Lásky Andreja Braxatorisa - Sládkoviča
Pred písaním blogu som sa pre istotu pohrabal v školských osnovách. Hodnoty sa menia, čo keď už slovenskí národovci nie sú pri výchove mládeže potrební? Našťastie, ešte niečo z histórie, aj tej literárnej, v školách zostalo. V povinnom čítaní na maturitu sa stále od žiakov vyžaduje Marína, a tak ešte aj dnes prevažnej väčšine obyvateľstva poetická láska Andreja Sládkoviča k Márii Pischlovej niečo hovorí.
„ ... Možno mi Tvojich úst sa odrieknuť. Možno mi ruku ňedostať......Možno mi seba samjeho zhubiť. Ňemožno mi Ťa ňeľúbiť!...“
Marína je vraj najdlhšia ľúbostná báseň na svete, a ako nás učili v škole, Sládkovič v nej prelína lásku k žene s láskou k vlasti.
„ ...Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine, A obe v jednom objímať!“
A tak vďaka Sládkovičovej Maríne, aj Vy si môžete uložiť do trezoru kúsok svojej lásky k partnerovi, milenke, rodičom, k vlasti ... Stačí zájsť do Banky lásky v Banskej Štiavnici, inšpirovanej Marínou. Každému písmenku, znaku a medzere básne Marína je priradená jedna Schránka. Môžete do nej ukryť svoje vyznanie, posolstvo, alebo symbol lásky, buď „s ručením obmedzeným“ na 1 rok, alebo za príplatok - aj navždy. Žiaľ, ničivý požiar 18. marca tohto roku v Banskej Štiavnici postihol aj Banku lásky, do jej znovuotvorenia si musíme naše lásky chrániť iným spôsobom.
Bez lásky sa žiť nedá – svadba Andreja Sládkoviča v kostole v Hronseku
Keď sa budete chcieť dozvedieť o Andrejovi Sládkovičovi viac, narazíte na jeho ľúbostné listy. Sú vášnivé a náruživé, nepísal ich Márii Pischlovej, ale Antónii Júlii Sekovičovej. Dá sa k nim dostať na internete a kompletne v knihe „Vrúcna ľúbosť“, vyšla v edícii Tatran v roku 1984. Sládkoviča a aj jeho Marínu, uvidíte v úplne inom svetle.
Použijem citát z knihy: „Bola to láska osudová v plnom význame slova. Nie mladícke vzplanutie, nie láska literárna a rozhodne nie náhrada za Marínu, ako sa interpretuje. Sládkovičove ľúbostné listy Antónii Júlii sú históriou veľkej lásky, lásky opätovanej so všetkými príznakmi a prejavmi.“
Po návrate zo štúdií v Halle sa Andrej Sládkovič stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v Rybároch a pripravoval sa na vysviacku za kňaza. Evanjelici v Rybároch nemali svoj kostol, na služby božie chodili do Artikulárneho kostola v Hronseku. Tam trávil veľa času aj Sládkovič. K tejto obci ho viazali aj spomienky na mladosť otca. V Garansegu (tak sa volal Hronsek v roku 1782) sa narodil Ondrej Braxatoris starší, otec básnika Ondreja Braxatorisa - Sládkoviča.
Práve v hronseckom kostole sa Sládkovič zahľadel do dcéry panského úradníka. V septembri 1846 vychádza Sládkovičova Marína a vzápätí, v decembri toho istého roku, píše prvý list Antónii Júlii Sekovičovej. Vracia jej, spolu s priloženým listom, v kostole zabudnuté rukavičky. Píše: „Krásna družička Moja! Rukavičky! Keby to ruky boli! Ver by som si naveky jednu bol zadržal.“
Ľúbostné vzplanutie prerástlo do silného citového vzťahu natoľko, že Sládkovič zakrátko požiadal o jej ruku. Sobáš sa konal 15. septembra 1847 v Artikulárnom kostole v Hronseku. Sobášny akt vykonal Sládkovičov najstarší brat Karol Braxatoris, farár v Hontianskych Tesároch. Predobrazom budúceho manželského spolužitia na fare v Hrochoti a neskôr v Radvani, nenaplneného bohatstvom ale láskou, stal sa text piesne. Obaja snúbenci si zaspievali v kostole pred obradom:
„ ... Mne chyženka úbohá pri tebe bude chrám, ja v nej prosím od Boha jedinké zdravie nám ...“
Artikulárny kostol v Hronseku
Takto, trošku okľukou, dostal som sa „ku krehkej poézii uchovanej v dreve“. Ku kostolu v Hronseku, vykúkajúcom spod mohutných košatých líp, sa takéto kvetnaté slová hodia.
