojou európskou eleganciou, krištáľovými lustrami, mramorovými schodiskami a tonami zlata i striebra, ktoré doň boli investované.
A práve táto okázalosť v čase úpadku ríše kedysi poriadne zdvihla tlak jej obyvateľom. Sultán Abdülmecid I (panoval v rokoch 1839–61) bol obviňovaný, že si na svoj nový palác požičiava od Západu a míňa bohatstvo krajiny, zatiaľ čo ríša navidomoči chradne. Náklady na výstavbu paláca vraj predstavovali 35 ton zlata – v prepočte na dnešné peniaze by išlo o miliardy dolárov.
Obrovské výdavky veľmi zaťažili štátnu pokladnicu a prispeli k finančnému kolapsu Osmanskej ríše.
Dnes je palác jednou z najnavštevovanejších atrakcií Turecka – a pri vstupnom, ktoré rozhodne nie je symbolické, celkom slušne pomáha napĺňať štátnu pokladnicu.
Palác, ktorý ohuruje rozmermi aj detailom
Práce na stavbe sa začali v roku 1843 a slávnostné otvorenie paláca bolo načasované na koniec krymskej vojny v roku 1856.
Ceremoniálna sála (Muayede) v paláci Dolmabahce bola srdcom dôležitých štátnych a náboženských obradov. Na uľahčenie príchodu hodnostárov a zahraničných návštev bola strategicky umiestnená morská brána, ktorá im umožňovala príchod po vode Bosporu, čo obradom pridávalo ďalší stupeň exkluzivity.
Dolmabahçe je najväčší palác v Turecku – rozprestiera sa na ploche viac ako 45 000 m² a ukrýva neuveriteľných 285 izieb, 46 sál, 6 tureckých kúpeľov (hammamov) a 68 toaliet. Palác je rozdelený na tri hlavné časti: reprezentačné mužské krídlo (Mabeyn-i Hümâyûn/Selamlık), súkromný hárem (Harem-i Hümâyûn) a medzi nimi sa týči veľkolepá Ceremoniálna sála (Muayede Salonu) s 36-metrovou kupolou a podlahou o rozlohe 2 000 m². Klenbu jej stropu podopiera 56 impozantných stĺpov.
Interiér paláca je doslova pastvou pre oči. Nájdete tu najväčšiu zbierku krištáľových lustrov na svete – vrátane legendárneho ohromujúceho 4,5 tonového lustra so 664 žiarovkami z bohémskeho krištáľu, ktorý visí v Ceremoniálnej sále. Sultánovi ho darovala anglická kráľovná Viktória.
Stropy zdobia fresky, steny pokrývajú zlaté a strieborné ornamenty, podlahy sú vystlané ručne tkanými kobercami z Hereke. Schodiská z ružového mramoru, zábradlia z krištáľu a mahagónu, nábytok dovezený z Paríža a Londýna – všetko tu kričí po luxuse a európskej noblese.
Palác s príbehom a šmrncom
Dolmabahçe stojí na mieste bývalého zálivu Bosporu, ktorý bol v minulosti zasypaný – odtiaľ aj názov „naplnená záhrada“.
Podľa legendy tu kedysi kotvila loď Argonautov pri hľadaní zlatého rúna. Miesto, kde sa prelína mýtus, história a márnivá túžba po veľkoleposti.
Palác navrhli arménski architekti Garabet a Nigoğayos Balyanovci, ktorí v ňom majstrovsky spojili barokové, rokokové a neoklasicistické prvky s tradičnou osmanskou architektúrou.
Výsledkom je nádherná syntéza štýlov, ktorá pôsobí ako zhmotnený sen o európskej modernosti na brehu Orientu.
Nový palác pre nový obraz ríše
Dolmabahçe nahradil slávny palác Topkapi, ktorý po stáročia slúžil osmanským vládcov. Ten však začiatkom 19. storočia začal pôsobiť... no, povedzme to úprimne – staromódne. Sultán už nechcel hostí vítať v skromných miestnostiach bez stolov a stoličiek, kde kedysi európski veľvyslanci stáli so sklonenou hlavou pred mocným sultánom sediacim na zlatom tróne. Doba sa zmenila. Prichádzali štátne návštevy, bohatí investori, diplomati, bankári. Sultán už viac nebol ten sediaci na tróne, ku ktorému sa prichádza s prosbou – v dobe úpadku ríše sa dostal na opačnú stranu, stal sa tým prosebníkom prosiacim o úver, investície, alebo spojenectvo v boji.
A tak vznikol Dolmabahçe – palác, ktorý mal oslniť Európu. Palác, ktorý mal pripomenúť, že Osmanská ríša je stále veľká, mocná a moderná. No paradoxne práve táto snaha o pozlátko symbolizovala pád a zúfalý pokus o návrat zašlej slávy.
Abdulhamid II. - posledný veľký sultán (1876 - 1909)
Sultán Abdulhamid II. sa dostal k moci v dobe prebiehajúcich Tanzimatských reforiem (Tanzimat je v preklade "reorganizácia"). Tanzimatské reformy boli sériou modernizačných a ústavných reforiem, ktoré prebiehali v Osmanskej ríši v rokoch 1839 až 1876. Ich cieľom bolo reorganizovať a posilniť štát podľa západných vzorov, aby sa zabránilo ďalšiemu úpadku impéria a znížil sa vplyv európskych mocností na vnútorné záležitosti ríše.
Reformné hnutie čelilo vážnym prekážkam, najmä odporu konzervatívnych vrstiev. Abdulhamid II. formálne podporil pokračovanie v reformnom duchu Tanzimatu. Sám sa zaslúžil o vyhlásenie prvej osmanskej ústavy a zavedenie konštitučnej monarchie, čo bolo vyvrcholením týchto reformných snáh. Toto obdobie sa označuje ako prvá ústavná éra (1876 – 1878).
Postoj Abdulhamida k reformám Tanzimatu sa však krátko na to radikálne zmenil. Najväčšie obavy sultána Abdulhamida II. z blížiaceho sa rozpadu Osmanskej ríše sa začali napĺňať bezprostredne po jeho nástupe na trón. Už 24. apríla 1877 vyhlásilo Rusko Osmanskej ríši vojnu. V tomto konflikte Osmanská ríša bojovala bez podpory európskych spojencov, čo výrazne oslabilo jej postavenie.
Ruské víťazstvo prišlo rýchlo a vojna sa skončila vo februári 1878. Mierová zmluva, známa ako Sanstefanská zmluva, stanovila pre Osmanskú ríšu tvrdé podmienky: uznala nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory, Bulharsku poskytla autonómiu, v Bosne a Hercegovine mala zaviesť reformy, časť Dobrudže odstúpila Rumunsku a časť Arménska Rusku, ktorému zároveň vyplatila značné vojnové odškodné.
Po tejto porážke Abdulhamid II. radikálne zmenil postoj k reformám. Vo februári 1878 pozastavil platnosť ústavy a už v marci 1877 rozpustil parlament po jeho jedinom zasadnutí. Dôvodom bola jeho nedôvera k západným inšpiráciám Tanzimatu a presvedčenie, že tieto reformy nedokážu udržať jednotu a stabilitu multietnickej ríše.
Namiesto pokračovania v duchu Tanzimatu, Abdulhamid presadil panislámsku ideológiu. Veril, že jediným spôsobom, ako udržať ríšu pohromade, je zdôrazňovať spoločnú islamskú identitu všetkých moslimov v ríši aj mimo nej. Známy je jeho výrok "Teraz chápem, že nie je možné pohnúť národmi, ktoré Boh postavil pod moju ochranu, inak ako silou".
Následne Abdulhamid začal vládnuť železnou rukou, pričom sa opieral o systém tajnej polície, cenzúru a centralizovanú moc.