Ak by som mal vybrať v rámci kultúrneho dedičstva Slovenska jediný súbor objektov, tak by to boli práve naše unikátne drevené chrámy a kostolíky. Na Slovensku ich bolo kedysi viac než tristo, takmer zázrakom, zostalo z nich okolo šesťdesiat. Osem z nich sa ocitlo v Zozname svetového dedičstva UNESCO, Artikulárny kostol v Hronseku patrí k nim.
Po prvýkrát som mal možnosť prehliadnuť si zvonku i zvnútra drevený kostol v Hronseku v roku 1967, počas mojej vysokoškolskej brigády v 2 km vzdialenej cementárni Vlkanová. Hanbím sa, za viac ako polstoročia som si nenašiel čas na dôkladnejšiu prehliadku tohto klenotu, zhotoveného v roku 1726 výnimočnou technikou „hrazdenej konštrukcie“. Pre drevené stavby na Slovensku bolo typickým zhotovovať drevenice ako zruby - „zrubovou konštrukciou“. Majstri ktorí stavali kostol v Hronseku zrejme pochádzali z protestantského Nemecka, alebo dokonca zo Škandinávie, tam bola technika hrazdených stien najviac rozšírená.
Reformácia, rekatolizácia, evanjelici a artikuly
Pápež Lev X. nemal dobrú povesť, hovorí sa o ňom že míňal peniaze na bujarú zábavu a vraj za života stihol minúť prostriedky troch pápežov, svoje, svojho predchodcu a dokonca aj nasledovníka. Predaj odpustkov ktorý v roku 1517 zaviedol, bol zdrojom nekontrolovateľných finančných príjmov. Po katolíckych krajinách sa rozšíril slogan: „keď zazvoní pokladnička, duša letí do nebíčka“. Našiel sa rozhorčený wittenberský kňaz menom Martin Luther, na bránu chrámu vo Wittenbergu pribil tézy proti zneužívaniu odpustkov, a.... a nastal požiar ktorý zachvátili a zmenil celú Európu, odštartoval štiepenie kresťanov na katolíkov a protestantov.
Nemci, a aj u nás žijúca nemecky hovoriaca šľachta predovšetkým v banských mestách, a po nej aj zemepáni na vidieku, húfne prechádzali na novú vieru. Akoby vzbĺkol lesný požiar, na konci 16. storočia sa k evanjelickej viere hlásilo až 90% obyvateľstva Horného Uhorska. Maďarsky hovoriace obyvateľstvo na juhu prijímalo radikálnejší kalvinizmus. V nevoľníctve platila zásada "cuius regio, eius religio" (koho panstvo, toho náboženstvo). Alebo, ako sa to isté hovorilo medzi Slovákmi: „koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“. Ak sa zemepán hlásil k reformácii a katolíkom vzal kostol, poddaní len sklonili hlavy a do evanjelického svätostánku chodil aj oni. Ibaže reformácia pri svojom „výskoku“ narazila na strop. Šľachta síce prijala reformáciu, ale katolícka cirkev mala za sebou panovníka, a ten mal blízko k Rímu. Celý Habsburský dvor prešiel do protiútoku, cisár Rudolf II. Habsburský zakročil kategoricky. Ak okolitý svet odmietol protestantov, odmieta ich aj on. A tak celú druhú polovicu 16. storočia poznačila protireformácia, čiže rekatolizácia. Našla podporovateľa aj v Rudolfom následníkovi Leopoldovi I. Habsburskom. Mlelo sa to s cirkvou a vierovyznaním, za prispenia jezuitov, na opačnú stranu. Používali sa najrozličnejšie metódy ako prinútiť obyvateľstvo aby sa vrátilo späť ku katolicizmu, nevynímajúc najkrutejšie tresty a popravy. Ako neskôr dokazovali evanjelické stavy na sneme v Šoproni, v 27 stoliciach Uhorska prišli počas rekatolizácie o 888 kostolov.