Masakre Arménov boli sériou zverstiev spáchaných na Arménoch žijúcich v Osmanskej ríši. Uskutočnili sa v rokoch 1894 až 1896 a zahynulo pri nich 100 000 až 300 000 ľudí. Došlo k nim počas vlády sultána Abdulhamida II, po ktorom sa niekedy označujú aj ako Hamídove masakre. Sultán tak reagoval na vzostup arménskych nacionalistických nálad.
Osmanský sultán Abdulhamid II. mal v Európe veľmi zlú povesť. Etnické konflikty, ku ktorým došlo počas jeho vlády v Osmanskej ríši, najmä masakre arménskych kresťanov v 90. rokoch 19. storočia, za ktoré bol zodpovedný, mu vyniesli nálepku „červeného sultána“.
Karikatúra zosmiešňuje slabosť Abdulhamida II. a bezmocnosť Osmanskej ríše, ktorá je už len pasívnym objektom záujmu cudzích mocností. Sultán Abdulhamid II. je zobrazený ako chorý, slabý muž ležiaci s výrazom bezmocnosti. Okolo postele sa zhromažďujú postavy predstavujúce hlavné európske mocnosti (napr. Británia, Francúzsko, Rusko, Nemecko, Taliansko, Rakúsko-Uhorsko). Tieto postavy sú často vykreslené ako lekári, ktorí „diagnostikujú“ alebo „liečia“ sultána, ale v skutočnosti prejavujú záujem o jeho „pozostalosti“ – teda o územia Osmanskej ríše.
Na konci 19. storočia sa Osmanská ríša stala štátom, ktorý už nedokázal sám rozhodovať o svojej budúcnosti. Európske mocnosti kontrolovali jeho ekonomiku, diktovali sultánovi podmienky a určovali politiku. Západné krajiny investovali veľké sumy do prístavov a fabrík, no tieto projekty viac prospeli investorom ako samotným Osmanom. Dlh pred európskymi bankami rástol a osmanská ekonomika sa stala stále viac závislá na Západe.
Cesta k zániku Osmanskej ríše
Po nástupe sultána Abdulhamida II. v roku 1876 sa Osmanská ríša ocitla v období stagnácie a obrany pred rozpadom. Abdulhamid dokázal udržať ríšu pohromade, no stratil vplyv v Tunisku a Egypte, ktoré ovládli Francúzi a Briti. V Európe síce Osmani potlačili povstania na Kréte a porazili Grékov, ale pod tlakom veľmocí museli Kréte priznať autonómiu. V Macedónsku sa im darilo blokovať zásadné reformy zo strany Európy.
Mladoturecká revolúcia (1908)
Proti absolutistickej vláde Abdulhamida II. sa začali formovať sprisahania, najmä medzi študentmi a dôstojníkmi. Najvýznamnejším hnutím bol Výbor únie a pokroku (CUP), známy ako Mladí Turci. Ich vodcovia, ako Ahmed Rıza a princ Sabaheddin, pôsobili v exile a propagovali reformy a modernizáciu. Skutočný prelom nastal, keď v roku 1908 vypukla v armádnom zbore v Macedónsku vzbura, ktorá si vynútila obnovenie ústavy z roku 1876. Sultán musel ustúpiť a začala sa nová éra ústavnosti.
Zosadenie Abdulhamida a nástup Mladoturkov
V roku 1909 vypukla v Istanbule ďalšia vzbura, ktorú potlačila tzv. Akčná armáda z Macedónska. Abdulhamid bol zosadený a nahradil ho Mehmed V. Moc prešla na parlament, ale skutočnými arbitrami politiky sa stali armáda a Mladoturci z CUP.
Vnútorný vývoj a reformy
Mladoturci sa snažili o centralizáciu správy, podporovali industrializáciu a školstvo, rozvíjali národnú žurnalistiku a presadzovali sekularizáciu práva. Zlepšilo sa aj postavenie žien. Ich reformy však narážali na slabosť centrálnej vlády a odpor v provinciách.
Katastrofálna zahraničná politika
Po revolúcii v roku 1908 využili mocnosti oslabenie Osmanskej ríše: Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu, Bulharsko vyhlásilo nezávislosť, Taliansko obsadilo Líbyu a Dodekanézy. Balkánske vojny (1912–1913) znamenali stratu väčšiny európskeho územia a obyvateľstva ríše.
Ilustrácia z časopisu Le Petit Journal k bosnianskej kríze zobrazuje dramatickú scénu, kde je Balkán „trhaný“ z rúk bezmocného osmanského sultána Abdulhamida II. Na obrázku osobne rakúsko-uhorský cisár František Jozef anektuje Bosnu a Hercegovinu, zatiaľ čo bulharský princ Ferdinand vyhlasuje nezávislosť Bulharska a je korunovaný za cára. Sultán Abdulhamid II. pôsobí na ilustrácii ako bezmocný pozorovateľ, ktorý nedokáže zabrániť strate území, čo symbolizuje slabosť a úpadok Osmanskej ríše v tom období.
Ilustrácia tak vizuálne vystihuje rozpad osmanskej moci na Balkáne a agresívne nároky susedných mocností, pričom František Jozef je vyobrazený, ako si osobne prisvojuje Bosnu a Hercegovinu, čo podčiarkuje význam anexie z pohľadu Rakúsko-Uhorska. Táto scéna odráža napätie a rivalitu veľmocí v regióne, ktorá prispela k eskalácii pred prvou svetovou vojnou.
Na obrázku ide o satirické zobrazenie politického a náboženského rozkladu Osmanskej ríše, ktorá bola v tom čase oslabená vnútornými konfliktmi, územnými stratami a zahraničnými zásahmi. Karikatúra pravdepodobne reflektuje geopolitické udalosti z roku 1908, ako napríklad:
Deklaráciu nezávislosti Bulharska (5. októbra 1908), ktorá ukončila jeho formálnu závislosť od Osmanskej ríše;
Anexiu Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom (6. októbra 1908), čo vyvolalo medzinárodnú krízu;
Zjednotenie Kréty s Gréckom (12. októbra 1908), čo ešte viac oslabilo osmanskú kontrolu nad Balkánom.
Koniec Osmanskej ríše
Osmanská ríša, kedysi mocná a rozľahlá veľmoc, vstupovala do 20. storočia už výrazne oslabená. Sériu neúspešných vojen, územných strát a vnútorných kríz nedokázali zvrátiť ani reformy a modernizačné snahy, ktoré sa v 19. storočí pokúsili oživiť štát a priblížiť ho vyspelým európskym mocnostiam.
. Napriek týmto snahám Osmanská ríša zaostávala za Západom a jej pozícia v medzinárodnom prostredí sa zhoršovala.
Prvá svetová vojna sa stala osudovou skúškou, ktorá definitívne spečatila osud ríše. Pod vplyvom pronemeckej frakcie vo vláde sa Osmanská ríša v roku 1914 pridala na stranu Nemecka a Centrálnych mocností.
Bojovala na viacerých frontoch – od Kaukazu cez Blízky východ až po Sinajský polostrov. Najväčším vojenským úspechom Osmanov bola obrana Galiopoli, ktorú v Turecku dodnes vnímajú ako posledný veľký vzostup upadajúcej ríše. Ani po ôsmich mesiacoch krvavých bojov sa Dohodovým mocnostiam – Británii, Francúzsku a Rusku – nepodarilo ovládnuť strategický Dardanelský prieliv. Obe strany utrpeli obrovské straty, približne 250 000 padlých na každej strane.
Bitka o Galiopoli mala pre Turecko symbolický význam – zrodil sa tu nový národný hrdina, Mustafa Kemal, neskorší Atatürk. Naopak, v úvode blogu spomínaný Winston Churchill, ktorý ako prvý lord admirality britskej flotily operáciu riadil, po jej neúspechu rezignoval na svoj post.