A do toho všetkého, po katastrofe pri Moháči, v Uhorsku bačovali aj Turci. Cieľavedomá rekatolizačná politika Habsburgovcov, oslabených a zaujatých bojmi s Turkami, vyvolala sériu povstaní. Habsburgovci čelili jednému ozbrojenému povstaniu za druhým. Na území Slovenska to začalo povstaním Štefana Bocskaya (1604-1606), na čele ďalších stáli: Gabriel Bethlén (1618-1622) a Juraj Rákoczy (1643). V roku 1678 na scénu dejín, ako organizátor povstania, vstupuje „Slovenský kráľ“ - kežmarský gróf Imrich Tököly. Za širokej podpory ľudu a Turkov, so svojim kurucským vojskom (podľa latinského krux –kríž), donútil rakúskeho cisára Leopolda I. zvolať v roku 1681 Šopronský snem. Snem vyhlásil amnestiu pre účastníkov povstania, obnovil palatínsky úrad na čele s Tökölyho švagrom Pavlom Esterházim, potvrdil staré výsady šľachty a v zákonných článkoch (artikulách) 25. a 26. deklaroval náboženskú slobodu.
Rakúsky cisár Leopold I. priznal artikulami 25. a 26. protestantom síce nie veľké, ale predsa len určité práva. Okrem iného im povolil stavbu obmedzeného počtu nových kostolov, mohli si postaviť po dva kostoly v každej stolici (územnosprávnej jednotke) Uhorska. Protestantské kostoly mohli byť postavené tiež na predmestiach slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, na majetkoch veľmožov a v niektorých pohraničných pevnostiach.
Kostoly nemohli byť v žiadnom prípade veľkolepé, naopak, museli spĺňať určité svetské nariadenia a obmedzenia, artikulami im bola predurčená krátka životnosť. Museli byť postavené v priebehu roka, nesmeli mať kamenný základ vyšší ako jednu stopu od zeme, pri výstavbe ako stavebný materiál muselo byť použité iba drevo, v konštrukcii kostolov nesmeli byť použité kovové prvky a klince, kostoly nesmeli mať vežu a vchod do kostolov nesmel byť priamo z ulice. Ďalšie obmedzenia pre výstavbu kládli kráľovské komisie, zodpovedné za výber miesta, čas výstavby a samotnú stavbu kostolov.
Hronsecká šľachta, zemania a následne aj ich poddaní, na konci 16. storočia do jedného vyznávali protestantskú vieru. Preto neprekvapilo, že pre severnú časť zvolenskej stolice bola na stavbu kostola vybraná obec Hronsek. Južná časť stolice si stavala artikulárny kostol v Ostrej Lúke. Žiaľ, ostrolúcky artikulárny kostol, postavený v roku 1742, bol počas druhej svetovej vojny ustupujúcim nemeckým vojskom zničený.
Základné technické údaje
Úlohou habsburských úradníkov bolo čo najviac sťažiť výstavbu kostolov. Podobne tomu bolo tak aj v Hronseku. Cisárska komisia vybrala na stavbu Malú Sihoť, ostrov uprostred ramien Hrona, terén rozbahnený, zarastený, neprístupný. Hoci miesto bolo vybrané veľmi nežičlivo, do artikulárneho areálu neprenikla voda ani za najväčších povodní.
Základný kameň kostola bol položený 23. októbra 1725. Stavitelia odviedli dobrú prácu, 31. októbra 1726, v deň pamiatky Lutherovej reformácie, bol kostol sv. Jána Krstiteľa slávnostne vysvätený.