Jednou z najtemnejších kapitol vojny sa stalo vyvražďovanie arménskeho obyvateľstva v roku 1915, ktoré si vyžiadalo životy približne 1,5 milióna ľudí. Súčasne ríšu sužovala hlboká hospodárska kríza, hlad a epidémie. Po sérii vojenských porážok Osmanská ríša kapitulovala podpisom Mudroského prímeria 30. októbra 1918 medzi štátmi Dohody a Osmanskou ríšou, čím sa výrazne obmedzila sultánova moc ovplyvňovať udalosti v ríši.
Osmanská ríša sa definitívne zrútila v marci 1920, keď Briti obsadili osmanský parlament. Veľké národné zhromaždenie v Ankare odsúhlasilo 1. novembra 1922 zrušenie sultanátu. Posledný osmanský sultán Mehmed VI. opustil Istanbul na britskej lodi 17. novembra 1922 a uchýlil sa do exilu. Zbytok života prežil v Taliansku, kde v roku 1926 zomrel.
Vznik Tureckej republiky
Sèvreská mierová zmluva z roku 1920 mala rozdeliť zvyšné osmanské územia medzi víťazné mocnosti, no narazila na odpor tureckého národnooslobodzovacieho hnutia vedeného Mustafom Kemalom Atatürkom. Po víťazstve v tureckej vojne za nezávislosť (1919–1923) bola 29. októbra 1923 vyhlásená Turecká republika, ktorá odmietla ponižujúce podmienky Sèvreskej zmluvy a dosiahla uznanie nových hraníc Lausannskou zmluvou.
Námestie Taksim v Istanbule – Pamätník republiky
V skutočnosti však nejde len o pamätník republiky – je to predovšetkým pocta Mustafovi Kemalovi Pašovi, známemu ako Atatürk, zakladateľovi moderného Turecka. Je tu znázornený spolu so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, a to hneď z dvoch perspektív.
Z jednej strany pamätníka ho vidíme ako vojenského veliteľa – v uniforme, so zrakom upretým vpred. Symbolizuje tak vodcu, ktorý počas vojny za nezávislosť Turecka viedol armádu s odhodlaním a silou. Z opačnej strany, ktorá smeruje k nám, je Atatürk oblečený v civilnom, modernom – európskom – odeve. A to nie je náhoda. Tento pohľad zdôrazňuje jeho druhú rolu: vizionára a reformátora, ktorý priniesol do Turecka európske hodnoty, moderné inštitúcie a úplne nový spôsob života.
Atatürk nebol len vojvodcom. Bol mužom, ktorý zmenil tvár Turecka.
Dolmabahçe nie je len palácom zlata a márnivosti, ale aj palácom pamäti
Dolmabahçe, palác rozprávkového lesku a architektonickej veľkoleposti, je miestom, kde sa minulosť stretáva so súčasnosťou. Nie je to len komplex budov s exkluzívnymi interiérmi, ale aj symbol zlomových okamihov tureckých dejín. Práve tu vyhasol posledný dych Osmanskej ríše a zrodilo sa moderné Turecko.
Turisti, najmä domáci, prichádzajú do Dolmabahçe nielen obdivovať jeho nádheru, ale aj vzdať úctu zakladateľovi a prvému prezidentovi Tureckej republiky, Mustafovi Kemalovi Atatürkovi. Ten využíval palác ako letnú rezidenciu a miesto významných štátnických udalostí. Práve v Dolmabahçe strávil Atatürk posledné dni svojho života a 10. novembra 1938 tu o 9:05 ráno navždy odišiel.
Ak by ste sa do paláca vybrali ráno 10. novembra, zažili by ste neopakovateľnú atmosféru. Celé Turecko si vtedy pripomína smrť svojho národného hrdinu – muža, ktorý mal odvahu uzavrieť dvere minulosti a otvoriť ich budúcnosti. Atatürk bol ten, kto definitívne ukončil éru Osmanskej ríše, zrušil kalifát a začal budovať moderný, sekulárny štát.
Jeho reformy boli revolučné – zaviedol rovnosť pohlaví, zakázal mnohoženstvo, presadil používanie priezvisk, prechod na latinskú abecedu a nový, európsky spôsob života. Atatürk zmenil nielen zákony, ale aj mentalitu národa – dnes by sme to nazvali kultúrnym resetom.
Každý rok 10. novembra, presne o 9:05 hodine, sa Turecko na minútu zastaví. Ľudia mlčia, trúby utíchnu, autá zastanú uprostred ciest – a celý národ vzdáva minútou ticha hold mužovi, ktorý ho zmenil. V paláci, pri jeho posteli, kam prichádzajú aj školské výpravy, nie je núdza o slzy. Niektorí plačú, akoby sa to stalo len včera.
Len máloktorý štát na svete má k svojmu zakladateľovi taký hlboký citový vzťah. Dolmabahçe tak zostáva nielen palácom prepychu, ale aj miestom, kde sa história mení na živú pamäť národa.
Dedičstvo Osmanskej ríše: Kultúrny a geopolitický odkaz
Aj keď Osmanská ríša formálne zanikla, jej dedičstvo je stále živé – v politike, kultúre i každodennom živote mnohých krajín. Mestá ako Istanbul, Káhira či Sarajevo sú doslova galériou osmanskej architektúry. Veľkolepé mešity, paláce, kúpele či fontány sú dôkazom majstrovstva osmanských staviteľov.
A čo gastronómia? Turecká káva, baklava či kebab nie sú len pochúťky, ale kultúrne spojnice regiónov, ktoré kedysi patrili do jednej ríše. Osmanská kuchyňa obohatila jedálny lístok od Balkánu až po Arabský polostrov. Dokonca aj jazykový vplyv impéria bol výrazný — v mnohých balkánskych či arabských jazykoch nájdeme turecké výrazy, ktoré sú používané dodnes.
Ešte dôležitejšie však je politické dedičsto. Európske veľmoci, ktoré si po prvej svetovej vojne rozdeľovali územia bývalého impéria, často kreslili hranice nových štátov bez ohľadu na etnické a náboženské zloženie obyvateľstva. Výsledok? Dnešné konflikty, ako izraelsko-palestínsky spor či občianska vojna v Sýrii, majú korene práve v týchto rozhodnutiach.
Turecká republika, ktorá vznikla na troskách Osmanskej ríše, zdedila nielen časť územia, ale aj strategickú pozíciu medzi Európou a Áziou. Dnes je hráčom medzi Východom a Západom. Turecko, ako člen NATO a kandidát na členstvo v EÚ, dodnes balansuje medzi osmanským dedičstvom a túžbou po modernom európskom smerovaní.
Erdoğan: Nový Červený sultán?
Súčasné Turecko, najmä pod vedením prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana, sa k osmanskému dedičstvu často vracia – či už ako k zdroju národnej hrdosti, alebo ako k politickej inšpirácii pre silný, centralizovaný štát s dôrazom na islamskú identitu. Erdoğan verejne vyzdvihuje sultána Abdulhamida II. ako vizionára a strategického panovníka, ktorý ovplyvnil posledných 150 rokov tureckých dejín. Podobne ako Abdulhamid II., aj Erdoğan čelí kritike za centralizáciu moci, obmedzovanie slobody tlače a posilňovanie islamskej identity štátu. Jeho vláda je často vnímaná ako reakcia na sekulárny charakter republikánskeho Turecka, ktorý stelesňoval Mustafa Kemal Atatürk.
Prečo na Osmanskú ríšu nezabúdať?
Myslím si, že lepšie porozumenie histórii Osmanskej ríše nám pomáha pochopiť korene mnohých dnešných konfliktov, ale aj oceniť bohatstvo kultúrneho dedičstva, ktoré po nej zostalo.
V čase, keď je porozumenie medzi kultúrami a náboženstvami čoraz dôležitejšie a toho porozumenia je stále menej, história Osmanskej ríše ponúka cenné ponaučenia.
Čo prinesie budúcnosť v tomto politicky rozbúrenom regióne, a ako to ovplyvní ostatný svet, ukáže až čas.