Ako uvádza informačná tabuľa pred kostolom, pôdorys kostola má tvar gréckeho kríža s rozmermi 26 x 18 a výškou 11,5 metrov (iné údaje uvádzajú výšku 8 m). Hladké steny na fasáde kostola nenájdete, nosná kostra stavby je viditeľná, tvoria ju vzájomne previazané hranoly z tvrdého dubového dreva. Zvnútra sú nosné hranoly obité smrekovými doskami, teda interiér má steny hladké. Je to ako naruby obrátený kabát, aj ten by mal švy zvonka. Všetko nosné na kostole je pospájané tesárskymi spojmi a drevenými kolíkmi. Po celom obvode kostola vedú na fasáde v niekoľkých výškových úrovniach pultové striešky, podobajú sa na podokenice tradičného ľudového domu. Majú dôležitú úlohu, chránia obvodový plášť pred dažďom. Presvetlenie kostola zabezpečuje 30 okien z fúkaného farebného skla v tvare šesťuholníkov, pripomína to včelie plasty. Kostol má 4 hlavné vchody a jeden vedľajší vstup pre najvyššiu šľachtu. Na troch bočných stranách kostola vidíme na šindľovej streche dubové kríže, nad čelným vstupom je kohút, symbol kresťanskej bdelosti.
Pri stavbe kostola boli dodržané všetky artikulami nariadené obmedzenia. Na ďalšom obrázku vidíme nízky základ zo štiepaného kameňa a unikátnu hrazdenú nosnú konštrukciu kostola, pospájanú iba tesárskymi spojmi a drevenými kolíkmi. Vidíme tiež pultové striešky chrániace fasádu pred dažďom a okno z fúkaného skla.
Interiér kostola
pôsobí majestátnym dojmom, musel zabezpečovať dostatok priestoru pre všetkých veriacich aj z okolitých obcí. Preto má kostol až 1100 miest na sedenie. Drevené lavice boli v bočných krídlach poschodia usporiadané spôsobom amfiteátra, tak aby takmer z každého miesta bolo vidieť kazateľa pri oltári. Dômyselne usporiadaný priestor pozostáva z centrálnej časti a bočných mohutných krídel s valenými klenbami. Klenby stropu tvoria smrekové doskové konštrukcie. Aj vďaka nim má kostol výbornú akustiku.
V kostole sa dodržiaval prísny zasadací poriadok. Prízemie bolo vyčlenené pre ženy, na balkónoch sedávali muži. Pre zemanov ktorí sa finančne podieľali na stavbe kostola, boli vyhradené lavice pri oknách, s drevenými opierkami po bokoch sedenia. Najhonosnejšie sedenie mala šľachta z hronseckého kaštieľa. Bola jej vyčlenená lavica oddelená od priestoru presklenou stienkou s posuvnými okienkami. Vstupovalo sa sem z vonku osobitným, vedľajším vchodom.
V predných laviciach na prízemí bolo dievocké sedenie, na balkónoch mali vyčlenené lavice mládenci. Dôležitým bolo aj rozdelenie priestoru medzi spádové obce. Vľavo od oltára bol priestor na sedenie veriacich z Veľkej Lúky, Sliača, Hájnikov a Rybára, vpravo sedávali obyvatelia Hronseku, Vlkanovej, Lukavice a Sampora.
Jedinečnosťou hronseckého kostola je oltár z roku 1771. Aj pri oltároch artikulárnych kostolov sa muselo dodržať obmedzenie, nesmeli stáť na vyvýšenom mieste, ako to bývalo zvykom v katolíckych kostoloch. Mala sa tým zdôrazňovať nadradenosť katolíkov nad protestantmi.
Autor chorvátskeho pôvodu Samuel Mialovič namaľoval pre hronsecký oltár šesť olejomalieb na plátne – Zvestovanie, Narodenie Krista, Ukrižovanie, Zmŕtvychvstanie, Nanebovstúpenie a Zoslanie Ducha Svätého, na oltári sa počas roka vymieňajú podľa aktuálnych cirkevných sviatkov. Obrazy ktoré nie sú práve umiestnené na oltári, sú zavesené v kostole ako samostatné obrazy.
Po bokoch nadstavca na rímse oltára sú umiestnené sochy anjelov s erbmi bohatých šľachtických rodín, podporujúcich evanjelickú cirkev. Vľavo na obrázku je erb rodiny Roth – Wattayovej, vpravo erb Géczyovcov. Medzi nimi je umiestnená socha Ježiša, stojí na zemeguli a drží zástavu.
Vzácny barokový organ, umiestnený nad oltárom, bol zhotovený v rokoch 1763-64 v slávnej banskobystrickej dielni majstra Martina Podkonického. Dali ho zhotoviť Zvolenčania vraj za 220 zlatých. Je to nezvyčajný typ organu, pretože nemá pedále ale 6 registrov. Pre tento typ organu je potrebné upravovať noty. Organ sa používa dodnes. Nad ním sa nachádza neobyčajná výzdoba – veľký drevený poloblúk zdobený drevenými strapcami.
Drevenú kazateľnicu so schodmi a baldachýnom s postriebrenou holubicou vyrobili v roku 1911 v Umelecko-priemyselnej škole v Budapešti. Pôvodná cínová krstiteľnica s dekorovaným vekom a motívom Krista so sv. Jánom Krstiteľom opierajúcim sa o kríž, pochádzajúca z čias výstavby, je súčasťou zbierkového fondu Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici.
Historický interiér kostola dopĺňa šesťramenný pozlátený drevený luster, dar richtára Martina Hudeca z Veľkej Lúky. Prvý raz sa sviečky na ňom rozsvietili 15. apríla 1865 na Veľkú Noc. Neskôr boli sviečky nahradené žiarovkami.
Drevená zvonica
Artikulárne kostoly nemohli mať vežu a tak sa zvony umiestňovali do vedľa stojacich drevených zvoníc. Aj pre tie platili rovnaké obmedzenia pri výstavbe, ako pre artikulárne kostoly. Kráľovská komisia dohliadajúca na výstavbu kostola v Hronseku určila vzdialenosť zvonice od kostola asi 30 metrov. Zvonica v Hronseku bola postavená zároveň s kostolom a dodnes slúži svojmu účelu. Jej stavebná konštrukcia je rovnako hrazdená, ako na kostole.
Ako som sa dozvedel z webovej stránky Hronsek, vo zvonici boli pôvodne umiestnené dva zvony. Väčší vážil asi 165 kg, v roku 1816 ho daroval cirkvi zemepán Juraj Géczy s manželkou. Menší zvon vážil 65 kg a bol zničený počas prvej svetovej vojny. Dnes sú vo zvonici osadené zvony, ktoré boli zakúpené zo zbierky veriacich v roku 1948.
Každá časť Slovenska ukrýva a chráni nejaký ten „div sveta“, blízky nášmu srdcu. Drevené kostoly k takýmto „divom sveta“ patria. Odrážajú ťažký život staviteľov, ale aj ich nezlomnú dôveru a úprimnú lásku k Bohu, ktorý bol často jedinou ich nádejou. Chceli sa Bohu zavďačiť a zanechali nám takúto vzácnu drevenú nádheru. Kostolík v Hronseku svojou drevenou romantickou krásou ktorá z neho srší, ďaleko prerástol hranice „zvolenskej stolice“, stal sa svetovým kultúrnym dedičstvom, zaslúži si ochranu a starostlivosť. Architektonický skvost sa rodil s prekážkami a prežil ťažké chvíle aj neskôr, dokážeme odovzdať našim deťom dedičstvo ktoré nám zanechali naši otcovia?
Použitá literatúra:
DUDÁŠ, M. – GOJDIČ I. – ŠUKAJLOVÁ, M. Drevené kostoly – Dajama. 2007
LIESKOVSKÁ, R. – KAJBA, P. Artikulárny kostol v Hronseku - Pamiatky a múzeá. 1999,
KATINA, Ľ. A. Drevený artikulárny kostol v Hronseku. - Tranoscius, 1949
